Kán. 480 – Generálny vikár a biskupský vikár sú povinní diecéznemu biskupovi referovať o dôležitejších záležitostiach, ktoré sa majú vykonať a ktoré sa vykonali a nikdy nemajú konať proti vôli a úmyslu diecézneho biskupa.
Kán. 481 – § 1. Moc generálneho vikára a biskupského vikára zaniká uplynutím času mandátu, zrieknutím sa a pri zachovaní kán. 406 a 409 aj odvolaním, ktoré im diecézny biskup doručil, ako aj uprázdnením biskupského stolca.
§ 2. Pozastavením úradu diecézneho biskupa sa pozastavuje moc generálneho vikára a biskupského vikára, ak nie sú vyznačení biskupskou hodnosťou.
Kán. 482 – § 1. V každej kúrii má byť ustanovený kancelár, ktorého hlavnou úlohou je, ak partikulárne právo neurčuje ináč, starať sa, aby sa spisy kúrie vyhotovovali, odosielali a tiež uchovávali v archíve kúrie.
§ 2. Ak sa pokladá za potrebné, môže sa kancelárovi prideliť pomocník, ktorý sa nazýva vicekancelár.
§ 3. Kancelár a vicekancelár sú zároveň notármi a tajomníkmi kúrie.
Kán. 483 – § 1. Okrem kancelára môžu byť ustanovení aj iní notári, ktorými vyhotovený či podpísaný spis je verejne hodnoverný; to sa vzťahuje buď na akékoľvek spisy alebo len na súdne spisy, alebo len na spisy určitej kauzy či záležitosti.
§ 2. Kancelár a notári musia mať bezúhonnú povesť a byť bez akéhokoľvek podozrenia; v kauzách, ktorými môže byť ohrozená povesť kňaza, musí byť notárom kňaz.
Kán. 484 – Povinnosťou notárov je:
1. vyhotovovať spisy a listiny, týkajúce sa dekrétov, opatrení, povinností alebo iných skutočností, ktoré vyžadujú ich účasť;
2. písomne verne zaznamenať to, čo sa koná, a podpísať to s uvedením miesta, dňa, mesiaca a roka;
3. pri zachovaní toho, čo sa má zachovať, predložiť spisy alebo listiny z registra tomu, kto ich legitímne žiada, a osvedčiť, že ich kópie sa zhodujú s originálom.
Kán. 485 – Kancelára a ostatných notárov môže z úradu slobodne odvolať diecézny biskup, nie však diecézny administrátor, ak to nie je so súhlasom kolégia konzultorov.
Kán. 486 – § 1. Všetky dokumenty týkajúce sa diecézy alebo farností sa musia uchovať s najväčšou starostlivosťou.
§ 2. V každej kúrii sa má na bezpečnom mieste zriadiť diecézny archív, čiže priestor na uchovávanie dokumentov, v ktorom sa majú uchovať listiny a písomnosti, týkajúce sa duchovných ako aj časných záležitostí diecézy, uložené podľa istého poriadku a starostlivo uzamknuté.
§ 3. Z dokumentov, ktoré sa v archíve nachádzajú, sa má zostaviť inventár čiže katalóg s krátkym obsahom jednotlivých spisov.
Kán. 487 – § 1. Je potrebné, aby bol archív uzamknutý a kľúč od neho má mať iba biskup a kancelár; nikomu nie je dovolené doň vstúpiť bez povolenia biskupa alebo moderátora kúrie a súčasne kancelára.
§ 2. Tí, ktorých sa to týka, majú právo osobne alebo cez zástupcu dostať hodnoverný odpis alebo fotokópiu dokumentov, ktoré sú svojou povahou verejné a ktoré sa vzťahujú na stav ich osoby.
Kán. 488 – Nie je dovolené vynášať z archívu dokumenty, ak to nie je iba na krátky čas a so súhlasom biskupa alebo moderátora kúrie a súčasne kancelára.
Kán. 489 – § 1. V diecéznej kúrii má byť aj tajný archív alebo aspoň v riadnom archíve trezor alebo skriňa úplne uzatvorená a uzamknutá, ktorú nemožno z miesta odstrániť; v nej sa totiž majú veľmi obozretne udržiavať dokumenty, ktoré treba uchovávať v tajnosti.
§ 2. Každý rok sa majú zničiť dokumenty trestných káuz týkajúcich sa mravov, ktorých vinníci zomreli, alebo ktoré boli ukončené odsudzujúcim rozsudkom pred desiatimi rokmi, pričom sa má uchovať stručný obsah skutku s textom definitívneho rozsudku.
Kán. 490 – § 1. Kľúč od tajného archívu má mať len biskup.
§ 2. Keď je stolec uprázdnený, tajný archív alebo trezor sa nemá otvárať; v prípade ozajstnej nevyhnutnosti to môže urobiť iba sám diecézny administrátor.
§ 3. Z tajného archívu alebo z trezora sa dokumenty nemajú vynášať.
Kán. 491 – § 1. Diecézny biskup má dbať o to, aby sa spisy a dokumenty aj v archívoch katedrálnych, kolégiových, farských a iných kostolov, nachádzajúcich sa na jeho území, starostlivo uchovávali a aby sa inventáre čiže katalógy vyhotovovali v dvoch exemplároch, z ktorých jeden sa má uchovávať vo vlastnom archíve, druhý v diecéznom archíve.
§ 2. Diecézny biskup sa má tiež starať, aby v diecéze bol historický archív a aby dokumenty majúce historickú hodnotu boli v ňom starostlivo chránené a systematicky usporiadané.
§ 3. Pri prezeraní a vynášaní spisov a dokumentov, o ktorých sa hovorí v § 1 a 2, sa majú zachovávať normy, stanovené diecéznym biskupom.
Kán. 492 – § 1. V jednotlivých diecézach sa má ustanoviť ekonomická rada, ktorej predsedá sám diecézny biskup alebo jeho delegát a ktorá pozostáva aspoň z troch veriacich v Krista vymenovaných biskupom, skutočných znalcov v ekonomických veciach, ako aj v občianskom práve a vyznačujúcich sa bezúhonnosťou.
§ 2. Členovia ekonomickej rady sa majú vymenovať na päť rokov, ale po uplynutí tohto času môžu byť prijatí na ďalšie päťročia.
§ 3. Z ekonomickej rady sa vylučujú osoby, ktoré sú s biskupom spojené pokrvenstvom alebo príbuzenstvom až do štvrtého stupňa.
Kán. 493 – Ekonomická rada okrem úloh, ktoré sú jej zverené v Piatej knihe Časné majetky Cirkvi, má každoročne podľa pokynov diecézneho biskupa pripraviť rozpočet príjmov a výdavkov, ktoré sa predvídajú pre celé riadenie diecézy na nasledujúci rok, ako aj na konci roka schváliť vyúčtovanie príjmov a výdavkov.
Kán. 494 – § 1. V každej diecéze má biskup, po vypočutí mienky kolégia konzultorov a ekonomickej rady, vymenovať ekonóma, ktorý v ekonomických veciach má byť skutočným znalcom a má sa vyznačovať bezúhonnosťou.
§ 2. Ekonóm má byť vymenovaný na päť rokov, ale po uplynutí tohto času ho možno vymenovať na ďalšie päťročia; počas trvania úlohy sa nemá odvolávať, ak to nie je z vážneho dôvodu, ktorý má posúdiť biskup po vypočutí kolégia konzultorov a ekonomickej rady.
§ 3. Úlohou ekonóma je podľa poriadku určeného ekonomickou radou spravovať majetky diecézy pod autoritou biskupa a zo stanoveného príjmu diecézy hradiť výdavky, ktoré biskup alebo iní ním poverení legitímne určili.
§ 4. Na konci roka je ekonóm povinný predložiť ekonomickej rade vyúčtovanie z príjmov a výdavkov.
Kán. 495 – § 1. V každej diecéze sa má ustanoviť kňazská rada čiže skupina kňazov, ktorá má byť akoby senátom biskupa, reprezentujúca presbytérium; jej úlohou je podľa normy práva pomáhať biskupovi v riadení diecézy, aby sa čo najväčšmi vzmáhalo pastoračné dobro podielu Božieho ľudu, ktorý mu je zverený.
§ 2. V apoštolských vikariátoch a prefektúrach má vikár alebo prefekt ustanoviť radu aspoň z troch kňazov misionárov, ktorých mienku si majú vo vážnejších záležitostiach vypočuť hoci aj listom.
Kán. 496 – Kňazská rada má mať vlastný štatút schválený diecéznym biskupom so zreteľom na normy vydané konferenciou biskupov.
Kán. 497 – Keď ide o ustanovenie členov kňazskej rady:
1. asi polovicu majú slobodne zvoliť sami kňazi podľa normy nasledujúcich kánonov, ako aj štatútu;
2. podľa normy štatútu niektorí kňazi musia byť členmi rady na základe úradu, ktorý je im zverený;
3. diecézny biskup má právo niektorých slobodne vymenovať.
Kán. 498 – § 1. Aktívne aj pasívne právo voľby na ustanovenie kňazskej rady majú:
1. všetci svetskí kňazi inkardinovaní v diecéze;
2. svetskí kňazi neinkardinovaní v diecéze, ako aj kňazi členovia niektorého rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ktorí sa zdržiavajú v diecéze a pre jej dobro zastávajú nejaký úrad.
§ 2. Pokiaľ sa to v štatúte predvída, to isté právo voľby sa môže udeliť iným kňazom, ktorí majú v diecéze trvalé alebo prechodné bydlisko.
Kán. 499 – Spôsob voľby členov kňazskej rady treba vymedziť štatútom tak, aby boli podľa možnosti zastúpení kňazi presbytéria predovšetkým vzhľadom na rozličné služby a na rozmanité oblasti diecézy.
Kán. 500 – § 1. Diecéznemu biskupovi patrí kňazskú radu zvolať, predsedať jej a stanoviť otázky, ktoré sa majú na nej prerokovať alebo prijať tie, ktoré predložili členovia.
§ 2. Kňazská rada má iba poradný hlas; diecézny biskup ju má vypočuť v záležitostiach väčšieho významu, jej súhlas však potrebuje iba v prípadoch, výslovne určených právom.
§ 3. Kňazská rada nikdy nemôže platne konať bez diecézneho biskupa, ktorému jedinému patrí aj starosť o zverejnenie toho, čo bolo stanovené podľa normy § 2.
Kán. 501 – § 1. Členovia kňazskej rady majú byť ustanovení na čas určený v štatúte, ale tak, aby sa celá rada alebo nejaká jej časť obnovila v priebehu piatich rokov.
§ 2. Keď sa biskupský stolec uprázdni, kňazská rada zaniká a jej úlohy plní kolégium konzultorov; biskup musí do roka od prevzatia diecézy nanovo ustanoviť kňazskú radu.
§ 3. Ak kňazská rada neplní úlohu, ktorá jej bola pre dobro diecézy zverená, alebo ju vážne zneužíva, diecézny biskup ju môže po porade s metropolitom, alebo ak ide o metropolitný stolec, po porade so sufragánnym biskupom povýšením najstarším, rozpustiť, ale do roka ju musí nanovo ustanoviť.
Kán. 502 – § 1. Spomedzi členov kňazskej rady diecézny biskup slobodne vymenúva niektorých kňazov alebo biskupov, počtom nie menej ako šesť a nie viac ako dvanásť, ktorí majú na päť rokov tvoriť kolégium konzultorov, ktorému patria úlohy určené právom; po uplynutí piatich rokov kolégium konzultorov pokračuje v plnení svojich vlastných úloh dovtedy, kým sa neustanoví nové kolégium.
§ 2. Kolégiu konzultorov predsedá diecézny biskup; keď je však biskupský stolec hatený alebo uprázdnený, predsedá mu ten, kto dočasne zastupuje biskupa, alebo ak ešte nebol ustanovený, vysviackou najstarší kňaz z kolégia konzultorov.
§ 3. Konferencia biskupov môže stanoviť, aby sa úlohy kolégia konzultorov zverili katedrálnej kapitule.
§ 4. V apoštolskom vikariáte a v apoštolskej prefektúre úlohy kolégia konzultorov patria misijnej rade, o ktorej sa hovorí v kán. 495 § 2, ak právo nestanovuje niečo iné.
Kán. 503 – Kapitula kanonikov, katedrálna alebo kolégiová, je kolégium kňazov, ktorého úlohou je v katedrálnom alebo kolégiovom kostole vykonávať slávnostnejšie liturgické obrady; okrem toho katedrálna kapitula má plniť úlohy, ktoré jej zveruje právo alebo diecézny biskup.
Kán. 504 – Zriadenie katedrálnej kapituly, jej zmena alebo jej zrušenie je vyhradené Apoštolskému stolcu.
Kán. 505 – Každá kapitula, katedrálna alebo kolégiová, má mať svoj štatút, zostavený legitímnym úkonom kapituly a schválený diecéznym biskupom; tento štatút sa nemá meniť ani zrušiť, ak to neschváli ten istý diecézny biskup.
Kán. 506 – § 1. Štatút kapituly má vždy pri neporušení zákonov základiny stanoviť zloženie kapituly a počet kanonikov; má stanoviť, čo má robiť kapitula a jednotliví kanonici pri vykonávaní Božieho kultu, ako aj služby; má nariaďovať zhromaždenia, na ktorých sa majú prerokúvať záležitosti kapituly, a pri neporušení predpisov univerzálneho práva stanoviť podmienky, vyžadované k platnosti a dovolenosti záležitostí.
§ 2. V štatúte sa majú stanoviť aj príjmy tak trvalé, ako aj vyplácané z príležitosti vykonanej úlohy a taktiež sa má určiť, so zreteľom na normy vydané Svätým stolcom, aké majú byť insígnie kanonikov.
Kán. 507 – § 1. Jeden z kanonikov má byť na čele kapituly a podľa normy štatútu sa majú ustanoviť aj iné úrady vzhľadom na jestvujúci zvyk platný v krajine.
§ 2. Klerikom nepatriacim do kapituly sa môžu zveriť iné úrady, ktorými majú podľa normy štatútu poskytovať kanonikom pomoc.
Kán. 508 – § 1. Kanonik penitenciár tak katedrálneho, ako aj kolégiového kostola má na základe úradu riadne oprávnenie, ktoré však nemôže delegovať iným, rozhrešovať vo sviatostnom fóre od cenzúr vopred vyneseného rozsudku, nevyhlásených a Apoštolskému stolcu nevyhradených, v diecéze aj cudzincov a diecezánov aj mimo územia diecézy.
§ 2. Kde chýba kapitula, diecézny biskup má na plnenie tejto úlohy ustanoviť kňaza.
Kán. 509 – § 1. Diecéznemu biskupovi, nie však diecéznemu administrátorovi, patrí právo obsadiť po vypočutí kapituly, všetky a jednotlivé kanonikáty tak v katedrálnom, ako aj v kolégiovom kostole; akékoľvek opačné privilégium sa odvoláva. Tomu istému biskupovi patrí potvrdiť toho, koho sama kapitula zvolila za predsedu.
§ 2. Diecézny biskup má udeľovať kanonikáty iba kňazom, ktorí sa vyznačujú učenosťou a bezúhonnosťou života a ktorí chvályhodne vykonávali službu.