Kán. 630 – § 1. Predstavení majú členom priznávať náležitú slobodu, čo sa týka sviatosti pokánia a duchovného vedenia, ale pri neporušení disciplíny inštitútu.
§ 2. Predstavení sa podľa normy vlastného práva majú starať, aby členovia mali k dispozícii súcich spovedníkov, u ktorých sa môžu často spovedať.
§ 3. V kláštoroch mníšok, vo formačných domoch a v laických spoločenstvách s väčším počtom členov majú byť riadni spovedníci, schválení miestnym ordinárom po porade so spoločenstvom, ale bez akéhokoľvek uloženia povinnosti spovedať sa u nich.
§ 4. Predstavení nemajú spovedávať podriadených, ak si to členovia sami od seba nežiadajú.
§ 5. Členovia sa majú s dôverou obracať na predstavených, ktorým môžu slobodne a sami od seba otvoriť svoje srdce. Predstaveným je však zakázané akokoľvek ich navádzať, aby im vyjavili svoje svedomie.
Kán. 631 – § 1. Generálna kapitula, ktorá podľa normy konštitúcií má v inštitúte najvyššiu autoritu, sa má utvoriť tak, aby reprezentujúc celý inštitút, sa stala opravdivým znakom jeho jednoty v láske. Jej úlohou je hlavne: chrániť dedičstvo inštitútu, o ktorom sa hovorí v kán. 578, a podľa neho napomáhať primeranú obnovu, zvoliť najvyššieho predstaveného, prerokovať vážnejšie záležitosti, ako aj vydávať normy, ktoré majú všetci dodržiavať.
§ 2. Zloženie a rozsah moci kapituly sa majú určiť konštitúciami; vlastné právo má bližšie určiť poriadok, ktorý treba zachovávať pri konaní kapituly, zvlášť keď ide o voľby a spôsob rokovania.
§ 3. Podľa noriem stanovených vo vlastnom práve, nielen provincie a miestne spoločenstvá, ale aj ktorýkoľvek člen môže generálnej kapitule slobodne zaslať svoje želania a návrhy.
Kán. 632 – Vlastné právo má presne určiť, čo sa vzťahuje na iné kapituly inštitútu a na iné podobné zhromaždenia, čiže na ich povahu, autoritu, zloženie, spôsob postupovania a čas ich konania.
Kán. 633 – § 1. Účastnícke alebo poradné orgány majú úlohu, ktorá im bola zverená, verne plniť podľa normy univerzálneho a vlastného práva a svojím spôsobom vyjadrovať starostlivosť a účasť všetkých členov, zameranú na dobro celého inštitútu alebo spoločenstva.
§ 2. Pri ustanovovaní a používaní týchto účastníckych a poradných prostriedkov sa má zachovať múdre rozlišovanie a spôsob ich činnosti sa má zhodovať s povahou a cieľom inštitútu.
Kán. 634 – § 1. Inštitúty, provincie a domy ako právnické osoby sú samým právom schopné nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať časné dobrá, ak sa táto schopnosť v konštitúciách nevylučuje alebo neobmedzuje.
§ 2. Majú sa však vyhýbať akejkoľvek podobe prepychu, ziskuchtivosti a hromadeniu majetkov.
Kán. 635 – § 1. Časné dobrá rehoľných inštitútov, keďže sú cirkevné, riadia sa predpismi Piatej knihy Časné majetky Cirkvi, ak sa výslovne neurčuje niečo iné.
§ 2. Každý inštitút však má na užívanie a spravovanie dobier stanoviť vhodné normy, ktorými sa má jemu vlastná chudoba podporovať, ochraňovať a zvýrazňovať.
Kán. 636 – § 1. V každom inštitúte a podobne v každej provincii, ktorá je riadená vyšším predstaveným, má byť ekonóm odlišný od vyššieho predstaveného a má byť ustanovený podľa normy vlastného práva; má viesť spravovanie dobier pod vedením príslušného predstaveného. Ekonóm odlišný od miestneho predstaveného má byť podľa možnosti ustanovený aj v miestnych spoločenstvách.
§ 2. Ekonómovia a iní správcovia majú v čase a spôsobom, aký stanovuje vlastné právo, predkladať kompetentnej autorite vyúčtovanie z vykonaného spravovania.
Kán. 637 – Svojprávne kláštory, o ktorých sa hovorí v kán. 615, musia miestnemu ordinárovi raz do roka predložiť vyúčtovanie zo spravovania; okrem toho miestny ordinár má mať právo poznať ekonomické pomery rehoľného domu diecézneho práva.
Kán. 638 – § 1. Vlastnému právu patrí v rámci univerzálneho práva určiť úkony, ktoré presahujú hranicu a spôsob riadnej správy, a určiť, čo je potrebné na platné uskutočnenie úkonu mimoriadnej správy.
§ 2. Okrem predstavených platne hradia výdavky a robia právne úkony riadnej správy v medziach svojej úlohy aj úradníci, ktorí sú na to určení vo vlastnom práve.
§ 3. Pre platnosť scudzenia a každej činnosti, ktorou sa majetkový stav právnickej osoby môže zhoršiť, vyžaduje sa písomné povolenie kompetentného predstaveného so súhlasom svojej rady. Ale ak ide o záležitosť, ktorá presahuje sumu určenú Svätým stolcom pre príslušnú krajinu, a takisto keď ide o veci darované Cirkvi sľubom, alebo o veci cenné z umeleckého alebo historického hľadiska, sa okrem toho vyžaduje dovolenie Svätého stolca.
§ 4. Pre svojprávne kláštory, o ktorých sa hovorí v kán. 615, a pre inštitúty diecézneho práva je potrebný aj písomný súhlas miestneho ordinára.
Kán. 639 – § 1. Ak právnická osoba prevzala dlhy a záväzky hoci aj s povolením predstavených, je povinná sama niesť za ne zodpovednosť.
§ 2. Ak ich prevzal člen s povolením predstaveného vo vzťahu k svojmu majetku, sám musí niesť zodpovednosť; ale ak z mandátu predstaveného vybavil záležitosť inštitútu, zodpovedá inštitút.
§ 3. Ale ak ich prevzal rehoľník bez akéhokoľvek povolenia predstavených, je sám zodpovedný, nie však právnická osoba.
§ 4. Platí však, že vždy možno podať žalobu proti tomu, v prospech koho sa uzavretá dohoda obrátila.
§ 5. Rehoľní predstavení nesmú dovoliť, aby sa robili dlhy, ak nie je s istotou preukázané, že sa z bežných ziskov budú môcť splácať úroky z dlžoby a že v nie príliš dlhom čase zákonným odpisovaním bude možné vyrovnať sumu použitého kapitálu.
Kán. 640 – Inštitúty vzhľadom na okolnosti jednotlivých miest sa majú usilovať vydávať istým spôsobom spoločné svedectvo lásky a chudoby a podľa možnosti z vlastných majetkov prispievať na potreby Cirkvi a na podporu núdznych.
Kán. 641 – Právo prijímať kandidátov do noviciátu patrí vyšším predstaveným podľa normy vlastného práva.
Kán. 642 – Predstavení majú s pozornou starostlivosťou prijímať len takých, ktorí sú okrem požadovaného veku zdraví, majú vhodnú povahu a dostačujúce vlastnosti zrelosti na osvojenie života, ktorý je vlastný inštitútu; zdravie, povaha a zrelosť, ak je to potrebné, sa majú potvrdiť aj za pomoci odborníkov pri zachovaní predpisu kán. 220.
Kán. 643 – § 1. Do noviciátu sa neplatne prijíma:
1. kto ešte nedovŕšil sedemnásty rok života;
2. manželská stránka počas trvania manželstva;
3. kto je aktuálne viazaný posvätným zväzkom k nejakému inštitútu zasväteného života, alebo je včlenený do nejakej spoločnosti apoštolského života pri neporušení predpisu kán. 684;
4. kto do inštitútu vstupuje pod vplyvom násilia, veľkého strachu alebo podvodu, alebo ten, koho predstavený prijíma pod tým istým vplyvom;
5. kto zatajil svoje včlenenie do nejakého inštitútu zasväteného života alebo do nejakej spoločnosti apoštolského života.
§ 2. Vlastné právo môže pripojiť podmienky alebo určiť iné prekážky aj čo do platnosti prijatia.
Kán. 644 – Predstavení nemajú prijímať do noviciátu svetských klerikov bez poradenia s ich vlastným ordinárom, ani tých, ktorí sú zadĺžení, a dlžobu nie sú schopní splatiť.
Kán. 645 – § 1. Kandidáti pred prijatím do noviciátu musia predložiť svedectvo o krste a birmovaní a o slobodnom stave.
§ 2. Ak ide o prijatie klerikov alebo tých, ktorí boli prijatí do iného inštitútu zasväteného života, do spoločnosti apoštolského života alebo do seminára sa okrem toho vyžaduje svedectvo príslušného miestneho ordinára alebo vyššieho predstaveného inštitútu alebo spoločnosti, alebo rektora seminára.
§ 3. Vlastné právo môže požadovať aj iné svedectvá o požadovanej súcosti kandidátov a o tom, že nemajú prekážky.
§ 4. Predstavení si môžu vyžiadať ďalšie informácie hoci aj pod tajomstvom, ak to uznajú za potrebné.
Kán. 646 – Noviciát, ktorým sa začína život v inštitúte, je zameraný na to, aby novici lepšie poznali Božie povolanie, a to vlastné inštitútu, aby skúsili spôsob života inštitútu a jeho duchom si formovali myseľ i srdce a aby sa potvrdil ich úmysel a súcosť.
Kán. 647 – § 1. Zriadenie, premiestnenie a zrušenie domu noviciátu sa má uskutočniť písomným dekrétom najvyššieho predstaveného inštitútu so súhlasom jeho rady.
§ 2. Aby bol noviciát platný, musí sa vykonať v dome na to riadne určenom. Výnimočne v jednotlivých prípadoch môže kandidát na základe dovolenia najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady vykonať noviciát v inom dome inštitútu pod vedením niektorého osvedčeného rehoľníka, ktorý zastupuje magistra novicov.
§ 3. Vyšší predstavený môže dovoliť, aby sa skupina novicov v určitých časových úsekoch zdržiavala v inom dome inštitútu, ktorý on určil.
Kán. 648 – § 1. Aby bol noviciát platný, musí trvať dvanásť mesiacov, ktoré treba prežiť v samom noviciátnom spoločenstve, pri zachovaní predpisu kán. 647 § 3.
§ 2. Na dovŕšenie formovania novicov môžu konštitúcie okrem času, o ktorom hovorí § 1, určiť jedno alebo viaceré obdobia apoštolského zacvičovania, prežité mimo noviciátneho spoločenstva.
§ 3. Noviciát nemá trvať dlhšie než dva roky.
Kán. 649 – § 1. Pri neporušení predpisov kán. 647 § 3, a kán. 648 § 2, neprítomnosť v dome noviciátu, ktorá trvá dlhšie než tri mesiace buď súvislé alebo prerušené, robí noviciát neplatným. Neprítomnosť trvajúca viac ako pätnásť dní sa musí doplniť.
§ 2. S dovolením kompetentného vyššieho predstaveného sa prvá profesia môže anticipovať, nie však skôr než pätnásť dní.
Kán. 650 – § 1. Cieľ noviciátu vyžaduje, aby sa novici formovali pod vedením magistra podľa programu formácie, ktorý treba určiť vlastným právom.
§ 2. Vedenie novicov pod autoritou vyšších predstavených je vyhradené iba magistrovi.
Kán. 651 – § 1. Magistrom novicov má byť člen inštitútu, ktorý zložil doživotné sľuby a bol legitímne určený.
§ 2. Magistrovi, ak je to potrebné, sa môžu prideliť spolupracovníci, ktorí mu podliehajú z hľadiska vedenia noviciátu a programu formácie.
§ 3. Na čele formovania novicov majú byť starostlivo pripravení členovia, nezaťažení inými povinnosťami, ktorí môžu svoju úlohu plniť užitočne a stálym spôsobom.
Kán. 652 – § 1. Úlohou magistra a jeho spolupracovníkov je rozpoznať a potvrdiť povolanie novicov a postupne ich formovať na náležité vedenie života dokonalosti, ktorý je vlastný inštitútu.
§ 2. Novici sa majú viesť k pestovaniu ľudských a kresťanských čností; modlitbou a sebazapieraním sa majú uvádzať na cestu plnšej dokonalosti; majú sa poúčať, ako rozjímať o tajomstve spásy, ako čítať Sväté písmo a meditovať o ňom; majú sa pripravovať na pestovanie Božieho kultu v posvätnej liturgii; majú si osvojiť spôsob života zasväteného Bohu a ľuďom v Kristovi evanjeliovými radami; majú sa poučiť o povahe a duchu inštitútu, o jeho cieli a disciplíne, o jeho dejinách a živote a vychovávaní k láske k Cirkvi a k jej posvätným pastierom.
§ 3. Novici, vedomí si vlastnej zodpovednosti, majú tak aktívne spolupracovať so svojím magistrom, aby verne odpovedali na milosť Božieho povolania.
§ 4. Členovia inštitútu sa majú starať, aby na diele formovania novicov zo svojej strany spolupracovali príkladným životom a modlitbou.
§ 5. Čas noviciátu, o ktorom sa hovorí v kán. 648 § 1, sa má využiť výlučne na dielo formácie, a preto sa novici nemajú zamestnávať štúdiami a úlohami, ktoré priamo neslúžia tejto formácii.
Kán. 653 – § 1. Novic môže inštitút slobodne opustiť; ale kompetentná autorita inštitútu ho môže prepustiť.
§ 2. Po dokončení noviciátu sa novicovi, ak je uznaný za súceho, má dovoliť pristúpiť k dočasnej profesii, ináč sa má prepustiť; ak zostáva pochybnosť o jeho súcosti, vyšší predstavený môže predĺžiť čas probácie podľa normy vlastného práva, nie však na dlhšie než šesť mesiacov.
Kán. 654 – Rehoľnou profesiou členovia verejným sľubom berú na seba záväzok zachovávať tri evanjeliové rady, zasväcujú sa Bohu službou Cirkvi a sú včlenení do inštitútu s právami a povinnosťami, určenými v práve.
Kán. 655 – Dočasná profesia sa skladá na čas určený vlastným právom, ktorý nemá byť kratší než tri roky a dlhší než šesť rokov.
Kán. 656 – K platnosti dočasnej profesie sa vyžaduje:
1. aby ten, kto ju chce skladať, dovŕšil aspoň osemnásty rok života;
2. aby noviciát bol platne vykonaný;
3. aby dovolenie pristúpiť k dočasnej profesii zo strany kompetentného predstaveného s vyjadrením jeho rady bolo slobodne vykonané podľa normy práva;
4. aby bola výslovná a zložená bez násilia, veľkého strachu alebo podvodu;
5. aby ju prijal legitímny predstavený osobne alebo prostredníctvom iného.
Kán. 657 – § 1. Po uplynutí času, na aký bola profesia zložená, sa rehoľníkovi, ktorý to žiada z vlastnej vôle a je považovaný za súceho, má dovoliť pristúpiť k obnoveniu profesie alebo k doživotnej profesii, ináč má odísť.
§ 2. Ak sa to však zdá vhodné, kompetentný predstavený môže podľa vlastného práva predĺžiť obdobie dočasnej profesie, ale tak, aby celý čas, na ktorý sa člen dočasnými sľubmi zaväzuje, neprevýšil deväť rokov.
§ 3. Doživotná profesia sa môže z oprávneného dôvodu anticipovať, nie však viac ako tri mesiace.
Kán. 658 – Okrem podmienok, o ktorých sa hovorí v kán. 656, bod 3, 4, a 5, a iných, ktoré pridáva vlastné právo, k platnosti doživotnej profesie sa vyžaduje:
1. dovŕšený aspoň dvadsiaty prvý rok života;
2. predchádzajúca dočasná profesia aspoň trojročná, pri neporušení predpisu kán. 657 § 3.
Kán. 659 – § 1. V jednotlivých inštitútoch sa po prvej profesii má pokračovať vo formovaní všetkých členov, aby plnšie viedli život vlastný inštitútu a aby primeranejšie uskutočňovali jeho poslanie.
§ 2. Preto vlastné právo musí určiť program tohto formovania a jeho trvania so zreteľom na potreby Cirkvi a na okolnosti ľudí a času, ako to vyžaduje cieľ a povaha inštitútu.
§ 3. Formovanie členov, ktorí sa pripravujú na prijatie posvätných stavov sa riadi podľa všeobecného práva a podľa programu štúdií vlastného inštitútu.