Kán. 660 – § 1. Formovanie má byť systematické, prispôsobené chápavosti členov, duchovné a apoštolské, vedecké a súčasne praktické a prípadne aj so získaním primeraných titulov tak cirkevných, ako aj občianskych.
§ 2. Počas trvania tohto formovania sa členom nemajú zverovať úrady a diela, ktoré im prekážajú.
Kán. 661 – Rehoľníci majú po celý život horlivo pokračovať vo svojej duchovnej, vedeckej a praktickej formácii; predstavení im majú na to poskytnúť prostriedky a čas.
Kán. 662 – Rehoľníci majú pokladať za najvyššie pravidlo života nasledovanie Krista, predložené v evanjeliu a vyjadrené v konštitúciách vlastného inštitútu.
Kán. 663 – § 1. Prvou a hlavnou povinnosťou všetkých rehoľníkov má byť rozjímanie o Božích veciach a ustavičné spojenie s Bohom v modlitbe.
§ 2. Členovia sa majú podľa možnosti denne zúčastňovať na eucharistickej obete, prijímať najsvätejšie Kristovo Telo a klaňať sa samému Pánovi, prítomnému v Eucharistii.
§ 3. Majú sa venovať čítaniu Svätého písma a vnútornej modlitbe, majú dôstojne sláviť liturgiu hodín podľa predpisov vlastného práva pri zachovaní povinnosti pre klerikov, o ktorej sa hovorí v kán. 276 § 2, bod 3, a majú vykonávať aj iné úkony nábožnosti.
§ 4. Osobitnú úctu majú prejavovať Panne Bohorodičke, ktorá je príkladom a ochrankyňou každého zasväteného života, a to aj mariánskym ružencom.
§ 5. Každoročne majú svedomite zachovávať čas posvätných duchovných cvičení.
Kán. 664 – Rehoľníci majú zotrvávať v obrátení ducha k Bohu, majú si aj denne spytovať svedomie a často pristupovať k sviatosti pokánia.
Kán. 665 – § 1. Rehoľníci majú bývať vo vlastnom rehoľnom dome, zachovávajúc spoločný život a nemajú sa z neho vzdialiť bez dovolenia svojho predstaveného. Ale ak ide o dlhodobú neprítomnosť v dome, vyšší predstavený so súhlasom svojej rady a z oprávneného dôvodu môže členovi dovoliť, aby mohol bývať mimo domu inštitútu, nie však dlhšie ako rok, ak to nie je z dôvodu liečenia sa z choroby, kvôli štúdiám alebo vykonávaniu apoštolátu v mene inštitútu.
§ 2. Člena, ktorý s úmyslom vymaniť sa spod moci predstavených sa nelzákonne vzdialil z rehoľného domu, majú predstavení starostlivo vyhľadať a pomôcť mu, aby sa vrátil a vytrval vo svojom povolaní.
Kán. 666 – V používaní spoločenských komunikačných prostriedkov sa má zachovávať potrebná opatrnosť a vyhýbať sa tomu, čo je škodlivé vlastnému povolaniu a nebezpečné čistote zasvätenej osoby.
Kán. 667 – § 1. Vo všetkých domoch sa má zachovávať klauzúra prispôsobená povahe a poslaniu inštitútu, ako ju určuje vlastné právo, pričom niektorá časť rehoľného domu má byť vždy vyhradená iba členom.
§ 2. Prísnejšiu disciplínu klauzúry treba zachovávať v kláštoroch určených na kontemplatívny život.
§ 3. Kláštory mníšok, ktoré sú úplne určené na kontemplatívny život, musia zachovávať pápežskú klauzúru a to podľa noriem, vydaných Apoštolským stolcom. Ostatné kláštory mníšok majú zachovávať klauzúru prispôsobenú vlastnej povahe a určenú v konštitúciách.
§ 4. Diecézny biskup má z oprávneného dôvodu právo vstúpiť do klauzúry kláštorov mníšok, ktoré sa nachádzajú v jeho diecéze, a z vážneho dôvodu a so súhlasom predstavenej dovoliť, aby iní vstúpili do klauzúry a aby mníšky z nej vychádzali na naozaj nevyhnutný čas.
Kán. 668 – § 1. Členovia pred prvou profesiou majú spravovanie svojich majetkov postúpiť komu chcú a ak konštitúcie neurčujú niečo iné, slobodne nakladať s ich užívaním a výnosom. Avšak testament, ktorý má byť platný aj podľa občianskeho práva, majú urobiť aspoň pred doživotnou profesiou.
§ 2. Na zmenu týchto opatrení z oprávneného dôvodu a na vykonanie akéhokoľvek úkonu týkajúceho sa časných dobier, potrebujú povolenie kompetentného predstaveného podľa normy vlastného práva.
§ 3. Čokoľvek rehoľník nadobúda vlastnou usilovnosťou alebo vzhľadom na inštitút, nadobúda pre inštitút. Čo mu akýmkoľvek spôsobom prislúcha z titulu dôchodku, podpory alebo poistného, nadobúda pre inštitút, ak vlastné právo nestanovuje niečo iné.
§ 4. Kto sa vzhľadom na povahu inštitútu musí naplno zriecť svojich majetkov, toto zrieknutie, ktoré bude platiť odo dňa zloženia profesie, má urobiť pred doživotnou profesiou podľa možnosti formou platnou aj podľa občianskeho práva. To isté má urobiť rehoľník s doživotnými sľubmi, ktorý sa podľa normy vlastného práva chce s povolením najvyššieho predstaveného čiastočne alebo celkom zriecť svojich majetkov.
§ 5. Rehoľník, ktorý sa vzhľadom na povahu inštitútu úplne zriekol svojich majetkov, stráca schopnosť nadobúdať a vlastniť, a preto neplatne vykonáva úkony, ktoré sú v protiklade so sľubom chudoby. Čo však dostane po zrieknutí, pripadá inštitútu podľa normy vlastného práva.
Kán. 669 – § 1. Rehoľníci majú nosiť odev inštitútu, zhotovený podľa normy vlastného práva, ako znak svojho zasvätenia a na svedectvo chudoby.
§ 2. Rehoľní klerici inštitútu, ktorý nemá vlastné rúcho, majú nosiť klerický odev podľa normy kán. 284.
Kán. 670 – Inštitút musí členom poskytnúť všetko, čo je podľa normy konštitúcií potrebné na dosiahnutie cieľa ich povolania.
Kán. 671 – Rehoľník nemá bez povolenia legitímneho predstaveného preberať úlohy a úrady mimo vlastného inštitútu.
Kán. 672 – Rehoľníkov zaväzujú predpisy kán. 277, 285, 286, 287 a 289 a rehoľných klerikov navyše predpisy kán. 279 § 2; v laických inštitútoch pápežského práva môže povolenie, o ktorom sa hovorí v kán. 285 § 4, udeliť vlastný vyšší predstavený.
Kán. 673 – Apoštolát všetkých rehoľníkov spočíva v prvom rade v svedectve ich zasväteného života, ktoré sú povinní napomáhať modlitbou a pokáním.
Kán. 674 – Inštitúty, ktoré sú úplne určené na kontempláciu, v tajomnom Kristovom tele vždy dostávajú znamenitý podiel: prinášajú totiž Bohu vznešenú obetu chvály, prehojnými plodmi svätosti osvetľujú Boží ľud a príkladom ho pobádajú a tajomnou apoštolskou plodnosťou rozmnožujú. Z tohto dôvodu, hoci by potreba činného apoštolátu bola akokoľvek naliehavá, členov týchto inštitútov nemožno povolávať, aby poskytovali výpomoc v rozličných pastoračných službách.
Kán. 675 – § 1. V inštitútoch, ktoré sa venujú dielam apoštolátu, patrí apoštolská činnosť k ich samej prirodzenosti. Preto celý život členov má byť preniknutý apoštolským duchom a celá apoštolská činnosť má byť oživovaná nábožným duchom.
§ 2. Apoštolská činnosť má vždy vychádzať z dôverného spojenia s Bohom a má ho posilňovať a podporovať.
§ 3. Apoštolská činnosť, ktorú treba konať v mene a z poverenia Cirkvi, sa má vykonávať v jej spoločenstve.
Kán. 676 – Laické inštitúty tak mužov ako aj žien majú duchovnými a telesnými skutkami milosrdenstva účasť na pastoračnej úlohe Cirkvi a ľuďom poskytujú najrozmanitejšie služby; preto majú verne zotrvávať v milosti svojho povolania.
Kán. 677 – § 1. Predstavení a členovia sa majú verne pridržiavať poslania a diel, ktoré sú vlastné inštitútu; majú ich však so zreteľom na časové a miestne potreby rozumne prispôsobovať aj s použitím nových a vhodných prostriedkov.
§ 2. Ak majú inštitúty nejaké združenia veriacich, ktoré sú k nim pripojené, majú im pomáhať s osobitnou starostlivosťou, aby boli preniknuté pôvodným duchom ich rehoľnej rodiny.
Kán. 678 – § 1. Rehoľníci v tom, čo sa vzťahuje na starostlivosť o duše, na verejné vykonávanie Božieho kultu a na iné diela apoštolátu, podliehajú moci biskupov, ktorým sú povinní preukazovať oddanú poslušnosť a úctu.
§ 2. Pri vykonávaní vonkajšieho apoštolátu podliehajú rehoľníci aj vlastným predstaveným a musia zostať verní disciplíne inštitútu; sami biskupi nemajú zanedbávať v prípade potreby vyžadovať túto povinnosť.
§ 3. Je potrebné, aby diecézni biskupi a rehoľní predstavení pri organizovaní diel apoštolátu rehoľníkov postupovali po vzájomnej dohode.
Kán. 679 – Diecézny biskup môže z veľmi naliehavého dôvodu zakázať členovi rehoľného inštitútu zdržiavať sa v diecéze, ak jeho vyšší predstavený po upozornení zanedbal urobiť príslušné opatrenie, pričom však sa má vec ihneď predostrieť Svätému stolcu.
Kán. 680 – Medzi rozličnými inštitútmi a aj medzi inštitútmi a svetským klérom sa má rozvíjať usporiadaná spolupráca, ako aj koordinácia všetkých apoštolských diel a činností pod vedením diecézneho biskupa pri neporušení povahy, cieľa jednotlivých inštitútov a zákonov základiny.
Kán. 681 – § 1. Diela, ktoré diecézny biskup zveruje rehoľníkom, podliehajú autorite a riadeniu tohto biskupa pri zachovaní práva rehoľných predstavených podľa normy kán. 678 § 2 a 3.
§ 2. V týchto prípadoch sa medzi diecéznym biskupom a kompetentným predstaveným inštitútu má uzavrieť písomná dohoda, v ktorej sa medzi iným má výslovne a presne určiť to, čo sa vzťahuje na dielo, ktoré treba konať, na členov, ktorých treba preň prideliť, a na ekonomické otázky.
Kán. 682 – § 1. Ak ide o udelenie cirkevného úradu niektorému rehoľníkovi v diecéze, diecézny biskup rehoľníka vymenúva na návrh alebo aspoň so súhlasom kompetentného predstaveného.
§ 2. Rehoľník môže byť zo zvereného úradu odvolaný z rozhodnutia buď zverujúcej autority po upozornení rehoľného predstaveného, alebo z rozhodnutia predstaveného po predchádzajúcom upozornení toho, kto úrad zveril, pričom sa nevyžaduje súhlas druhej strany.
Kán. 683 – § 1. Diecézny biskup môže počas pastoračnej vizitácie, ako aj v prípade potreby osobne alebo cez iného vizitovať rehoľníkom zverené kostoly a kaplnky, ktoré veriaci trvalo navštevujú, školy a iné náboženské alebo charitatívne diela či už duchovné alebo časné; nie však školy, ktoré sú prístupné výlučne vlastným adeptom inštitútu.
§ 2. Ak prípadne zistil zneužívanie, po bezvýslednom napomenutí rehoľného predstaveného môže urobiť opatrenie sám na základe vlastnej autority.
Kán. 684 – § 1. Člen s doživotnými sľubmi nemôže prestúpiť z vlastného rehoľného inštitútu do iného, ak nemá dovolenie najvyšších predstavených obidvoch inštitútov a ak každý z nich nemá súhlas svojej rady.
§ 2. Členovi po ukončení probácie, ktorá má trvať aspoň tri roky, možno v novom inštitúte umožniť pristúpiť k doživotnej profesii. Ale ak člen túto profesiu odmietne zložiť, alebo mu ju kompetentní predstavení neumožnia zložiť, má sa vrátiť do pôvodného inštitútu, ak nedostal indult sekularizácie.
§ 3. Aby rehoľník mohol zo svojprávneho kláštora prestúpiť do iného kláštora toho istého inštitútu alebo federácie alebo konfederácie, vyžaduje sa a stačí súhlas vyšších predstavených obidvoch kláštorov a kapituly prijímajúceho kláštora pri neporušení iných požiadaviek, stanovených vlastným právom; nová profesia sa nevyžaduje.
§ 4. Vlastné právo má vymedziť čas a spôsob probácie, ktorá má predchádzať profesii člena v novom inštitúte.
§ 5. Na prestúpenie do sekulárneho inštitútu alebo do spoločnosti apoštolského života, alebo z nich do rehoľného inštitútu sa vyžaduje dovolenie Svätého stolca, ktorého nariadení sa treba držať.
Kán. 685 – § 1. Až do zloženia profesie v novom inštitúte sa pri trvaní sľubov pozastavujú práva a povinnosti, ktoré mal člen v predchádzajúcom inštitúte; avšak od začatia probácie je povinný zachovávať vlastné právo nového inštitútu.
§ 2. Zložením profesie v novom inštitúte sa rehoľník doň včleňuje, pričom zanikajú predchádzajúce sľuby, práva a povinnosti.
Kán. 686 – § 1. Najvyšší predstavený so súhlasom svojej rady môže členovi, ktorý zložil doživotné sľuby, z vážneho dôvodu udeliť indult exklaustrácie, nie však dlhšie než na päť rokov, a ak ide o klerika, po predchádzajúcom súhlase ordinára miesta, na ktorom sa musí zdržiavať. Predĺžiť indult alebo ho udeliť na dlhšie než na päť rokov je vyhradené jedine Svätému Stolcu, alebo, ak ide o inštitúty diecézneho práva, diecéznemu biskupovi.
§ 2. Indult exklaustrácie pre mníšky udeľuje jedine Apoštolský stolec.
§ 3. Na žiadosť najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady exklaustráciu môže členovi inštitútu pápežského práva z vážnych dôvodov uložiť Svätý stolec alebo členovi inštitútu diecézneho práva diecézny biskup pri zachovaní umiernenosti a lásky.
Kán. 687 – Exklaustrovaný člen je pokladaný za oslobodeného od záväzkov, ktoré sú nezlučiteľné s novým životným stavom, ostáva však v závislosti a pod starostlivosťou svojich predstavených, ako aj miestneho ordinára, najmä ak ide o klerika. Môže nosiť rúcho inštitútu, ak v indulte nie je stanovené niečo iné. Nemá však aktívny ani pasívny hlas.
Kán. 688 – § 1. Kto chce po uplynutí času profesie z inštitútu vystúpiť, môže ho opustiť.
§ 2. Kto počas trvania dočasnej profesie z vážneho dôvodu žiada opustiť inštitút, môže dostať indult na opustenie od najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady; ale aby bol indult platný v inštitútoch diecézneho práva a v kláštoroch, o ktorých sa hovorí v kán. 615, musí byť potvrdený biskupom domu, do ktorého člen patrí.
Kán. 689 – § 1. Kompetentný vyšší predstavený, ak sú na to oprávnené dôvody, po vypočutí svojej rady môže člena po uplynutí dočasnej profesie vylúčiť zo skladania nasledujúcej profesie.
§ 2. Telesná alebo duševná choroba, vzniknutá aj po profesii, ktorá podľa úsudku odborníkov robí člena, o ktorom sa hovorí v § 1, neschopným žiť v inštitúte, je dôvodom, aby sa mu nepovolilo obnovenie profesie alebo zloženie doživotnej profesie, ak choroba nevznikla z nedbanlivosti inštitútu alebo v dôsledku práce vykonávanej v inštitúte.
§ 3. Ak sa však rehoľník počas trvania dočasných sľubov stal choromyseľným, hoci novú profesiu nemôže zložiť, predsa nemôže byť z inštitútu prepustený.