Kán. 60 – Každý si môže vyžiadať akýkoľvek reskript, ak sa mu to výslovne nezakazuje.
Kán. 61 – Ak nie je zrejmé niečo iné, reskript možno vyžiadať pre iného aj bez jeho súhlasu a platí pred jeho prijatím pri neporušení opačných klauzúl.
Kán. 62 – Reskript, v ktorom nie je určený vykonávateľ, má účinok od chvíle, keď bola listina vydaná; ostatné reskripty od chvíle vykonania.
Kán. 63 – § 1. Platnosti reskriptu prekáža subreptio čiže zatajenie pravdy, ak v žiadosti nebolo uvedené, čo podľa zákona, kánonického štýlu a kánonickej praxe treba k platnosti uviesť, ak nejde o reskript milosti, ktorý bol daný z vlastného podnetu.
§ 2. Takisto platnosti reskriptu prekáža obreptio čiže uvedenie nepravdy, ak ani jeden z predložených motivujúcich dôvodov nie je pravdivý.
§ 3. V reskriptoch, v ktorých nie je určený vykonávateľ, je potrebné, aby bol motivujúci dôvod pravdivý v čase, keď bol reskript vydaný; v ostatných reskriptoch v čase vykonania.
Kán. 64 – Milosť, ktorú odmietlo ktorékoľvek dikastérium Rímskej kúrie, nemôže platne udeliť iné dikastérium tej istej kúrie ani iná kompetentná autorita nižšia ako Rímsky veľkňaz bez súhlasu dikastéria, s ktorým sa konanie začalo, pri neporušení práva Penitenciárie pre vnútorné fórum.
Kán. 65 – § 1. Pri neporušení predpisov § 2 a 3 nemá nikto žiadať od iného ordinára milosť, ktorú mu odoprel vlastný ordinár, bez uvedenia, že mu bola milosť odopretá; ak je to uvedené, ordinár nemá udeliť milosť, ak nepozná dôvody odopretia prvým ordinárom.
§ 2. Milosť, ktorú odoprel generálny vikár alebo biskupský vikár, nemôže platne udeliť iný vikár toho istého biskupa, aj keď má od vikára, ktorý milosť odoprel, dôvody odopretia.
§ 3. Milosť odopretá generálnym vikárom alebo biskupským vikárom a potom bez uvedenia tohto odopretia vyžiadaná od diecézneho biskupa je neplatná; avšak milosť, ktorú odoprel diecézny biskup, nemožno platne vyžiadať, hoci sa jej odopretie aj uvedie, od jeho generálneho vikára alebo biskupského vikára bez súhlasu biskupa.
Kán. 66 – Reskript sa nestáva neplatným, ak je v ňom omyl týkajúci sa mena osoby, ktorej sa dáva alebo ktorá ho vydáva, alebo miesta, v ktorom býva, alebo veci, o ktorú ide, len keď podľa úsudku ordinára nie je nijaká pochybnosť o samej osobe alebo o veci.
Kán. 67 – § 1. Ak sa stane, že v jednej a tej istej veci sa vyžiadajú dva navzájom si protirečiace reskripty, osobitný prevažuje nad všeobecným v tých veciach, ktoré vyjadruje osobitne.
§ 2. Ak sú rovnako osobitné alebo všeobecné, časovo skorší prevažuje nad neskorším, ak v druhom nie je výslovná zmienka o skoršom alebo ak skorší žiadateľ podvodne alebo v dôsledku značnej nedbanlivosti reskript nepoužil.
§ 3. V pochybnosti či je reskript platný alebo nie, sa treba obrátiť na toho, kto reskript vydal.
Kán. 68 – Reskript Apoštolského stolca, ktorý nemá vykonávateľa, treba predložiť ordinárovi žiadateľa len vtedy, keď sa to v samej listine prikazuje, alebo keď ide o verejné záležitosti, alebo keď treba overiť podmienky.
Kán. 69 – Reskript, ktorý nemá vymedzený čas na predloženie, sa môže predložiť vykonávateľovi hocikedy, len nech je to bez klamstva a podvodu.
Kán. 70 – Ak sa v reskripte samo udelenie milosti zveruje vykonávateľovi, je na ňom, či na základe svojho rozumného uváženia a svedomia udelí alebo odoprie milosť.
Kán. 71 – Nikto nie je povinný použiť reskript udelený len na jeho prospech, ak ho z iného dôvodu na to nezaväzuje kánonická povinnosť.
Kán. 72 – Reskripty udelené Apoštolským stolcom, ktoré stratili platnosť, môže diecézny biskup z oprávneného dôvodu predĺžiť len raz, nie však na dlhšie ako na tri mesiace.
Kán. 73 – Protikladným zákonom sa nijaké reskripty neodvolávajú, ak sa v samom zákone nestanovuje niečo iné.
Kán. 74 – Hoci niekto môže ústne udelenú milosť použiť na vnútornom fóre, pre vonkajšie fórum je povinný ju dokázať, kedykoľvek sa to od neho zákonne žiada.
Kán. 75 – Ak reskript obsahuje privilégium alebo dišpenz, majú sa navyše zachovávať predpisy nasledujúcich kánonov.
Kán. 76 – § 1. Privilégium, čiže výsadu danú osobitným úkonom v prospech určitých osôb tak fyzických, ako aj právnických, môže udeliť zákonodarca, ako aj výkonná autorita, ktorej zákonodarca túto moc udelil.
§ 2. Storočné alebo od nepamäti trvajúce vlastnenie privilégia utvára predpoklad, že bolo udelené.
Kán. 77 – Privilégium treba vykladať podľa normy kán. 36 § 1; avšak vždy treba použiť taký výklad, aby ním tí, ktorí boli obdarení privilégiom, naozaj dosiahli nejakú výsadu.
Kán. 78 – § 1. O privilégiu sa predpokladá, že je trvalé, ak sa nedokáže opak.
§ 2. Osobné privilégium, ktoré sa totiž viaže na osobu, s ňou zaniká.
§ 3. Vecné privilégium zaniká úplným zánikom veci alebo miesta; avšak miestne privilégium sa oživí, ak sa miesto počas päťdesiatich rokov obnoví.
Kán. 79 – Privilégium zaniká odvolaním kompetentnou autoritou podľa normy kán. 47 pri zachovaní predpisu kán. 81.
Kán. 80 – § 1. Žiadne privilégium nezaniká zrieknutím, ak ho neprijala kompetentná autorita.
§ 2. Každá fyzická osoba sa môže zriecť privilégia, ktoré bolo udelené len v jej prospech.
§ 3. Jednotlivé osoby sa nemôžu zriecť privilégia, ktoré bolo udelené nejakej právnickej osobe, či už z dôvodu dôstojnosti miesta alebo veci; ani sama právnická osoba sa nemôže zriecť privilégia, ktoré jej bolo udelené, ak zrieknutie prináša ujmu Cirkvi alebo iným.
Kán. 81 – Privilégium nezaniká ukončením práva toho, kto ho udelil, ak nebolo udelené s klauzulou s naším dobrozdaním, alebo s inou rovnocennou klauzulou.
Kán. 82 – Privilégium, ktoré nie je na ťarchu iným, nezaniká jeho nepoužívaním alebo protikladným používaním; to však, ktoré je na ťarchu iným, stráca sa legitímnym premlčaním.
Kán. 83 – § 1. Privilégium zaniká uplynutím času alebo vyčerpaním počtu prípadov, pre ktoré bolo udelené, pri zachovaní predpisu kán. 142 § 2.
§ 2. Zaniká aj vtedy, keď sa postupom času okolnosti podľa úsudku kompetentnej autority natoľko zmenili, že sa stalo škodlivým alebo jeho používanie nedovoleným.
Kán. 84 – Kto zneužíva moc, ktorá mu bola daná privilégiom, zasluhuje si, aby bol zbavený samého privilégia; preto toho, kto ťažko zneužíva privilégium, má ordinár po márnom napomenutí zbaviť privilégia, ktoré mu sám udelil. Keď však bolo privilégium udelené Apoštolským stolcom, ordinár je povinný ho o tom upovedomiť.
Kán. 85 – Dišpenz, čiže uvoľnenie čisto cirkevného zákona v jednotlivom prípade, môžu v medziach svojej kompetencie udeliť tí, ktorí majú výkonnú moc, ako aj tí, ktorým explicitne alebo implicitne patrí moc dišpenzovať buď samým právom alebo na základe legitímneho delegovania.
Kán. 86 – Dišpenzu nepodliehajú zákony, pokiaľ vymedzujú podstatné ustanovujúce prvky inštitúcií alebo právnych úkonov.
Kán. 87 – § 1. Diecézny biskup, keď usúdi, že to prospeje duchovnému dobru veriacich, môže ich dišpenzovať od disciplinárnych zákonov tak univerzálnych, ako aj partikulárnych, ktoré pre jeho územie alebo pre jeho podriadených vyniesla najvyššia cirkevná autorita, nie však od procesných alebo trestných zákonov, ani od tých, od ktorých je dišpenz osobitne vyhradený Apoštolskému stolcu alebo inej autorite.
§ 2. Ak je podanie rekurzu Svätému stolcu spojené s ťažkosťami a súčasne z oneskorenia hrozí nebezpečenstvo veľkej škody, ktorýkoľvek ordinár môže dišpenzovať od týchto zákonov, hoci je dišpenz vyhradený Svätému stolcu, len keď ide o dišpenz, ktorý on v tých istých okolnostiach pri zachovaní predpisu kán. 291 zvyčajne udeľuje.
Kán. 88 – Miestny ordinár môže dišpenzovať od diecéznych zákonov a kedykoľvek usúdi, že to prospeje dobru veriacich, aj od zákonov vynesených plenárnym alebo provinčným koncilom alebo konferenciou biskupov.
Kán. 89 – Farár a iní kňazi alebo diakoni nemôžu dišpenzovať od univerzálneho a partikulárneho zákona, ak im táto moc nebola výslovne udelená.