Kán. 750 – Božou a katolíckou vierou treba veriť všetko, čo obsahuje napísané alebo tradované Božie slovo, čiže jediný poklad viery zverený Cirkvi, a súčasne sa predkladá ako Bohom zjavené buď slávnostným magistériom Cirkvi, alebo jej riadnym a univerzálnym magistériom, totiž to, čo sa prejavuje spoločným prijatím veriacich pod vedením posvätného magistéria. Všetci sú teda povinní vyhýbať sa akýmkoľvek náukám, ktoré sú s tým v rozpore.
§ 2. Pevne je tiež treba prijímať a uznávať všetky a jednotlivé pravdy, ktoré magistérium Cirkvi o viere a mravoch vyhlasuje za definitívne, teda to, čo je treba k náležitému uchovaniu a vysvetľovaniu pokladu viery; preto odporuje náuke Katolíckej cirkvi ten, kto odmieta tieto vyhlásenia, ktorých sa treba definitívne pridŕžať.
Kán. 751 – Heréza je tvrdošijné popieranie nejakej pravdy po prijatí krstu, ktorú treba veriť Božou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; apostázia je odmietnutie kresťanskej viery ako celku; schizma je odmietnutie podriadiť sa Najvyššiemu veľkňazovi alebo odmietnutie spojenia s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení.
Kán. 752 – Aj keď nie súhlas viery, ale nábožnú poslušnosť rozumu a vôle treba prejaviť učeniu, ktoré Najvyšší veľkňaz, alebo kolégium biskupov hlásajú o viere alebo mravoch, keď vykonávajú hodnoverné magistérium, hoci toto učenie nezamýšľajú vyhlásiť definitívnym úkonom; veriaci sa teda majú starostlivo vyhýbať tomu, čo sa s ním nezhoduje.
Kán. 753 – Biskupi, ktorí sú v spoločenstve s hlavou a členmi kolégia či jednotlivo, alebo zhromaždení na konferenciách biskupov alebo na partikulárnych konciloch, hoci nemajú neomylnosť v učení, sú hodnovernými doktormi a učiteľmi viery veriacich, ktorí sú zverení ich starostlivosti; veriaci sú povinní s nábožnou poslušnosťou prijať toto hodnoverné magistérium svojich biskupov
Kán. 754 – Všetci veriaci sú povinní zachovávať konštitúcie a dekréty, ktoré s cieľom predkladať učenie a odsudzovať mylné názory vydáva legitímna cirkevná autorita, z osobitného dôvodu však tie, ktoré vydáva Rímsky veľkňaz alebo kolégium biskupov.
Kán. 755 – § 1. Predovšetkým celé kolégium biskupov a Apoštolský stolec majú úlohu rozvíjať a usmerňovať u katolíkov ekumenické hnutie, ktorého cieľom je obnovenie jednoty všetkých kresťanov, ktorú je z vôle Krista Cirkev viazaná napomáhať.
§ 2. Takisto úlohou biskupov, a podľa normy práva aj konferencií biskupov, je napomáhať túto jednotu a podľa rozličných potrieb alebo situácií vydávať praktické normy so zreteľom na predpisy vynesené najvyššou cirkevnou autoritou.
Kán. 756 – § 1. V celej Cirkvi je úloha ohlasovať evanjelium zverená predovšetkým Rímskemu veľkňazovi a kolégiu biskupov.
§ 2. V partikulárnej cirkvi, ktorá im je zverená, túto úlohu vykonávajú jednotliví biskupi, ktorí sú v nej aj moderátormi celej služby slova; niekedy však túto úlohu plnia niektorí biskupi spoločne podľa normy práva súčasne pre rozličné cirkvi.
Kán. 757 – Vlastnou úlohou kňazov, ktorí sú spolupracovníci biskupov, je ohlasovať Božie evanjelium; túto povinnosť majú najmä farári voči ľudu, ktorý je im zverený, a iní, ktorým je zverená starostlivosť o duše; aj diakoni majú úlohu venovať sa službe slova Božiemu ľudu v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom.
Kán. 758 – Na základe vlastného zasvätenia Bohu členovia inštitútov zasväteného života osobitným spôsobom vydávajú svedectvo evanjelia a biskup ich vhodne prijíma na pomoc pri ohlasovaní evanjelia.
Kán. 759 – Veriaci laici sú na základe krstu a birmovania svedkami evanjeliovej zvesti svojím slovom a príkladom kresťanského života; tiež môžu byť povolaní, aby pri vykonávaní služby slova spolupracovali s biskupom a s kňazmi.
Kán. 760 – V službe slova, ktorú treba opierať o Sväté písmo, Tradíciu, liturgiu, magistérium a život Cirkvi, sa má Kristovo tajomstvo predkladať v celosti a verne.
Kán. 761 – Na ohlasovanie kresťanskej náuky sa majú používať rozličné dostupné prostriedky, predovšetkým kázanie a katechetická výuka, ktoré zaujímajú vždy popredné miesto, ale aj predkladanie náuky v školách, v akadémiách, na konferenciách a pri stretnutiach rozličného druhu, ako aj jej rozširovanie verejnými vyhláseniami zo strany legitímnej autority v tlači a v iných spoločenských komunikačných prostriedkoch z príležitosti niektorých udalostí.
Kán. 762 – Pretože Boží ľud sa zhromažďuje predovšetkým slovom živého Boha, ktoré smie plným právom vyžadovať z úst kňazov, posvätní služobníci si majú veľmi ceniť úlohu kázania, lebo jednou z ich hlavných povinností má byť ohlasovanie Božieho evanjelia všetkým.
Kán. 763 – Biskupi majú právo kázať Božie slovo všade, nevynímajúc kostoly a kaplnky rehoľných inštitútov pápežského práva, ak to miestny biskup v jednotlivých prípadoch výslovne neodoprel.
Kán. 764 – Pri neporušení predpisu kán. 765 kňazi a diakoni majú oprávnenie kázať všade, ktoré treba uplatňovať s aspoň predpokladaným súhlasom rektora kostola, ak toto oprávnenie kompetentný ordinár neobmedzil alebo neodňal, alebo ak partikulárny zákon nevyžaduje výslovné dovolenie.
Kán. 765 – Na kázanie rehoľníkom v ich kostoloch alebo kaplnkách sa vyžaduje dovolenie predstaveného, kompetentného podľa normy konštitúcií.
Kán. 766 – Podľa predpisov konferencie biskupov a pri neporušení kán. 767 § 1 možno laikom dovoliť kázať v kostole alebo v kaplnke, ak sa ukáže, že je to v istých okolnostiach potrebné alebo v jednotlivých prípadoch užitočné.
Kán. 767 – § 1. Medzi formami kázní vyniká homília, ktorá je časťou samej liturgie a je vyhradená biskupovi, kňazovi alebo diakonovi; v nej sa počas liturgického roka majú z posvätného textu vykladať tajomstvá viery a normy kresťanského života.
§ 2. Vo všetkých omšiach v nedele a prikázané sviatky, ktoré sa slávia za účasti ľudu, treba povedať homíliu a nemožno ju bez vážneho dôvodu vynechať.
§ 3. Veľmi sa odporúča, aby sa pri dostačujúcej účasti ľudu povedala homília aj v omšiach slávených v týždni, najmä v adventnom a pôstnom období alebo pri príležitosti nejakého sviatku alebo smutnej udalosti.
§ 4. Je úlohou farára alebo rektora kostola starať sa, aby sa tieto predpisy svedomito zachovávali.
Kán. 768 – § 1. Hlásatelia Božieho slova majú veriacim predkladať predovšetkým to, čo treba veriť a konať na slávu Boha a spásu ľudí.
§ 2. Veriacim majú tiež odovzdávať náuku, ktorú predkladá magistérium Cirkvi o dôstojnosti a slobode ľudskej osoby, o jednote a stálosti rodiny a jej úlohách, o povinnostiach ľudí, žijúcich v spoločnosti, ako aj o usporiadaní časných vecí podľa poriadku, ktorý stanovil Boh.
Kán. 769 – Kresťanská náuka sa má predkladať spôsobom primeraným stavu poslucháčov a potrebám doby.
Kán. 770 – Farári majú podľa predpisov diecézneho biskupa v istých obdobiach usporiadať kázne, ktoré sa nazývajú duchovnými cvičeniami a svätými misiami, alebo iné formy kázní, primerané potrebám.
Kán. 771 – § 1. Duchovní pastieri, predovšetkým biskupi a farári, sa majú starať, aby sa Božie slovo hlásalo aj tým veriacim, ktorí pre svoj životný stav nedostatočne využívajú spoločnú a riadnu pastoračnú starostlivosť alebo im celkom chýba.
§ 2. Majú sa tiež postarať, aby sa posolstvo evanjelia dostalo aj k neveriacim, ktorí sa nachádzajú na ich území, lebo tak ako veriacich aj ich musí zahŕňať starostlivosť o duše.
Kán. 772 – § 1. Okrem toho pri vykonávaní kazateľskej činnosti majú všetci zachovávať normy, ktoré stanovil diecézny biskup.
§ 2. Keď ide o predkladanie kresťanskej náuky v rozhlase alebo televízii, majú sa zachovávať predpisy stanovené konferenciou biskupov.
Kán. 773 – Vlastnou a vážnou povinnosťou predovšetkým duchovných pastierov je starať sa o katechézu kresťanského ľudu, aby sa viera veriacich podávaním náuky a skúsenosťou kresťanského života stala živou, výraznou a činorodou.
Kán. 774 – § 1. Starostlivosť o katechézu pod vedením legitímnej cirkevnej autority v primeranej miere prináleží všetkým členom Cirkvi.
§ 2. Rodičia majú väčšmi ako iní záväzok slovom a príkladom formovať deti vo viere a praxi kresťanského života; rovnaký záväzok majú tí, ktorí rodičov zastupujú, ako aj krstní rodičia.
Kán. 775 – § 1. Pri zachovaní predpisov vynesených Apoštolským stolcom je úlohou diecézneho biskupa vydať normy o katechéze a takisto sa postarať, aby boli k dispozícii vhodné katechetické pomôcky, aj pripravením katechizmu ak sa to ukáže vhodné, a tiež má podporovať a koordinovať katechetické podujatia.
§ 2. Konferencia biskupov sa má postarať, ak sa to ukáže užitočné, o vydanie katechizmov pre svoje územie, po predchádzajúcom potvrdení Apoštolským stolcom.
§ 3. Pri konferencii biskupov sa môže ustanoviť katechetický úrad, ktorého hlavnou úlohou má byť poskytovať jednotlivým diecézam pomoc v tom, čo sa týka katechézy.
Kán. 776 – Farár je na základe svojej úlohy viazaný starať sa o katechetickú formáciu dospelých, mládeže a detí a pre tento cieľ má použiť spolupracovníkov klerikov, pridelených do farnosti, členov inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života s ohľadom na povahu každého inštitútu, ako aj veriacich laikov, predovšetkým katechétov; tí všetci, ak nie sú legitímne hatení, sa nemajú zdráhať ochotne poskytnúť pomoc. Má napomáhať a podporovať úlohu rodičov v rodinnej katechéze, o ktorej sa hovorí v kán. 774 § 2.
Kán. 777 – Farár sa má so zreteľom na normy stanovené diecéznym biskupom osobitným spôsobom starať:
1. aby sa pred slávením sviatostí poskytovala vhodná katechéza;
2. aby sa deti katechetickou výukou, poskytovanou primeraný čas, riadne pripravovali na prvé prijatie sviatostí pokánia a najsvätejšej Eucharistie, ako aj na sviatosť birmovania;
3. aby sa deťom po prvom svätom prijímaní dostalo plnšie a hlbšie vzdelanie katechetickým formovaním;
4. aby sa katechetická výuka podávala aj telesne alebo duševne postihnutým, pokiaľ to dovoľuje ich stav;
5. aby sa viera mládeže a dospelých rozličnými formami a podujatiami upevňovala, osvetľovala a rozvíjala.
Kán. 778 – Rehoľní predstavení a predstavení spoločností apoštolského života sa majú starať, aby sa v ich kostoloch, v školách a v iných dielach, ktoré sú im akokoľvek zverené, horlivo poskytovala katechetická výuka.
Kán. 779 – Katechetická výuka sa má podávať pri použití všetkých prostriedkov, didaktických pomôcok a spoločenských komunikačných prostriedkov, ktoré sa ukazujú ako účinnejšie na to, aby si veriaci primerane svojej povahe, schopnostiam a veku, ako aj životným podmienkam plnšie osvojili katolícku náuku a mohli ju lepšie uvádzať do praxe.