Kán. 810 – § 1. Povinnosťou autority kompetentnej podľa štatútu je postarať sa, aby na katolíckych univerzitách boli vymenovaní vyučujúci, ktorí okrem vedeckej a pedagogickej schopnosti vynikajú neporušenosťou náuky a bezúhonnosťou života, a ak tieto požiadavky nespĺňajú, aby boli z úlohy odvolaní pri zachovaní postupu určeného v štatúte.
§ 2. Konferencia biskupov a diecézni biskupi, ktorých sa to týka, majú povinnosť a právo dozerať, aby sa na týchto univerzitách verne zachovávali zásady katolíckej náuky.
Kán. 811 – § 1. Kompetentná cirkevná autorita sa má starať, aby sa na katolíckych univerzitách zriadila fakulta alebo inštitút alebo aspoň katedra teológie, na ktorej sa majú konať prednášky aj pre študentov laikov.
§ 2. Na každej katolíckej univerzite sa majú konať prednášky, na ktorých by sa mali preberať najmä tie teologické otázky, ktoré súvisia s disciplínami týchto fakúlt.
Kán. 812 – Je potrebné, aby tí, ktorí na akýchkoľvek inštitútoch vyšších štúdií prednášajú teologické disciplíny, mali mandát kompetentnej cirkevnej autority.
Kán. 813 – Diecézny biskup má veľkú pastoračnú starostlivosť venovať študentom aj zriadením farnosti alebo aspoň pomocou kňazov trvalo na to určených a má sa postarať, aby pri univerzitách, aj nekatolíckych, boli katolícke univerzitné strediská, ktoré by mládeži poskytovali pomoc, predovšetkým duchovnú.
Kán. 814 – Predpisy, stanovené pre univerzity, sa rovnakým spôsobom vzťahujú aj na iné inštitúty vyšších štúdií.
Kán. 815 – Cirkvi na základe úlohy ohlasovať zjavenú pravdu patrí, aby mala vlastné cirkevné univerzity alebo fakulty pre výskum disciplín posvätných alebo s posvätnými spojených a pre vedecké formovanie študentov v týchto disciplínach.
Kán. 816 – § 1. Cirkevné univerzity a fakulty môže zriadením alebo schválením ustanoviť iba Apoštolský stolec; jemu patrí aj ich vyššie riadenie.
§ 2. Každá cirkevná univerzita a fakulta má mať svoj štatút a študijný poriadok, schválený Apoštolským stolcom.
Kán. 817 – Akademické stupne, ktoré majú mať v Cirkvi kánonické účinky, nemôže udeľovať žiadna univerzita alebo fakulta, ktorá nie je zriadená alebo schválená Apoštolským stolcom.
Kán. 818 – Predpisy stanovené pre katolícke univerzity v kán. 810, 812 a 813, platia aj pre cirkevné univerzity a fakulty.
Kán. 819 – Pokiaľ si to vyžaduje dobro diecézy alebo rehoľného inštitútu ba i samej univerzálnej Cirkvi, diecézni biskupi, alebo kompetentní predstavení inštitútov musia na cirkevné univerzity alebo fakulty posielať mladíkov, klerikov aj rehoľníkov, ktorí sa vyznačujú povahou, čnosťami a nadaním.
Kán. 820 – Moderátori a profesori cirkevných univerzít a fakúlt sa majú starať, aby si rozličné fakulty univerzity, pokiaľ to predmet dovoľuje, vzájomne pomáhali a aby medzi vlastnou univerzitou alebo fakultou a inými univerzitami alebo fakultami, aj necirkevnými, bola vzájomná spolupráca, ktorou by spoločnými podujatiami, zhromaždeniami, koordinovanými vedeckými výskumami a inými prostriedkami, prispievali k väčšiemu rozvoju vied.
Kán. 821 – Konferencia biskupov a diecézny biskup sa majú postarať, aby tam, kde je to možné, sa zakladali vyššie inštitúty náboženských vied, na ktorých sa majú vyučovať teologické a iné disciplíny, ktoré sa týkajú kresťanskej kultúry.
Kán. 822 – § 1. Pastieri Cirkvi, využívajúc pri plnení svojej úlohy vlastné právo Cirkvi, sa majú snažiť používať spoločenské komunikačné prostriedky.
§ 2. Tí istí pastieri majú starostlivo poučovať veriacich o povinnosti, aby používanie spoločenských komunikačných prostriedkov bolo preniknuté ľudským a kresťanským duchom.
§ 3. Všetci veriaci, najmä tí, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom zúčastňujú na usmerňovaní alebo používaní týchto prostriedkov, majú starostlivo napomáhať pastoračnú činnosť tak, aby Cirkev aj pomocou týchto prostriedkov účinne vykonávala svoje poslanie.
Kán. 823 – § 1. Aby sa zachovala neporušenosť viery a mravov, pastieri Cirkvi majú povinnosť a právo dozerať, aby sa spismi alebo používaním spoločenských komunikačných prostriedkov nespôsobila ujma viere alebo mravom veriacich; takisto požadovať, aby im boli predložené na posúdenie spisy týkajúce sa viery alebo mravov, ktoré vydávajú veriaci; a tiež zavrhnúť spisy, ktoré škodia pravej viere alebo dobrým mravom.
§ 2. Povinnosť a právo, o ktorých sa hovorí v § 1, patrí biskupom tak jednotlivo, ako aj zhromaždeným na partikulárnych konciloch alebo konferenciách biskupov vo vzťahu k veriacim, zvereným do ich starostlivosti, a najvyššej autorite Cirkvi vo vzťahu k celému Božiemu ľudu.
Kán. 824 – § 1. Ak nie je stanovené ináč, miestnym ordinárom, od ktorého podľa kánonov tohto titulu treba žiadať povolenie alebo schválenie na vydávanie kníh, je vlastný miestny ordinár autora alebo ordinár miesta, kde sa knihy majú vydať.
§ 2. To, čo sa v kánonoch tohto titulu stanovuje o knihách, treba uplatniť na akékoľvek spisy určené na verejné rozširovanie, ak neplatí niečo iné.
Kán. 825 – § 1. Knihy Svätého písma nemožno vydať, ak nie sú schválené Apoštolským stolcom alebo konferenciou biskupov; takisto, aby sa mohli vydať ich preklady do národného jazyka, sa vyžaduje, aby boli schválené tou istou autoritou a súčasne vybavené potrebnými a dostačujúcimi vysvetlivkami.
§ 2. Preklady Svätého písma, opatrené vhodnými vysvetlivkami, môžu katolícki veriaci s povolením konferencie biskupov pripraviť a vydať aj v spolupráci s oddelenými bratmi.
Kán. 826 – § 1. Čo sa týka liturgických kníh, majú sa zachovať predpisy kán. 838.
§ 2. Pri opätovnom vydaní liturgických kníh, ako aj ich prekladov do národného jazyka alebo ich častí, musí byť z osvedčenia ordinára miesta, kde sa knihy vydávajú, zrejmé, že sa zhodujú so schváleným vydaním.
§ 3. Modlitebné knihy na verejné alebo súkromné používanie veriacich sa nemajú vydávať bez povolenia miestneho ordinára.
Kán. 827 – § 1. Na vydanie katechizmov alebo iných spisov, ktoré sa týkajú katechetickej výuky, alebo ich prekladov, je potrebné schválenie miestneho ordinára pri zachovaní predpisu kán. 775 § 2.
§ 2. Na školách, či už základných, stredných alebo vyšších, nemožno používať ako učebné texty knihy, ktoré sa zaoberajú otázkami, týkajúcimi sa Svätého písma, teológie, kánonického práva, cirkevných dejín, náboženských a morálnych disciplín, ak neboli vydané so schválením kompetentnej cirkevnej autority alebo ňou neboli dodatočne schválené.
§ 3. Odporúča sa, aby knihy, zaoberajúce sa matériami, o ktorých sa hovorí v § 2, hoci sa nepoužívajú ako učebné texty, ako aj spisy, v ktorých sa nachádza niečo, čo sa osobitne dotýka náboženstva alebo počestnosti mravov, sa predkladali miestnemu ordinárovi na posúdenie.
§ 4. V kostoloch alebo kaplnkách nemožno vystavovať, predávať ani rozdávať knihy alebo iné spisy, zaoberajúce sa otázkami náboženstva alebo mravov, ak neboli s povolením kompetentnej cirkevnej autority vydané alebo ňou dodatočne schválené.
Kán. 828 – Zbierky dekrétov alebo spisov, ktoré vydala niektorá cirkevná autorita, sa nesmú znova vydať, ak sa predtým nevyžiadalo povolenie tej istej autority a nezachovali sa ňou predpísané podmienky.
Kán. 829 – Schválenie alebo povolenie vydať nejaké dielo platí pre originálny text, nie však pre jeho nové vydania alebo preklady.
Kán. 830 – § 1. Konferencia biskupov môže zostaviť zoznam cenzorov, vyznačujúcich sa učenosťou, pravým učením a rozvážnosťou, ktorí majú byť k dispozícii diecéznym kúriám, alebo môže ustanoviť komisiu cenzorov, s ktorou sa miestni ordinári môžu radiť, pričom zostáva nedotknuté právo každého miestneho ordinára zveriť posúdenie kníh osobám, ktoré má za osvedčené.
§ 2. Cenzor má pri plnení svojho úradu mať, bez akéhokoľvek uprednostňovania osôb, pred očami iba náuku Cirkvi o viere a mravoch, ako ju predkladá magistérium Cirkvi.
§ 3. Cenzor musí dať svoj posudok písomne; ak je priaznivý, ordinár podľa svojho rozvážneho úsudku má udeliť povolenie na vydanie s uvedením svojho mena, ako aj dátumu a miesta udeleného povolenia; ak ho neudelí, ordinár má autorovi diela oznámiť dôvody odopretia.
Kán. 831 – § 1. Do denníkov, brožúrok alebo periodík, ktoré zvyknú otvorene napádať katolícke náboženstvo alebo dobré mravy, veriaci nemajú ničím prispievať, ak nie je na to oprávnený a rozumný dôvod; avšak klerici a členovia rehoľných inštitútov iba s povolením miestneho ordinára.
§ 2. Konferencia biskupov má stanoviť normy o tom, čo sa vyžaduje, aby sa klerici a členovia rehoľných inštitútov mohli v rozhlase alebo televízii zúčastniť na diskusiách o otázkach týkajúcich sa katolíckeho učenia alebo mravov.
Kán. 832 – Aby členovia rehoľných inštitútov mohli vydať spisy, zaoberajúce sa otázkami náboženstva alebo mravov, potrebujú aj povolenie svojho vyššieho predstaveného podľa normy konštitúcií.
Kán. 833 – Zložiť osobne vyznanie viery podľa formuly, schválenej Apoštolským stolcom, sú viazaní:
1. pred predsedom alebo jeho delegátom všetci, ktorí sa s rozhodujúcim alebo poradným hlasom zúčastňujú na ekumenickom alebo partikulárnom koncile, na synode biskupov, ako aj na diecéznej synode; predseda však pred koncilom alebo synodou;
2. povýšení do kardinálskej hodnosti podľa štatútu posvätného kolégia;
3. pred delegátom Apoštolského stolca všetci povýšení na episkopát a takisto tí, ktorí sú diecéznemu biskupovi postavení na roveň;
4. pred kolégiom konzultorov diecézny administrátor;
5. pred diecéznym biskupom alebo jeho delegátom generálni vikári a biskupskí vikári, ako aj súdni vikári;
6. pred miestnym ordinárom alebo jeho delegátom farári, pri prijímaní úlohy rektor a učitelia teológie a filozofie v seminároch; tí, ktorí majú byť povýšení do stavu diakonátu;
7. pred veľkým kancelárom alebo ak nie je, pred miestnym ordinárom alebo ich delegátmi rektor cirkevnej alebo katolíckej univerzity pri prijímaní úlohy; pred rektorom, ak je kňazom, alebo pred miestnym ordinárom alebo ich delegátmi vyučujúci, ktorí na akýchkoľvek univerzitách prednášajú disciplíny týkajúce sa viery alebo mravov pri prijímaní úlohy;
8. predstavení v klerických rehoľných inštitútoch a v klerických spoločnostiach apoštolského života podľa normy konštitúcií.
Kán. 834 – § 1. Cirkev plní posväcujúcu úlohu osobitným spôsobom prostredníctvom posvätnej liturgie, ktorá sa chápe ako vykonávanie kňazskej úlohy Ježiša Krista; v nej sa znakmi vnímateľnými zmyslami označuje a spôsobom vlastným jednotlivým znakom uskutočňuje posväcovanie ľudí a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava a údy, koná celostný verejný Boží kult.
§ 2. Takýto kult sa uskutočňuje vtedy, keď ho v mene Cirkvi vykonávajú zákonne poverené osoby úkonmi schválenými cirkevnou autoritou.
Kán. 835 – § 1. Posväcujúcu úlohu vykonávajú predovšetkým biskupi, ktorí sú veľkňazmi, hlavnými rozdávateľmi Božích tajomstiev, ako aj moderátormi, podporovateľmi a strážcami celého liturgického života v Cirkvi, ktorá im je zverená.
§ 2. Túto úlohu vykonávajú kňazi, ktorí totiž sami účastní na Kristovom kňazstve ako jeho služobníci pod autoritou biskupa, sú vysvätení na slávenie Božieho kultu a posväcovanie ľudu.
§ 3. Diakoni majú účasť na slávení Božieho kultu podľa normy predpisov práva.
§ 4. Na posväcovacej úlohe majú svoju vlastnú účasť aj ostatní veriaci tým, že sa svojím spôsobom aktívne zúčastňujú na liturgických sláveniach, predovšetkým na eucharistickom slávení; osobitným spôsobom majú na tejto úlohe účasť rodičia, keď žijú manželský život v kresťanskom duchu a starajú sa o kresťanskú výchovu detí.
Kán. 836 – Keďže kresťanský kult, v ktorom sa vykonáva spoločné kňazstvo veriacich, je dielo, ktoré vychádza z viery a na nej sa zakladá, posvätní služobníci sa majú horlivo starať, aby ju vzbudzovali a objasňovali predovšetkým službou slova, ktorou sa viera rodí a živí.
Kán. 837 – § 1. Liturgické úkony nie sú súkromné úkony, ale slávenia samej Cirkvi, ktorá je „sviatosť jednoty“, totiž svätý ľud zhromaždený a usporiadaný pod vedením biskupov; preto patria celému telu Cirkvi, sú jeho prejavom a pôsobia naň; jeho jednotlivých členov sa však týkajú rozdielnym spôsobom podľa rozdielnosti posvätných stavov, úloh a skutočnej účasti.
§ 2. Keďže liturgické úkony sú podľa svojej prirodzenosti spoločným slávením, tam, kde je to možné, majú sa sláviť s hojnou a aktívnou účasťou veriacich.
Kán. 838 – § 1. Riadenie posvätnej liturgie závisí jedine od autority Cirkvi: touto autoritou je Apoštolský stolec a podľa normy práva diecézny biskup.
§ 2. Apoštolskému stolcu patrí riadiť posvätnú liturgiu celej Cirkvi, vydávať liturgické knihy, preskúmať ich prispôsobené preklady schválené podľa normy práva biskupskou konferenciou, ako aj dozerať na to, aby sa všade verne zachovávali liturgické nariadenia.
§ 3. Konferenciám biskupov patrí verne pripravovať preklady liturgických kníh do národných jazykov, vhodne prispôsobené v stanovených medziach, schvaľovať ich a po predchádzajúcom odsúhlasení Svätým stolcom vydávať liturgické knihy pre regióny spadajúce do ich pôsobnosti.
§ 4. Diecéznemu biskupovi patrí v cirkvi, ktorá mu je zverená, vydávať v medziach svojej kompetencie normy pre liturgiu, ktoré všetkých zaväzujú.
Kán. 839 – § 1. Cirkev vykonáva posväcovaciu úlohu aj inými prostriedkami, či už modlitbami, ktorými prosí Boha, aby veriaci boli posvätení v pravde, alebo skutkami pokánia a dobročinnej lásky, ktoré veľmi pomáhajú v dušiach zakoreniť a upevniť Kristovo kráľovstvo a prispievajú k spáse sveta.
§ 2. Miestni ordinári sa majú starať, aby sa modlitby, ako aj nábožné a posvätné úkony kresťanského ľudu, plne zhodovali s normami Cirkvi.