Kán. 840 – Sviatosti Nového zákona, ustanovené Kristom Pánom a zverené Cirkvi ako úkony Krista a Cirkvi, sú znakmi a prostriedkami, ktorými sa viera vyjadruje a upevňuje, vzdáva sa kult Bohu a uskutočňuje sa posväcovanie ľudí, a tak zvrchovane prispievajú k utváraniu, upevňovaniu a prejavovaniu cirkevného spoločenstva; preto tak posvätní služobníci ako aj ostatní veriaci majú pri ich slávení prejavovať najvyššiu úctu a náležitú starostlivosť.
Kán. 841 – Keďže sviatosti sú tie isté pre celú Cirkev a patria do Božieho pokladu, jedine najvyššia autorita Cirkvi má právo schvaľovať alebo určovať, čo sa vyžaduje pre ich platnosť a rovnako ona alebo iná kompetentná autorita má podľa normy kán. 838 § 3 a 4 právo rozhodnúť, čo sa vzťahuje na ich dovolené slávenie, vysluhovanie a prijímanie, ako aj na poriadok, ktorý treba pri ich slávení zachovať.
Kán. 842 – § 1. Kto neprijal krst, nemôže platne pristúpiť k ostatným sviatostiam.
§ 2. Sviatosti krstu, birmovania a najsvätejšej Eucharistie sú navzájom tak spojené, že sa vyžadujú na plné uvedenie do kresťanského života.
Kán. 843 – § 1. Posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali.
§ 2. Duchovní pastieri a ostatní veriaci, každý podľa svojej úlohy v Cirkvi, majú povinnosť starať sa, aby tí, ktorí žiadajú sviatosti, boli na ich prijatie pripravení náležitou evanjelizáciou ako aj katechetickou formáciou v súlade s normami vydanými kompetentnou autoritou.
Kán. 844 – § 1. Katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti iba katolíckym veriacim, ktorí ich takisto dovolene prijímajú iba od katolíckych vysluhovateľov pri neporušení predpisov § 2, 3 a 4 tohto kánonu ako aj kán. 861 § 2.
§ 2. Kedykoľvek to potreba vyžaduje alebo sa to odporúča z hľadiska pravého duchovného osohu a len keď sa vyhne nebezpečenstvu omylu alebo indiferentizmu, veriacim, ktorým je fyzicky alebo morálne nemožné dostať sa ku katolíckemu vysluhovateľovi, je dovolené prijať sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých od nekatolíckych vysluhovateľov, v ktorých cirkvi sú uvedené sviatosti platné.
§ 3. Katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých členom východných cirkví, ktoré nemajú s Katolíckou cirkvou plné spoločenstvo, ak o to z vlastnej vôle žiadajú a sú riadne disponovaní; platí to aj o členoch iných cirkví, ktoré sú podľa úsudku Apoštolského stolca ohľadom týchto sviatostí v rovnakom postavení ako uvedené východné cirkvi.
§ 4. Ak hrozí nebezpečenstvo smrti alebo ak podľa úsudku diecézneho biskupa alebo konferencie biskupov nalieha iná vážna potreba, katolícki vysluhovatelia vysluhujú dovolene tie isté sviatosti aj ostatným kresťanom, ktorí nemajú plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou a nemajú prístup k vysluhovateľovi svojho spoločenstva a z vlastnej vôle o to žiadajú, len ak, čo sa týka týchto sviatostí, prejavujú katolícku vieru a sú riadne disponovaní.
§ 5. Pre prípady, o ktorých sa hovorí v § 2, 3 a 4, diecézny biskup alebo konferencia biskupov nemajú vydávať všeobecné normy, ak sa neporadili aspoň s miestnou kompetentnou autoritou nekatolíckej cirkvi alebo spoločnosti, ktorej sa to týka.
Kán. 845 – § 1. Sviatosti krstu, birmovania a posvätného stavu sa nemôžu opakovať, pretože vtláčajú znak.
§ 2. Ak aj po starostlivo vykonanom zisťovaní pretrváva rozumná pochybnosť či sviatosti, o ktorých sa hovorí v § 1, boli skutočne alebo platne udelené, majú sa udeliť podmienečne.
Kán. 846 – § 1. Pri slávení sviatostí sa treba verne pridržiavať liturgických kníh schválených kompetentnou autoritou; preto nikto v nich nesmie nič svojvoľne pridávať, vynechávať alebo meniť.
§ 2. Vysluhovateľ má sviatosti sláviť podľa vlastného obradu.
Kán. 847 – § 1. Pri vysluhovaní sviatostí, v ktorých sú používané posvätné oleje, musí vysluhovateľ používať oleje vylisované z olív alebo z iných rastlín, nedávno posvätené alebo požehnané biskupom pri neporušení predpisu kán. 999, bod 2; staré oleje sa nemajú používať, ak to nie je nevyhnutné.
§ 2. Farár si má zadovážiť posvätné oleje od vlastného biskupa a má ich starostlivo uchovávať na dôstojnom mieste.
Kán. 848 – Vysluhovateľ nech nežiada za vysluhovanie sviatostí nič okrem milodarov určených kompetentnou autoritou, pričom nech vždy dbá o to, aby núdzni neboli pozbavení pomoci sviatostí z dôvodu chudoby.
Kán. 849 – Krst, brána sviatostí, prijatý skutočne alebo aspoň v túžbe, je nevyhnutný na spásu; ním sú ľudia oslobodení od hriechov, znovuzrodení ako Božie deti a nezmazateľným znakom pripodobnení Kristovi sú včlenení do Cirkvi. Platne sa udeľuje iba obmytím skutočnou vodou spolu s náležitou slovnou formou.
Kán. 850 – Krst sa vysluhuje podľa poriadku predpísaného v schválených liturgických knihách s výnimkou prípadu naliehavej potreby, v ktorom sa musí zachovať iba to, čo sa vyžaduje pre platnosť sviatosti.
Kán. 851 – Slávenie krstu treba náležite pripraviť, a preto:
1. dospelý, ktorý má v úmysle prijať krst, má byť prijatý do katechumenátu a podľa možnosti rozličnými stupňami privádzaný k sviatostnému uvádzaniu podľa poriadku uvádzania, prispôsobeného konferenciou biskupov, a podľa osobitných noriem, ktoré ona vydala;
2. rodičov dieťaťa, ktoré má byť pokrstené, a takisto tých, ktorí majú prevziať úlohu krstných rodičov, treba riadne poučiť o význame tejto sviatosti a o záväzkoch, ktoré s ňou súvisia; farár sa má osobne alebo cez iných postarať, aby rodičia boli náležite pripravení pastoračnými poučeniami, ba aj spoločnou modlitbou; pritom môže viaceré rodiny zhromaždiť a kde je to možné aj ich navštíviť.
Kán. 852 – § 1. Predpisy, ktoré sa nachádzajú v kánonoch o krste dospelého, sa vzťahujú na všetkých, ktorí vyrástli z detstva a dosiahli používanie rozumu.
§ 2. Na úroveň dieťaťa aj čo sa týka krstu, je postavený ten, kto nie je zodpovedný za seba.
Kán. 853 – Je potrebné, aby voda, ktorá sa používa pri udeľovaní krstu, bola okrem nevyhnutného prípadu požehnaná podľa predpisov liturgických kníh.
Kán. 854 – Krst sa má udeľovať buď ponorením alebo poliatím pri zachovaní predpisov konferencie biskupov.
Kán. 855 – Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa nedávalo meno, ktoré je cudzie kresťanskému zmýšľaniu.
Kán. 856 – Hoci sa krst môže udeliť v ktorýkoľvek deň, predsa sa odporúča, aby sa spravidla slávil v nedeľu alebo ak je to možné, na Veľkonočnú vigíliu.
Kán. 857 – § 1. Okrem nevyhnutného prípadu vlastným miestom krstu je kostol alebo kaplnka.
§ 2. Má byť pravidlom, aby bol dospelý pokrstený vo vlastnom farskom kostole, dieťa však vo vlastnom farskom kostole rodičov, ak sa z oprávneného dôvodu neodporúča niečo iné.
Kán. 858 – § 1. Každý farský kostol má mať krstný prameň pri neporušení kumulatívneho práva už nadobudnutého inými kostolmi.
§ 2. Miestny ordinár môže po vypočutí miestneho farára pre pohodlie veriacich dovoliť alebo nariadiť, aby krstný prameň bol aj v inom kostole alebo kaplnke v obvode farnosti.
Kán. 859 – Ak krstenec pre vzdialenosť miesta alebo pre iné okolnosti nemôže bez veľkých ťažkostí prísť, alebo ho nemôžu doniesť do farského kostola, alebo do iného kostola, alebo kaplnky, o ktorých sa hovorí v kán. 858 § 2, krst sa môže a musí udeliť v inom bližšom kostole alebo kaplnke, alebo aj na inom slušnom mieste.
Kán. 860 – § 1. Okrem nevyhnutného prípadu sa krst nemá udeľovať v súkromných domoch, ak to miestny ordinár z vážneho dôvodu nedovolil.
§ 2. Ak diecézny biskup nestanovil ináč, v nemocniciach sa krst nemá sláviť okrem nevyhnutného prípadu alebo z iného súrneho pastoračného dôvodu.
Kán. 861 – § 1. Riadnym vysluhovateľom krstu je biskup, kňaz a diakon pri zachovaní predpisu kán. 530, bod 1.
§ 2. Ak je riadny vysluhovateľ neprítomný alebo hatený, krst dovolene udeľuje katechista alebo iný, koho na túto úlohu určil miestny ordinár, ba v nevyhnutnom prípade každý človek, vedený náležitým úmyslom; duchovní pastieri, najmä farár, sa majú starať o to, aby veriaci boli poučení o správnom spôsobe krstenia.
Kán. 862 – Okrem nevyhnutného prípadu nikto nesmie bez náležitého dovolenia udeliť krst na cudzom území, a to ani svojim podriadeným.
Kán. 863 – Krst dospelých, aspoň tých, ktorí zavŕšili štrnásty rok života, má byť predložený diecéznemu biskupovi, aby krst udelil sám, ak to uzná za vhodné.
Kán. 864 – Prijať krst je schopný každý a ešte nepokrstený človek.
Kán. 865 – § 1. Aby dospelý mohol byť pokrstený, je potrebné, aby prejavil vôľu prijať krst, aby bol dostatočne poučený o pravdách viery a kresťanských záväzkoch a aby sa katechumenátom osvedčil v kresťanskom živote; má sa mu aj pripomenúť, aby si oľutoval svoje hriechy.
§ 2. Dospelý, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti, môže byť pokrstený, ak má nejaké poznanie hlavných právd viery, nejakým spôsobom prejavil svoj úmysel prijať krst a prisľúbi, že bude zachovávať prikázania kresťanského náboženstva.
Kán. 866 – Dospelý, ktorý je krstený, má hneď po krste, ak neprekáža vážny dôvod, prijať birmovanie a zúčastniť sa na eucharistickom slávení aj pristúpením k prijímaniu.
Kán. 867 – § 1. Rodičia sú povinní postarať sa, aby deti boli pokrstené v prvých týždňoch; majú sa obrátiť na farára čím skôr po narodení, ba ešte predtým, aby požiadali o sviatosť pre dieťa a aby sa na ňu náležite pripravili.
§ 2. Ak sa dieťa nachádza v nebezpečenstve smrti, má byť bezodkladne pokrstené.
Kán. 868 – § 1. K dovolenému krstu dieťaťa je potrebné:
1. aby rodičia, aspoň jeden z nich alebo kto ich zákonne zastupuje, súhlasili;
2. aby bola opodstatnená nádej, že bude vychovávané v katolíckom náboženstve pri neporušení §3; ak taká nádej úplne chýba, má sa krst podľa predpisov partikulárneho práva oddialiť, pričom sa rodičom vysvetlí dôvod.
§ 2. Dieťa katolíckych, ba aj nekatolíckych rodičov sa v nebezpečenstve smrti dovolene krstí aj proti vôli rodičov.
§ 3. Dieťa kresťanov nekatolíkov sa dovolene krstí, ak o to žiadajú rodičia alebo aspoň jeden z nich, alebo ten, kto ich zákonne zastupuje a ak im je fyzicky alebo morálne nemožné dostať sa k vlastnému vysluhovateľovi.
Kán. 869 – § 1. Ak je pochybnosť či niekto bol pokrstený alebo či krst bol platne udelený a pochybnosť pretrváva aj po dôkladnom zisťovaní, krst sa mu udelí podmienečne.
§ 2. Pokrstených v nekatolíckom cirkevnom spoločenstve netreba podmienečne krstiť, ak po preskúmaní matérie a slovnej formuly použitej pri udeľovaní krstu, ako aj vzhľadom na úmysel pokrsteného dospelého a krstiaceho vysluhovateľa, nie je vážny dôvod pochybovať o platnosti udeleného krstu.
§ 3. Ale ak v prípadoch, o ktorých sa hovorí v § 1 a 2, pochybnosť o udelení alebo o platnosti krstu zostáva, krst sa nemá udeliť, kým sa krstencovi, ak je dospelý, nevysvetlí učenie o sviatosti krstu a kým sa jemu alebo ak ide o dieťa jeho rodičom, nevysvetlia dôvody pochybnej platnosti sláveného krstu.