Kán. 870 – Odložené alebo nájdené dieťa sa má pokrstiť, ak sa po starostlivom zisťovaní jeho krst nepotvrdí.
Kán. 871 – Potratové plody, ak sú živé, majú sa podľa možnosti pokrstiť.
Kán. 872 – Krstencovi, nakoľko je to možné, sa má dať krstný rodič, ktorého úlohou je dospelému krstencovi pomáhať pri uvedení do kresťanského života a pri krste dieťaťa priniesť ho spolu s rodičmi na krst a takisto sa usilovať, aby pokrstený viedol kresťanský život zodpovedajúci krstu a aby verne plnil záväzky, ktoré s ním súvisia.
Kán. 873 – Za krstného rodiča sa má brať iba jeden krstný otec alebo iba jedna krstná matka, alebo krstný otec a krstná matka.
Kán. 874 – § 1. Aby niekto mohol prijať úlohu krstného rodiča, je potrebné:
1. aby ho určil sám krstenec alebo jeho rodičia, alebo ich zástupca, alebo ak títo chýbajú, farár alebo vysluhovateľ a aby bol schopný a mal úmysel plniť túto úlohu;
2. aby zavŕšil šestnásty rok života, ak diecézny biskup nestanovil iný vek alebo ak sa farár alebo vysluhovateľ domnievajú, že z oprávneného dôvodu treba dať výnimku;
3. aby bol katolík, pobirmovaný, už prijal najsvätejšiu Eucharistiu a viedol život zodpovedajúci viere a úlohe, ktorú má prijať;
4. aby nebol postihnutý nijakým kánonickým trestom zákonne uloženým alebo vyhláseným;
5. aby nebol otcom alebo matkou krstenca.
§ 2. Pokrstený, ktorý patrí do nekatolíckeho cirkevného spoločenstva, má sa prijať jedine spolu s katolíckym krstným rodičom, a to iba ako svedok krstu.
Kán. 875 – Ak niet krstného rodiča, ten, kto vysluhuje krst, má sa postarať, aby bol pri krste aspoň svedok, ktorý môže dokázať udelenie krstu.
Kán. 876 – Na dokázanie udeleného krstu, ak sa tým nikomu nespôsobí ujma, stačí vyhlásenie jedného svedka, proti ktorému nemožno nič namietať alebo prísaha samého pokrsteného, ak prijal krst v dospelom veku.
Kán. 877 – § 1. Farár miesta, v ktorom sa slávi krst, je povinný starostlivo a bezodkladne zapísať do knihy pokrstených mená pokrstených s uvedením vysluhovateľa, rodičov, krstných rodičov ako aj svedkov, ak boli prítomní, miesta a dátumu udeleného krstu spolu s uvedením dňa a miesta narodenia.
§ 2. Ak ide o dieťa narodené z nevydatej matky, treba zapísať meno matky, ak jej materstvo je verejne známe alebo sama od seba o to písomne alebo pred dvoma svedkami žiada; takisto treba zapísať meno otca, ak je jeho otcovstvo potvrdené nejakým verejným dokladom alebo jeho vyhlásením pred farárom a dvoma svedkami; v ostatných prípadoch sa má pokrstený zapísať bez uvedenia mena otca alebo rodičov.
§ 3. Ak ide o adoptívne dieťa, majú sa zapísať mená adoptujúcich a aspoň ak sa to robí v občianskej matrike kraja aj mená prirodzených rodičov podľa normy § 1 a 2 so zreteľom na predpisy konferencie biskupov.
Kán. 878 – Ak krst nebol udelený ani farárom ani v jeho prítomnosti, vysluhovateľ krstu, nech je to ktokoľvek, je povinný o udelenom krste upovedomiť farára farnosti, v ktorej bol krst udelený, aby krst zapísal podľa normy kán. 877 § 1.
Kán. 879 – Sviatosť birmovania, ktorá vtláča znak a ktorou sú pokrstení, pokračujúc na ceste uvádzania do kresťanského života, obohatení darom Ducha Svätého a dokonalejšie pripútaní k Cirkvi, posilňuje tých, čo ju prijali a užšie ich zaväzuje, aby slovom a skutkom boli svedkami Krista, šírili vieru a obhajovali ju.
Kán. 880 – § 1. Sviatosť birmovania sa udeľuje pomazaním krizmou na čele, ktoré sa vykonáva vložením ruky a slovami predpísanými v schválených liturgických knihách.
§ 2. Krizma, ktorú treba používať pri sviatosti birmovania, musí byť posvätená biskupom, aj keď sviatosť vysluhuje kňaz.
Kán. 881 – Je vhodné, aby sa sviatosť birmovania slávila v kostole, a to v omši; z oprávneného a rozumného dôvodu sa však môže sláviť mimo omše a na hociktorom dôstojnom mieste.
Kán. 882 – Riadnym vysluhovateľom birmovania je biskup; túto sviatosť platne udeľuje aj kňaz, splnomocnený univerzálnym právom alebo osobitným poverením kompetentnej autority.
Kán. 883 – Splnomocnenie vysluhovať birmovanie samým právom majú:
1. v hraniciach svojej oblasti tí, ktorí sú podľa práva postavení na roveň diecéznemu biskupovi;
2. vzhľadom na určitú osobu kňaz, ktorý z moci úradu alebo mandátu diecézneho biskupa krstí osobu, ktorá vyrástla z detského veku alebo už pokrsteného prijíma do plného spoločenstva Katolíckej cirkvi;
3. vzhľadom na tých, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, farár, ba hociktorý kňaz.
Kán. 884 – § 1. Diecézny biskup má birmovanie vysluhovať sám alebo sa má postarať, aby ho vysluhoval iný biskup; ak je to však nevyhnutné, splnomocnenie môže udeliť jednému alebo viacerým určeným kňazom, ktorí majú túto sviatosť vysluhovať.
§ 2. Biskup a takisto kňaz, ktorý na základe práva alebo osobitného udelenia kompetentnej autority má splnomocnenie birmovať, si môže v jednotlivých prípadoch z vážneho dôvodu pribrať kňazov, aby aj oni vysluhovali sviatosť.
Kán. 885 – § 1. Diecézny biskup je povinný sa postarať, aby sa sviatosť birmovania udeľovala jeho podriadeným, ktorí si ju riadne a rozumne žiadajú.
§ 2. Kňaz, ktorý má toto splnomocnenie, musí ho používať v prospech tých, pre ktorých bolo splnomocnenie udelené.
Kán. 886 – § 1. Biskup vo svojej diecéze zákonne vysluhuje sviatosť birmovania aj veriacim, ktorí mu nepodliehajú, ak tomu nebráni výslovný zákaz ich vlastného ordinára.
§ 2. Aby biskup dovolene vysluhoval birmovanie v cudzej diecéze, potrebuje, ak nejde o jeho podriadených, aspoň rozumne predpokladané dovolenie diecézneho biskupa.
Kán. 887 – Kňaz, ktorý má splnomocnenie vysluhovať birmovanie, udeľuje túto sviatosť dovolene aj cudzincom na území, ktoré mu bolo určené, ak tomu nebráni zákaz ich vlastného ordinára; na cudzom území ju nemôže nikomu platne udeliť pri zachovaní predpisu kán. 883, bod 3.
Kán. 888 – Vysluhovatelia, ktorí môžu birmovať na určitom území, môžu birmovať aj na vyňatých miestach toho istého územia.
Kán. 889 – § 1. Prijať birmovanie je schopný každý pokrstený a jedine pokrstený, ktorý ešte nebol birmovaný.
§ 2. Aby niekto mimo nebezpečenstva smrti dovolene prijal birmovanie, vyžaduje sa, aby ak má používanie rozumu, bol vhodne poučený, riadne disponovaný a vedel si obnoviť krstné sľuby.
Kán. 890 – Veriaci majú záväzok túto sviatosť prijať vo vhodnom čase; rodičia, duchovní pastieri, predovšetkým farári sa majú starať, aby veriaci boli na jej prijatie riadne poučení a v príhodnom čase k nej pristúpili.
Kán. 891 – Sviatosť birmovania sa má veriacim udeľovať približne vo veku rozoznávania, ak konferencia biskupov nevymedzila iný vek alebo ak nehrozí nebezpečenstvo smrti, alebo ak sa podľa úsudku vysluhovateľa z vážneho dôvodu neodporúča niečo iné.
Kán. 892 – Birmovanec má mať podľa možnosti birmovného rodiča, ktorého úlohou je starať sa, aby sa pobirmovaný správal ako opravdivý Kristov svedok a aby verne plnil povinnosti, ktoré s touto sviatosťou súvisia.
Kán. 893 – § 1. Aby niekto mohol plniť úlohu birmovného rodiča, je potrebné, aby vyhovoval podmienkam, o ktorých sa hovorí v kán. 874.
§ 2. Za birmovného rodiča je vhodné vziať toho, kto pri krste prijal úlohu krstného rodiča.
Kán. 894 – Na dokázanie udeleného birmovania sa majú zachovávať predpisy kán. 876.
Kán. 895 – Mená pobirmovaných s uvedením vysluhovateľa, rodičov a birmovných rodičov, miesta a dátumu udelenia birmovania sa majú zapísať do knihy pobirmovaných diecéznej kúrie alebo tam, kde to predpísala konferencia biskupov alebo diecézny biskup, do knihy, ktorú treba uchovávať vo farskom archíve; farár je povinný o udelenom birmovaní upovedomiť farára miesta krstu, aby sa urobil záznam v knihe pokrstených podľa normy kán. 535 § 2.
Kán. 896 – Ak miestny farár nebol prítomný, má ho vysluhovateľ sám alebo cez iného čím skôr upovedomiť o udelenom birmovaní.
Kán. 897 – Najvznešenejšou sviatosťou je najsvätejšia Eucharistia, v ktorej je prítomný sám Kristus Pán, obetuje sa a je prijímaný a ktorou Cirkev ustavične žije a rastie. Eucharistická obeta, pamiatka smrti a zmŕtvychvstania Pána, v ktorej obeta kríža neprestajne pretrváva, je vrcholom a prameňom celého kultu a kresťanského života, ňou sa naznačuje a uskutočňuje jednota Božieho ľudu a dovršuje budovanie Kristovho tela. Ostatné sviatosti a všetky cirkevné diela apoštolátu totiž súvisia s najsvätejšou Eucharistiou a sú na ňu zamerané.
Kán. 898 – Veriaci majú mať najsvätejšiu Eucharistiu v najväčšej úcte tým, že sa aktívne zúčastňujú na slávení najvznešenejšej obety, s najväčšou nábožnosťou a často prijímajú túto sviatosť a uctievajú ju s najhlbšou poklonou; duchovní pastieri pri objasňovaní náuky o tejto sviatosti majú veriacich o tejto povinnosti dôkladne poúčať.
Kán. 899 – § 1. Eucharistické slávenie je konanie samého Krista a Cirkvi, v ktorej Kristus Pán službou kňaza obetuje seba samého, podstatne prítomného pod spôsobmi chleba a vína Bohu Otcovi a dáva sa ako duchovný pokrm veriacim, zapojeným do jeho obetovania,.
§ 2. Pri eucharistickom zhromaždení je Boží ľud zvolaný v jedno za predsedníctva biskupa alebo pod jeho autoritou predsedajúceho kňaza, ktorí konajú v osobe Krista a všetci prítomní veriaci či klerici alebo laici účasťou na ňom spolupôsobia, každý svojím spôsobom podľa rozdielnosti svätení a liturgických úloh.
§ 3. Eucharistické slávenie sa má tak usporiadať, aby všetci zúčastnení dostali z neho čo najhojnejšie ovocie, na dosiahnutie ktorého Kristus Pán ustanovil eucharistickú obetu.