Kán. 930 – § 1. Chorý kňaz alebo kňaz pokročilého veku, ak nemôže stáť, môže sláviť eucharistickú obetu posediačky pri zachovaní liturgických zákonov, nie však pred ľudom, ak to nie je s dovolením miestneho ordinára.
§ 2. Slepý kňaz alebo kňaz trpiaci inou chorobou dovolene slávi eucharistickú obetu s použitím akéhokoľvek schváleného omšového textu a v prípade potreby za prítomnosti iného kňaza alebo diakona alebo aj riadne poučeného laika, ktorý mu má pomáhať.
Kán. 931 – Sláviť a rozdávať Eucharistiu možno v ktorýkoľvek deň a v ktorúkoľvek hodinu s výnimkou tých, ktoré sú podľa liturgických noriem vylúčené.
Kán. 932 – § 1. Eucharistické slávenie sa má konať na posvätnom mieste, ak v jednotlivom prípade potreba nevyžaduje niečo iné; v takom prípade musí byť slávenie na slušnom mieste.
§ 2. Eucharistickú obetu treba vykonávať na posvätenom alebo požehnanom oltári; mimo posvätného miesta sa môže použiť vhodný stôl, vždy prikrytý obrusom a korporálom.
Kán. 933 – Z oprávneného dôvodu a s výslovným dovolením miestneho ordinára je kňazovi dovolené sláviť Eucharistiu v kostole niektorej cirkvi alebo cirkevného spoločenstva, ktoré nemajú plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou, pričom treba vylúčiť pohoršenie.
Kán. 934 – § 1. Najsvätejšia Eucharistia:
1. sa musí uchovávať v katedrálnom kostole alebo v kostole, ktorý je mu postavený na roveň, v každom farskom kostole, ako aj v kostole alebo kaplnke, ktoré sú pripojené k domu rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života;
2. sa môže uchovávať v súkromnej kaplnke biskupa a s dovolením miestneho ordinára v iných kostoloch, kaplnkách a súkromných kaplnkách.
§ 2. Na posvätných miestach, kde sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, musí byť vždy niekto, kto sa má o ňu starať a kňaz tam má podľa možnosti sláviť omšu aspoň dva razy do mesiaca.
Kán. 935 – Nikomu nie je dovolené držať u seba najsvätejšiu Eucharistiu alebo ju so sebou nosiť pri cestovaní, ak to nie je z naliehavej pastoračnej potreby a pri zachovaní predpisov diecézneho biskupa.
Kán. 936 – V dome rehoľného inštitútu alebo v inom dome s náboženským poslaním sa má najsvätejšia Eucharistia uchovávať iba v kostole alebo v hlavnej kaplnke pripojenej k domu; ordinár však z oprávneného dôvodu môže dovoliť, aby sa uchovávala aj v inej kaplnke toho istého domu.
Kán. 937 – Ak neprekáža vážny dôvod, kostol, v ktorom sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, má byť otvorený pre veriacich aspoň niekoľko hodín denne, aby sa pred Najsvätejšou sviatosťou mohli venovať modlitbe.
Kán. 938 – § 1. Najsvätejšia Eucharistia sa má nastálo uchovávať iba v jednom svätostánku kostola alebo kaplnky.
§ 2. Svätostánok, v ktorom sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, má byť umiestnený v takej časti kostola alebo kaplnky, ktorá je význačná, viditeľná, dôstojne vyzdobená, vhodná na modlitbu.
§ 3. Svätostánok, v ktorom sa nastálo uchováva najsvätejšia Eucharistia, má byť nepohnuteľný, zhotovený z pevného nepriehľadného materiálu a uzavretý tak, aby sa čo najviac vylúčilo nebezpečenstvo zneuctenia.
§ 4. Z vážneho dôvodu je dovolené uchovávať najsvätejšiu Eucharistiu najmä v nočnom čase na inom bezpečnejšom a dôstojnom mieste.
§ 5. Kto má na starosti kostol alebo kaplnku, má sa postarať, aby sa čo najstarostlivejšie strážil kľúč od svätostánku, v ktorom sa uchováva najsvätejšia Eucharistia,.
Kán. 939 – Konsekrované hostie sa majú uchovávať v množstve dostačujúcom pre potreby veriacich v cibóriu čiže v nádobe a majú sa často obnovovať, keď sa staré náležite spotrebujú.
Kán. 940 – Pred svätostánkom, v ktorom sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, má stále svietiť osobitná lampa, ktorou sa naznačuje a uctieva prítomnosť Krista.
Kán. 941 – § 1. V kostoloch alebo kaplnkách, ktorým je dovolené uchovávať najsvätejšiu Eucharistiu, sa môžu konať vyloženia buď v cibóriu alebo v monštrancii pri zachovaní noriem predpísaných v liturgických knihách.
§ 2. Počas slávenia omše nemá byť v tom istom priestore kostola alebo kaplnky vyložená Najsvätejšia sviatosť.
Kán. 942 – Odporúča sa, aby sa v týchto kostoloch a kaplnkách každoročne konalo slávnostné vyloženie Najsvätejšej sviatosti primerane dlhý, aj keď nie súvislý č#as, aby miestne spoločenstvo intenzívnejšie meditovalo o eucharistickom tajomstve a klaňalo sa mu; takéto vyloženie sa však má konať len vtedy, keď sa predvída primeraná účasť veriacich a pri zachovaní stanovených noriem.
Kán. 943 – Vykonávateľom vyloženia Najsvätejšej sviatosti a eucharistického požehnania je kňaz alebo diakon; za osobitných okolností vykonávateľom len vyloženia a uloženia, ale bez požehnania, je akolyta, mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania alebo niekto iný poverený miestnym ordinárom, pričom má zachovať predpisy diecézneho biskupa.
Kán. 944 – § 1. Kde je to podľa úsudku diecézneho biskupa možné, má sa najmä na slávnosť Kristovho Tela a Krvi konať ako verejné svedectvo úcty voči najsvätejšej Eucharistii procesia vedená po verejných cestách.
§ 2. Diecézny biskup má vydať nariadenia o procesiách, o účasti na nich a ich dôstojnosti.
Kán. 945 – § 1. Podľa schváleného zvyku Cirkvi každému kňazovi, ktorý slávi alebo koncelebruje omšu, je dovolené prijať venovaný milodar, aby slúžil omšu na určitý úmysel.
§ 2. Kňazom sa naliehavo odporúča, aby aj bez prijatia milodaru slávili omšu na úmysel veriacich, najmä biednych.
Kán. 946 – Veriaci, ktorí obetujú milodar, aby sa na ich úmysel slúžila omša, prispievajú k dobru Cirkvi a jeho venovaním majú účasť na jej starostlivosti o podporu služobníkov a ich činností.
Kán. 947 – Omšové milodary treba úplne uchrániť pred akýmkoľvek čo i len zdaním predávania alebo obchodovania.
Kán. 948 – Jednotlivo treba obetovať omše na úmysly, na ktoré bol jednotlivo venovaný a prijatý hoci len skromný milodar.
Kán. 949 – Kto má záväzok sláviť omšu a obetovať ju na úmysel tých, ktorí venovali milodar, má tento záväzok aj vtedy, keby sa prijaté milodary bez jeho viny stratili.
Kán. 950 – Ak sa venuje suma peňazí na slúženie omší bez určenia počtu omší, ktoré treba sláviť, počet omší sa vyráta so zreteľom na milodar stanovený v mieste, na ktorom sa darca zdržiava, ak sa zákonne nemusí predpokladať, že jeho úmysel bol iný.
Kán. 951 – § 1. Kňaz, ktorý v ten istý deň slávi viac omší, môže každú obetovať na úmysel, na ktorý bol venovaný milodar, ale okrem dňa Narodenia Pána má si ponechať milodar iba za jednu omšu, ostatné však má odovzdať na ciele, ktoré predpísal ordinár, pričom je dovolená určitá odmena z vonkajšieho titulu.
§ 2. Kňaz, ktorý v ten istý deň koncelebruje druhú omšu, z nijakého titulu nemôže za ňu prijať milodar.
Kán. 952 – § 1. Provinčný koncil alebo zhromaždenie biskupov provincie má pre celú provinciu dekrétom určiť, aký milodar sa má venovať na slávenie a slúženie omše a kňazovi nie je dovolené žiadať vyššiu sumu; smie však prijať dobrovoľne venovaný milodar vyšší, ale aj nižší, než je určený za slúženie omše.
§ 2. Kde taký dekrét chýba, má sa zachovať zvyk platný v diecéze.
§ 3. Aj členovia všetkých rehoľných inštitútov sa musia pridržiavať toho istého dekrétu alebo miestneho zvyku, o ktorých sa hovorí v § 1 a 2.
Kán. 953 – Nikomu nie je dovolené prijať toľko milodarov na omše, ktoré má sám odslúžiť, koľkým v priebehu roka nemôže zadosťučiniť.
Kán. 954 – Ak v niektorých kostoloch alebo kaplnkách žiadajú sláviť väčší počet omší, ako je možné ich tam sláviť, je dovolené sláviť ich inde, ak darcovia výslovne nevyjadrili opačnú vôľu.
Kán. 955 – § 1. Kto slávenie omší, ktoré treba odslúžiť, mieni zveriť iným, ich slávenie má čo najskôr zveriť kňazom podľa svojho výberu, len keď zistí, že proti nim nemožno nič namietať. Musí odovzdať celý prijatý milodar, ak nie je s istotou preukázané, že to, čo prevyšuje sumu stanovenú v diecéze, bolo dané osobne pre neho; je tiež povinný starať sa o slávenie omší, kým nedostane potvrdenie tak o prevzatom záväzku ako aj o prijatom milodare.
§ 2. Čas, v ktorom treba omše sláviť, sa začína dňom, v ktorom ich kňaz prijal na slávenie, ak nie je zrejmé niečo iné.
§ 3. Tí, ktorí iným zverujú omše na slávenie, bezodkladne majú zapísať do knihy tak prijaté omše, ako aj tie, ktoré odovzdali iným, pričom zapíšu aj milodary za ne.
§ 4. Každý kňaz musí presne zapísať omše, ktoré prijal na slávenie a ktorým zadosťučinil.
Kán. 956 – Jednotliví správcovia darov na nábožné ciele, ako aj tí, ktorí sú akokoľvek povinní starať sa o slávenie omší či klerici alebo laici, majú záväzok omší, ktorým nebolo v priebehu roka zadosťučinené, odovzdať svojim ordinárom spôsobom, ktorí majú oni určiť.
Kán. 957 – Povinnosť a právo dozerať na plnenie omšových záväzkov v kostoloch svetského kléru prislúcha miestnemu ordinárovi, v kostoloch rehoľných inštitútov alebo spoločností apoštolského života ich predstaveným.
Kán. 958 – § 1. Farár, ako aj rektor kostola alebo iného nábožného miesta, kde sa zvyčajne prijímajú omšové milodary, majú mať osobitnú knihu, do ktorej sa má starostlivo zapisovať počet omší, ktoré treba sláviť, úmysel, venovaný milodar, ako aj vykonané slávenie.
§ 2. Ordinár je viazaný každoročne tieto knihy sám alebo prostredníctvom iných skontrolovať.
Kán. 959 – Vo sviatosti pokánia veriaci, ktorí vyznávajú hriechy zákonnému vysluhovateľovi, ľutujú ich a majú predsavzatie sa polepšiť, rozhrešením, ktoré im udelí ten istý vysluhovateľ, dostávajú od Boha odpustenie hriechov spáchaných po krste a súčasne sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechmi ranili.