10. Od Abraháma sa očakáva, aby sa zveril tomuto Slovu. Viera chápe, že slovo, skutočnosť zdanlivo nestála a prechodná, sa v prípade, keď ho vyslovuje verný Boh, stáva tým najistejším a najstálejším, čo môže existovať, teda tým, čo umožňuje kontinuitu nášho kráčania v čase. Viera prijíma toto Slovo ako pevnú skalu, na ktorej možno vybudovať pevné základy. Preto sa viera – v Biblii vyjadrovaná hebrejským slovom ᾽emûnah – stáva slovesom ᾽amàn, ktoré vo svojom koreni znamená podopierať. Výraz ᾽emûnah môže znamenať tak vernosť Boha, ako aj vieru človeka. Veriaci človek prijíma svoju silu z toho, že sa zveruje do rúk verného Boha. Keď sa sv. Cyril Jeruzalemský pohráva s dvoma významami tohto slova – prítomnými aj vo výrazoch, zodpovedajúcich gréčtine (pistòs) a latinčine (fidelis) – vyzdvihuje dôstojnosť kresťana, ktorý prijíma to isté meno, aké má Boh: obidvoch nazýva „verní“.8
Sv. Augustín to vysvetľuje takto: „Veriaci človek je ten, ktorý verí v Boha, dávajúceho prisľúbenie; verný Boh je ten, ktorý dáva to, čo sľúbil človeku.“9
11. Na pochopenie Abrahámovej viery je dôležitý posledný aspekt jeho životného príbehu. Božie slovo, i keď prináša novosť a prekvapenie, vonkoncom nie je skúsenosti tohto patriarchu neznáme. V hlase, ktorý sa naňho obracia, Abrahám rozpoznáva hlbokú výzvu, stále vpísanú do srdca jeho bytia. Boh spája svoj prísľub s oným „miestom“, v ktorom je ľudská existencia vždy plná prisľúbenia: „Tvoja žena Sára ti porodí syna a dáš mu meno Izák“ (Gn 17, 19). Boh, ktorý od Abraháma žiada, aby sa mu úplne zveril, zjavuje sa ako prameň všetkého života. Takto sa viera spája s otcovstvom Boha, z ktorého pramení stvorenie: Boh, ktorý volá Abraháma, je Boh Stvoriteľ, ten, čo „volá k bytiu to, čoho niet“ (Rim 4, 17). Ten, ktorý „si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil..., aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1, 4 – 5). Viera v Boha osvetľuje najhlbšie korene Abrahámovho bytia, umožňuje mu rozpoznať prameň dobroty, ktorá je na počiatku všetkých vecí a ktorá ho uisťuje, že jeho život nemá pôvod v ničote alebo v náhode, ale v osobnom povolaní a v láske. Tajomný Boh, ktorý ho povolal, nie je cudzí Boh, ale ten, ktorý je pôvodcom všetkého a všetko udržiava. Veľká skúška Abrahámovej viery – obetovanie syna Izáka – ukazuje, pokiaľ až je táto prvotná láska schopná zaručiť život aj za bránami smrti. Slovo, ktoré bolo schopné dať život synovi, keď už sám bol „ako mŕtvy“ a „odumreté“ bolo aj Sárino neplodné lono (porov. Rim 4, 19), bude schopné zaručovať prísľub budúcnosti, ktorý presahuje každú hrozbu alebo nebezpečenstvo (porov. Hebr 11, 19; Rim 4, 21).
12. Dejiny izraelského ľudu pokračujú v Knihe Exodus v stopách Abrahámovej viery. Viera sa znovu rodí opäť z pôvodného daru: Izrael sa otvára pre pôsobenie Boha, ktorý ho chce vyslobodiť z jeho biedy. Viera je povolaním na dlhú cestu, aby sa ľud mohol klaňať Pánovi na Sinaji a zdediť zasľúbenú zem. Božská láska nesie v sebe črty otca, ktorý vedie svojho syna na jeho ceste (porov. Dt 1, 31). Vyznanie viery Izraela sa odvíja ako rozprávanie o dobrodeniach Boha a o jeho konaní, aby oslobodil a viedol svoj ľud (porov. Dt 26, 5 – 11). Je to rozprávanie, ktoré ľud odovzdáva z pokolenia na pokolenie. Božie svetlo svieti Izraelu prostredníctvom spomínania si na skutky, ktoré Pán vykonal a ktoré si pripomína a vyznáva v bohoslužbe, a tak sa prenáša z rodičov na deti. Učíme sa tak, že svetlo, ktoré viera prináša, patrí ku každodennému životnému príbehu, k vďačnej spomienke na Božie dobrodenia a na postupné napĺňanie sa jeho prisľúbení. Veľmi dobre to vyjadruje gotická architektúra: vo veľkých katedrálach svetlo prichádza z neba cez vitráže, zobrazujúce posvätné dejiny. Božie svetlo k nám prichádza prostredníctvom rozprávania o jeho Zjavení, a tak je schopné osvetľovať našu cestu v čase, pripomínať nám jeho dobrodenia a ukazovať, ako sa napĺňajú jeho prisľúbenia.
13. Dejiny Izraela nám ukazujú aj pokušenie nevery, do ktorej ľud viackrát upadol. Opak viery tu vystupuje ako modloslužba. Kým sa Mojžiš na Sinaji rozpráva s Bohom, ľud nedokáže zniesť tajomstvo skrytej Božej tváre, neznesie čas očakávania. Viera si zo svojej povahy vyžaduje zrieknutie sa bezprostredného vlastnenia, ktoré zdanlivo ponúka videnie. Je pozvaním otvoriť sa zdroju svetla a pritom rešpektovať tajomstvo vlastné Tvári, ktorá má úmysel zjaviť sa osobne a vo vhodnom čase. Martin Buber citoval definíciu modloslužby, ktorú prevzal od rabína Kocka: modloslužba je, „keď sa tvár v úcte obracia k tvári, ktorá nemá tvár“.10
Namiesto viery v Boha sa tu uprednostňuje uctievanie modly, ktorej tvár môžeme utvoriť a ktorej pôvod poznáme, lebo sme ju sami zhotovili. Pred modlou nehrozí možnosť povolania, ktoré by vyzývalo zanechať vlastné istoty, pretože modly „majú ústa, ale nehovoria“ (Ž 115, 5). Jasne tu vidno, že modla je zámienkou, aby sme do stredobodu všetkého postavili seba samých a uctievali dielo svojich rúk. Človek, ktorý stratil základnú orientáciu, ktorá by dávala jednotu jeho existencii, stráca sa v rozdrobenosti svojich mnohých túžob, odmieta čakať na čas prisľúbení a rozpadá sa na tisíc drobných okamihov svojich dejín. Preto je modloslužba vždy polyteizmom, bezcieľnym prechádzaním od jedného pána k druhému. Modloslužba neponúka cestu, ale množstvo chodníkov, ktoré nevedú k istému cieľu, ale skôr tvoria labyrint. Kto sa nechce zveriť Bohu, musí počúvať hlas mnohých modiel, ktoré kričia: „Dôveruj mne!“ Viera, viazaná na konverziu, je opakom modloslužby, znamená zanechanie modiel a návrat k živému Bohu cez osobné stretnutie. Veriť znamená odovzdať sa milosrdnej láske, ktorá vždy prijíma a odpúšťa, podporuje život a dáva mu orientáciu, ktorá ukazuje svoju moc v schopnosti vyrovnať naše pokrivené dejiny. Viera spočíva v ochote nechať sa vždy znova pretvárať Božím povolaním. Je to paradox: v ustavičnom obracaní sa na Pána človek nachádza stabilnú cestu, ktorá ho oslobodzuje od roztratenosti, do ktorej človeka vrhajú modly.
14. Vo viere Izraela vystupuje aj postava Mojžiša ako prostredníka. Ľud nemôže vidieť Božiu tvár, a tak Mojžiš hovorí s JHWH na vrchu a všetkým oznamuje Pánovu vôľu. Prítomnosťou tohto prostredníka sa Izrael naučil putovať jednotne. Úkon viery jednotlivca sa začleňuje do spoločenstva, do „my“ ľudu, ktorý je vo viere ako jediný človek, „môj prvorodený syn“, ako Boh nazýva celý Izrael (porov. Ex 4, 22). Sprostredkovanie sa tu nestáva prekážkou, ale otvorením: v stretnutí s druhými sa pohľad obracia na pravdu, ktorá je väčšia než my sami. J. J. Rousseau sa sťažoval, že nemôže vidieť Boha osobne: „Koľko len je ľudí medzi mnou a Bohom!“11
„Je to jednoduché a prirodzené, že Boh išiel za Mojžišom, aby hovoril so Jeanom-Jacquesom Rouseauom?“12
Ak vychádzame z individualistického a obmedzeného ponímania poznania, potom nemožno pochopiť ani zmysel sprostredkovania, schopnosť podieľať sa na videní niekoho druhého, zdieľané poznanie, ktoré je poznaním vlastným láske. Viera je nezištný Boží dar, ktorý si vyžaduje pokoru i odvahu dôverovať a zveriť sa, aby človek mohol vidieť žiarivú cestu stretnutia medzi Bohom a ľuďmi, dejiny spásy.
15. „Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň; i videl a zaradoval sa“ (Jn 8, 56). Podľa týchto Ježišových slov bola Abrahámova viera orientovaná k nemu a v istom zmysle bola anticipovaným videním jeho tajomstva. Tak to chápe svätý Augustín, keď hovorí, že praotcovia budú spasení vierou, a to vierou nie v Krista, ktorý už prišiel, ale vierou v Krista, ktorý mal prísť, vierou smerujúcou k budúcej udalosti Ježišovho príchodu.13
Kresťanská viera má stredobod v Kristovi, je vyznávaním, že Ježiš je Pán a Boh ho vzkriesil z mŕtvych (porov. Rim 10, 9). Všetky línie Starého zákona sa stretajú v Kristovi, on sa stáva definitívnym potvrdením všetkých prisľúbení, je základom nášho konečného „amen“ Bohu na slávu (porov. 2 Kor 1, 20). Ježišov život je plným zjavením vierohodnosti Boha. Tak ako si Izrael spomínal na všetky skutky Božej lásky, ktoré boli stredobodom jeho vyznania a otvárali pohľad jeho viery, teraz sa Ježišov život javí ako miesto definitívneho Božieho zásahu; ako zvrchovaný prejav jeho lásky k nám. Boh sa k nám v Ježišovi obracia slovom, ktoré nie je ako mnohé iné slová, ale večným Slovom (porov. Hebr 1, 1 – 2). Niet väčšej záruky, ktorú by nám Boh mohol dať, aby nás uistil o svojej láske, ako nám to pripomína sv. Pavol (porov. Rim 8, 31 – 39). Kresťanská viera je teda viera v plnosť Lásky, v jej účinnú moc, v schopnosť premeniť svet a osvietiť čas. „My, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám“ (1 Jn 4, 16). V láske Boha, ktorá sa zjavila v Ježišovi, má viera svoj základ, o ktorý sa opiera celá realita a jej posledné určenie.
16. Najväčší dôkaz dôveryhodnosti Kristovej lásky sa nachádza v jeho smrti za človeka. Ak dať život za priateľov je najväčším dôkazom lásky (porov. Jn 15, 13), Ježiš svoj život obetoval za všetkých aj za tých, čo boli nepriatelia, aby premieňal srdcia. Preto evanjelisti vidia v okamihu ukrižovania vrcholný okamih viery, lebo v tejto hodine žiari výška a šírka Božej lásky. Svätý Ján kladie sem svoje slávnostné svedectvo, keď spolu s Ježišovou matkou kontempluje tajomstvo toho, ktorého prebodli (porov. Jn 19, 37): „Ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili“ (Jn 19, 35). F. M. Dostojevskij vo svojom diele Idiot dáva svojmu hlavnému hrdinovi kniežaťu Myškinovi – ktorý stojí pred obrazom Hansa Holbeina mladšieho, znázorňujúcim Krista v hrobe – tieto slová: „Veď pred tým obrazom môže niekto aj vieru stratiť!“14
Obraz totiž veľmi surovým spôsobom vykresľuje deštruktívne účinky smrti na Kristovom tele. A predsa práve rozjímaním o Ježišovej smrti sa viera posilňuje a dostáva prenikavé svetlo, keď sa javí ako viera v jeho nezlomnú lásku k nám, schopnú podstúpiť smrť, aby nás spasila. V túto lásku, ktorá necúvla pred smrťou, aby prejavila ako veľmi ma miluje, je možné veriť. Jej úplnosť víťazí nad každým podozrením a umožňuje nám plne sa zveriť Kristovi.
17. Kristova smrť nám zjavuje totálnu dôveryhodnosť Božej lásky vo svetle jeho vzkriesenia. Ako zmŕtvychvstalý je Kristus spoľahlivým svedkom hodným viery (porov. Zjv 1, 5; Hebr 2, 17), pevnou oporou našej viery. „Ak Kristus nevstal, márna je naša viera,“ potvrdzuje sv. Pavol (1 Kor 15, 17). Ak by Otcova láska nedala Ježišovi vstať z mŕtvych, ak by nemohla navrátiť život jeho telu, potom by to nebola plne dôveryhodná láska, schopná osvetliť aj temnoty smrti. Keď sv. Pavol hovorí o svojom novom živote v Kristovi, odvoláva sa na „vieru v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20). Táto „viera Božieho Syna“ je zaiste vierou apoštola národov v Ježiša, avšak predpokladá aj dôveryhodnosť Ježiša, ktorá sa zakladá na jeho láske až na smrť, ale aj na tom, že je Boží Syn. Práve preto, že Ježiš je Syn, preto, že je absolútnym spôsobom zakorenený v Otcovi, mohol premôcť smrť a dať v plnosti zažiariť životu. Naša kultúra stratila vnímavosť na túto konkrétnu prítomnosť Boha a jeho pôsobenie vo svete. Myslíme si, že Boh sa nachádza len na druhom svete, v inej rovine reality, oddelený od našich konkrétnych vzťahov. Ak by to však bolo tak, ak by nebol schopný pôsobiť vo svete, jeho láska by nebola skutočne mocná, naozaj reálna a nebola by teda ani pravou láskou, schopnou naplniť to šťastie, ktoré sľubuje. Veriť v neho alebo neveriť by potom bolo úplne indiferentné. Kresťania však vyznávajú konkrétnu a mocnú Božiu lásku, ktorá opravdivo pôsobí v dejinách a určuje ich konečný zmysel; lásku, ktorá sa učinila prístupnou, aby ju človek našiel a ktorá sa v plnosti zjavila v Kristovom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní.
18. Plnosť, do ktorej Ježiš privádza vieru, má aj iný rozhodujúci aspekt. Vo viere nie je Kristus len tým, v ktorého veríme, maximálnym zjavením Božej lásky, ale aj tým, s kým sa spájame, aby sme mohli veriť. Viera nielenže pozerá na Ježiša, ale sa aj pozerá z Ježišovej perspektívy, jeho očami: je účasťou na jeho spôsobe videnia. Máme dôveru k architektovi, ktorý stavia náš dom, k lekárnikovi, ktorý nám ponúka liek, aby sme sa uzdravili, k advokátovi, ktorý nás obhajuje pred súdom. Potrebujeme aj niekoho, kto by bol skúsený a dôveryhodný v Božích veciach. Ježiš, Boží Syn, sa predstavuje ako ten, kto nám vysvetľuje Boha (porov. Jn 1, 18). Kristov život, spôsob, akým pozná Otca a ako žije plne vo vzťahu k nemu, to všetko otvára nový priestor ľudskej skúsenosti, do ktorej môžeme vstúpiť. Svätý Ján vyjadril dôležitosť osobného vzťahu s Ježišom prostredníctvom rôzneho používania slovesa veriť. Popri výraze „veriť, že“, ktorým označuje pravdivosť toho, čo nám Ježiš hovorí (porov. Jn 14, 10; 20, 31), používa aj výraz „veriť Ježišovi“ a „veriť v Ježiša“. „Veríme Ježišovi“, keď prijímame jeho slovo, jeho svedectvo, lebo je pravdivý (porov. Jn 6, 30). „Veríme v Ježiša“, keď ho osobne prijímame do svojho života a zverujeme sa mu, spájame sa s ním v láske a nasledujeme ho na ceste (porov. Jn 2, 11; 6, 47; 12, 44).
Aby nám umožnil poznať ho, prijať ho a nasledovať, Boží Syn prijal naše telo, a tak sa jeho videnie Otca uskutočnilo aj ľudským spôsobom tým, že prebiehalo v čase a na ceste životom. Kresťanská viera je viera vo vtelenie Slova a v jeho vzkriesenie v tele. Je to viera v Boha, ktorý sa nám stal takým blízkym, že vstúpil do našich dejín. Viera v Božieho Syna, ktorý sa stal človekom v Ježišovi z Nazareta, nás neoddeľuje od reality, ale nám pomáha pochopiť jej najhlbší význam; objaviť, ako veľmi Boh miluje tento svet a neustále ho vedie k sebe. To vedie kresťana, aby sa usiloval žiť ešte intenzívnejšie svoje pozemské putovanie.
19. Vychádzajúc z tejto účasti na Ježišovom spôsobe videnia, apoštol Pavol nám vo svojich spisoch zanechal opis existencie veriaceho človeka. Ten, kto verí, je prijatím daru viery pretvorený na nové stvorenie, dostáva nové bytie, synovské bytie, stáva sa synom v Synovi. „Abba, Otče“ je najcharakteristickejším výrazom Ježišovej skúsenosti, ktorá sa stáva aj jadrom kresťanskej skúsenosti (porov. Rim 8, 15). Život vo viere ako synovská existencia znamená spoznať pôvodný a radikálny dar, ktorý je základom existencie človeka a možno ho zhrnúť v slovách sv. Pavla Korinťanom: „Čo máš, čo si nedostal?“ (1 Kor 4, 7). Práve tu je jadro polemiky sv. Pavla s farizejmi; diskusia o spáse skrze vieru alebo prostredníctvom skutkov zákona. To, čo sv. Pavol odmieta, je postoj toho, kto chce pred Bohom ospravedlniť sám seba prostredníctvom vlastných skutkov. Taký človek aj keď plní prikázania, aj keď koná dobré skutky, dáva do stredu seba samého a neuznáva, že pôvodcom dobroty je Boh. Kto tak koná, kto chce byť zdrojom vlastnej spravodlivosti, čoskoro sa vyčerpá a zistí, že nie je schopný zachovať ani vernosť zákonu. Uzatvára sa, izoluje sa od Pána a od druhých, čím sa jeho život stáva márny, jeho skutky sterilné ako strom zasadený ďaleko od vody. Svätý Augustín svojím hutným a účinným jazykom hovorí: „Ab eo qui fecit te noli deficere nec ad te – Od toho, kto ťa učinil, sa nevzďaľuj, ani keby si mal ísť k sebe.“15
Keď si človek myslí, že nájde sám seba tým, že sa vzdiali od Boha, jeho existencia stroskotá (porov. Lk 15, 11 – 24). Začiatok spásy je otvorenie sa niečomu predchádzajúcemu, pôvodnému daru, ktorý potvrdzuje život a chráni existenciu. Len v otvorení sa tomuto pôvodu a jeho uznaním môžeme byť pretvorení a umožniť tak, aby v nás pôsobila spása a činila život plodným, plným dobrých plodov. Spása prostredníctvom viery spočíva v uznaní primátu Božieho daru, ako to zhŕňa svätý Pavol: „Spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar“ (Ef 2, 8).