Všetci sú povolaní na svätosť

40.  Pán Ježiš, božský Učiteľ a vzor všetkej dokonalosti, hlásal všetkým svojim učeníkom bez rozdielu v každom životnom postavení svätosť života, ktorej on sám je pôvodcom a zavŕšením: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48).122 Všetkým totiž poslal Ducha Svätého, aby ich vnútorne pobádal milovať Boha z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a z celej svojej sily (porov. Mk 12, 30) a aby sa milovali navzájom, ako ich miloval Kristus (porov. Jn 13, 34; 15, 12). Kristovi nasledovníci Bohom povolaní a v Pánu Ježišovi ospravedlnení nie podľa svojich skutkov, ale podľa jeho vôle a milosti stali sa krstom viery naozaj Božími deťmi a spoluúčastnými na Božej prirodzenosti, čím sa stali skutočne svätými. Podľa tejto svätosti, ktorej sa im dostalo, majú s Božou pomocou aj žiť a zdokonaľovať ju. Apoštol ich napomína, aby žili, „ako sa patrí na svätých“ (Ef 5, 3), obliekli si „ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (Kol 3, 12) a tak prinášali ovocie Ducha vo svätosti (porov. Gal 5, 22; Rim 6, 22). Keďže sa však všetci v mnohom prehrešujeme (porov. Jak 3, 2), neprestajne potrebujeme Božie milosrdenstvo a každodenne sa musíme modliť: „A odpusť nám naše viny“ (Mt 6, 12).123

Z toho je každému jasné, že všetci veriaci v Krista, akéhokoľvek stavu a postavenia, sú povolaní na plnosť kresťanského života a na dokonalosť v láske.124 Táto svätosť vedie i v pozemskej spoločnosti k ľudskejšiemu životu. Na dosiahnutie tejto dokonalosti nech veriaci používajú sily, ktoré dostali podľa miery Kristovho daru, nech nasledujú jeho príklad a stávajú sa mu podobní, aby poslušní vo všetkom Otcovej vôli, celou dušou sa oddali Božej sláve a službe blížnemu. Svätosť Božieho ľudu tak prinesie hojné ovocie, ako o tom v dejinách Cirkvi vynikajúco svedčia životy toľkých svätých.

Mnohoraké uskutočňovanie jedinej svätosti

41.  V rozličných životných stavoch a povolaniach je vždy jediná svätosť, ktorú žijú tí, ktorí sa dajú viesť Božím Duchom, poslúchajú Otcov hlas a klaňajú sa Bohu Otcovi v Duchu a pravde, nasledujúc chudobného, poníženého Krista nesúceho kríž, aby si zaslúžili mať podiel na jeho sláve, pestujú jedinú svätosť. A každý má, podľa vlastných darov a povinností, bez vyčkávania napredovať na ceste živej viery, ktorá vzbudzuje nádej a je činná v láske.

Predovšetkým je potrebné, aby arcipastieri Kristovho stáda plnili svoju službu sväto, horlivo, ponížene a mužne, podľa vzoru najvyššieho a večného Kňaza, Pastiera a Biskupa našich duší. Takto konaná služba sa stane aj pre nich výbornou cestou k svätosti. Vyvolení na plnosť kňazstva, dostávajú sviatostnú milosť, aby modlitbami, bohoslužbami, kázňami a všestrannou biskupskou starostlivosťou a službou dokonale plnili povinnosť pastierskej lásky k dušiam.125 Nech sa neboja dať svoj život za ovce a aj svojím vlastným príkladom viesť Cirkev k čoraz väčšej svätosti a nech sa pritom sami stávajú vzorom stádu (porov. 1 Pt 5, 3).

Kňazi, podobne ako biskupi, ktorým sú duchovnou korunou,126 majúc účasť na milosti ich služby skrze Krista, večného a jediného Prostredníka, nech rastú v láske k Bohu a blížnemu každodenným vykonávaním svojho úradu, nech udržujú zväzky kňazského spoločenstva, nech oplývajú všetkými duchovnými dobrami a nech všetkým dávajú živé svedectvo o Bohu127 ako nasledovníci tých kňazov, ktorí zanechali v priebehu storočí – neraz v skromnej a skrytej službe – skvelý vzor svätosti, za čo sú uctievaní v Božej Cirkvi. Keď sa kňazi z povinnosti modlia a prinášajú obetu za všetok Boží ľud, ak sú si vedomí, čo konajú a nasledujú čo vysluhujú,128 apoštolské starosti im nebudú na prekážku, ale skôr cez ne postúpia na ceste k väčšej svätosti. Preto nech oživujú a zveľaďujú svoju činnosť hojnosťou kontemplácie na posilnenie celej Božej Cirkvi. Všetci kňazi, a najmä tí, ktorí sa z osobitného dôvodu svojej vysviacky volajú diecéznymi kňazmi, nech nezabúdajú, do akej miery vernosť v spojení s ich biskupom a veľkodušná spolupráca s ním osoží aj ich vlastnému posväcovaniu.

Spôsobom primeraným svojmu stupňu sa zúčastňujú na poslaní a milosti najvyššieho kňaza aj vysluhovatelia s nižším stupňom svätenia, predovšetkým diakoni, ktorí – keďže sú v službách tajomstiev Krista a Cirkvi129 – sa majú uchovať od každej poškvrny, páčiť sa Bohu a usilovať sa pred ľuďmi o všetko dobré (porov. 1 Tim 3, 8 – 10 a 12 – 13). Klerici, ktorých si povolal Boh a vyhradil si ich za svoj podiel, sa pripravujú na pastoračné úlohy pod bedlivou starostlivosťou arcipastierov a sú povinní uspôsobiť si mysle a srdcia na také vznešené vyvolenie: byť vytrvalí v modlitbe, horliví v láske, mať na mysli všetko, čo je pravdivé, spravodlivé a počestné, konať všetko na česť a slávu Božiu. K nim sa pridružujú aj tí Bohom vyvolení laici, ktorých povoláva biskup, aby sa úplne venovali apoštolskej činnosti a svojou prácou prinášali veľa úžitku na Pánovej roli.130

Kresťanskí manželia a rodičia majú zas ísť svojou vlastnou cestou vo vernej láske, navzájom sa po celý život udržiavať v milosti a potomstvo, ktoré láskyplne prijali od Boha, vychovávať v kresťanskej náuke a evanjeliových čnostiach. Takýmto spôsobom slúžia všetkým za príklad neúnavnej a šľachetnej lásky, budujú bratské spoločenstvo v láske a sú svedkami a spolupracovníkmi plodnosti matky Cirkvi, na znak účasti na tej láske, ktorou si Kristus zamiloval svoju nevestu Cirkev, a obetoval za ňu seba samého.131 Podobný príklad iným spôsobom dávajú tí, ktorí žijú vo vdovstve alebo sú slobodní: aj oni môžu byť na nemalý osoh svätosti a činnosti Cirkvi. Tí zase, ktorí musia často tvrdo pracovať, sa majú zdokonaľovať týmito ľudskými námahami, pomáhať spoluobčanom, pracovať na zušľachťovaní celej spoločnosti a všetkého stvorenstva, ale aj činorodou láskou nasledovať Krista, ktorého ruky sa venovali telesnej práci a ktorý ustavične pracuje s Otcom na spáse všetkých. Nech sa radujú v nádeji, navzájom si pomáhajú znášať ťažkosti a nech i svojou každodennou prácou napredujú vo svätosti, a to aj v apoštolskej svätosti.

Nech i tí, na ktorých dolieha chudoba, slabosť, choroba a rozličné súženia alebo ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť, vedia, že sú zvlášť spojení s Kristom trpiacim za spásu sveta: Pán ich v evanjeliu vyhlásil za blahoslavených a „nadovšetko milostivý Boh, ktorý nás skrze Ježiša Krista povolal do večnej slávy“, nech ich sám „po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní“ (1 Pt 5, 10).

A tak všetci veriaci v Krista sa budú deň čo deň čoraz väčšmi posväcovať vo svojich životných podmienkach, povinnostiach a okolnostiach pomocou všetkých týchto vecí, ak ich prijímajú s vierou z rúk nebeského Otca a spolupracujú s Božou vôľou, prejavujúc všetkým v časnej službe lásku, ktorou Boh miluje svet.

Cesty a prostriedky k svätosti

42.  „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16). Boh však vlieva svoju lásku do našich sŕdc skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný (porov. Rim 5, 5); teda prvým a najpotrebnejším darom je láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko a blížneho z lásky k Bohu. Aby láska naozaj rástla v duši ako dobré semeno a prinášala ovocie, každý veriaci má s radosťou počúvať Božie slovo a pomocou Božej milosti uskutočňovať Božiu vôľu, často pristupovať k sviatostiam, najmä k svätému prijímaniu, a zúčastňovať sa na posvätných úkonoch, ako aj vytrvalo sa venovať modlitbe, sebazapieraniu, aktívnej službe bratom a cvičeniu sa vo všetkých čnostiach. Totiž láska ako spojivo dokonalosti a splnenie zákona (porov. Kol 3, 14; Rim 13, 10) riadi všetky prostriedky posväcovania, stvárňuje ich a privádza k cieľu.132 Preto pravý Kristov učeník sa vyznačuje tak láskou k Bohu, ako aj k blížnemu.

Keďže Ježiš Kristus, Boží Syn, prejavil svoju lásku tým, že položil za nás život, nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď dá svoj život za neho a za svojich bratov (porov. 1 Jn 3, 16; Jn 15, 13). Preto hneď od prvých čias boli niektorí kresťania povolaní – a vždy budú volaní – podať toto najvyššie svedectvo lásky pred všetkými, najmä pred prenasledovateľmi. Teda mučeníctvo, ktorým sa učeník stáva podobným Majstrovi, dobrovoľne podstupuje smrť za spásu sveta a ako on vylieva svoju krv, Cirkev pokladá za význačný dar a najvyšší dôkaz lásky. A hoci sa tohto daru dostáva iba máloktorým, predsa všetci majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú.

Svätosť Cirkvi osobitne napomáhajú aj rozmanité rady, ktoré Pán predkladá v evanjeliu svojim učeníkom, aby ich zachovávali.133 Medzi nimi vyniká vzácny dar Božej milosti, ktorý Otec poniektorým udeľuje (porov. Mt 19, 11, 1 Kor 7, 7), aby sa s nerozdeleným srdcom (porov. 1 Kor 7, 32 – 34) ľahšie zasvätili jedine Bohu v panenstve alebo celibáte.134 Túto dokonalú zdržanlivosť pre Božie kráľovstvo Cirkev vždy mala v mimoriadnej úcte ako znak a podnet lásky a ako význačný zdroj duchovnej plodnosti vo svete.

Cirkev uvažuje aj nad napomenutím apoštola Pavla, ktorý pobáda veriacich k láske a vyzýva ich, aby zmýšľali o sebe tak ako Ježiš Kristus, ktorý „sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa … poslušným až na smrť“ (Flp 2, 6 – 8), a „hoci bol bohatý“, pre nás „sa stal chudobným“ (2 Kor 8, 9). Keďže učeníci majú vždy nasledovať Krista v láske a poníženosti a vydávať mu o tom svedectvo, matka Cirkev sa raduje, že má vo svojom lone mnoho mužov a žien, ktorí zbližša nasledujú Spasiteľovo zrieknutie sa samého seba a výraznejšie to prejavujú tým, že v slobode Božích detí prijímajú chudobu a zriekajú sa vlastnej vôle. Kvôli Bohu sa podriaďujú človekovi v tom, čo sa týka dokonalosti, vo väčšej miere, ako to ukladá prikázanie, aby sa plnšie pripodobnili poslušnému Kristovi.135

Všetci veriaci v Krista sú teda pozvaní, ba povinní usilovať sa o svätosť a dokonalosť vo vlastnom stave. Preto nech sa všetci snažia správne usmerňovať svoje náklonnosti, aby im používanie pozemských vecí a lipnutie na bohatstve proti duchu evanjeliovej chudoby neprekážalo v úsilí o dokonalú lásku, ako napomína apoštol Pavol: „Tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa“ (porov. 1 Kor 7, 31 gr).136.

Evanjeliové rady v Cirkvi

43.  Evanjeliové rady Bohu zasvätenej čistoty, chudoby a poslušnosti, keďže majú svoj základ v Pánových slovách a jeho príklade a odporúčajú ich apoštoli, otcovia, učitelia a pastieri Cirkvi, sú Božím darom, ktorý Cirkev prijala od svojho Pána a jeho milosťou ho neprestajne uchováva. Sama Cirkev sa ich svojou autoritou pod vedením Ducha Svätého usilovala vysvetľovať, upravovať ich prax a zakotviť ich v ustálených životných formách. Tak sa stalo, že akoby na strome, ktorý sa obdivuhodne a bohato rozvetvil na Pánovom poli zo semena zasiateho Bohom, vyrástli rozličné formy pustovníckeho alebo spoločného života a rozmanité rehoľné rodiny, ktoré sa zveľaďujú tak na osoh svojich členov, ako aj na dobro celého Kristovho tela.137 Lebo tieto rehoľné rodiny poskytujú svojim členom prostriedky väčšej stálosti v spôsobe života, osvedčený návod na dosiahnutie dokonalosti, oporu bratského spoločenstva v Kristovej službe a slobodu posilňovanú poslušnosťou, takže majú možnosť bezpečne uskutočňovať a verne zachovávať svoje rehoľné sľuby a s radostným duchom napredovať na ceste lásky.138

Vzhľadom na božské a hierarchické zriadenie Cirkvi rehoľný stav nepredstavuje prechodný stav medzi duchovným a laickým spôsobom života, lebo Boh povoláva niektorých veriacich z jednej i druhej skupiny, aby mali účasť na tomto osobitnom dare v živote Cirkvi a aby napomáhali, každý svojím spôsobom, jej spasiteľné poslanie.139

Podstata a význam rehoľného života v Cirkvi

44.  Sľubmi alebo inými záväzkami svojou povahou podobnými sľubom, ktorými sa veriaci zaväzuje zachovávať spomenuté tri evanjeliové rady, sa bezvýhradne oddáva nadovšetko milovanému Bohu, takže je z nového a osobitného dôvodu určený na Božiu službu a chválu. Krstom už síce odumrel hriechu a zasvätil sa Bohu, aby ale mohol v hojnejšej miere požívať ovocie krstnej milosti, chce sa zachovávaním evanjeliových rád v Cirkvi oslobodiť od prekážok, ktoré by ho mohli odviesť od horlivosti v láske a dokonalosti v uctievaní Boha, a vrúcnejšie sa zasväcuje Božej službe.140 Toto zasvätenie je tým dokonalejšie, čím pevnejšie sú záväzky, ktoré predstavujú nerozlučné spojenie Krista s Cirkvou, jeho nevestou.

Keďže však evanjeliové rady v láske, ku ktorej smerujú,141 osobitným spôsobom spájajú svojich nasledovníkov s Cirkvou a jej tajomstvom, aj ich duchovný život sa má zasvätiť dobru celej Cirkvi. Z toho vyplýva povinnosť pracovať podľa svojich síl a podľa povahy vlastného povolania – či už modlitbou alebo tvorivou prácou – na prehlbovaní a upevňovaní Božieho kráľovstva v dušiach a na jeho šírení po celom svete. Preto aj Cirkev chráni a napomáha osobitný charakter rozmanitých rehoľných inštitútov.

Zachovávanie evanjeliových rád sa teda javí ako znamenie, ktoré môže a má účinne privádzať všetkých členov Cirkvi k horlivému plneniu povinností kresťanského povolania. Keďže tu Boží ľud nemá trvalý domov, ale hľadá si budúci, rehoľný stav, ktorý svojich príslušníkov väčšmi oslobodzuje od pozemských starostí, zároveň očividnejšie poukazuje všetkým veriacim na nebeské dobrá prítomné už na tomto svete, svedčí o novom a večnom živote, získanom Kristovým vykúpením, a zvestuje budúce vzkriesenie a slávu nebeského kráľovstva. Rehoľný stav pritom vernejšie nasleduje a neprestajne sprítomňuje v Cirkvi spôsob života, na ktorý sa podujal Boží Syn, keď prišiel na svet, aby konal Otcovu vôľu, a ktorý predložil aj učeníkom, ktorí ho nasledovali. Napokon osobitným spôsobom dáva najavo nadradenosť Božieho kráľovstva nad všetko pozemské a jeho zvrchované požiadavky; pre všetkých ľudí je tiež dôkazom neobyčajnej veľkosti moci Krista Kráľa a nekonečnej sily Ducha Svätého, ktorý obdivuhodne účinkuje v Cirkvi.

Hoci stav, ktorý sa zakladá na zachovávaní evanjeliových rád, sa netýka hierarchickej štruktúry Cirkvi, predsa nepochybne patrí k jej životu a svätosti.

Cirkevná autorita a rehoľný stav

45.  Keďže cirkevná hierarchia má za úlohu spravovať Boží ľud a vodiť ho na najhojnejšie pastviny (porov. Ez 34, 14), patrí do jej pôsobnosti svojimi zákonmi múdro usmerňovať prax evanjeliových rád, ktorými sa neobyčajne napomáha dokonalosť lásky k Bohu a blížnemu.142 Okrem toho, vnímavá na podnety Ducha Svätého, prijíma pravidlá, ktoré predkladajú význační mužovia a ženy, po vhodných úpravách ich hodnoverne schvaľuje a svojou ochrannou autoritou bedlivo sleduje rehoľné ustanovizne, aby sa všade, kde boli zriadené na budovanie Kristovho tela, vzmáhali a rozvíjali podľa ducha svojich zakladateľov.

Aby však bolo čím lepšie postarané o potreby celého Pánovho stáda, môže najvyšší veľkňaz mocou svojho primátu nad celou Cirkvou a v záujme spoločného dobra vyňať ktorýkoľvek inštitút dokonalosti a jeho jednotlivých členov spod právomoci miestnych ordinárov a podriadiť ich jedine sebe.143 Podobne sa môžu ponechať alebo zveriť autorite vlastných patriarchov. Sami členovia týchto inštitútov majú v zhode s kánonickými zákonmi pri plnení svojich povinností voči Cirkvi podľa svojho osobitného spôsobu života preukazovať úctu a poslušnosť biskupom, vzhľadom na ich pastiersku autoritu v miestnych cirkvách a kvôli potrebnej jednote a svornosti v apoštolskej činnosti.144

Cirkev zasa svojím schválením nielenže povyšuje rehoľný život na hodnosť cirkevne uznaného stavu, ale ho aj svojimi liturgickými úkonmi predstavuje ako stav zasvätený Bohu. Lebo Cirkev sama z moci, ktorú dostala od Boha, prijíma sľuby tých, ktorí ich skladajú, svojimi verejnými modlitbami vyprosuje pre nich pomoc a milosť Božiu, zveruje ich Bohu a udeľuje im duchovné požehnanie, pripájajúc ich obetovanie sa k eucharistickej obete.

Veľkosť rehoľného zasvätenia

46.  Rehoľníci nech starostlivo dbajú o to, aby prostredníctvom nich Cirkev čoraz lepšie predstavovala veriacim i neveriacim Krista, ako rozjíma na vrchu, ako hlása zástupom Božie kráľovstvo, ako uzdravuje chorých a ranených, ako privádza hriešnikov k správnemu životu alebo ako žehná deťom a robí všetkým dobre, pričom vždy plní vôľu Otca, ktorý ho poslal.145

Napokon nech sú všetci presvedčení, že hoci zachovávanie evanjeliových rád je spojené so zriekaním sa dobier, ktoré majú bezpochyby veľkú hodnotu, predsa však neprekáža pravému rozvoju ľudskej osobnosti, ba mu je svojou podstatou na veľký osoh. Lebo tomu, kto prijíma tieto rady dobrovoľne, podľa svojho osobného povolania, značne napomáhajú očistu srdca a slobodu ducha, neprestajne podnecujú horlivosť v láske, no najmä – ako potvrdzuje príklad toľkých svätých zakladateľov – sú schopné lepšie prispôsobiť kresťana panenskému a chudobnému spôsobu života, ktorý si vyvolil Kristus Pán a ktorý na seba prijala jeho panenská matka. Nech si nik nemyslí, že rehoľníci sa svojím zasvätením odcudzujú ľuďom alebo že sa stávajú neužitočnými pre ľudskú spoločnosť. I keď totiž nie vždy pomáhajú svojim súčasníkom priamo, predsa sú s nimi hlbšie spojení v Kristovej láske a s nimi duchovne spolupracujú, aby výstavba ľudskej spoločnosti vždy mala svoj základ v Pánovi a smerovala k nemu, aby sa azda márne nenamáhali tí, ktorí ju budujú.146

Práve preto tento posvätný koncil povzbudzuje a chváli mužov a ženy, bratov a sestry, ktorí sú v kláštoroch alebo v školách a nemocniciach, ako aj v misiách vytrvalou a pokornou vernosťou tomuto zasväteniu na ozdobu Kristovej nevesty a preukazujú všetkým ľuďom rozmanité veľkodušné služby.

Povzbudenie vytrvať

47.  Každý, kto bol povolaný zachovávať evanjeliové rady, nech sa bedlivo stará, aby vytrval a väčšmi vynikol v povolaní, ktoré dostal od Boha, na väčšiu svätosť Cirkvi a slávu jednej, nerozdielnej Trojice, ktorá je v Kristovi a skrze Krista zdrojom a počiatkom všetkej svätosti.

Eschatologické povolanie Cirkvi

48.  Cirkev, do ktorej nás všetkých povoláva Ježiš Kristus a v ktorej pomocou Božej milosti dosahujeme svätosť, bude zavŕšená až v nebeskej sláve, keď nadíde čas obnovy všetkých vecí (Sk 3, 21) a spolu s ľudstvom bude dokonale obnovený v Kristovi aj celý svet, ktorý je úzko spätý s človekom a skrze neho dosahuje svoj cieľ (porov. Ef 1, 10; Kol 1, 20; 2 Pt 3, 10 – 13).

Kristus, vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahol k sebe (porov. Jn 12, 32 gr.). Po svojom zmŕtvychvstaní (porov. Rim 6, 9) zoslal na učeníkov svojho oživujúceho Ducha a skrze neho ustanovil Cirkev, svoje telo, ako všeobecnú sviatosť spásy; sediac po pravici Otca, neprestajne účinkuje vo svete, aby privádzal ľudí do Cirkvi a prostredníctvom nej ich užšie pričlenil k sebe, a živí ich svojím telom a vlastnou krvou, aby ich urobil účastnými na svojom oslávenom živote. Prisľúbená obnova, ktorú očakávame, sa teda už začala v Kristovi, pokračuje zoslaním Ducha Svätého a skrze neho napreduje v Cirkvi, v ktorej nás viera poučuje aj o zmysle nášho časného života, kým v nádeji na budúce dobrá dokončujeme dielo, ktoré nám zveril Otec na tomto svete, a pracujeme na našej spáse (porov. Flp 2, 12).

Už k nám teda prišli posledné časy (porov. 1 Kor 10, 11) a obnova sveta je neodvolateľne stanovená a už na tomto svete sa určitým spôsobom skutočne anticipuje, lebo Cirkev sa už na tejto zemi vyznačuje pravou, hoci nedokonalou svätosťou. Avšak kým nebudú nové nebesá a nová zem, na ktorých prebýva spravodlivosť (porov. 2 Pt 3, 13), putujúca Cirkev vo svojich sviatostiach a ustanovizniach, ktoré patria k tomuto veku, nesie tvárnosť tohto sveta, ktorý sa pomíňa, a sama žije uprostred stvorení, ktoré až doteraz vzdychajú a zvíjajú sa v pôrodných bolestiach, očakávajúc, že sa zjavia Boží synovia (porov. Rim 8, 19 – 22).

Teda spojení s Kristom v Cirkvi a poznačení Duchom Svätým, „ktorý je závdavkom nášho dedičstva“ (Ef 1, 14), menujeme sa Božími deťmi a nimi aj naozaj sme (porov. 1 Jn 3, 1), ale ešte sme sa nezjavili s Kristom v sláve (porov. Kol 3, 4), v ktorej budeme podobní Bohu, lebo ho uvidíme takého, aký je (porov. 1 Jn 3, 2). A tak, „kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána“ (2 Kor 5, 6), a majúc prvotiny Ducha, sami v sebe stonáme (porov. Rim 8, 23) a túžime byť s Kristom (porov. Flp 1, 23). Tá istá láska nás podnecuje, aby sme väčšmi žili tomu, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych (porov. 2 Kor 5, 15). Preto sa chceme vo všetkom páčiť Pánovi (porov. 2 Kor 5, 9) a obliekame sa do Božej výzbroje, aby sme mohli čeliť úkladom diabla a odolať v deň zla (porov. Ef 6, 11 – 13). Keďže však nevieme ani dňa, ani hodiny, máme, ako upozorňuje Pán, stále bdieť, aby sme si po skončení nášho jediného pozemského života (porov. Hebr 9, 27) zaslúžili vojsť s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných (porov. Mt 25, 31 – 46), a nerozkázalo sa nám ako zlým a lenivým sluhom (porov. Mt 25, 26) odísť do večného ohňa (porov. Mt 25, 41), von do tmy, kde „bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 22, 13 a 25, 30). Prv než by sme totiž kraľovali s osláveným Kristom, my „sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“ (2 Kor 5, 10); a na konci sveta „tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5, 29, porov. Mt 25, 46). V presvedčení, „že utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18; porov. 2 Tim 11 – 12), pevní vo viere očakávame „blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tít 2, 13), ktorý „pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3, 21), a príde, „aby bol oslávený vo svojich svätých a obdivovaný vo všetkých veriacich“ (2 Sol 1, 10).

Spoločenstvo nebeskej Cirkvi s putujúcou Cirkvou

49.  Kým teda nepríde Pán vo svojej velebnosti a s ním všetci anjeli (porov. Mt 25, 31) a kým nebude zničená smrť a nebude mu všetko podrobené (porov. 1 Kor 15, 26 – 27), niektorí z jeho učeníkov putujú na zemi, iní skončili tento život a očisťujú sa, iní sú zasa už oslávení a vidia „jasne samého trojjediného Boha takého, aký je“.147 Všetci však máme, i keď v rozličnom stupni a rôznym spôsobom, účasť na tej istej láske k Bohu a blížnemu a spievame nášmu Bohu ten istý chválospev slávy. Všetci totiž, ktorí sú Kristovi a majú jeho Ducha, zlučujú sa do jednej Cirkvi a sú v ňom navzájom spojení (porov. Ef 4, 16). Spojenie putujúcich s bratmi, ktorí zosnuli v Kristovom pokoji, sa vôbec neprerušuje, ba podľa stálej viery Cirkvi spoluúčasťou na duchovných dobrách sa posilňuje.148 Lebo svätí v nebi tým, že sú dôvernejšie spojení s Kristom, väčšmi upevňujú celú Cirkev vo svätosti, povznášajú kult, ktorý ona preukazuje Bohu na zemi, a mnohorakým spôsobom majú podiel na jej stálom raste (porov. 1 Kor 12, 12 – 27).149 Už sú prijatí do blaženej vlasti a bývajú u Pána (porov. 2 Kor 5, 8), skrze neho, s ním a v ňom neprestajne orodujú za nás u Otca150 a predkladajú mu zásluhy, ktoré získali na zemi skrze jediného Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, Krista Ježiša (porov. 1 Tim 2, 5), tým, že slúžili vo všetkom Pánovi a na svojom tele dopĺňali, čo Kristovmu umučeniu ešte chýba k dobru jeho tela, to jest Cirkvi (porov. Kol 1, 24).151 Ich bratská starostlivosť nám teda veľmi pomáha v našej slabosti.