160. Je teda nevyhnutné a vyžaduje si to aj spravodlivosť, aby spomenutá technická a finančná pomoc bola poskytovaná s tou najúprimnejšou politickou nezištnosťou, s cieľom umožniť ekonomicky rozvojovým krajinám, aby samy uskutočnili svoj ekonomický a sociálny vzostup.

161. Toto bude aj vzácny prínos pri vytváraní svetového spoločenstva, v ktorom všetci členovia sú si vedomí svojich povinností a svojich práv a konajú vo vzťahu rovnosti na prospech všeobecného spoločného dobra.

Uznanie hierarchie hodnôt

162. Vedecko-technický pokrok, ekonomický rozvoj, zlepšovanie životných podmienok sú bezpochyby pozitívnymi prvkami civilizácie. Avšak pripomíname, že nemôžu, ba nesmú byť považované za najvyššie hodnoty, ale majú len charakter nástroja na ich dosiahnutie.

163. S bolesťou pozorujeme, že v ekonomicky rozvinutých krajinách je nemálo ľudí, u ktorých oslablo, zhaslo alebo zvrátilo sa povedomie hierarchie hodnôt; čiže u ktorých sú hodnoty ducha zanedbávané, zabúdané alebo popierané, kým horlia za pokrok vedy, techniky, ekonomický rozvoj a materiálny blahobyt a často ich predkladajú ako prvotné hodnoty, priam pozdvihnuté na jediný zmysel života. Toto predstavuje jednu z najničivejších nástrah rozkladu pri preukazovaní pomoci zo strany ekonomicky rozvinutých národov voči rozvojovým národom; tým národom, u ktorých často na základe starodávnej tradície je povedomie niektorých najdôležitejších hodnôt ešte živé a účinné.

164. Útočiť na toto povedomie je vo svojej podstate nemorálne. Naopak, treba ho rešpektovať a, pokiaľ je to možné, vyjasňovať a rozvíjať, aby ostalo tým, čím je: základom pravej civilizácie.

Prínos Cirkvi

165. Cirkev, ako je známe, je na základe Božieho práva všeobecná. A taká je aj z historického hľadiska, keďže je prítomná, alebo sa o to usiluje, vo všetkých národoch.

166. Príchod Cirkvi do niektorého národa má vždy pozitívny dosah na ekonomicko-sociálnom poli, ako to dokazujú dejiny i skúsenosť. Dôvod spočíva v tom, že ľudia, keď sa stanú kresťanmi, nemôžu nepociťovať povinnosť skvalitňovať ustanovizne a prostredia časného poriadku: či už preto, aby sa v nich neporušovala ľudská dôstojnosť, alebo preto, aby sa odstránili, prípadne zmiernili prekážky voči šíreniu dobra a rozmnožovali podnety a výzvy na jeho konanie.

167. Okrem toho, keď Cirkev vstupuje do života národov, nie je ani sa nikdy nepociťuje ako ustanovizeň, ktorá by bola nanútená zvonku. Je to dané tým, že jej prítomnosť sa konkretizuje preporodením alebo vzkriesením jednotlivých ľudí v Kristovi: a ten, kto sa zrodí alebo vzkriesi v Kristovi, nikdy sa necíti prinútený zvonku, naopak, cíti sa oslobodený v najhlbšej hĺbke svojho vnútra, a teda otvorený voči Bohu. A čokoľvek preňho predstavuje určitú hodnotu akejkoľvek povahy, nachádza svoje potvrdenie a zušľachtenie.

168. Ako múdro poznamenáva náš predchodca Pius XII.: „Kristova Cirkev, verná nositeľka Božej výchovnej múdrosti, nemôže pomýšľať a ani nepomýšľa na to, že by porušila alebo znevažovala osobité charakteristiky, ktoré každý národ so žiarlivou úctou a pochopiteľnou hrdosťou opatruje a považuje za svoje drahocenné dedičstvo. Jej cieľom je nadprirodzená jednota vo všeobecnej láske, cítenej a uskutočňovanej, a nie výlučne vonkajšia, povrchná a už i preto ochudobňujúca uniformita. Cirkev víta s radosťou a sprevádza svojimi materinskými prianiami všetky tie usmernenia a úsilia, ktoré slúžia na múdry a usporiadaný rozvoj svojráznych síl a schopností, ktoré majú svoj pôvod v najskrytejšej hĺbke každého etnika, pokiaľ sa neprotivia povinnostiam, ktoré pre ľudí vyplývajú z jednotného pôvodu a spoločného zamerania.“41

169. S hlbokým zadosťučinením konštatujeme, že dnes katolícki občania aj v krajinách na ceste ekonomického rozvoja spravidla nijako nezaostávajú v účasti na úsilí vlastných krajín o pozdvihnutie sa na ekonomicko-sociálnom poli.