Rešpektovanie zákonov života

180. Musíme slávnostne vyhlásiť, že ľudský život sa odovzdáva prostredníctvom rodiny založenej na jedinom a nerozlučiteľnom manželstve, ktoré je pre kresťanov pozdvihnuté na hodnosť sviatosti. Odovzdávanie ľudského života prirodzenosť zverila ľudskému aktu, osobnému a zodpovednému, a to – ako také – podlieha múdrym Božím zákonom. Tieto zákony sú neporušiteľné a nemeniteľné a treba ich rešpektovať a zachovávať. Preto nemožno používať prostriedky a sledovať metódy, ktoré môžu byť povolené pri odovzdávaní života u rastlín a zvierat.

181. Ľudský život je posvätný: už pri svojom objavení si vyžaduje priamy Boží stvoriteľský zásah. Kto teda porušuje jeho zákonitosti, uráža Božiu velebu, sám sa tým ponižuje a oslabuje i samotné spoločenstvo, ktorého je členom.

Výchova k zmyslu pre zodpovednosť

182. Je nanajvýš dôležité, aby nové generácie dostali primeranú kultúrnu, ako i náboženskú výchovu – čo je povinnosť a právo rodičov – k zmyslu pre zodpovednosť vo všetkých prejavoch života, a teda aj ohľadom vytvárania rodiny, plodenia a výchovy detí. Musia byť vychovávané k životu viery a hlbokej dôvery v Božiu prozreteľnosť, aby boli pripravené podstupovať ťažkosti a obety pri vykonávaní takého vznešeného a často náročného poslania, akým je spolupráca s Bohom pri odovzdávaní ľudského života a pri výchove potomstva. Pri takejto výchove žiadna ustanovizeň nemá naporúdzi toľko účinných prostriedkov ako Cirkev, ktorá aj z tohto dôvodu má právo v plnej slobode vykonávať svoje poslanie.

V službe životu

183. V Knihe Genezis sa spomína, že Boh dal prvým ľudským bytostiam dva príkazy: „Ploďte a množte sa“42 a príkaz vládnuť nad prírodou: „Naplňte zem a podmaňte si ju.“43 Tieto príkazy sa navzájom dopĺňajú. Isteže, príkaz ovládnuť prírodu nesleduje deštruktívne ciele, naopak, je v službe životu.

184. So smútkom konštatujeme, že jedno z najzarážajúcejších protirečení, ktoré trápi a zožiera našu dobu, je to, že kým na jednej strane sa stále viac zdôrazňujú situácie núdze a kladie sa pred oči prízrak biedy a hladu, na druhej strane sa často vo veľkej miere využívajú objavy vedy, výdobytky techniky a ekonomické zdroje na vytváranie hrozných nástrojov skazy a smrti.

185. Prozreteľný Boh uštedruje ľudstvu dostatočné prostriedky, aby dôstojným spôsobom vyriešilo aj mnohoraké a chúlostivé problémy, ktoré sa týkajú odovzdávania života. Avšak tieto problémy sa môžu stať ťažko riešiteľné, respektíve i neriešiteľné, pretože ľudia s pomýlenou mysľou a zvrátenou vôľou si slúžia týmito prostriedkami nerozumne, teda na ciele, ktoré nezodpovedajú ich spoločenskej povahe a plánom Božej prozreteľnosti.

Spolupráca na svetovej úrovni

Svetové rozmery každého vážneho ľudského problému

186. Pokrok vedy a techniky vo všetkých oblastiach spolunažívania rozmnožuje a splieta vzťahy medzi politickými spoločenstvami, čím robí ich vzájomnú závislosť stále hlbšou a životne dôležitejšou.

Na základe toho možno povedať, že každý dôležitejší ľudský problém, nech je jeho obsah akýkoľvek: vedecký, technický, ekonomický, sociálny, politický, kultúrny, vystupuje dnes v rozmeroch nadnárodných a často svetových.

187. A tak jednotlivé politické spoločenstvá nie sú už schopné primerane riešiť svoje najväčšie problémy v svojom vlastnom rámci a svojimi vlastnými silami, a to aj v prípade, že sú to spoločenstvá, ktoré vynikajú vysokou úrovňou a rozšírením svojej kultúry, počtom a pracovitosťou svojich občanov, účinnosťou svojich ekonomických systémov či rozľahlosťou a bohatstvom svojho územia. Politické spoločenstvá sa navzájom podmieňujú a možno konštatovať, že každé sa dokáže rozvíjať prispením k rozvoju ostatných. Preto sa od nich vyžaduje porozumenie a spolupráca.

Vzájomná nedôvera

188. Je teda pochopiteľné, že v dušiach jednotlivých ľudí i medzi národmi sa stále viac rozširuje presvedčenie o naliehavej nutnosti porozumenia a spolupráce. Avšak zároveň sa zdá, že ľudia, zvlášť nositelia väčšej zodpovednosti, sa ukazujú ako neschopní uskutočniť jedno i druhé. Koreň tejto neschopnosti netreba hľadať vo vedeckých, technických či ekonomických dôvodoch, ale v nedostatku vzájomnej dôvery. Ľudia a následne i štáty sa jeden druhého obávajú. Každý sa bojí, že ten druhý v sebe živí útočné ciele a hľadá vhodný okamih, aby tieto ciele uskutočnil. A tak organizuje vlastnú obranu, čiže ozbrojuje sa a hlása, že to nie je preto, aby útočil, ale aby odradil prípadného agresora od akéhokoľvek prípadného napadnutia.

189. Toto však má za následok, že obrovská ľudská energia a gigantické prostriedky sa používajú na nekonštruktívne ciele a zároveň v dušiach jednotlivcov i medzi národmi sa natíska a udomácňuje pocit stiesnenosti a ťažoby, ktorý brzdí ducha iniciatívy pri organizovaní ďalekosiahlych podujatí.