190. Nedostatok vzájomnej dôvery nachádza svoje vysvetlenie v skutočnosti, že ľudia, zvlášť zodpovední činitelia, pri výkone svojej činnosti vychádzajú z rôznych alebo i radikálne protikladných svetonázorov. V niektorých z nich sa, žiaľ, neuznáva existencia mravného poriadku, ktorý je poriadkom transcendentným, všeobecným, absolútnym a rovnako platným pre všetkých. Tak sa odstraňuje možnosť vzájomného stretnutia i plného a bezpečného porozumenia vo svetle rovnakého zákona spravodlivosti, ktorý všetci uznávajú a riadia sa ním.
191. Je pravda, že pojem „spravodlivosť“ a výraz „požiadavky spravodlivosti“ možno stále počúvať z úst všetkých. Avšak tento pojem i tento výraz majú rozličný, ba protikladný obsah.
192. A tak opakované a oduševnené výzvy na spravodlivosť a požiadavky spravodlivosti namiesto toho, aby ponúkali možnosť stretnutia sa a porozumenia, zväčšujú zmätok, stupňujú protiklady, vyostrujú spory. A ako následok toho sa rozširuje presvedčenie, že na uplatnenie vlastných práv a sledovanie vlastných záujmov niet iného prostriedku než použitie násilia, ktoré je zdrojom obrovského zla.
193. Vzájomná dôvera medzi ľuďmi a medzi štátmi sa môže zrodiť a upevňovať jedine uznaním a zachovávaním mravného poriadku.
Ibaže mravný poriadok stojí jedine na Bohu: ak sa oddelí od Boha, rozpadne sa. Človek je totiž nielen hmotný organizmus, ale aj duch obdarený mysľou a slobodou. Vyžaduje si teda eticko-náboženský poriadok, ktorý viac než všetky materiálne hodnoty ovplyvňuje usmernenie a riešenie problémov života jednotlivcov, a to i združených v národných spoločenstvách a vo vzťahoch medzi nimi.
194. Bolo povedané, že v dobe víťazstiev vedy a techniky ľudia môžu vytvárať svoju civilizáciu bez ohľadu na Boha. Pravda je však taká, že samotný vedecko-technický pokrok prináša ľudské problémy svetových rozmerov, ktoré možno vyriešiť jedine vo svetle úprimnej a činorodej viery v Boha, ktorý je základom a cieľom človeka i sveta.
195. Potvrdenie týchto právd sa nachádza v konštatovaní, že samotné nedozerné horizonty, ktoré otvára vedecké bádanie, prispievajú k vzbudeniu a utvrdeniu presvedčenia v dušiach ľudí, že poznatky matematickej vedy odhaľujú, ale neobsiahnu a tým menej celkovo nevyjadria tie najhlbšie stránky reality. A tragická skúsenosť, že gigantické sily, ktoré dáva k dispozícii technika, môžu byť použité tak na tvorivé ciele, ako aj na ničenie, zdôrazňuje prvoradú dôležitosť duchovných hodnôt, aby aj vedecko-technický pokrok zachovával svoj podstatný charakter nástroja civilizácie.
196. Pocit rastúcej nespokojnosti, ktorý sa šíri medzi ľuďmi v národných komunitách na vysokej úrovni života, rozháňa ilúzie o vysnenom raji na zemi, zároveň sa v nich však prejavuje stále jasnejšie povedomie neporušiteľných a všeobecných práv ľudskej osoby a stále živšie úsilie o spravodlivejšie a ľudskejšie vzťahy. Toto všetko sú dôvody, ktoré prispievajú k tomu, že ľudia si viac uvedomujú svoje obmedzenia, a k tomu, aby sa v nich prebudila túžba po duchovných hodnotách. A toto nemôže nebyť radostnou predzvesťou úprimných porozumení a plodnej spolupráce.
197. Po toľkých pokrokoch v oblasti vedy a techniky, a aj kvôli nim ostáva stále problém usporiadania spoločenských vzťahov do ľudskejšej rovnováhy tak v rámci jednotlivých politických spoločenstiev, ako aj na svetovej úrovni.
198. V súčasnej dobe sa s týmto cieľom vypracovalo a medzi ľuďmi rozšírilo mnoho teórií: niektoré sa už rozptýlili ako hmla na slnku, iné podstúpili a podstupujú zásadné revízie a ešte iné sa v mnohom zmiernili, čím postupne strácajú svoju príťažlivosť pre ľudské srdcia. Príčinou je, že sú to ideológie, ktoré sa zaoberajú len niektorými aspektmi človeka, a to často tými menej podstatnými. Zvlášť neberú do úvahy nevyhnutné ľudské nedokonalosti, ako je choroba a utrpenie, ktoré ani tie najprogresívnejšie ekonomicko-sociálne systémy nemôžu odstrániť. Okrem toho sú tu aj hlboké a nevyčerpateľné náboženské požiadavky, ktoré sa prejavujú vo všetkom a neustále, a to aj vtedy, keď sú násilne ubíjané alebo šikovne potláčané.
199. Skutočne, najzákladnejším omylom dnešnej doby je to, že považuje náboženské požiadavky ľudského ducha za prejav citu alebo fantázie, prípadne za výplod historickej náhodnosti, ktorý treba odstrániť ako anachronický prvok a ako prekážku pre ľudský pokrok; zatiaľ čo v týchto požiadavkách ľudia prejavujú to, čím v skutočnosti sú: bytosti stvorené Bohom a pre Boha, ako to vyjadruje svätý Augustín: „Fecisti nos ad te, Domine, et inquietum est cor nostrum donec requiescat in te.“44