220. Katolíci, ktorí sa venujú ekonomicko-sociálnej činnosti, vstupujú často do vzťahov s inými, ktorí nemajú ten istý svetonázor. V týchto vzťahoch nech naši synovia bedlia, aby boli vždy dôslední vo svojich názoroch a nikdy nepristúpili na kompromisy vo veciach náboženstva a morálky; ale zároveň nech sa ukážu preniknutí duchom porozumenia, nezištní a ochotní čestne spolupracovať na projektoch, ktoré sú vo svojej podstate dobré alebo sa dajú aspoň obrátiť na dobré. Je však zrejmé, že ak sa v niektorej veci cirkevná hierarchia vysloví v určitom zmysle, katolíci sú povinní pridŕžať sa jej usmernení, keďže Cirkvi prislúcha právo a povinnosť nielen chrániť princípy etického a náboženského poriadku, ale aj z pozície autority zasahovať do oblasti časného poriadku, keď ide o posúdenie aplikácie týchto princípov na konkrétne prípady.
221. Od vzdelávania a výchovy treba prejsť k činnosti. Je to úloha, ktorá prislúcha najmä našim synom a dcéram z radov laikov, keďže oni sa vzhľadom na svoj stav bežne zapodievajú činnosťou a vytváraním ustanovizní svetského obsahu a zamerania.
222. Pri uskutočňovaní takej vznešenej úlohy je nevyhnutné, aby naši synovia a dcéry boli nielen profesionálni odborníci a svoje svetské činnosti vykonávali podľa ich vnútorných zákonov s cieľom účinného dosiahnutia príslušných cieľov, ale je rovnako nevyhnutné, aby pri výkone týchto činností postupovali v rámci princípov a smerníc kresťanskej sociálnej náuky, s postojom úprimnej dôvery a vo vzťahu synovskej poslušnosti voči cirkevnej autorite. Nech majú na pamäti, že keď sa pri výkone svetských činností nesledujú princípy a smernice kresťanskej sociálnej náuky, nielenže sa tým zanedbáva povinnosť a často i porušujú práva vlastných bratov, ale môže to dospieť až k tomu, že sama táto náuka stratí svoj kredit; ako keby bola sama osebe vznešená, ale neschopná účinného usmerňovania.
223. Ako sme už poznamenali, ľudia dnes veľmi pokročili v prehlbovaní a rozširovaní poznania prírodných zákonov. Vytvorili nástroje na ovládnutie prírodných síl, vytvorili a stále tvoria obrovské a veľkolepé diela. Avšak pri svojom úsilí o ovládnutie a premenu vonkajšieho sveta vystavujú sa nebezpečenstvu, že uškodia sebe samým. „A tak telesná práca,“ upozorňuje s hlbokým smútkom náš predchodca Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno, „ktorú Božia prozreteľnosť aj po prvotnom hriechu ustanovila pre dobro nielen tela, ale i ducha, sa postupne mení na nástroj skazenosti. Takto nehybná hmota vychádza z fabriky vyšľachtená, avšak osoby sa tam kazia a upadajú.“46
224. Podobne pápež Pius XII. právom tvrdí, že naša doba je charakterizovaná ostrým kontrastom medzi obrovským vedecko-technickým pokrokom a strašným ľudským úpadkom, pričom jej „hrôzostrašným veľdielom je premena človeka na obra fyzického sveta na úkor ducha, ktorý je zredukovaný na trpaslíka nadprirodzeného a večného sveta“.47
225. Dnes sa znovu v rozsiahlych rozmeroch potvrdzujú slová, ktoré o pohanoch hlásal žalmista, totiž že ľudia často pre svoje konanie zabúdajú na svoje bytie a obdivujú svoje výtvory do takej miery, že si z nich robia idoly: „Simulacra gentium argentum et aurum, opera mannum hominum.“48
226. Vo svojej otcovskej starostlivosti všeobecného pastiera duší naliehavo vyzývame našich synov a dcéry, aby bdeli nad sebou, a tak si zachovali jasné a živé vedomie hierarchie hodnôt pri výkone svojich svetských činností a pri sledovaní príslušných bezprostredných cieľov.
227. Isteže, Cirkev vždy učila a stále učí, že vedecko-technický pokrok a následný hmotný blahobyt sú skutočné dobrá, a teda znamenajú dôležitý krok pri napredovaní ľudskej civilizácie. Avšak tento pokrok musí byť hodnotený podľa toho, čím je vo svojej podstate, teda ako nástroj alebo prostriedok na účinnejšie dosahovanie vyššieho dobra, ktorým je uľahčenie a napomáhanie duchovného zdokonaľovania ľudí tak v prirodzenom, ako i v nadprirodzenom poriadku.
V tejto súvislosti trvalo zaznievajú výstražné slová božského Učiteľa: „Quid enim prodest homini, si mundum universum lucretur, animae vero suae detrimentum patiatur? Aut quam dabit homo commutationem pro anima sua?“49
228. Na ochranu dôstojnosti človeka ako tvora obdareného dušou stvorenou na Boží obraz a podobu Cirkev vždy vyžadovala dôkladné zachovávanie tretieho prikázania Desatora: „Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil.“50
Boh má právo žiadať od človeka, aby jeho uctievaniu zasvätil jeden deň týždňa, v ktorom by sa duch, oslobodený od hmotných starostí, mohol pozdvihnúť a otvoriť v mysli a v láske nebeským veciam, a zároveň vo vnútri svojho svedomia skúmal svoje záväzné a nevyhnutné vzťahy k svojmu Stvoriteľovi.
229. Aj človek má však právo, ba potrebu urobiť prestávku pre svoje telo pri namáhavej každodennej práci, zotaviť svoje unavené údy, počestne uvoľniť svoje zmysly a prispieť k domácej jednote, ktorá si vyžaduje častý styk a pokojné spolunažívanie členov rodiny.