230. Náboženstvo, morálka i hygiena sa stretajú pri zákonitosti pravidelného oddychu, ktorý Cirkev už od vekov konkretizuje v zasvätení nedele účasťou na obete svätej omše, ktorá je spomienkou i sprítomnením Kristovho vykupiteľského diela v dušiach. Avšak s bolesťou musíme konštatovať a odsudzovať nedbanlivosť, ak nie priam opovrhovanie týmto posvätným zákonom s ničivými následkami pre dušu i telo našich drahých pracujúcich.
231. V mene Boha a v záujme hmotného i duchovného dobra ľudí vyzývame všetkých, autority, podnikateľov i pracujúcich, aby dodržiavali toto Božie i cirkevné prikázanie a každému pripomíname jeho vážnu zodpovednosť pred Pánom a pred spoločnosťou.
232. Avšak z toho, čo sme vyššie v krátkosti uviedli, by bolo nesprávne usudzovať, že naši synovia a dcéry, zvlášť z radov laikov, majú považovať za rozumné určité zmiernenie svojho kresťanského úsilia vo svete; naopak, musia ho obnoviť a zvýšiť. Pán vo svojej vznešenej modlitbe za jednotu Cirkvi sa nemodlí k Otcovi, aby jeho drahých vzal zo sveta, ale aby ich ochránil od zla: „Non rogo ut tollas eos de mundo, sed ut serves eos a malo.“51
Nesmie sa vytvárať umelý rozpor tam, kde ho niet, totiž medzi zdokonaľovaním vlastného bytia a aktívnou účasťou vo svete, ako keby bolo možné zdokonaľovať sa jedine odmietnutím svetských činností, alebo ako keby vykonávaním spomenutých činností bolo nevyhnutné kompromitovať svoju ľudskú dôstojnosť a dôstojnosť veriaceho človeka.
233. Naopak, zodpovedá dokonale úmyslom Prozreteľnosti, aby každý zdokonaľoval seba samého prostredníctvom svojej každodennej práce, ktorá pre takmer všetkých ľudí je prácou so svetským rázom a cieľom.
Cirkev dnes stojí pred obrovskou úlohou dať modernej civilizácii ľudský a kresťanský ráz. Sama civilizácia to požaduje a priam prosí pre svoj pozitívny vývoj a pre svoju samotnú existenciu.
234. Ako sme naznačili, Cirkev uskutočňuje túto úlohu najmä prostredníctvom svojich synov a dcér z radov laikov, ktorí sa preto majú cítiť zaviazaní vykonávať svoju profesiu ako prejav povinnosti a poskytovanie služby vo vnútornom spojení s Bohom a v Kristovi na jeho oslávenie, ako to ukazuje svätý Pavol: „Sive ergo manducatis, sive bibitis, sive aliud quid facitis: omnia in gloriam Dei facite.“52„Omne quodcumque facitis in verbo aut in opere, omnia in nomine Domini Iesu Christi, gratias agentes Deo et Patri per ipsum.“53
235. Kedykoľvek sa vo svetských činnostiach a ustanovizniach zabezpečí otvorenosť voči duchovným hodnotám a nadprirodzeným cieľom, posilní sa ich účinnosť vzhľadom na ich špecifické a bezprostredné ciele. Slová božského Učiteľa ostávajú stále platné: „Quaerite ergo primum regnum Dei, et iustitiam eius: et haec omnia adiicientur vobis.“54
Keď je niekto svetlom v Pánovi55
a žije ako dieťa svetla,56, bezpečnejšie môže pochopiť základné požiadavky spravodlivosti aj v tých najzložitejších a najťažších oblastiach časného poriadku, totiž v tých oblastiach, kde nezriedka egoizmus jednotlivcov, skupín alebo rás sa vtiera a rozširuje hustú hmlu. A keď je niekto oduševnený Kristovou láskou, cíti sa spojený s ostatnými a pociťuje potreby, utrpenie i radosti iných ako svoje vlastné. Následne jeho činnosť, nech sa uskutočňuje v akejkoľvek oblasti a má akýkoľvek obsah, sa musí prejaviť ako nezištnejšia, húževnatejšia, ľudskejšia, pretože láska „patiens est, benigna est … non quaerit quae sua sunt … non gaudet super iniquitate, congaudet autem veritati … omnia sperat, omnia sustinet“.57
236. Avšak nemôžeme ukončiť túto svoju encykliku bez toho, aby sme pripomenuli ďalšiu pravdu, ktorá je zároveň vznešenou skutočnosťou: že totiž sme živými údmi Kristovho mystického tela, ktorým je jeho Cirkev: „Sic enim corpus unum est, et membra corporis cum sint multa, unum tamen corpus sint: ita et Christus.“58
237. Vyzývame s otcovskou naliehavosťou všetkých našich synov, či už patria ku kléru, alebo k laikátu, aby si boli plne vedomí, akej obrovskej dôstojnosti a veľkosti sa im dostalo tým, že sú zaštepení do Krista ako ratolesti do viniča: „Ego sum vitis, vos palmites;“59
a že preto sú povolaní mať účasť na jeho živote. Takže keď vykonávajú svoje činnosti, aj svetského charakteru, zjednotení s Kristom Vykupiteľom, každá práca sa stáva akoby pokračovaním jeho práce, preniknutej vykupiteľskou hodnotou: „Qui manet in me, et ego in eo, hic fert fructum multum.“60
Stane sa teda prácou, ktorá zároveň uskutočňuje vlastné nadprirodzené zdokonaľovanie, prispieva k rozšíreniu plodov vykúpenia na druhých ľudí a preniká evanjeliovým kvasom civilizáciu, v ktorej sa žije a koná.
238. Naša doba je preniknutá a preplnená radikálnymi omylmi, lomcovaná a zmietaná hlbokými nepokojmi, avšak je to aj doba, v ktorej sa pre vzlet Cirkvi otvárajú nevídané možnosti dobra.
239. Milovaní bratia a synovia, pohľad, ktorý sme spolu s vami zamerali na rôzne problémy súčasného spoločenského života, počnúc od prvých svetiel učenia pápeža Leva XIII., nás priviedol k vysloveniu celého radu konštatovaní a návrhov, pri ktorých vás pozývame, aby ste sa pristavili, dobre ich premeditovali, a tak každý z vás a všetci spolu nabrali odvahu spolupracovať na uskutočňovaní Kristovho kráľovstva na zemi: „kráľovstva pravdy a života; kráľovstva svätosti a milosti; kráľovstva spravodlivosti, lásky a pokoja“;61
ono zaistí užívanie nebeských dobier, pre ktoré sme stvorení a po ktorých túžime.