40. Avšak z dôvodov, ktoré uviedli už naši predchodcovia, musí byť v tomto svete aktívne prítomná aj verejná moc, aby primeraným spôsobom podnecovala rozvoj výroby v záujme sociálneho pokroku pre dobro všetkých občanov.
Jej konanie, ktoré má charakter usmerňovania, podporovania, zastupovania a doplňovania, sa musí riadiť princípom subsidiarity, ktorý sformuloval Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno: „Predsa však musí ostať jasná veľmi dôležitá zásada v sociálnej filozofii: ak je nepovolené odobrať jednotlivcom to, čo môžu vykonávať vlastnými silami a vlastným úsilím, a prideliť to spoločenstvu, tak je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá. A práve v tomto spočíva veľká ujma a zároveň rozvrat správneho usporiadania spoločnosti. Prirodzenou náplňou akéhokoľvek zásahu samotnej spoločnosti je totiž pomôcť subsidiárnym spôsobom údom spoločenského organizmu, a nie zničiť ich a pohltiť.“23
41. Je pravda, že dnešný rozvoj vedeckých poznatkov a výrobných techník ponúka verejnej moci väčšie konkrétne možnosti zmierňovania nerovnováhy medzi rozličnými výrobnými odvetviami, medzi rozličnými oblasťami v rámci politických spoločenstiev a medzi rozličnými krajinami na svetovej úrovni. Okrem toho umožňuje tlmiť výkyvy pri striedaní hospodárskych situácií a čeliť javom masovej nezamestnanosti s perspektívou pozitívnych výsledkov. Práve preto verejná moc, ktorá je zodpovedná za všeobecné dobro, musí pociťovať povinnosť vykonávať v hospodárskej oblasti mnohorakú činnosť, širšiu a organickejšiu, ako aj prispôsobiť sa tomuto cieľu vo svojich štruktúrach, kompetenciách, prostriedkoch a metódach.
42. Musí však stále byť zachovaná zásada, že prítomnosť štátu v hospodárskej oblasti, hoci je rozsiahla a prenikavá, nesmie sa vykonávať tak, aby stále väčšmi obmedzovala oblasť slobodnej osobnej iniciatívy jednotlivých občanov, ale, naopak, aby zabezpečila v tejto oblasti tú najväčšiu možnú ochranu základných osobných práv pre všetkých a pre každého. Medzi týmito právami treba zdôrazniť právo, ktoré majú jednotlivé osoby, aby boli a zostali za normálnych okolností prvými zodpovednými za vydržiavanie seba i svojej rodiny. Z toho vyplýva, že v hospodárskych systémoch treba umožniť a uľahčiť slobodný výkon výrobných činností.
43. Napokon samotný historický vývoj stále jasnejšie ukazuje, že nie je možné usporiadané a plodné spolunažívanie bez toho, že by na hospodárskom poli spolupôsobili tak jednotliví občania, ako i verejná moc. Musí to byť spolupôsobenie súčasné, svorne vykonávané, podľa rozdelenia, ktoré zodpovedá požiadavkám spoločného dobra v meniacich sa situáciách a ľudských osudoch.
44. Skúsenosť totiž učí, že tam, kde chýba osobná iniciatíva jednotlivcov, nastáva politická tyrania, ale aj úpadok tých hospodárskych oblastí, ktoré sú zamerané na výrobu predovšetkým celého radu takých spotrebných dobier a služieb, ktoré sa týkajú nielen materiálnych potrieb, ale aj požiadaviek ducha: dobier a služieb, ktoré osobitným spôsobom zamestnávajú tvorivú schopnosť jednotlivcov. A naopak, kde chýba alebo nesprávne sa uskutočňuje nutné dielo štátu, tam je nenapraviteľný neporiadok, vykorisťovanie slabých zo strany bezohľadných silnejších, ktorí prospievajú v každej krajine a v každom čase ako kúkoľ medzi pšenicou.
45. Jednou z typických čŕt, ktoré charakterizujú našu dobu, je socializácia chápaná ako postupné rozmnožovanie vzťahov v rámci spolunažívania spolu s rôznymi spôsobmi združeného života a činnosti, ako aj právna inštitucionalizácia. Tento fakt má svoje korene v rôznych historických činiteľoch, medzi ktorými treba spomenúť vedecko--technický pokrok, zvyšovanie výrobnej účinnosti a vyššiu životnú úroveň obyvateľstva.
46. Socializácia je zároveň odrazom i príčinou vzrastajúceho zásahu verejnej moci aj do tých najchúlostivejších oblastí, ako sú zdravotníctvo, vzdelávanie a výchova nových generácií, profesionálna orientácia, metódy podchytenia a znovuzačleňovania osôb s akýmkoľvek postihom. Je však aj ovocím a prejavom prirodzeného, priam nezadržateľného sklonu ľudských bytostí: sklonu združovať sa na dosiahnutie zámerov, ktoré presahujú možnosti a prostriedky, akými môžu disponovať jednotlivci. Tento sklon priniesol najmä v posledných desaťročiach široké spektrum skupín, hnutí, združení či inštitúcií, zameraných na ekonomické, kultúrne, sociálne, športové, rekreačné, profesijné, politické ciele, a to tak vo vnútri jednotlivých národných spoločenstiev, ako aj na svetovej úrovni.
47. Je zrejmé, že takto chápaná socializácia prináša mnohé výhody. Umožňuje uplatnenie mnohých práv osoby, najmä takzvaných ekonomicko-sociálnych, ako sú napríklad právo na nevyhnutné prostriedky na ľudské živobytie, na zdravotnú starostlivosť, na dôkladnejšie základné vzdelanie, na bývanie, na prácu, na primeraný odpočinok, na priliehavejšiu profesionálnu formáciu a na rekreáciu. Okrem toho prostredníctvom stále dokonalejšej organizácie moderných prostriedkov šírenia myšlienok – tlače, filmu, rozhlasu, televízie – sa umožňuje jednotlivcom zúčastňovať sa na udalostiach vo svetovom meradle.
48. Zároveň však socializácia množí organizačné formy a robí právne usporiadanie medziľudských vzťahov v každej oblasti stále podrobnejším. V dôsledku toho zužuje pole slobody konania jednotlivcov. Prostriedky, ktoré používa, a metódy, ktoré sleduje, vytvárajú prostredia, v ktorých je pre každého ťažké zmýšľať nezávisle od vonkajších vplyvov, konať z vlastnej iniciatívy, prejavovať vlastnú zodpovednosť, uplatňovať a obohacovať svoju osobnosť. Treba z toho uzatvárať, že socializácia svojím rozširovaním a prehlbovaním nevyhnutne zredukuje ľudí na automaty? Je to otázka, na ktorú treba odpovedať záporne.
49. Socializáciu nemožno chápať ako výsledok prírodných síl, ktoré konajú deterministicky. Naopak, je – ako sme už poznamenali – výtvorom ľudí, rozumných bytostí, slobodných a prirodzene náklonných konať zodpovedne, aj keď vo svojom konaní musia uznávať a zachovávať zákony ekonomického vývoja a sociálneho pokroku a nemôžu sa celkom vymknúť spod tlaku okolia.