60. Národné hospodárstvo jednotlivých krajín sa rýchlo rozvíja, zvlášť intenzívne v tomto povojnovom období. Preto pokladáme za vhodné upriamiť pozornosť na základný princíp, že totiž hospodársky rozvoj má primerane sprevádzať aj sociálny rozvoj, aby zo vzrastu produktivity mali úžitok všetky občianske vrstvy. Treba bedlivo dohliadať a efektívne sa pričiňovať o to, aby sa nezväčšovala ekonomicko-sociálna nerovnováha, ale aby sa, pokiaľ možno, zmierňovala.
61. Ako poznamenáva náš predchodca Pius XII., „aj národné hospodárstvo, ako je ovocím ľudí, ktorí pracujú spojení v štátnom spoločenstve, takisto nesleduje iné ciele, než neprestajne zabezpečovať materiálne podmienky, v ktorých by sa mohol plne rozvíjať individuálny život občanov. Tam, kde sa toto trvale dosiahne, národ bude skutočne ekonomicky bohatý, pretože všeobecný blahobyt a následne osobné právo všetkých užívať pozemské dobrá sa takto uskutočňujú v súlade so zámermi Stvoriteľa“.25
Z toho vyplýva, že ekonomické bohatstvo národa nie je dané len súhrnnou hojnosťou dobier, ale ešte viac aj ich reálnym a účinným prerozdelením podľa spravodlivosti, aby sa zaručil osobný rozvoj členov spoločnosti, čo je pravým cieľom národného hospodárstva.
62. Nemôžeme tu nespomenúť ten fakt, že dnes v mnohých hospodárstvach stredné a veľké podniky uskutočňujú nezriedka rýchly a obrovský výrobný rozmach prostredníctvom samofinancovania. Nazdávame sa, že v týchto prípadoch môžeme tvrdiť, že robotníkom má byť zo strany podnikov, v ktorých pracujú, uznaný nárok na úver, zvlášť ak platy, ktoré sú im vyplácané, nepresahujú minimálnu mzdu.
63. V tejto veci treba pripomenúť aj zásadu, ktorú vyslovil náš predchodca Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno: „Je preto celkom nesprávne pripisovať buď jedine kapitálu, alebo jedine práci to, čo sa dosahuje spoločným pričinením jedného i druhého; a je celkom nespravodlivé, ak jedno si privlastňuje výsledok činnosti a popiera účinok druhého.“26
64. Naznačenej požiadavke spravodlivosti možno vyhovieť viacerými spôsobmi, ktoré ponúka skúsenosť. Jedným z nich, ktorý patrí medzi najželateľnejšie, je postarať sa, aby robotníci mohli v primeranej forme a miere dosiahnuť určitú účasť na vlastníctve svojich podnikov, keďže dnes ešte viac než za čias nášho predchodcu „je nevyhnutné zo všetkých síl zabezpečiť, aby sa v budúcnosti nadobudnutý kapitál zhromažďoval jedine rovnomerným podielom medzi bohatými a s istou dávkou veľkodušnosti sa rozdeľoval medzi zamestnancov“.27
65. Musíme však aj pripomenúť, že vyrovnanie medzi odmenou za prácu a ziskom treba uskutočňovať v súlade s požiadavkami spoločného dobra tak vlastného politického spoločenstva, ako aj celej ľudskej rodiny.
66. Na národnej úrovni treba brať do úvahy tieto požiadavky spoločného dobra: dať zamestnanie čím väčšiemu počtu pracujúcich; zabraňovať vytváraniu privilegovaných kategórií, a to aj medzi pracujúcimi; zachovať správny pomer medzi mzdami a cenami a sprístupniť dobrá a služby čo najväčšiemu počtu občanov; odstrániť alebo zmierniť nerovnováhu medzi odvetviami poľnohospodárstva, priemyslu a služieb; zabezpečovať rovnováhu medzi ekonomickým rozmachom a rozvojom základných verejných služieb; výrobné štruktúry zladiť, pokiaľ je to len možné, s pokrokom vedy a techniky; prispôsobiť zvyšovanie životnej úrovne súčasnej generácie cieľu pripraviť lepšiu budúcnosť nasledujúcim generáciám.
67. Na svetovej úrovni sú zas tieto požiadavky spoločného dobra: zabrániť každej forme nekalej konkurencie medzi jednotlivými krajinami; plodnými dohodami napomáhať spoluprácu medzi národnými hospodárstvami; podieľať sa na ekonomickom rozvoji politických spoločenstiev, ktoré sú ekonomicky menej rozvinuté.
68. Je zrejmé, že naznačené požiadavky spoločného dobra tak na národnej, ako i na svetovej úrovni treba brať do úvahy aj pri určovaní výšky príjmu pre vedúcich pracovníkov podniku vo forme zisku a pre poskytovateľov kapitálu vo forme úrokov alebo dividend.
69. Spravodlivosť treba zachovávať nielen pri rozdeľovaní bohatstva, ale aj v oblasti štruktúr podnikov, v ktorých sa vykonáva výrobná činnosť. Človek má totiž vrodenú požiadavku, aby pri výkone svojej činnosti mal možnosť uplatniť svoju vlastnú zodpovednosť a zdokonaľovať sa.