Som muž, čo skúsil biedu
pod prútom jeho hnevu.

Vohnal a voviedol ma
do temnôt, kde svetla niet.

Na mňa len dvíha zase
celý deň svoju ruku.

Zosušil na mne telo, kožu,
dolámal moje kosti.

Obklopil, obkľúčil ma
jedom a útrapami.

V temnotách ma usadil
ako večne mŕtvych.

Ohradil ma, že neuniknem,
reťaze mi zaťažil;

hoc by som volal, kričal,
udusí moju prosbu.

Na cesty mi dal hradby z kvádrov,
moje chodníky porozvracal.

Je mi ako striehnuci medveď,
lev, ktorý čaká v skrýši.

Zviedol ma z cesty, roztrhal ma,
zničil ma celkom.

Natiahol svoju kušu,
postavil ma ako cieľ pre šíp.

Do mojich obličiek vstrelil
šípy zo svojho tulca.

Všetok ľud si robí zo mňa posmech,
pesničky celý deň.

Horkosťou ma nasýtil,
opojil ma palinou.

Zuby mi zodral štrkom,
nachoval ma popolom.

Z pokoja si mi vyhnal dušu,
zabudol som na blaho.

Vravel som: „Zmizla moja hrdosť,
tiež moja nádej v Pána.“

Spomeň si na moju biedu, utýranosť,
na palinu a otravu.

V spomienke je stále schúlená
moja dušička vo mne.

Toto si beriem k srdcu,
pre toto budem dúfať.

Láskavosť Pána, že nám nie je koniec,
veď jeho milosť nepomíňa,

obnovuje sa každým ránom;
veľká je tvoja vernosť.

„Pán je môj údel, vraví moja duša,
nuž v neho dúfam.“

Dobrý je Pán k tým, čo dúfajú v neho,
k duši, ktorá ho hľadá.

Dobre je ticho čakať
Pánovo spasenie.

Pre muža je dobre, keď nesie
svoje jarmo od mladi.

Nech sedí mlčky osamelý,
veď mu ho on položil!

Nech si až po prach skloní ústa,
ešte je azda nádej.

Ponúknuť má líce, keď ho bije,
potupou sa nasýtiť.

Pretože Pán
nezavrhne naveky…

Zmilúva sa – hoc i zarmucuje –
svojou veľkou milosťou.

Zo srdca nepokoruje,
nezarmucuje synov ľudských.

Keď drvia pod nohami
všetkých zajatcov zeme,

keď zvrátia právo muža
pred tvárou Najvyššieho,

keď potlačia v súde človeka,
nevidí to Pán?

Na čieže slovo sa čo stalo,
keď to nerozkázal Pán?

Nevychádza z úst Najvyššieho
nešťastie aj blaho?

Čože sa ponosuje živý človek,
muž pre trest za hriech?

Prezrime svoje cesty, preskúmajme
a vráťme sa k Pánovi;

na dlaniach pozdvihujme srdcia
do neba k Bohu!

My sme sa prehrešili, búrili sa,
preto si neodpustil.

Zahalil si sa hnevom, stíhal si nás,
stínal si, nezľutoval si sa.

Zahalil si sa do oblaku,
aby neprenikla modlitba.

Urobil si nás odvrhlinou, smeťou
uprostred národov.

Proti nám otvárali ústa
všetci naši odporci.

Hrôza a jama nás čakala,
zánik a skaza.

Potoky vôd mi prúdia z oka
pre skazu dcéry môjho ľudu.

Oko mi slzí, neustáva,
spočinku nemá,

kým nepozrie a nepohliadne
z nebies Pán.

Oko mi trápi dušu
pre všetky dcéry môjho mesta.

Ako na vtáka poľovali na mňa
odporci bez príčiny.

V jame mi nivočili život,
skál nahádzali na mňa.

Vody mi zakrývali hlavu,
myslel som: „Je mi koniec.“

Vzýval som, Pane, tvoje meno
z priepastnej jamy.

Počul si môj hlas: „Neskrývaj si ucho,
keď si uľahčujem výkrikom.“

Keď som ťa volal, bol si blízko,
vravel si: „Neboj sa!“

Viedol si, Pane, spory mojej duše,
vykúpil si môj život.

Videl si, Pane, moju utýranosť,
zastaň sa môjho práva!

Videl si, Pane, celú ich pomstivosť,
ako sa na mňa stroja.

Čul si ich hanobenie, Pane,
ako sa na mňa stroja,

reči mojich odporcov, plány
proti mne celý deň.

Pozoruj ich, či sedia a či stoja,
že ja som ich pesničkou.

Odplať im, Pane, podľa zásluh,
podľa ich činov!

Dopusťže na ich srdce tvrdosť,
nech ich stihne tvoja kliatba!

Stíhaj ich v hneve a znivoč ich
pod svojím nebom, Pane!