Ako sa zatemnilo zlato,
zmenil sa šľachtený kov!
Sväté kamene ležia roztratené
po rohoch všetkých ulíc.

Siona synov vzácnych,
odvažovaných zlatom,
pokladali za nádoby z hliny,
dielo hrnčiarových rúk!

Ešte aj šakal podá prsia,
pridojí svoje štence:
len dcéra môjho ľudu je ukrutná
ako pštros v púšti.

Dojčaťu prischol jazyk
k ďasnám od smädu;
deti si prosili chlieb,
a nebolo, kto by im ho lámal.

Čo rozkošnícky jedávali,
klesali na uliciach.
Tí, čo si hovievali na purpure,
objímali hnoj.

Väčší bol zločin dcéry môjho ľudu
než hriech Sodomy.
Tá bola vyvrátená razom,
ruky neustali v nej.

Čistejší než sneh boli jeho nazirejci,
beleli sa nad mlieko,
ružovší boli nad koraly,
postava ich sťa zafír.

Ich výzor stemnel nad čierňavu,
po uliciach ich nerozoznať,
na kostiach scvrkla sa im koža,
bola ako drevo zoschnutá.

Šťastnejší boli tí, ktorých pozrážal meč,
než tí, ktorých pozrážal hlad;
veď títo schradli, zrazila ich
neplodnosť poľa!

Ruky jemnocitných žien
piekli si vlastné dietky,
ich pokrmom sa stali,
keď mrela dcéra môjho ľudu.

Pán už dovŕšil svoju prchkosť,
vylial svoj hnev žeravý,
podpálil na Sione oheň,
ktorý mu hltal základy.

Králi zeme neuverili,
občania sveta tiež nie,
že by odporca a nepriateľ vkročil
do brán Jeruzalema.

Pre hriech jeho prorokov,
pre viny jeho kňazov,
čo uprostred neho vylievali
krv spravodlivých,

blúdili slepo po uliciach,
poškvrnili sa krvou,
nebolo preto možno
dotýkať sa ich rúcha.

Volajú na nich: „Preč! Nečistý!
Netýkajte sa! Preč! Preč!“
Ak sa odtackajú, národy im vravia:
„Viac ich už nehostíme!“

Tvár Pánova ich roztrúsila,
nepozrie sa viac na nich,
osoby kňazov si nevážia,
pre starcov niet milosti.

Oči nám stále túžia,
márne hľadajú pomoc,
na svojej postriežke sme striehli
na národ, ktorý nezachráni.

Na naše kroky poľovali,
bránili vkročiť na ulice.
Prišiel náš koniec, došli nám dni,
veru náš koniec prišiel.

Ľahší sú naši stíhatelia
než orly nebies,
po vrchoch nás hnali,
na púšti striehli na nás.

Dych našich nozdier, pomazaný Pánov,
chytil sa do ich jám,
o ktorom sme vraveli: „V jeho tôni
budeme bývať medzi národmi.“

Dcéra edomská, plesaj, teš sa,
občianka krajiny Us!
I k tebe príde kalich,
opiješ, obnažíš sa.

Dcéra sionská, dovŕšil sa tvoj hriech,
už ťa viac nedá do zajatia.
Stresce tvoju vinu, dcéra Edomu,
tvoje hriechy odhalí.