60. Chceli by sme, aby naša modlitba prišla tam, odkiaľ prichádzajú nariadenia a rozkazy. Je to modlitba otca, ktorý má starosť o svedomie mnohých svojich synov v Kristovi, aby do formuly prísahy bolo zavedené rovnaké predsavzatie, ak sa už nechce robiť čosi viac. Najlepšie by bolo zanechať prísahu, ktorá je sama osebe náboženským skutkom a určite nie je namieste, ak sa snaží robiť legitímnou nejakú stranu.
61. Snažili sme sa hovoriť pokojne, ale jasne. Chceme však, aby ste nás nielen vy, ctihodní bratia, ktorí ste teraz myšlienkami a pocitmi ešte viac spojení s nami, ale aj všetci veľmi dobre porozumeli.
62. Práve preto dodávame, že tým všetkým, čo sme doteraz povedali, sme nemienili odsúdiť stranu a režim ako taký.
Chceli sme tým poukázať na program a na skutky, ktoré sme videli a posúdili ako protirečiace katolíckej náuke a praxi, teda nezlučiteľné s menom a povolaním kresťana. Tým sme si splnili povinnosť apoštolského úradu voči všetkým našim synom, ktorí sú v strane, aby sa mohli starať o vlastné katolícke svedomie.
63. Zároveň veríme, že tým sme spravili dobre aj samotnej strane a režimu. Veď aké by mohli mať záujmy a výhody v katolíckej krajine, akou je Taliansko, ak by mali v programe idey, nariadenia a spôsoby konania nezlučiteľné s katolíckym svedomím? Svedomie národov, ako i jednotlivcov sa vždy vráti k sebe a počas dlhšieho alebo kratšieho času hľadá cesty, ktoré stratilo z dohľadu alebo opustilo.
64. Hovorí sa, že Taliansko je katolícke, ale antiklerikálne. Chápeme tento názor, iba ak je v správnej miere partikulárnych pohľadov. Vy, ctihodní bratia, ktorí žijete v neustálom kontakte s obyvateľmi vo veľkých i v malých diecézach po celom Taliansku, viete veľmi dobre, že ak nie sú rozoštvaní, tak im je cudzí každý antiklerikalizmus.
65. Každému, kto pozná trochu lepšie históriu Talianska, je zrejmé, že antiklerikalizmus nadobudol svoj význam a silu zo slobodomurárstva a z liberalizmu, ktoré ho zrodili. Ale v dnešných časoch by sa antiklerikalizmus neujal aj vďaka svornému nadšeniu, ktoré zjednotilo a prenieslo celú krajinu tak ako nikdy až po Lateránske dohody, keby sa do neho už nebolo podnecovalo. V posledných udalostiach, ako to všetci mohli pozorovať, antiklerikalizmus v dôsledku nariadení a príkazov ožil aj zanikol. Preto je nepochybné, že by bolo stačilo a bude vždy stačiť držať ho na patričnom mieste.
66. Sú však aj iné a závažnejšie starosti, ktoré nás znepokojujú. Po týchto pre nás a pre všetkých katolíkov Talianska takých bolestných udalostiach škodiacich Katolíckej akcii sa protestovalo na najvyšších miestach vyjadreniami „nezmenený rešpekt voči katolíckemu náboženstvu a jeho najvyššiemu predstaviteľovi“ a podobne. Teda nezmenený rešpekt. Ten istý, bez zmeny, aký sme zakúsili, čiže ten, ktorý sa vyjadroval v širokých a nenávistných policajných opatreniach pripravených v najväčšej tichosti ako na prekvapenie nepriateľa a uplatňovaných ako blesk práve v predvečer našich narodenín, t. j. pri príležitosti prijímania mnohých dobrých prianí nielen zo strany katolíckeho sveta. Čiže ten istý „rešpekt“ prerástol do násilia a neúcty a bol aj nerušene páchaný. Čo teda môžeme očakávať? Alebo, lepšie povedané, čo nemôžeme očakávať? Nechýbali ani takí, ktorí sa pýtali, či by v daných podmienkach a pod tlakom spomínaných udalostí na taký zvláštny spôsob rozprávania a písania nebola odpoveďou irónia. Bola by to však smutná irónia, ktorú z našej strany úplne vylučujeme.
67. V rovnakých súvislostiach a v bezprostrednom vzťahu s „nemenným rešpektom“ sa robili narážky na „útočiská a ochrany“ poskytnuté zvyšku odporcov strany a „vedúcim deviatich tisícov skupín v Taliansku sa nariaďovalo“, aby ich činnosť bola inšpirovaná týmito nariadeniami. Väčšina z vás, ctihodní bratia, biskupi Talianska, mohla skúsiť, čo to znamená. Podali ste nám bolestnú správu o dôsledkoch týchto nátlakov a nariadení, keď sa obnovil dozor plný nenávisti, ako aj udávanie, zastrašovanie a sužovanie. Čo nám teda pripravuje budúcnosť? Čo môžeme a musíme očakávať (nevravíme strachovať sa, pretože bázeň pred Bohom vyháňa ľudský strach), keď zámerom, ako máme dôvod presvedčiť sa, je nedovoliť, aby sa naši mladí katolíci zhromažďovali čo len skryte, a ich vedúci sú ohrozovaní prísnymi sankciami. Znova sa teda pýtame, čo sa pripravuje do budúcnosti? Čo nás bude ohrozovať?
68. Až k takejto krajnej medzi pochybností a domnienok nás priviedli ľudia. Každá pochybnosť sa však stráca a mizne, ctihodní bratia, a náš duch sa otvára utešujúcej nádeji, pretože budúcnosť je v Božích rukách. A Boh je s nami, a „ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31).
69. Jasný znak a dôkaz Božej pomoci vidíme, ctihodní bratia, vo vašej spolupráci. Pokiaľ sme dobre informovaní, posledne bolo povedané, že Katolícka akcia je teraz už v rukách biskupov. Preto už nie je potrebné ničoho sa obávať. To všetko je veľmi dobré, okrem toho „teraz“. Ako keby od začiatku nebola Katolícka akcia závislá od biskupov (tak ako sme na to už upozornili). Práve pre túto závislosť od biskupov sme mali vždy istotu, že naše nariadenia sa dodržiavali. Tento argument spolu s nechýbajúcou Božou pomocou nás robia pokojným. A zostaneme takým, aj keď súženie a prenasledovanie bude pretrvávať a silnieť. Vy dobre viete, ctihodní bratia, že ste nástupcami tých apoštolov, ktorých svätý Pavol nazýva „Kristovou slávou“ (2 Kor 8, 23). Viete, že to nebol smrteľný človek, hoci by bol aj hlavou štátu alebo vlády, ktorý vás určil, aby ste spravovali Božiu Cirkev. Bol to Duch Svätý, ktorý vás ustanovil na toto miesto. Tieto a podobné pravdy zrejme nevie alebo zabúda na ne ten, ktorý vás, biskupov Talianska, označuje za „štátnych úradníkov“. Ale od štátnych úradníkov vás jasne odlišuje a oddeľuje aj samotné znenie prísahy vládcovi, ktoré vyslovene hovorí: „ako sa patrí katolíckemu biskupovi“.