Starostlivosť o východné cirkvi

1.  Katolícka cirkev si veľmi váži ustanovizne, liturgické obrady, cirkevné tradície a spôsob života východných cirkví. Keďže tieto cirkvi vynikajú úctyhodnou starobylosťou, prejavuje sa v nich tradícia, pochádzajúca od apoštolov, sprostredkovaná cirkevnými otcami1 tvorí časť božsky zjaveného a nedeliteľného dedičstva univerzálnej Cirkvi. Preto sa tento posvätný všeobecný cirkevný snem vo svojej starostlivosti o východné cirkvi, ktoré sú živými svedkami tejto tradície, v túžbe, aby prekvitali a s obnovenou apoštolskou húževnatosťou plnili im zverené poslanie, rozhodol popri veciach, ktoré sa týkajú celej Cirkvi, stanoviť niektoré smernice, ponechajúc ostatné veci na starosť východným synodám a Apoštolskej stolici.

Rozmanitosť obradov nenarúša jednotu

2.  Svätá Katolícka cirkev, ktorá je Kristovým tajomným telom, pozostáva z veriacich, organicky spojených v Duchu Svätom tou istou vierou, tými istými sviatosťami a tou istou správou, ktorí zoskupením do rozličných hierarchických celkov tvoria partikulárne cirkvi alebo obrady. Medzi nimi jestvuje obdivuhodné spoločenstvo, takže rozmanitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale skôr ju robí viditeľnejšou. Katolícka cirkev chce, aby zostali neporušené tradície každej partikulárnej cirkvi alebo obradu a zároveň sa usiluje prispôsobiť svoj spôsob správy rozmanitým časovým a miestnym potrebám.2

Rozličné obrady si zasluhujú rovnakú úctu

3.  Tieto partikulárne cirkvi – tak východné, ako aj západné –, hoci sa medzi sebou čiastočne rozlišujú obradmi, čiže liturgiou, cirkevnou disciplínou a duchovným dedičstvom, predsa sú tým istým spôsobom zverené pastierskemu vedeniu rímskeho veľkňaza, ktorý je z Božej vôle nástupcom blahoslaveného Petra v primáte nad celou všeobecnou Cirkvou. Preto partikulárne cirkvi sú si rovné čo do vážnosti, takže ani jedna z nich nemá prednosť pred inými pre svoj obrad a všetky majú tie isté práva i tie isté povinnosti, aj čo sa týka ohlasovania evanjelia po celom svete (porov. Mk 16, 15), pod vedením rímskeho veľkňaza.

Treba poznávať rozličné obrady

4.  Preto nech sa všade na svete urobia opatrenia v záujme ochrany a rozvoja všetkých partikulárnych cirkví a s tým cieľom nech sa tam, kde si to vyžaduje duchovné dobro veriacich ustanovia farnosti a vlastná hierarchia. Hierarchickí predstavitelia rozličných partikulárnych cirkví, ktorí majú právomoc nad tým istým územím, nech sa spoločnými poradami na pravidelných stretnutiach usilujú napomáhať jednotný postup a spojenými silami podporovať spoločné diela, aby tak umožnili rozvoj náboženstva a účinnejšie zabezpečili disciplínu duchovenstva.3 Všetkým klerikom a tým, ktorí majú prijať vyššie svätenia, nech sa poskytnú dôkladné vedomosti o obradoch a najmä o praktických normách v medzirituálnych záležitostiach. Ba i laici nech sa pri katechetickej výchove poučia o jednotlivých rítoch a ich zákonoch. Napokon všetci katolíci, ako aj pokrstení v ktorejkoľvek nekatolíckej cirkvi alebo spoločnosti nech si pri včleňovaní do plnosti katolíckeho spoločenstva ponechajú svoj obrad a nech ho podľa možnosti zachovávajú4; pritom zostáva nedotknuté právo jednotlivcov, spoločenstiev a oblastí obrátiť sa vo zvláštnych prípadoch na Apoštolskú stolicu, ktorá ako najvyššia autorita v medzicirkevných stykoch urobí potrebné opatrenia v ekumenickom duchu buď sama, alebo prostredníctvom iných vrchností, pričom vydá vhodné smernice, dekréty alebo výnosy.

Zásluhy východných cirkví

5.  Dejiny, tradícia a mnohé cirkevné ustanovizne zreteľne dosvedčujú, ako veľmi sa východné cirkvi zaslúžili o celú všeobecnú Cirkev.5 Preto tento posvätný koncil nielenže zahŕňa ich duchovné dedičstvo náležitou úctou a zaslúženou chválou, ale ho aj pokladá za nepochybné dedičstvo celej Kristovej Cirkvi. A tak slávnostne vyhlasuje, že východné cirkvi majú rovnaké právo a povinnosť ako západné cirkvi riadiť sa podľa svojich vlastných ustanovení, lebo ich odporúča úctyhodná starobylosť a lepšie vyhovujú povahe ich veriacich, ako aj účinnejšie zabezpečujú dobro ich duší.

Akákoľvek zmena sa nesmie zavádzať svojvoľne

6.  Nech všetci východní kresťania katolíci vedia a sú presvedčení, že si môžu, ba aj majú navždy zachovať svoje právoplatné liturgické obrady i svoju disciplínu bez zavádzania zmien, s výnimkou ak si ich vyžaduje skutočný organický vývoj. Toto všetko majú teda sami východní kresťania s najväčšou vernosťou zachovávať, a preto majú v týchto veciach nadobúdať čoraz hlbšie vedomosti a čoraz dokonalejšiu prax. Ak sa však od nich nenáležite odchýlili vinou okolností alebo niektorých osôb, nech sa usilujú vrátiť k tradíciám otcov. A tí, ktorí vďaka svojej funkcii alebo apoštolskej činnosti prichádzajú do častého styku s východnými cirkvami alebo ich veriacimi, nech si primerane zodpovednosti svojho úradu získajú príslušné vedomosti o obradoch a bohoslužbách, spôsobe života, učení, dejinách a povahe východných kresťanov.6 Reholiam a združeniam latinského rítu, ktoré účinkujú vo východných krajinách alebo medzi východnými kresťanmi, sa však vrelo odporúča, aby v záujme väčšej účinnosti apoštolátu zriaďovali, nakoľko je to možné, domy, prípadne aj provincie východného obradu.7

Patriarchálne ustanovizne

7.  Od najstarších čias jestvuje v Cirkvi ustanovizeň patriarchov, ktorú uznali už prvé všeobecné cirkevné snemy.8

Menom východný patriarcha sa označuje biskup, ktorý má právomoc nad všetkými biskupmi – nevynímajúc metropolitov –, nad duchovenstvom a ľudom svojho územia alebo obradu podľa predpisov cirkevného práva a bez narušenia primátu rímskeho veľkňaza.9

Kdekoľvek sa ustanoví hierarcha niektorého obradu mimo hraníc patriarchátneho územia, zostáva pridružený k hierarchii patriarchátu toho istého obradu podľa predpisov cirkevného práva.

8.  Všetci patriarchovia východných cirkví – hoci niektorí boli ustanovení v pomere k iným neskôr – sú si rovní čo do patriarchálnej hodnosti, rešpektujúc zákonité čestné poradie medzi nimi.10

Hodnosť a výsady východných patriarchov

9.  Podľa starobylej cirkevnej tradície treba prejavovať patriarchom východných cirkví zvláštnu úctu, keďže každý z nich stojí na čele svojho patriarchátu ako otec a hlava.

Preto tento posvätný cirkevný snem ustanovuje, aby sa obnovili ich práva a výsady podľa pradávnych tradícií každej cirkvi a ustanovení všeobecných cirkevných snemov.11

Ide o práva a výsady, ktoré jestvovali v časoch jednoty medzi Východom a Západom, i keď ich treba čiastočne prispôsobiť dnešným podmienkam.

Patriarchovia so svojimi synodami sú vyššou inštanciou pre všetky záležitosti patriarchátu, nevynímajúc právo zriaďovať nové eparchie a vymenúvať biskupov svojho obradu v hraniciach územia patriarchátu, bez narušenia neodcudziteľného práva pápeža zasiahnuť v jednotlivých prípadoch.