Keď bol Izrael mladý, miloval som ho
a z Egypta som povolal svojho syna.

Volali ich, lenže odchádzali od nich,
obetovali bálom
a modlám pálili kadidlo.

A ja som vodil Efraima,
vzal som si ich na ramená,
no nezbadali, že ich opatrujem.

Povrazmi ľudskosti som ich tiahol,
lanami lásky;
bol som, ako kto dvíha
jarmo ponad ich líca,
a skláňal som sa k nemu chovať ho.

Nevráti sa do egyptskej krajiny,
lež Asýr bude jeho kráľom,
lebo sa nechceli obrátiť.

Meč sa rozbehne po jeho mestách,
vynivočí jeho vyberaných
a pre ich zámery ich strávi.

Môj ľud je naklonený odpadnúť odo mňa;
volajú ho na výšinu,
no pritom ho nedvíhajú.

Ako ťa vydám Efraim,
odovzdám ťa, Izrael,
ako ťa vydám sťa Adamu,
urobím ťa podobným Seboimu?
Srdce sa vo mne obracia,
budí sa moje zľutovanie.

Nevylejem svoj rozpálený hnev,
neznivočím zase Efraim,
veď som ja Boh, a nie človek,
Svätý uprostred teba;
a nevojdem do mesta.

Nech idú za Pánom;
bude volať ako lev;
až on bude volať,
s triaškou pribehnú synovia od západu.

Pribehnú ako vták z Egypta
a ako holub z asýrskej krajiny
a ubytujem ich v ich domoch –
hovorí Pán.