Starostlivosť o celú Cirkev

10.  Duchovný dar, ktorý kňazi dostali pri vysviacke, nepripravuje ich na nejaké obmedzené a úzko ohraničené poslanie, ale na veľmi široké a všeobecné poslanie spásy „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8), pretože každá kňazská práca má účasť na univerzálnom rozsahu poslania, ktoré Kristus zveril apoštolom. Lebo Kristovo kňazstvo, na ktorom sa kňazi – presbyteri stali naozaj účastnými, je nevyhnutne zamerané na všetky národy i na všetky časy a neobmedzujú ho nijaké príbuzenské, národné ani vekové ohraničenia, ako sa to tajomným spôsobom naznačuje už predobrazom v Melchizedechovi.82 Nech teda kňazi majú na pamäti, že starosť o všetky cirkvi má byť vecou ich srdca. Preto kňazi diecéz, ktoré sú bohatšie na povolania, nech radi prejavujú ochotu účinkovať s dovolením alebo na výzvu vlastného ordinára v krajinách, misiách alebo dielach, trpiacich nedostatkom kňazských síl.

Okrem toho nech sa zrevidujú predpisy o včlenení do diecézy (inkardinácia) a o uvoľnení z diecézy (exkardinácia) takým spôsobom, aby toto prastaré ustanovenie zostalo v platnosti, ale aby lepšie zodpovedalo súčasným pastoračným potrebám. Avšak tam, kde si to vyžadujú apoštolské záujmy, nech sa umožní nielen vhodné rozmiestnenie duchovenstva, ale aj zriaďovanie osobitných pastoračných diel pre rozličné spoločenské skupiny v niektorých krajinách alebo národoch, prípadne kdekoľvek na svete. S tým cieľom je možné užitočne zakladať medzinárodné semináre, osobitné personálne diecézy alebo prelatúry a iné podobné ustanovizne, do ktorých možno na spoločné dobro celej Cirkvi prideliť alebo inkardinovať kňazov, a to spôsobom, ktorý treba určiť pre každú ustanovizeň osobitne, pričom práva miestnych ordinárov musia vždy zostať nedotknuté.

Podľa možnosti nech však kňazi nie sú posielaní do nových krajín jednotlivo, najmä ak ešte dobre nepoznajú tamojší jazyk a zvyky, ale podľa príkladu Kristových učeníkov aspoň po dvoch alebo po troch,83 aby si jeden druhému pomáhali. Rovnako je potrebné venovať starostlivosť ich duchovnému životu, ako aj ich duševnému a telesnému zdraviu. A nakoľko sa len dá, nech sa im pripravia také miestne a pracovné podmienky, ktoré vyhovujú osobitným danostiam každého z nich. Tak isto je veľmi užitočné, aby sa tí, ktorí sa chystajú k novým národom, usilovali nielen primerane poznať jazyk danej krajiny, ale aj čo najdokonalejšie si osvojiť psychologický a spoločenský svojráz ľudu, ktorému chcú skromne slúžiť, aby tak nasledovali príklad apoštola Pavla, ktorý mohol o sebe povedať: „Lebo hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal. Pre Židov som sa stal akoby Židom, aby som získal Židov“ (1 Kor 9, 19 – 20).

Starosť o kňazské povolania

11.  Pastier a biskup našich duší84 ustanovil svoju Cirkev tak, aby ľud, ktorý si vyvolil a získal vlastnou krvou,85 mal vždy, až do konca vekov, svojich kňazov, aby kresťania nikdy neboli ako ovce bez pastiera.86 Apoštoli, ktorí poznali túto Kristovu vôľu, z vnuknutia Ducha Svätého pokladali za svoju povinnosť voliť vysluhovateľov, „ktorí budú schopní učiť aj iných“ (2 Tim 2, 2). Táto povinnosť patrí k samému kňazskému poslaniu: kňaz sa tak stáva účastným na starosti o celú Cirkev, aby Božiemu ľudu tu na zemi nikdy nechýbali robotníci. Keďže však „kormidelník a cestujúci na lodi majú spoločné záujmy“,87 je potrebné vychovávať všetok kresťanský ľud vo vedomí, že je jeho povinnosťou spolupracovať vrúcnymi modlitbami, ako aj inými prostriedkami, ktoré má k dispozícii,88 aby Cirkev vždy mala kňazov, ktorých potrebuje na plnenie svojho božského poslania. Predovšetkým samotní kňazi sa majú usilovať, aby službou slova a svedectvom vlastného života, v ktorom sa jasne prejavuje duch pokornej služby a pravá veľkonočná radosť, dávali veriacim spoznať vznešenosť a potrebu kňazstva. Nešetriac nijakými námahami ani ťažkosťami, nech pomáhajú mladým, alebo aj starším, ktorých pokladajú za súcich na takú vážnu službu, aby sa riadne pripravovali, a tak ich raz biskup mohol povolať pri plnom rešpektovaní ich vonkajšej i vnútornej slobody. Za tým cieľom je veľmi užitočné starostlivé a múdre duchovné vedenie. Rodičia a učitelia a vôbec všetci, ktorých sa nejakým spôsobom týka výchova chlapcov a mladíkov, nech ich usmerňujú tak, aby si uvedomili starostlivosť Pána o svoje stádo, a berúc do úvahy potreby Cirkvi, boli ochotní na Pánovo volanie veľkodušne odpovedať s prorokom: „Hľa, tu som, pošli mňa!“ (Iz 6, 8). Avšak v nijakom prípade nemožno očakávať, že sa Pánov hlas, ktorý povoláva, dostane do uší budúceho kňaza nejakým mimoriadnym spôsobom. Skôr si ho možno uvedomiť a rozpoznať podľa znakov, podľa ktorých pozorní kresťania každodenne spoznávajú Božiu vôľu. A kňazi si majú tieto znamenia pozorne všímať.89

Preto sa im vrelo odporúčajú tak diecézne, ako aj celonárodné Diela pre povolania.90 V kázňach, pri katechéze a v časopisoch sa má jasne poukazovať na potreby miestnej, ako aj všeobecnej Cirkvi. Zmysel a vznešenosť kňazskej služby je potrebné postaviť do jasného svetla. Veď sa v nej spája obrovská zodpovednosť s toľkými radosťami; a najmä – ako učia cirkevní otcovia – možno ňou dať Kristovi zvrchované svedectvo lásky.91

Povinnosť usilovať sa o dokonalosť

12.  Sviatostnou vysviackou sa kňazi, služobníci Hlavy, stávajú podobnými Kristovi Kňazovi, aby ako spolupracovníci episkopátu budovali a stvárňovali celé Kristovo telo, ktorým je Cirkev. Krstným zasvätením už síce prijali, ako všetci kresťania, znak a dar takého vznešeného povolania a takej milosti, že napriek ľudskej slabosti92 môžu, ba aj sa majú usilovať o dokonalosť podľa Pánových slov: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48), ale z osobitného dôvodu sú povinní usilovať sa o túto dokonalosť, lebo sa vysviackou novým spôsobom zasvätili Bohu, stanúc sa tak živými nástrojmi Krista, večného Kňaza, aby mohli v priebehu časov pokračovať v jeho obdivuhodnom diele, ktoré nadprirodzenou účinnosťou obnovilo celé ľudské spoločenstvo.93 Keďže teda každý kňaz svojím spôsobom koná v osobe samého Krista, dostáva sa mu aj osobitnej milosti, aby službou ľudu, ktorý mu bol zverený, i všetkému Božiemu ľudu, mohol primeranejšie nasledovať dokonalosť toho, ktorého je zástupcom, a aby krehkosť ľudského tela nachádzala liek v svätosti toho, ktorý sa stal naším Veľkňazom, „svätým, nevinným, nepoškvrneným, oddeleným od hriešnikov, povýšeným nad nebesia“ (porov. Hebr 7, 26).

Kristus, ktorého Otec posvätil, čiže konsekroval, a poslal na svet,94 „vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch“ (Tit 2, 14), a tak skrze umučenie vošiel do svojej slávy.95 Podobne kňazi, posvätení pomazaním Ducha Svätého a vyslaní od Krista, umŕtvujú v sebe skutky tela, úplne sa zasväcujú službe ľuďom a tak sa môžu rozvíjať v svätosti, ktorou ich obdaril Kristus, aby dosiahli stav dokonalého muža.96

Vykonávajúc službu Ducha a spravodlivosti,97 upevňujú sa v duchovnom živote pod podmienkou, že sa nechávajú oživovať a viesť Kristovým Duchom. K životnej dokonalosti ich totiž privádzajú už samy každodenné posvätné úkony a celé ich účinkovanie v spoločenstve s biskupom a s ostatnými kňazmi. Samotná svätosť kňaza má zase veľký vplyv na účinnosť jeho pôsobenia. I keď Božia milosť môže uskutočňovať dielo spásy aj prostredníctvom nehodných služobníkov, predsa Boh spravidla radšej prejavuje svoje obdivuhodné skutky prostredníctvom tých, ktorí sa stali vnímavejšími na podnety a vedenie Ducha Svätého, takže pre svoje dôverné spojenie s Kristom a svätosť života môžu s apoštolom Pavlom povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20).

Preto tento posvätený cirkevný snem, aby mohol dosiahnuť svoje pastoračné ciele – vnútornú obnovu Cirkvi, šírenie evanjelia po celom svete a dialóg s moderným svetom –, naliehavo vyzýva všetkých kňazov, aby používali Cirkvou odporúčané účinné prostriedky98 a tak sa usilovali o čoraz väčšiu svätosť, vďaka ktorej sa budú stávať čoraz vhodnejšími nástrojmi v službách Božieho ľudu.

Vykonávanie trojitého kňazského úradu si vyžaduje a podporuje svätosť

13.  Kňazi dosiahnu svätosť im vlastným spôsobom, ak svedomito a neúnavne vykonávajú svoje povinnosti v Kristovom Duchu.

Keďže sú služobníkmi Božieho slova, každodenne čítajú a počúvajú Božie slovo, ktorému majú učiť iných. Ak sa ho zároveň usilujú uplatňovať u samých seba, stávajú sa zo dňa na deň dokonalejšími Pánovými učeníkmi, podľa slov apoštola Pavla Timotejovi: „Toto si vezmi k srdcu a tomuto ži, aby tvoj pokrok bol všetkým zrejmý. Dávaj pozor na seba a na učenie; buď v tom vytrvalý. Lebo ak si budeš takto počínať, zachrániš seba aj tých, čo ťa počúvajú“ (1 Tim 4, 15 – 16). Ak sa budú totiž usilovať vhodne podávať iným, o čom oni sami rozjímali („contemplata aliis tradere“),99 prenikavejšie porozumejú „Kristovmu nevyspytateľnému bohatstvu“ (Ef 3, 8) a mnohotvárnej Božej múdrosti.100 Budú si uvedomovať, že srdcia otvára Pán101 a že táto nesmierna moc nie je od nich, ale od Boha102 a pri samom hlásaní Božieho slova sa užšie spoja s Kristom Učiteľom a dajú sa viesť jeho Duchom. Takto spojení s Kristom budú mať účasť na Božej láske, ktorej tajomstvo, skryté od vekov,103 sa zjavilo v Kristovi.

Kňazi ako vysluhovatelia svätých vecí najmä pri obete svätej omše osobitným spôsobom konajú v osobe Krista, ktorý vydal samého seba ako žertvu na posvätenie ľudí. Preto sa majú správať podľa toho, čo vysluhujú. A keďže slávia tajomstvo Pánovej smrti, nech sa snažia umŕtvovať svoje údy s ich neresťami a žiadosťami.104 V tajomstve eucharistickej obety, pri ktorej kňazi plnia svoje najdôležitejšie poslanie, sa neprestajne koná dielo nášho vykúpenia,105 preto sa im vrelo odporúča, aby ju prinášali každodenne: veď eucharistická obeta je vždy úkonom Krista a Cirkvi,106 i vtedy, keď na nej nemôžu byť prítomní veriaci. A tak kňazi tým, že sa spájajú s úkonom Krista Kňaza, každodenne sa celkom obetujú Bohu, a keď sa sýtia sa Kristovým telom, v hĺbke srdca majú účasť na láske toho, ktorý sa dáva za pokrm veriacim. Podobne sa úmyslom a láskou spájajú s Kristom, keď vysluhujú sviatosti. To uskutočňujú najmä pri sviatosti pokánia, ak ju vysluhujú s veľkou ochotou vždy, kedykoľvek ich o to veriaci odôvodnene požiadajú. Pri modlitbe liturgie hodín poskytujú hlas Cirkvi, ktorá zotrváva v modlitbe v mene celého ľudstva spolu s Kristom, ktorý „žije stále, aby sa za nich prihováral“ (Hebr 7, 25).

Láska Dobrého pastiera podnecuje kňazov, aby ako správcovia a pastieri Božieho ľudu dali aj život za svoje ovce107 a boli pripravení priniesť i tú najväčšiu obetu, nasledujúc príklad tých kňazov, ktorí ani v dnešných časoch neváhali položiť svoj život. Keďže sú vychovávateľmi vo viere, oni sami vchádzajú s dôverou „do Svätyne skrze Ježišovu krv“ (Hebr 10, 19) a pristupujú k Bohu „s úprimným srdcom a v plnosti viery“ (Hebr 10, 22). Pred svojimi veriacimi prejavujú pevnú nádej,108 aby mohli potešovať tých, ktorí sú v najrozličnejších súženiach, potechou, akou ich samých potešuje Boh.109 Ako správcovia spoločenstva veriacich pestujú askézu vlastnú pastierovi duší: zriekajú sa pohodlia a nehľadajú svoj osoh, ale osoh mnohých, aby dosiahli spásu.110 Stále rastú v čoraz dokonalejšom vykonávaní pastoračnej činnosti, a keď treba, sú ochotní podujať sa na nové pastoračné metódy pod vedením Ducha lásky, ktorý veje, kam chce.111

Jednota a harmónia života kňazov

14.  Keďže v dnešnom svete majú ľudia množstvo povinností a doliehajú na nich rozmanité problémy, ktoré si musia často sami rýchlo riešiť, nezriedka sú vystavení nebezpečenstvu rozptýlenosti. I kňazov viažu a rozptyľujú mnohé služobné povinnosti, takže si nie bez úzkosti môžu klásť otázku, ako uviesť do súladu svoj vnútorný život s vonkajšou činnosťou. Tento životný súlad nemožno dosiahnuť len vonkajším usporiadaním kňazskej činnosti ani iba praktizovaním náboženských cvičení, čo ako osožných v tomto ohľade. Kňazi ho však môžu dosiahnuť, ak nasledujú vo vykonávaní svojej činnosti príklad Krista Pána, ktorého pokrmom bolo plniť vôľu toho, ktorý ho poslal dokonať jeho dielo.112

Veď aby Kristus prostredníctvom Cirkvi neprestajne plnil Otcovu vôľu vo svete, pôsobí skrze svojich služobníkov, a preto vždy zostáva základom a zdrojom ich životného súladu. Kňazi dosiahnu svoj životný súlad tým, že sa budú spájať s Kristom v hľadaní Otcovej vôle a obetovať samých seba za stádo, ktoré im bolo zverené.113 A tak vo svojej činnosti sprítomňujúc Dobrého pastiera, nájdu v praktizovaní pastoračnej lásky stredobod kňazskej dokonalosti, ktorá zjednotí ich život a činnosť. Avšak pastoračná láska114 pramení predovšetkým z eucharistickej obety, ktorá je preto centrom a základom celého kňazského života, takže kňazská duša sa usiluje v sebe odzrkadľovať, čo sa koná na obetnom oltári. To však možno dosiahnuť, len ak kňazi vnikajú modlitbou čoraz hlbšie do Kristovho tajomstva.

Aby mohli tento životný súlad osvedčiť aj konkrétnym spôsobom, nech pri všetkých svojich podujatiach uvažujú, či sú v súlade s Božou vôlou,115 či sa zhodujú so zásadami evanjeliového poslania Cirkvi. Nemožno totiž oddeliť vernosť Kristovi od vernosti jeho Cirkvi. Aby sa kňazi nenamáhali nadarmo,116 pastoračná láska od nich vyžaduje pracovať vždy vo zväzku spoločenstva s biskupmi a s ostatnými bratmi v kňazstve. Ak sa budú riadiť týmito kritériami, nájdu jednotu svojho života v jednote poslania Cirkvi a zostanú zjednotení so svojím Pánom a skrze neho s Otcom v Duchu Svätom, aby mohli byť naplnení potechou a prekypovať radosťou.117

Pokora a poslušnosť

15.  Spomedzi čností, ktoré sú najdôležitejšie v kňazskej službe, treba spomenúť vnútornú disponovanosť a ochotu nikdy nehľadať svoju vôľu, ale plniť vôľu toho, ktorý ich poslal.118 Veď Božie dielo, ktoré ich povolal uskutočňovať Duch Svätý,119 presahuje všetky ľudské sily a ľudskú múdrosť; lebo „čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1, 27). Vedomý si svojich slabostí, pravý Kristov služobník pracuje v poníženosti, hľadá, čo je milé Pánovi,120 a akoby spútaný Duchom Svätým,121 dá sa vo všetkom viesť vôľou toho, ktorý chce spasiť všetkých ľudí. Túto vôľu môže nachádzať a plniť v každodenných okolnostiach, pokorne slúžiac všetkým, ktorých mu zveril Boh v úrade, ktorým bol poverený, a prostredníctvom rozmanitých životných udalostí.

Keďže kňazská činnosť je činnosťou samej Cirkvi, môže sa uskutočňovať jedine v hierarchickom spoločenstve celého tela. Pastoračná láska si vyžaduje, aby kňazi, pracujúc v tomto spoločenstve, poslušne zasvätili svoju vôľu službe Bohu a bratom, aby v duchu viery prijímali a v praxi uplatňovali nariadenia a odporúčania najvyššieho veľkňaza, vlastného biskupa, ako aj iných predstavených, ochotne obetovali všetko, i samých seba,122 v každej službe, ktorá je im zverená, i keby bola skromná a chudobná. Takýmto prístupom zachovávajú a upevňujú potrebnú jednotu so spolubratmi v službe a najmä s tými, ktorých Pán ustanovil za viditeľných správcov svojej Cirkvi, a spolupracujú na budovaní Kristovho tela, ktoré rastie činnosťou celého ústrojenstva.123 Táto poslušnosť, ktorá vedie k zrelšej slobode Božích detí, si svojou podstatou vyžaduje, aby kňazi, ktorých vo vykonávaní ich služby láska podnecuje rozumne hľadať nové cesty na väčšie dobro Cirkvi, vedeli s dôverou informovať o svojich podujatiach a nástojčivo poukazovať na potreby spoločenstva, ktoré im je zverené, a aby boli vždy ochotní podriadiť sa úsudku tých, ktorí majú hlavnú úlohu pri spravovaní Božej Cirkvi.

Touto zodpovednosťou, dobrovoľnou pokorou a poslušnosťou sa kňazi stávajú podobnými Kristovi, zmýšľajúc o sebe tak ako Ježiš Kristus, ktorý „zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 7 – 9) a touto poslušnosťou premohol a odčinil Adamovu neposlušnosť, ako svedčí apoštol Pavol: „Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného človeka sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5, 19).

Prijať a vážiť si celibát ako milosť

16.  Dokonalú a trvalú zdržanlivosť pre nebeské kráľovstvo, ktorú Kristus Pán odporúčal124 a ktorú v priebehu storočí ochotne prijímali a chválitebne zachovávali i zachovávajú mnohí veriaci, Cirkev vždy považovala za osobitne vhodnú pre život kňazov. Ona je totiž znakom a vzpruhou pastoračnej lásky a význačným zdrojom duchovnej plodnosti vo svete.125 Povaha kňazstva si ju síce sama osebe nevyžaduje, ako je zjavné z praxe prvotnej Cirkvi126 a z tradície východných cirkví, v ktorých popri tých, ktorí si z daru milosti volia spolu so všetkými biskupmi zachovávať celibát, sú aj vynikajúci ženatí kňazi. Keď teda tento posvätný koncil odporúča cirkevný celibát, vôbec nemá v úmysle pozmeniť odlišnú disciplínu, ktorá legitímne platí vo východných cirkvách. Naopak, s láskou povzbudzuje tých, ktorí prijali kňazstvo v manželstve, aby vytrvali vo svätom povolaní a naďalej plne a veľkodušne venovali svoj život stádu, ktoré im bolo zverené.127

Avšak celibát je pre kňazstvo z mnohých dôvodov primeraný. Veď poslaním kňaza je celkom sa zasvätiť službe nového ľudstva, ktoré Kristus, víťaz nad smrťou, vzbudzuje svojím Duchom vo svete a ktoré neodvodzuje svoj pôvod „ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“ (Jn 1, 13). Celibátom zachovávaným pre nebeské kráľovstvo128 sa kňazi novým a vznešeným spôsobom zasväcujú Kristovi, ľahšie sa ho pridŕžajú nerozdeleným srdcom,129 slobodnejšie sa v ňom a skrze neho venujú službe Bohu a ľuďom, nehatenejšie slúžia jeho kráľovstvu a dielu nadprirodzeného preporodenia a tak sa stávajú schopnejšími prijať v širšom zmysle otcovstvo v Kristovi. Tak teda vyznávajú pred ľuďmi, že sa chcú venovať výlučne poslaniu, ktoré im bolo zverené, totiž zasnubovať veriacich jedinému mužovi, Kristovi, a odovzdať mu ich ako čistú pannu,130 pripomínať tým tajomné, Bohom ustanovené zasnúbenie, ktoré sa má stať plne zjavným v budúcnosti a pre ktoré jediným ženíchom Cirkvi je Kristus.131 Okrem toho sa stávajú živým znamením budúceho sveta, ktorý je vierou a láskou už teraz prítomný a v ktorom sa vzkriesení nebudú ani vydávať, ani ženiť.132

Pre tieto dôvody, ktoré majú svoj základ v tajomstve Krista a v jeho poslaní, bol celibát sprvoti kňazom odporúčaný a neskoršie v latinskej Cirkvi zákonom uložený všetkým, ktorí majú byť povýšení do posvätného stavu. Tento posvätný cirkevný snem znovu schvaľuje a potvrdzuje uvedené uzákonenie, týkajúce sa kandidátov kňazstva, a má v Duchu Svätom plnú dôveru, že Otec štedro udelí dar celibátu, takého primeraného kňazstvu novej zmluvy, ak len oň pokorne a vrúcne prosia tí, ktorí majú sviatostnou vysviackou účasť na Kristovom kňazstve, ba i celá Cirkev. Okrem toho tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých kňazov, ktorí, dôverujúc v Božiu milosť, podľa Kristovho príkladu dobrovoľne prijali posvätný celibát, aby mu boli veľkodušne a z celého srdca oddaní, verne v ňom vytrvali a vedeli si vážiť tento stav ako skvelý dar, ktorého sa im dostalo od Otca a ktorý Pán tak zjavne vyzdvihuje,133 a aby si uvedomovali veľké tajomstvá, ktoré sa v ňom naznačujú a uskutočňujú. Čím viac ľudí dnes pokladá dokonalú zdržanlivosť za nemožnú, tým poníženejšie a vytrvalejšie musia dnes kňazi prosiť spolu s Cirkvou o milosť vernosti – ktorá sa nikdy neodopiera tým, ktorí o ňu prosia –, používajúc pritom všetky nadprirodzené a prirodzené prostriedky, ktoré majú k dispozícii. Predovšetkým nech nezanedbávajú pridŕžať sa asketických zásad, potvrdených skúsenosťou Cirkvi, ktoré ani v súčasnom svete nie sú menej potrebné. Preto tento posvätný cirkevný snem prosí nielen kňazov, ale aj všetkých veriacich, aby si vážili vzácny dar kňazského celibátu a všetci sa modlili k Bohu, aby vždy štedro udeľoval tento vznešený dar svojej Cirkvi.

Dobrovoľná chudoba a postoj k svetu a pozemským dobrám

17.  Udržiavaním priateľských a bratských stykov medzi sebou a s ostatnými ľuďmi majú kňazi možnosť naučiť sa vážiť si ľudské hodnoty a ceniť si stvorené dobrá ako Božie dary. Hoci žijú uprostred sveta, nech sú si vždy vedomí, že podľa slov nášho Pána a Majstra nie sú z tohto sveta.134 Užívajúc teda veci tohto sveta, akoby ich neužívali,135 môžu si nadobudnúť slobodu, ktorou, vymanení spod všetkých nezriadených starostí, stávajú sa vnímavými na Boží hlas v každodennom živote. Ovocím tejto slobody a vnímavosti je duchovná rozvážnosť, vďaka ktorej nachádzajú správny vzťah k svetu a pozemským hodnotám. Tento vzťah má pre kňazov veľký význam preto, lebo Cirkev plní svoje poslanie uprostred sveta, ako aj preto, lebo stvorené dobrá sú tiež potrebné na rozvoj ľudskej osoby. Nech sú teda kňazi povďační za všetko, čo im nebeský Otec poskytuje, aby mohli usporiadane žiť. Avšak vo svetle viery musia rozoznávať všetko, s čím prichádzajú do styku, aby sa naučili užívať dobrá podľa Božej vôle a odmietali to, čo je škodlivé ich poslaniu.

Kňazi, ktorých podielom a dedičstvom je Pán (porov. Nm 18, 20), majú používať pozemské majetky jedine na tie ciele, na ktoré sú určené podľa učenia Krista Pána a cirkevných ustanovení.

Cirkevné majetky vo vlastnom zmysle nech kňazi spravujú podľa cirkevných zákonov, ako si to vyžaduje povaha veci, a nakoľko je to možné, za pomoci skúsených laikov. Nech ich vždy používajú na tie ciele, pre ktoré je Cirkev oprávnená vlastniť časné majetky, to jest na organizáciu bohoslužieb, na slušné zabezpečenie duchovenstva, ako aj na udržiavanie posvätných apoštolských a charitatívnych diel, najmä v prospech chudobných.136 Majetok, ktorý si nadobudnú pri vykonávaní nejakej cirkevnej funkcie, nech kňazi, ako aj biskupi používajú v prvom rade na svoje slušné živobytie a na plnenie povinností svojho stavu. Čo však zvýši, nech venujú v prospech Cirkvi alebo na dobročinné ciele. Partikulárne práva pritom zostávajú nedotknuté.137 Nech teda nemajú cirkevné funkcie kvôli zisku ani nech nepoužívajú dôchodky, ktoré z nich plynú, na obohatenie rodinného majetku.138 Preto nech žiadnym spôsobom nelipnú srdcom na bohatstvách,139 nech sa vystríhajú akejkoľvek honby za majetkom a nech sa svedomite vyhýbajú obchodovaniu každého druhu.

Naopak, sú pozvaní prijať dobrovoľnú chudobu, ktorou sa môžu stať zjavnejšie podobnými Kristovi a pohotovejšími na posvätnú službu. Veď Kristus, hoci bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa jeho chudobou stali bohatými.140 Aj apoštoli svojím príkladom dosvedčovali, že zadarmo prijatý Boží dar treba zadarmo dávať,141 a vedeli žiť aj v hojnosti, aj sa uskromniť v nedostatku.142 Ale aj určité spoločné užívanie vecí na spôsob spoločenstva majetkov, ktoré sa vyzdvihuje v dejinách prvotnej Cirkvi,143 výborne otvára cestu pastoračnej láske. Týmto spôsobom života môžu kňazi chválitebne uviesť do praxe ducha chudoby, ktorý odporúča Kristus.

Nech sa teda kňazi aj biskupi vedení Pánovým Duchom, ktorý pomazal Spasiteľa a poslal ho hlásať evanjelium chudobným,144 stránia všetkého, čo by mohlo akýmkoľvek spôsobom odpudzovať chudobných, a nech viac než ostatní Kristovi učeníci odstránia zo svojich vecí všetku márnosť. Svoj príbytok nech si zariadia tak, aby sa nikomu nestal neprístupným a aby sa doň nikto, hoci skromnejšieho postavenia, neostýchal vstúpiť.

Prostriedky rozvíjajúce duchovný život

18.  Aby mohli kňazi vo všetkých životných okolnostiach udržiavať spojenie s Kristom, okrem uvedomelého vykonávania svojej služby majú k dispozícii všeobecné i osobitné, nové i dávne prostriedky, ktoré Duch Svätý neprestajne vzbudzuje v Božom ľude a Cirkev odporúča, ba niekedy aj predpisuje145 na posväcovanie svojich členov. Nad všetky duchovné pomôcky vynikajú tie úkony, pri ktorých sa veriaci sýtia Božím slovom z dvojitého stola Svätého písma a Eucharistie.146 Nikto nepochybuje, aký veľký význam má ich stále používanie pre vlastné posväcovanie kňaza.

Vysluhovatelia sviatostnej milosti sa dôverne spájajú s Kristom Spasiteľom a Pastierom, keď s úžitkom pristupujú k sviatostiam, zvlášť k častej sviatostnej spovedi, ktorá veľmi napomáha potrebné obrátenie srdca k láske Otca milosrdenstiev, a keď sa na ňu pripravujú každodenným spytovaním svedomia. Vo svetle viery, živenej čítaním Svätého písma, majú možnosť pozorne hľadať znaky Božej vôle a podnety Božej milosti v rozličných životných udalostiach a tak čoraz pohotovejšie odpovedať na požiadavky svojho poslania, na ktoré sa podujali v Duchu Svätom. Obdivuhodný vzor takejto učenlivosti nájdu vždy v Preblahoslavenej Panne Márii, ktorá sa pod vedením Ducha Svätého úplne zasvätila tajomstvu ľudského vykúpenia.147 Nech si ju teda kňazi ctia a milujú, preukazujú jej synovsky oddanú nábožnú úctu ako matke najvyššieho a večného Kňaza, kráľovnej apoštolov a ochrankyni ich kňazskej služby.

Aby mohli verne plniť svoju službu, nech si dajú záležať na dennom rozhovore s Kristom Pánom pri návštevách a osobnom uctievaní najsvätejšej Eucharistie. Nech sa ochotne utiahnu na duchovné cvičenia a vysoko si vážia duchovné vedenie. Mnohorakým spôsobom, najmä osvedčenou rozjímavou modlitbou a inými druhmi modlitby, ktoré si slobodne volia, kňazi hľadajú a vrúcne prosia od Boha ducha pravej adorácie. Ním sa spolu s ľudom, ktorý im bol zverený, dôverne spájajú s Kristom, prostredníkom Nového zákona, takže môžu ako adoptívni synovia volať: „Abba, Otče!“ (Rim 8, 15).

Prehlbovanie vzdelania

19.  Biskup pri posvätnom obrade vysviacky napomína kňazov, aby boli „zrelí vo vede“ a ich náuka bola „duchovným liekom pre Boží ľud“.148 Je potrebné, aby veda posvätného služobníka bola takisto svätá, pretože plynie zo svätého prameňa a sleduje posvätný cieľ. Kňaz ju čerpá predovšetkým z čítania a rozjímania Svätého písma,149 no výdatnú stravu nachádza aj v štúdiu svätých otcov a učiteľov, ako aj iných svedectiev cirkevnej Tradície. Okrem toho kňazi, aby vedeli dať vhodnú odpoveď na problémy, ktoré hýbu súčasným ľudstvom, majú dobre poznať dokumenty Učiteľského úradu Cirkvi, najmä akty koncilov a rímskych pápežov, a konzultovať s najlepšími a osvedčenými teologickými autormi.

Keďže v našich časoch ľudská vzdelanosť i posvätné náuky zaznamenávajú nebývalý pokrok, kňazom sa odporúča, aby primeraným spôsobom neprestajne zdokonaľovali svoje teologické i všeobecné vedomosti a tak sa vhodnejšie pripravili na dialóg so svojimi súčasníkmi.

Aby sa kňazi mohli lepšie venovať štúdiu a aby si čím účinnejšie osvojili metódy šírenia evanjelia i apoštolátu, nech sa im so všetkou starostlivosťou zabezpečia primerané pomôcky, ako je organizovanie kurzov a kongresov podľa podmienok jednotlivých krajín, zakladanie stredísk na pastoračné štúdiá, zriaďovanie knižníc a vhodné usmerňovanie štúdií schopnými osobnosťami. Okrem toho biskupi majú jednotlivo alebo spoločne uvažovať o tom, ako čo najvhodnejšie zariadiť, aby sa všetci ich kňazi v stanovených lehotách, ale najmä niekoľko rokov po vysviacke150 mohli zúčastňovať na kurzoch, kde by sa im poskytla možnosť zdokonaliť sa v pastoračných metódach a teologických znalostiach, ako aj posilniť sa v duchovnom živote a navzájom si so spolubratmi vymeniť apoštolské skúsenosti.151 Takýmito a podobnými primeranými prostriedkami nech sa venuje osobitná starostlivosť aj novovymenovaným farárom a tým, ktorí sú určení na novú pastoračnú činnosť alebo posielaní do inej diecézy, prípadne k inému národu.

Napokon sa biskupi majú postarať o to, aby sa niektorí kňazi venovali dôkladnejšiemu štúdiu posvätných náuk a tak aby nikdy nechýbali súci učitelia na výchovu klerikov a aby si iní kňazi a veriaci mohli osvojiť potrebné vedomosti, aby sa tak podporoval zdravý rozvoj teologických vied, ktorý Cirkev nutne potrebuje.