20. Kňazi, ktorí sa plne venujú Božej službe, si za plnenie zverených úloh zasluhujú spravodlivú odmenu, „lebo robotník si zaslúži svoju mzdu“ (Lk 10, 7),152
a preto, lebo „tak nariadil aj Pán tým, čo zvestujú evanjelium, aby žili z evanjelia“ (1 Kor 9, 14). Preto ak by inak nebolo postarané o spravodlivú odmenu kňazov, sami veriaci majú povinnosť starať sa o to, aby im zabezpečili primerané prostriedky na dôstojné a slušné živobytie, keďže kňazi pracujú pre ich dobro. Úlohou biskupov je upozorniť veriacich na túto ich povinnosť a postarať sa – každý samostatne pre svoju diecézu, alebo ešte lepšie viacerí vedno na spoločnom území –, aby sa stanovili predpisy, ktorými by sa náležite zabezpečilo slušné živobytie tým, ktorí vykonávajú alebo vykonávali nejakú prácu v službách Božieho ľudu. Odmena, ktorú má každý dostávať, nech je v základe rovnaká pre všetkých nachádzajúcich sa v tých istých okolnostiach – berúc však do úvahy povahu samého úradu, ale aj miestne a časové podmienky –, nech zodpovedá ich postaveniu a okrem toho nech kňazom umožňuje nielen zabezpečiť náležitý plat tým, ktorí im poskytujú svoje služby, ale aj možnosť osobne pomôcť tým, ktorí sú v núdzi, lebo túto službu chudobným si Cirkev už od začiatku vždy vysoko vážila. Táto odmena má byť ďalej taká, aby umožnila kňazom venovať potrebný a dostatočný čas na každoročnú dovolenku; a biskupi musia dbať o to, aby kňazi mali na ňu možnosť.
Hlavný dôraz treba istotne klásť na službu, ktorú posvätní služobníci vykonávajú. Preto nech sa zanechá systém takzvaných benefícií, alebo aspoň nech sa zreformuje takým spôsobom, aby sa beneficiálna stránka – čiže právo na dôchodky spojené s úradom na základe dotácie – pokladala za druhoradú, a prvoradé miesto nech sa právne pripisuje samej cirkevnej službe (officium ecclesiasticum), pod ktorou sa má odteraz rozumieť akákoľvek úloha udelená na plnenie duchovného cieľa.
21. Treba mať vždy na zreteli príklad veriacich prvotnej Cirkvi v Jeruzaleme, kde „všetko mali spoločné“ (Sk 4, 32) a „rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval“ (Sk 4, 35). Preto je nanajvýš vhodné, aby aspoň v krajinách, kde vydržiavanie duchovenstva závisí úplne alebo z veľkej časti od príspevkov veriacich, zbierala prostriedky venované na tento cieľ nejaká diecézna ustanovizeň, ktorú spravuje biskup za pomoci delegovaných kňazov, a kde sa to ukazuje užitočné, aj laikov, skúsených v ekonómii. Taktiež je želateľné, aby sa okrem toho podľa možnosti zriadil v jednotlivých diecézach alebo krajinách spoločný fond, z ktorého by mohli biskupi urobiť zadosť ďalším záväzkom voči osobám, ktoré poskytujú Cirkvi svoje služby, a napomáhať rozličné potreby diecézy; aby zámožnejšie diecézy z neho mohli pomáhať chudobnejším a tak hojnosť jedných prekonávala nedostatok druhých.153
Aj tento spoločný fond sa má skladať predovšetkým z príspevkov veriacich, ale takisto z iných zdrojov, zákonite vymedzených.
Okrem toho v štátoch, kde ešte nie je primerane zorganizovaná sociálna starostlivosť o duchovenstvo, nech sa biskupské konferencie postarajú, aby sa zriadili – vždy v súlade s cirkevnými a občianskymi zákonmi – diecézne ustanovizne, ustanovizne pre viaceré diecézy alebo aby sa založila organizácia pre celé územie, ktorými by sa pod dozorom hierarchie dostatočne zaistila náležitá zdravotná prevencia a opatera kňazov, ako aj ich primerané zabezpečenie v prípade choroby, práceneschopnosti alebo staroby. Takto založenú ustanovizeň nech kňazi podporujú v duchu solidárnosti so spolubratmi, ujímajúc sa ich v ich ťažkostiach.154
Nech pritom berú do úvahy, že takto môžu bez úzkosti o budúcnosť nehatene praktizovať chudobu v duchu evanjelia a plne sa venovať práci na spáse duší. Tí však, ktorých sa to týka, nech sa pričinia, aby sa tieto ustanovizne združovali aj v medzinárodnom rámci a tak sa väčšmi upevnili a rozšírili.
22. Tento posvätný cirkevný snem má na zreteli radosti kňazského života, no nemôže obísť ani ťažkosti, ktorým musia kňazi čeliť v súčasných životných okolnostiach. Vie aj to, ako veľmi sa menia hospodárske a spoločenské podmienky, ba aj ľudské správanie, ako i to, akým zmenám podlieha hierarchia hodnôt v úsudku ľudí. Preto sa služobníci Cirkvi a neraz aj samotní veriaci cítia v súčasnom svete akosi cudzo a s úzkosťou sa pýtajú, akými vhodnými prostriedkami a slovami by s ním mohli komunikovať. Nové prekážky, ktoré sa stavajú viere do cesty, zdanlivá neplodnosť doterajšieho úsilia, ako aj skúsenosť trpkej osamelosti by ich mohla vystaviť nebezpečenstvu malomyseľnosti.
Zostáva však pravdou, že svet – aj ten, ktorý je dnes zverený láske a starostlivosti duchovných pastierov – Boh natoľko miloval, že dal zaň svojho jednorodeného Syna.155
Veď tento svet, spútaný síce mnohými hriechmi, ale aj obdarený nemalými schopnosťami, poskytuje Cirkvi živé kamene,156
z ktorých sa buduje Boží príbytok v Duchu Svätom.157
A ten istý Duch Svätý, medzitým čo pobáda Cirkev, aby otvárala nové cesty priblíženia sa k súčasnému svetu, a zároveň vnuká a napomáha aj primerané prispôsobovanie kňazskej služby.
Nech kňazi nezabúdajú, že nikdy nie sú sami vo vykonávaní svojej činnosti, lebo ich oporou je všemohúca Božia moc. Nech sa spoliehajú na Krista, ktorý ich povolal mať účasť na svojom kňazstve, a nech sa s úplnou dôverou venujú svojej službe vo vedomí, že Boh má moc rozhojniť ich lásku.158
Nech nezabúdajú, že majú po boku bratov v kňazstve, ba i veriacich celého sveta. Nech všetci kňazi spolupracujú na uskutočnení Božieho plánu spásy, to jest Kristovho tajomstva, tajomstva od vekov skrytého v Bohu,159
ktoré sa iba postupne uskutočňuje súčinnosťou rozličných služieb na budovaní Kristovho tela, kým sa nenaplní miera jeho rastu. To všetko však možno poznať predovšetkým vierou, keďže je to skryté spolu s Kristom v Bohu.160
Áno, vodcovia Božieho ľudu sa musia dať viesť vierou, nasledujúc príklad veriaceho Abraháma, ktorý „s vierou poslúchol, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide“ (Hebr 11, 8). Vysluhovateľ Božích tajomstiev sa naozaj môže pripodobniť rozsievačovi, o ktorom hovorí Pán: „či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie“ (Mk 4, 27).
Napokon, keď Pán Ježiš povedal: „Dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33), tým ešte nesľúbil svojej Cirkvi dokonalé víťazstvo na tomto svete. A posvätný cirkevný snem sa teší, že zem, do ktorej bolo zasiate semeno evanjelia, prináša teraz na mnohých miestach úrodu pôsobením Pánovho Ducha, ktorý napĺňa celú zem a ktorý v srdciach mnohých kňazov a veriacich vzbudil pravého misijného ducha. Za to všetko posvätný cirkevný snem čo najúprimnejšie ďakuje kňazom celého sveta: „A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov“ (Ef 3, 20 – 21).