10. Okrem toho zrážka medzi tradičnými civilizáciami a novotami industriálnej civilizácie rozbíja štruktúry, ktoré sa neprispôsobujú novým podmienkam. Ich neraz strohý rámec bol nevyhnutnou oporou osobného i rodinného života a starí na ňom lipnú, kým mladí sa z neho vymykajú, akoby išlo o zbytočnú prekážku, a dychtivo sa obracajú k novým formám spoločenského života. Takým spôsobom generačný rozpor vyostruje tragická dilema: alebo zachovať zdedené ustanovizne a vieru a zrieknuť sa pokroku, alebo sa neuzavrieť pred technikou a civilizáciou, prichádzajúcimi zvonka, no odhodiť s tradíciami minulosti všetko ich ľudské bohatstvo. Lebo mravné, duchovné a náboženské základy minulosti pričasto povoľujú, kým zapojenie do nového sveta nie je ešte zabezpečené.
11. V tomto zmätku sa stáva prudším pokušenie, hroziace zvábiť na cestu sľubných mesianizmov, ktoré sú iba strojcami ilúzií. Kto by nevidel z toho vyplývajúce nebezpečenstvá vášnivých ľudových reakcií, vzbúreneckých neporiadkov a posunu k totalitaristickým ideológiám? To sú teda danosti problému, ktorého vážnosť nikomu neuniká.
12. Verná učeniu a príkladu svojho božského zakladateľa, ktorý dal hlásanie blahozvesti chudobným za znak svojho poslania,11
Cirkev nikdy nezanedbávala prácu za ľudské povznesenie národov, ktorým prináša vieru v Krista. Jej misionári stavali spolu s kostolmi dobročinné ústavy a nemocnice, školy a univerzity. Učiac domorodcov lepšie využívať vlastné prírodné bohatstvá, často ich chránili pred chamtivosťou cudzincov. Isteže, ich dielo pre to, čo bolo v ňom ľudské, nebolo dokonalé a mohlo sa stať, že poniektorí k hlásaniu autentickej blahozvesti evanjelia primiešali nemálo zo spôsobov myslenia a správania sa krajiny, z ktorej pochádzali. Ale vedeli sa venovať aj miestnym ustanovizniam a zveľaďovať ich. V nejednom kraji patrili medzi priekopníkov materiálneho pokroku a kultúrneho rozmachu. Nech stačí spomenúť príklad otca Charlesa de Foucauld, ktorého uznali za hodného nazvať pre jeho lásku „univerzálnym bratom“ a ktorý zostavil vzácny slovník jazyka Tuaregov. Musíme vzdať hold týmto pričasto zaznávaným predchodcom, podnecovaným Kristovou láskou, ako aj ich nasledovníkom a nástupcom, čo aj dnes preukazujú veľkodušné a nezištné služby tým, ktorým hlásajú evanjelium.
13. Ale teraz už miestne a individuálne iniciatívy nestačia. Súčasná svetová situácia si vyžaduje spoločnú akciu na báze jasného pohľadu na všetky hospodárske, sociálne, kultúrne a duchovné aspekty. Cirkev, skúsená znalkyňa ľudstva, vôbec si nenárokuje miešať sa do politiky štátov. „Ide jej len o jedno: pokračovať pod vedením Ducha Tešiteľa v diele samého Krista, ktorý prišiel na svet, aby vydal svedectvo o pravde, aby spasil, a nie aby si dal posluhovať.“12
Založená, aby zriadila nebeské kráľovstvo už tu na zemi, a nie aby sa zmocnila pozemskej vlády, jasne hlása, že obidve tieto oblasti sú odlišné, tak ako sú zvrchované obidve moci, cirkevná a svetská, každá vo svojom poriadku.13
Keďže však žije v dejinách, jej povinnosťou je „skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia“.14
Má účasť na najlepších ľudských úsiliach a trpí, vidiac ich neuspokojené. A tak v túžbe pomáhať ľuďom dosiahnuť ich plný rozvoj, predkladá im to, čo jej prislúcha ako svoje vlastné: celkový pohľad na človeka a na ľudstvo.
14. Rozvoj sa neobmedzuje len na jednoduchý hospodársky rast. Aby bol rozvoj ozajstný, musí byť úplný, t. j. musí povznášať celého človeka a každého človeka. Ako to veľmi správne podčiarkol istý vynikajúci odborník: „My nesúhlasíme s tým, aby sa oddeľoval hospodársky prvok od ľudského, rozvoj od civilizácie, do ktorej sa vpisuje. Nám ide o človeka, o každého človeka, o každú ľudskú pospolitosť, áno, o celé ľudstvo.“15
15. Podľa Božieho úmyslu každý človek je povolaný rozvíjať sa, lebo každý život je povolaním. Každý dostal od narodenia sťaby v zárodku súhrn schopností a vlastností, aby raz prinášali ovocie. Ich rozvoj, výsledok výchovy prijatej od prostredia, ako aj osobného úsilia, umožní každému smerovať k určeniu, ktoré mu predkladá Stvoriteľ. Súc obdarený rozumom a slobodou, je zodpovedný za svoj rast, ako aj za svoju spásu. Napomáhaný a občas hatený svojimi vychovávateľmi a svojím prostredím, každý zostáva – nech sú vplyvy, ktoré naň pôsobia, akékoľvek – hlavným strojcom svojho úspechu alebo svojho neúspechu. Samotným úsilím svojho rozumu a svojej vôle každý človek môže vzrastať v ľudskosti, získavať na hodnote a byť niečím viac.
16. Ináč tento vzrast nie je nezáväzný. Keďže celé stvorenstvo je zamerané na svojho Stvoriteľa, duchovné stvorenie je povinné usmerniť samo od seba svoj život k Bohu, základnej pravde a zvrchovanému dobru. Preto ľudský rast je akoby súhrnom našich povinností. Ba tento prírodný súlad obohatený osobným a zodpovedným úsilím je povolaný prekonávať sa. Človek svojím včlenením sa do oživujúceho Krista má prístup k novému rozkvetu, k transcendentnému humanizmu, ktorý mu dáva najväčšiu plnosť. A to je najvyššie určenie osobného rozvoja.
17. Lenže každý človek je členom spoločnosti. Prináleží celému ľudstvu. Na tento úplný rozvoj sú povolaní všetci ľudia, a nie iba ten alebo onen človek. Civilizácie sa rodia, rastú a umierajú. Ale ako vlny prílivu prenikajú pozvoľna stále viac na pobrežie, tak aj ľudstvo kráča napred cestou dejín. Sme dedičmi predchádzajúcich pokolení a máme účasť na dobrodeniach práce našich súčasníkov, a tak máme povinnosti voči všetkým a nemôžeme nestarať sa o tých, čo prídu po nás rozšíriť kruh ľudskej rodiny. Všeobecná spolupatričnosť skutočne jestvuje a je pre nás dobrodením, ale aj povinnosťou.
18. Tento osobný a spoločenský rast by bol ohrozený, keby sa narušila pravá stupnica hodnôt. Oprávnená je túžba mať, čo je potrebné. A práca na zadováženie potrebného je povinnosťou: „Kto nechce pracovať, nech ani neje!“16
Lenže nadobúdanie pozemských majetkov môže viesť k baživosti, k túžbe mať stále viac a k pokušeniu zväčšovať svoju moc. Osobné, rodinné a národné lakomstvo sa môže zmocniť tých najnemajetnejších, ako aj tých najbohatších a vzbudiť u jedných i u druhých dusivý materializmus.
19. Mať viac nie je teda posledným cieľom ani pre národy, ani pre jednotlivcov. Každý rast je dvojznačný. Je potrebný, nakoľko umožňuje človeku byť väčšmi človekom. No zatvára ho sťaby do väzenia, keď sa z neho spraví zvrchované dobro, ktoré prekáža hľadieť ďalej. Vtedy sa srdcia zatvrdzujú a mysle sa uzatvárajú. Ľudia sa viac neschádzajú z priateľstva, ale zo ziskuchtivosti, a to ich rýchlo stavia proti sebe a rozbíja. Výlučné hľadanie majetku je vtedy na prekážku vzrastu bytia a stavia sa proti jeho ozajstnej veľkosti: lakomstvo je tak pre národy, ako aj pre jednotlivcov najzjavnejšou formou mravnej zakrpatenosti.