Smerom k ľudskejším podmienkam

20. Ak si úsilie o rozvoj vyžaduje čím ďalej, tým viac technikov, ešte viac potrebuje mysliteľov s hlbokou reflexiou, hľadajúcich nový humanizmus, ktorý by umožnil modernému človeku nájsť seba samého tým, že si osvojí vyššie hodnoty lásky, priateľstva, modlitby a kontemplácie.17 Tak bude môcť dospieť k plnosti opravdivý rozvoj, ktorý je pre každého a pre všetkých prechodom z menej ľudských podmienok k ľudskejším podmienkam.

Ideál na nasledovanie

21. Menej ľudské podmienky sú: hmotný nedostatok tých, čo nemajú životné minimum, a mravný nedostatok tých, ktorých okliešťuje sebectvo. Menej ľudské sú ďalej gniavivé štruktúry, nech už majú svoj pôvod v zneužívaní vlastníctva alebo v zneužívaní moci, vo vykorisťovaní pracujúcich alebo v nespravodlivých transakciách. Podmienky ľudskejšie: povznášanie z biedy k potrebnému vlastníctvu, víťazstvo nad spoločenskými pliagami, rozširovanie vedomostí, kultúrne zveľaďovanie. Ľudskejšie sú ďalej: rastúca úcta k dôstojnosti blížneho, smerovanie k duchu chudoby,18 spolupráca na spoločnom dobre, úsilie o mier. Ľudskejšie je ešte: uznávanie človekom najvyšších hodnôt a Boha, ktorý je ich zdrojom a ich cieľom. Napokon a nadovšetko ľudskejšie sú: viera, Boží dar prijatý dobrou vôľou človeka, a jednota v Kristovej láske, čo nás všetkých pozýva mať účasť ako synov na živote Boha, živého Otca všetkých ľudí.

3. Činnosť, na ktorú sa treba podujať

Všeobecné určenie dobier

22. „Naplňte zem a podmaňte si ju“:19 Biblia nás hneď na svojej prvej strane učí, že celé stvorenstvo je pre človeka, ktorý je povinný vynakladať rozumné úsilie, aby ho zužitkoval a svojou prácou ho takpovediac dovŕšil na službu sebe. Ak má teda zem poskytovať každému prostriedky na živobytie a pomôcky na vlastné zveľaďovanie, každý človek má striktné právo nájsť tu všetko, čo potrebuje. Nedávny koncil to pripomenul: „Boh určil zem so všetkým, čo obsahuje, na užívanie všetkým ľuďom a národom, takže všetci majú byť rovnakým právom účastní stvorených dobier pod vedením spravodlivosti sprevádzanej láskou.“20 Všetky ostatné práva akéhokoľvek druhu, vrátane práva na vlastníctvo a slobody obchodovania, sú podradené tomuto, a preto nemajú hatiť, lež, práve naopak, uľahčovať jeho uplatňovanie. A priviesť ich k svojmu pôvodnému určeniu je vážnou a naliehavou sociálnou povinnosťou.

Správne použitie vlastníctva

23. „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?“21 Je známe, ako rozhodne cirkevní otcovia vymedzili vzťahy tých, čo majú, k tým, čo sú v núdzi: „Nie zo svojho uštedruješ chudobnému,“ tvrdí svätý Ambróz, „ale mu len vraciaš, čo mu patrí. Lebo si privlastňuješ to, čo je dané vedno do úžitku všetkým. Zem je daná všetkým, a nie iba boháčom.“22 To znamená, že súkromné vlastníctvo nie je pre nikoho ustanovené ako bezvýhradné a neobmedzené právo. Nik nie je oprávnený vyhradiť si pre svoj výlučný úžitok to, čo presahuje jeho potreby, keď ostatným chýba nevyhnutné. Slovom, „podľa tradičného učenia cirkevných otcov a veľkých teológov vlastnícke právo sa nikdy nemá uplatňovať na úkor spoločného dobra“. Ak sa stane, že vznikne spor „medzi nadobudnutým súkromným právom a základnými požiadavkami pospolitosti“, je povinnosťou verejných vrchností „usilovať sa ho rozriešiť za aktívnej účasti jednotlivcov a spoločenských skupín“.23

Použitie zisku

24. Verejné blaho teda niekedy vyžaduje vyvlastnenie, ak vzhľadom na svoju rozsiahlosť, na slabé alebo nijaké zužitkovanie, na biedu, ktorá z toho vyplýva obyvateľstvu, na značné škody spôsobené záujmom krajiny určité majetky sú na prekážku kolektívnej prosperity. Koncil to jednoznačne potvrdil24 a nie menej jasne pripomenul, že disponovateľný zisk nie je ponechaný na úplnú ľubovôľu jednotlivcov a že sebecké špekulácie sa musia vylúčiť. Nebolo by teda prípustné, aby občania, ktorí majú hojné príjmy plynúce z národných zdrojov a národnej aktivity, prenášali značnú časť z nich jedine vo svoj prospech do cudziny bez ohľadu na očividnú škodu, ktorú tým spôsobujú svojej vlasti.25

Spriemyselňovanie ako znak a činiteľ rozvoja

25. Zavádzanie priemyslu, potrebné pre hospodársky rast a ľudský pokrok, je znakom a zároveň činiteľom rozvoja. Húževnatým uplatňovaním svojho rozumu a svojej práce človek sa postupne zmocňuje tajomstiev prírody a lepšie využíva jej bohatstvá. Súčasne s vtláčaním disciplíny svojim návykom rozvíja v sebe bádateľské a objaviteľské záujmy, vystavuje sa vypočítanému riziku, pestuje odvážnosť v podnikaní, veľkodušnú iniciatívnosť, zmysel pre zodpovednosť.

Nové odsúdenie kapitalizmu

26. Lenže v týchto nových spoločenských podmienkach nanešťastie vznikol systém, pokladajúci zisk za základný činiteľ hospodárskeho pokroku, konkurenciu za najvyšší ekonomický zákon a súkromné vlastnenie výrobných prostriedkov za absolútne právo, neobmedzené primeranými sociálnymi povinnosťami. Tento bezuzdný liberalizmus viedol k diktatúre, ktorú Pius XI. právom pranieroval ako pôvodkyňu „medzinárodného peňažného imperializmu“.26 Podobné prechmaty nemôžeme nikdy dosť odsúdiť, ešte raz slávnostne pripomínajúc, že ekonomika je v službách človeka.27 Ale i keď je pravda, že určitý kapitalizmus bol prameňom primnohých utrpení, krívd a bratovražedných bojov, ktorých následky ešte trvajú, neprávom by sa samému spriemyselňovaniu pripisovali zlá, zavinené nešťastným systémom, ktorý ho sprevádzal. Naopak, treba v záujme spravodlivosti uznať nenahraditeľný prínos organizácie práce a industriálneho pokroku k dielu rozvoja.

Dôstojnosť práce

27. Takisto ak niekedy môže zavládnuť prehnaná mystika práce, to nič nemení na fakte, že práca je chcená a požehnaná od Boha. Stvorený na obraz svojho Stvoriteľa, „človek má s ním spolupracovať na dovŕšení stvorenia a on sám má poznačiť zem duchovným charakterom, ktorého sa mu dostalo“.28 Boh obdaroval človeka rozumnosťou, obrazotvornosťou a vnímavosťou a tým mu dal možnosť zavŕšiť určitým spôsobom svoje dielo. Každý pracujúci, nech je už umelcom, remeselníkom, podnikateľom, robotníkom alebo roľníkom, je zároveň aj tvorcom. Pracujúci, sklonený nad hmotou, ktorá mu odporuje, vtláča jej svoj znak a sám získava na húževnatosti, dôvtipnosti a vynachádzavosti. Ba čo viac, práca konaná spoločne, v účasti na spoločných nádejach, utrpeniach, túžbach a radostiach, zjednocuje vôle, zbližuje mysle a stmeľuje srdcia: pri práci ľudia zisťujú, že sú bratmi.29

Dvojznačnosť práce

28. Práca, bezpochyby dvojznačná, pretože sľubuje peniaze, pôžitky a moc, čím jedných privádza k sebectvu a druhých k revolte, rozvíja však aj profesijné povedomie, zmysel pre povinnosť a lásku k blížnemu. Pri vzrastajúcej vedeckosti a lepšej organizovanosti hrozí pracujúcemu, ktorý sa stal jej sluhom, zneľudštením, lebo práca je ľudská len vtedy, ak zostáva rozumná a slobodná. Ján XXIII. pripomenul naliehavosť potreby vrátiť pracujúcemu jeho dôstojnosť tým, že sa mu umožní reálna účasť na spoločnom diele: „Treba sa usilovať o to, aby sa podniky stávali skutočne ľudskými spoločenstvami vo svojich vzťahoch, vo svojej činnosti a v postavení všetkých svojich zamestnancov.“30 Ba pre kresťana ľudská práca má za cieľ aj spoluprácu na utváraní nadprirodzeného sveta,31 ktorý je nedokončený, kým všetci spolu nedospejeme v toho dokonalého človeka, o ktorom hovorí svätý Pavol: „k miere plného Kristovho veku“.32

Naliehavosť diela

29. Treba sa poponáhľať. Priveľa ľudí trpí a zväčšuje sa odstup, ktorým sa odlišuje pokrok jedných od stagnácie, ba regresie druhých. Treba však, aby dielo, ktoré sa má uskutočniť, sa vyvíjalo harmonicky, lebo ináč by sa narušila bezpodmienečne potrebná rovnováha. Improvizovaná pozemková reforma môže sa minúť cieľa. Prenáhlená industrializácia môže rozložiť štruktúry, ktoré sú ešte potrebné, a spôsobiť sociálne biedy, čo znamená úpadok ľudskosti.