Chrániť kultúrne tradície každej krajiny

40. Popri profesijných organizáciách sú v činnosti aj kultúrne ustanovizne, ktorých úloha je nie menej významná pre úspešný rozvoj. „Budúcnosť sveta by bola ohrozená – vážne pripomína koncil – keby naša doba nevedela vzbudiť zo svojho stredu ľudí obdarených múdrosťou.“ A dodáva: „Viaceré národy, chudobné síce z hospodárskej stránky, ale oplývajúce múdrosťou, môžu byť v tomto vynikajúcim spôsobom osožné iným.“40 Každá krajina, či bohatá, či chudobná, má svoju civilizáciu zdedenú od predkov – ustanovizne potrebné pre pozemský život a vyššie umelecké, intelektuálne a náboženské prejavy duchovného života. Ak tieto vyššie prejavy obsahujú skutočné ľudské hodnoty, bolo by ťažkým omylom obetovať ich v prospech pozemských prejavov. Národ, ktorý by s tým súhlasil, stratil by to najlepšie zo seba samého: aby mohol žiť, obetoval by sám zmysel svojho jestvovania. Kristovo upozornenie platí aj pre národy: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?“41

Pokušenie materializmu

41. Chudobné národy sa nikdy nebudú mať dosť na pozore pred týmto pokušením, ktoré k nim prichádza od bohatých národov. Tieto veľmi často prinášajú spolu s príkladom svojho úspechu v technickej a kultúrnej civilizácii i vzor činnosti zameranej hlavne na dosiahnutie hmotného blahobytu. Niežeby hmotný blahobyt sám osebe znemožňoval činnosť ducha. Naopak, „ľudský duch, oslobodzujúc sa spod otroctva hmoty, sa môže nehatenejšie pozdvihnúť k uctievaniu a kontemplovaniu Stvoriteľa“.42 Avšak „moderná civilizácia, isteže, nie sama osebe, ale preto, že je priveľmi zaujatá pozemskými skutočnosťami, často môže sťažovať prístup k Bohu“.43 Národy na ceste rozvoja musia teda vedieť vyberať medzi tým, čo sa im predkladá: kritizovať a vylučovať nepravé dobrá, ktoré by mali za následok úpadok ľudského ideálu, a prijímať zdravé a užitočné hodnoty, aby ich zveľaďovali spolu so svojimi podľa svojich vlastných vlôh.

Smerom k integrálnemu humanizmu

42. Treba pestovať integrálny humanizmus.44 Čože je to však, ak nie integrálny rozvoj každého človeka a všetkých ľudí? Uzavretý humanizmus, nemajúci zmysel pre duchovné hodnoty a pre Boha, ktorý je ich zdrojom, by mohol mať zdanlivo väčšie možnosti triumfovať. Človek môže bezpochyby organizovať zem bez Boha. Lenže „bez Boha ju môže napokon organizovať len proti človeku. Výlučný humanizmus je humanizmus neľudský“.45 O pravom humanizme možno teda hovoriť len vtedy, ak sa neuzatvára pred absolútnom, uznávajúc povolanie, ktoré umožňuje správne chápanie ľudského života. Človek namiesto toho, aby bol najvyššou normou stupnice hodnôt, uplatňuje sám seba iba tak, že sa prekonáva. Podľa priliehavého Pascalovho výroku: „Človek nekonečne presahuje človeka.“46

II.Cesta k solidárnemu rozvoju ľudstva

Realizovať pravé spoločenstvo národov

43. Integrálny rozvoj človeka nemôže ísť bez solidárneho rozvoja ľudstva. V Bombaji sme povedali: „Človek sa musí stretnúť s človekom, národy sa musia stretnúť ako bratia a sestry, ako Božie dietky. V tomto vzájomnom porozumení a priateľstve, v tomto posvätnom spoločenstve musíme sa zároveň pustiť do spoločnej práce, aby sme budovali spoločnú budúcnosť ľudstva.“47 Preto sme navrhli hľadať konkrétne a praktické prostriedky organizácie a spolupráce s cieľom dať vedno disponovateľné zdroje, a tak uskutočňovať opravdivé spoločenstvo medzi všetkými národmi.

Bratstvo národov

44. Táto povinnosť sa týka v prvom rade tých, ktorí sú viac obdarení. Ich povinnosti korenia v ľudskom a nadprirodzenom bratstve a predstavujú sa v troch aspektoch: povinnosť súdržnosti, t. j. pomoc, ktorú majú poskytovať bohaté krajiny rozvojovým krajinám; povinnosť sociálnej spravodlivosti, t. j. náprava nesprávnych obchodných vzťahov medzi silnými a slabými národmi; povinnosť univerzálnej lásky, t. j. práca za ľudskejší svet pre všetkých, v ktorom všetci budú dávať a prijímať bez toho, že by pokrok jedných bol na prekážku rozvoja druhých. Ide o vážnu vec, pretože od nej závisí budúcnosť svetovej civilizácie.

1. Pomoc slabým

Boj proti hladu …

45. Svätý Jakub hovorí: „Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: ‚Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!‘, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?!“48 Dnes už nik nemôže ignorovať, že jestvujú celé kontinenty, na ktorých nespočítateľné množstvo mužov a žien trápi hlad a nespočítateľné množstvo detí trpí podvýživou, takže nemálo z nich zomiera v útlom veku a telesný rast i mentálny vývin mnohých z nich sú porušené, že celé kraje sú následkom toho odsúdené na tú najbezútešnejšiu beznádejnosť.

… dnes

46. Už odzneli úzkostné výzvy. Apel Jána XXIII. bol vrelo prijatý.49 My sami sme ho obnovili v našom vianočnom posolstve roku 196350 a opäť roku 1966 v prospech Indie.51 Kampaň proti hladu, rozvinutá Organizáciou Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) a podporovaná Svätou stolicou, sa stretla s veľkodušným ohlasom. Naša Caritas internationalis je všade v činnosti a početní katolíci na podnet našich bratov v episkopáte sa i osobne dávajú a obetujú bez výhrad v službe tým, čo potrebujú pomoc, a postupne rozširujú okruh tých, ktorých sa ujímajú ako svojich blížnych.

… zajtra

47. Toto však nestačí, ako nestačia súkromné a verejné investície, dary a poskytnuté pôžičky. Nejde iba o premáhanie hladu alebo len o odstraňovanie chudoby. Boj proti biede, hoci je naliehavý a potrebný, nestačí. Ide o budovanie sveta, v ktorom by každý človek bez ohľadu na rasu, náboženstvo a národnosť mohol žiť v plnej miere ľudským životom, vymanený spod poroby iných ľudí a nedokonale ovládanej prírody. Ide o budovanie sveta, v ktorom by sloboda nebola iba prázdnym slovom a v ktorom by chudobný Lazár mohol sedieť za tým istým stolom ako boháč.52 To vyžaduje od bohatého značnú veľkodušnosť, veľa obiet a vytrvalé úsilie. Každý si má spytovať svedomie, ktoré má pre naše časy nové otázky: či je ochotný vydržiavať svojimi peniazmi diela a misie organizované v prospech tých najchudobnejších? Platiť väčšie dane, aby verejná moc zvýšila rozvojové úsilie? Kupovať za drahšie peniaze importované produkty, aby sa spravodlivejšie platilo výrobcovi? Ak ide o mladého človeka, či je ochotný v prípade potreby vysťahovať sa z vlasti a napomáhať vzrast mladých národov?

Povinnosť solidárnosti medzi národmi

48. Povinnosť solidárnosti, ktorá platí pre jednotlivcov, platí aj pre národy: „Je veľmi vážnou povinnosťou pokročilých národov napomáhať rozvojové národy.“53 Treba uskutočňovať toto koncilové učenie. Rozumie sa, že z darov Prozreteľnosti ako z ovocia svojej práce ťaží v prvom rade obyvateľstvo, ktorému sa ich dostalo. Avšak nijaký národ si nemôže nárokovať právo na výlučné užívanie svojich bohatstiev. Každý národ má zvyšovať a zdokonaľovať svoju produkciu, aby zabezpečil všetkým svojim príslušníkom naozaj ľudskú životnú úroveň a aby zároveň prispel k solidárnemu rozvoju ľudstva. Vzhľadom na rastúcu núdzu rozvojových krajín treba pokladať za samozrejmé, že pokročilá krajina venuje čiastku svojej produkcie ich potrebám; a takisto je len prirodzené, že pripravuje vychovávateľov, inžinierov, technikov a vedcov, ktorí dajú svoju vedu a skúsenosť do ich služieb.

Nadbytok bohatých krajín chudobným krajinám

49. Treba tiež opätovne pripomenúť: nadbytok bohatých krajín má slúžiť chudobným krajinám. Pravidlo, ktoré kedysi platilo v prospech tých najbližších, treba teraz vzťahovať na všetku chudobu celého sveta vo všeobecnosti. Ostatne práve bohatí budú z toho ťažiť prví. Lebo keby zotrvávali vo svojom lakomstve, to by mohlo vyvolať iba Boží súd a hnev chudobných s nepredvídateľnými následkami. Keby sa súčasné kvitnúce civilizácie uzavreli do svojho egoizmu, poškodili by tým svoje najvyššie hodnoty, obetujúc vôľu viac byť túžbe viac mať. A vzťahovalo by sa na nich podobenstvo o boháčovi, ktorému prinieslo pole hojnú úrodu a ktorý si ju nemal kde uskladniť: „Ale Boh mu povedal: Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život.“54