Syn môj, ak si sa zaručil za svojho blížneho
a dal si ruku za cudzieho (človeka),

padol si do klepca slov svojich úst,
lapil si sa v slovách svojich úst.

Urob teda, čo hovorím, syn môj, aby si sa vymanil,
lebo si vošiel do hrsti svojmu blížnemu:
choď, poníž sa a naliehaj na svojho blížneho.

Nedožič svojim očiam spať
a svojim mihalniciam podriemať!

Vytrhni sa jak srna z ruky (poľovníka)
a ako vtáča z ruky vtáčnika.

Choď, leňoch, k mravcovi,
pozoruj ruch jeho a skús!

Hoc nemá vojvodu,
predstaveného ani vladára,

pripravuje si v lete potravu,
zhromažďuje si pokrm cez žatvu.

Dokedy, leňoch, budeš vyspávať,
kedyže vstaneš zo spánku?!

„Trošičku pospať, trošku podriemať,
trošičku ruky zložiť na lôžku!“

a príde ako tulák bieda na teba
a núdza jak ozbrojený muž.

(Je) naničhodník, ničomník,
(kto) chodí s falošnými ústami;

(kto) žmurká okom, (kto) sa nohou dorozumieva,
(kto) naznačuje prstami,

(kto) v srdci svojom (prechováva) prevrátenosti,
(kto) zamýšľa zlo v každý čas, (kto) zvady rozsieva.

Preto naň príde náhle záhuba,
zaraz bude zgniavený a pomoci (mu) nebude.

Šestoro vecí nenávidí Pán
a sedmoro je preň ohavnosťou:

pyšné oči, jazyk falošný
a ruky, ktoré prelievajú krv nevinnú,

srdce, ktoré snuje zlé zámery,
nohy, čo bežkom utekajú za zlom,

kto hovorí lož ako svedok falošný
a (ten), kto medzi bratmi zvady rozsieva.

Zachovaj prikázania svojho otca, syn môj,
a nepohŕdaj naučením svojej matere!

Priviaž si ich navždy na srdce,
oviň si ich vôkol hrdla!

Keď (niekam) pôjdeš, budú ťa viesť,
keď budeš odpočívať, budú strážiť nad tebou,
keď sa zobudíš, budú ťa sprevádzať.

Lebo prikázanie je lampášom a naučenie svetlom (je)
a cestou života (sú) prekáravé (slová, aby si sa pridŕžal) náuky,

aby ťa zavarovali od zlej ženy,
od úlisného jazyka cudzinky.

Nedychti vo svojom srdci po jej peknote
a nedaj sa lapiť jej mihalnicami!

Veď za pobehlicu je vari peceň chleba dosť,
lež žena, (čo má) muža, na prevzácny život poľuje.

Či môže človek oheň vo svojom lone prenášať,
a nespáliť si odev?!

Alebo môže človek chodiť po žeravej pahrebe,
a nohy si nepopáliť?!

Nuž tak (povodí sa) tomu, kto vchádza k žene svojho blížneho:
nebude bez trestu, nech by sa jej dotkol ktokoľvek.

Neopovrhujú zlodejom, ktorý ukradne,
aby sa nasýtil, keď hladoval;

a keď ho chytia, nahradí sedemnásobne,
dá celý majetok svojho domu.

Ale kto cudzoloží so ženou, ten rozum potratil,
(iba) kto strmhlav sa rúti do skazy, ten (také niečo) urobí.

Stihne ho pohroma a potupa
a jeho hanbu (z neho) nik nezotrie.

Lebo žiarlivosť rozzúri muža,
nedá sa uprosiť v deň odplaty.

Nedá sa uchlácholiť kadejakým výkupným
a neuspokojí sa, ani keby si (ho) neviem akými darmi zahŕňal.