10. Každý človek má mať zaručené právo na pobyt a na zmenu bydliska v rámci svojho štátu. Ba keď má na to oprávnené dôvody, treba mu dať možnosť vysťahovať sa do iných štátov a tam sa usídliť.22
A nijako mu nemožno zabrániť, pretože je občanom určitého štátu, aby bol členom ľudskej rodiny a občanom onej všeľudskej a celosvetovej spoločnosti a vospolnosti.
11. Z dôstojnosti ľudskej osoby vyplýva aj právo mať aktívnu účasť na verejnom živote a prispievať svojím podielom k spoločnému dobru občanov. Lebo, ako vraví náš predchodca blahej pamäti Pius XII., „človeka ako takého v žiadnom prípade nemožno pokladať za predmet a pasívny prvok sociálneho života; naopak, treba ho mať za jeho subjekt, základ a cieľ“.23
Ľudskej osobe náleží aj zákonitá ochrana svojich práv a tá má byť účinná, nestranná a v zhode so zásadami pravej spravodlivosti, ako pripomína náš predchodca blahej pamäti Pius XII.: „Podľa Bohom chceného právneho poriadku človek má neodcudziteľné a nepominuteľné právo na právnu bezpečnosť a na presne vymedzenú právnu oblasť, chránenú od akýchkoľvek svojvoľných útokov.“24
12. Prirodzené práva, ktoré sme práve uviedli, sú nerozlučne prepojené v tom istom človeku, ktorému náležia, s toľkými istými povinnosťami. Tieto práva a povinnosti majú svoje korene, svoju živnú pôdu a nezničiteľnú silu v prirodzenom zákone, ktorý ich udeľuje alebo ukladá.
Aby sme uviedli niektoré príklady, právo človeka na život súvisí s povinnosťou udržiavať si život; právo na dôstojnú životnú úroveň s povinnosťou dôstojne žiť; právo na slobodné hľadanie pravdy s povinnosťou čoraz prenikavejšie a rozsiahlejšie poznať pravdu.
13. Z tohto tvrdenia vyplýva, že v ľudskom spoločenstve prirodzenému právu jedného človeka prislúcha povinnosť u všetkých ostatných, totiž povinnosť toto právo uznať a rešpektovať ho. Lebo každé základné právo človeka odvodzuje svoju záväznosť a platnosť z prirodzeného zákona, ktorý to právo udeľuje, a zároveň ukladá príslušnú povinnosť. Práve preto tí, čo sa domáhajú svojich práv, a pritom celkom zabúdajú na svoje povinnosti alebo ich zanedbávajú, podobajú sa ľuďom, ktorí rúcajú jednou rukou to, čo druhou postavili.
14. Ľudia sú od prirodzenosti spoločenské tvory, a preto majú nažívať spolu a hľadať svoje vzájomné dobro. Dobre usporiadané ľudské spolužitie si teda vyžaduje, aby všetci navzájom uznávali a plnili svoje práva i povinnosti a zároveň aby každý veľkodušne prispel svojím podielom k utváraniu takých prostredí, v ktorých by občianske práva a povinnosti boli čoraz dokonalejšie a užitočnejšie zaručené.
Nestačí napríklad uznať právo človeka na veci potrebné na život, ale každý sa musí podľa svojich síl pričiniť o to, aby všetci mali dostatok životných prostriedkov.
Okrem toho ľudská spoločnosť má byť nielen usporiadaná, ale aj naozaj užitočná. A to vyžaduje, aby všetci navzájom uznávali svoje práva a plnili svoje povinnosti, aby však aj družne spolupracovali na mnohých podujatiach, nakoľko to dnešná civilizácia umožňuje, vnuká alebo priam žiada.
15. Dôstojnosť ľudskej osoby si ďalej vyžaduje, aby každý mohol konať slobodne a na vlastnú zodpovednosť. Preto každý má v občianskom živote uplatňovať svoje práva, plniť svoje povinnosti a družne spolupracovať s inými na nespočetných dielach, predovšetkým z vlastnej iniciatívy a z vlastného rozhodnutia, teda podľa svojho presvedčenia, úsudku a vedomia vlastnej zodpovednosti, a nie pod hrozbou trestov alebo zvlášť na vonkajší nátlak. Veď spoločnosť vybudovaná na násilí nemá v sebe nič ľudského: obmedzuje sa v nej osobná sloboda namiesto toho, aby sa vhodne napomáhal nehatený rozvoj a zdokonaľovanie ľudskej osobnosti.
16. Občianske nažívanie možno pokladať za usporiadané, užitočné a zodpovedajúce ľudskej dôstojnosti, ak je založené na pravde, ako napomína svätý Pavol: „Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi.“25
To sa stane, ak každý príslušným spôsobom uzná nielen svoje práva, ale aj svoje povinnosti voči iným. Spomenutá ľudská vospolnosť sa uskutoční vtedy, ak sa občania budú okrem toho snažiť vážiť si podľa spravodlivosti práva iných a plniť si svoje povinnosti, ak sa dajú preniknúť láskou natoľko, že budú pociťovať potreby iných ako svoje vlastné, urobia ich účastnými svojich vlastných dobier a budú sa usilovať o to, aby všetci na svete mali svoj podiel na najvyšších duchovných hodnotách. To však ešte nie je všetko. Ľudská spoločnosť sa totiž vzmáha v slobode, teda v podmienkach vyhovujúcich dôstojnosti občanov, ktorí berú na seba zodpovednosť za svoje činy, keďže majú rozumnú prirodzenosť.
17. Ctihodní bratia a milovaní synovia, ľudskú spoločnosť treba chápať predovšetkým ako čosi duchovného, kde si ľudia vymieňajú medzi sebou poznatky vo svetle pravdy, kde majú možnosť chrániť si svoje práva a konať svoje povinnosti, kde sú podnecované ich túžby po duchovných hodnotách, kde nachádzajú spoločnú oprávnenú záľubu vo všetkom šľachetnom každého druhu, kde sa vytrvalo snažia dať iným to najlepšie zo seba samých a čoraz dokonalejšie si osvojovať duchovné hodnoty iných. Tieto duchovné hodnoty oživujú a usmerňujú všetko, čo sa týka vedy, hospodárstva, sociálnych ustanovizní, vývoja štátneho zriadenia, zákonodarstva a napokon ostatných vonkajších zložiek, ktoré stvárňujú ľudskú vospolnosť a podmieňujú jej neprestajný vývoj.
18. Poriadok, ktorý platí v ľudskom spoločenstve, je duchovného rázu. Je totiž založený na pravde, uplatňuje sa podľa zásad spravodlivosti, má byť preniknutý vzájomnou láskou a uskutočňovaný v jej duchu a konečne v ovzduší úplnej slobody má deň čo deň smerovať k stále ľudskejšej rovnosti.
Tento poriadok – všeobecný, absolútny a nemeniteľný vo svojich zásadách – má svoj objektívny základ v pravom, osobnom a ľudskú prírodu presahujúcom (transcendentnom) Bohu. Boh je prvá pravda a najvyššie dobro, ako aj najhlbší zdroj, z ktorého jediného môže čerpať život dobre usporiadaná, plodná a ľudskej dôstojnosti primeraná spoločnosť.26
V súvislosti s tým píše svätý Tomáš Akvinský: „Ľudský rozum je mierou ľudskej vôle, podľa ktorej sa meria jej dobrota; a má to z večného zákona, totožného s Božím rozumom …“ Je teda zrejmé, že dobrota ľudskej vôle závisí omnoho viac od večného zákona než od ľudského rozumu.27
19. Našu dobu vystihujú tri významné črty.
Najprv badať hospodársko-sociálny vzostup pracujúcich tried. Na začiatku si totiž pracujúci vymáhali svoje práva, hlavne hospodársko-sociálneho rázu, potom prešli k politickým nárokom a nakoniec sa sústredili na nadobudnutie primeraných kultúrnych vymožeností. Práve preto pracujúci celého sveta v tomto čase dôrazne žiadajú, aby s nimi nikdy nenakladali ako s nejakými nerozumnými a neslobodnými bytosťami, ponechanými na svojvôľu iných, ale ako s ľuďmi vo všetkých oblastiach spoločenského života, teda v hospodársko-sociálnej, politickej i vedecko-osvetovej oblasti.
Ďalej je všeobecne známa skutočnosť, že ženy už majú účasť na verejnom živote. Deje sa to vari rýchlejšie v kresťanských národoch, pomalšie, ale predsa vo veľkých rozmeroch v národoch s inými tradíciami a inou civilizáciou. Ženy si totiž deň čo deň väčšmi uvedomujú svoju ľudskú dôstojnosť, a preto ani zďaleka nestrpia, aby s nimi zaobchádzali ako s nejakou bezduchou vecou alebo čírym nástrojom, ale sa dožadujú, aby mali v rodinnom i občianskom živote práva a povinnosti dôstojné ľudskej osoby.
Konečne v týchto našich časoch pozorovať, že ľudské spoločenstvo podstúpilo hlboké sociálnopolitické premeny. Keďže si totiž všetky národy nárokujú alebo hodlajú nárokovať slobodu, čoskoro nebude ani vládnucich ani ovládaných národov.
Všade na svete ľudia sú už občanmi nejakého nezávislého štátu, alebo sa o krátky čas takými stanú. Nijaká národná vospolnosť nechce byť viac pod cudzou zvrchovanosťou. V našich časoch sú už prekonané odveké náhľady, podľa ktorých sa niektoré skupiny ľudí pokladali za menejcenné, kým iné si nárokovali prvé miesta vďaka svojmu hospodársko-sociálnemu postaveniu alebo pohlaviu, prípadne z politických dôvodov.
Naproti tomu sa veľmi rozšírila a ujala mienka, že všetci ľudia majú od prírody tú istú dôstojnosť. Preto v žiadnom prípade nemožno schvaľovať rasovú diskrimináciu. A to má veľmi veľký význam pre stmeľovanie ľudského spoločenstva podľa vyššie vyložených zásad. Keď sa však v človeku prebúdza povedomie vlastných práv, je potrebné, aby si uvedomil aj svoje povinnosti. A tak kto má určité práva, má aj povinnosť dožadovať sa svojich práv, keďže sú výrazom jeho ľudskej dôstojnosti; ostatní však majú povinnosť uznať tieto práva a mať ich v úcte.
A keď sú občianske vzťahy vybudované na právach a povinnostiach, ľudia začínajú mať zmysel pre duchovné hodnoty, začínajú chápať, čo je to pravda, spravodlivosť, láska a sloboda a stávajú sa uvedomelými členmi tejto spoločnosti. A nielen to. Touto cestou ľudia totiž prichádzajú k dokonalejšiemu poznaniu osobného a ľudskú prirodzenosť presahujúceho (transcendentného) Boha. A preto pokladajú svoje vzťahy k Bohu za základ svojho života, tak života vnútorného, ako aj spoločenského.