Ctihodným bratom a milovaným synom pozdrav a apoštolské požehnanie!
1. Pokoj na zemi, po ktorom tak veľmi túžili ľudia všetkých čias, možno nastoliť a upevniť len vtedy, ak sa svedomite zachováva Bohom stanovený poriadok.
Z vedeckého pokroku a technických vynálezov jasne vidno, že u živých tvorov i v silách prírody vládne podivuhodný poriadok; zároveň sa v nich zračí veľkosť človeka, ktorý je schopný odhaliť tento poriadok a zhotoviť vhodné nástroje na ovládanie prírodných síl vo svoj prospech.
No vedecký pokrok a technické vynálezy dokazujú predovšetkým nekonečnú veľkosť Boha, ktorý stvoril vesmír i samého človeka. Stvoril svet z ničoho a vložil doň hojnosť svojej múdrosti a dobroty. Preto ho chváli žalmista týmito slovami: „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“1
A na inom mieste: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil“.2
Boh stvoril aj človeka „na svoj obraz a podobu“,3
obdaril ho rozumom a slobodnou vôľou a urobil ho pánom vesmíru, ako opäť vyznáva žalmista: „Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.“4
2. S jedinečným poriadkom vesmíru krikľavo kontrastujú neporiadky medzi ľuďmi a národmi, akoby sa ich vzájomné vzťahy nedali riešiť ináč než násilím.
Stvoriteľ sveta však vštepil poriadok aj do vnútra ľudí, ktorý dáva najavo ich svedomie a káže ho presne zachovávať: „Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia.“5
Veď inak to ani nemôže byť. Každé Božie dielo je totiž odleskom jeho nekonečnej múdrosti, odleskom tým jasnejším, čím dokonalejšie sú stvorenia.6
Mnohí upadajú neraz do omylu, keď sa nazdávajú, že vo vzťahoch medzi ľuďmi a štátmi možno uplatniť tie isté zákony, ktorým sú podrobené nerozumné sily a živly vesmíru; zatiaľ čo tieto zákony, ktorými sa spravujú spomenuté vzťahy, sú inej povahy a treba ich hľadať tam, kde ich vpísal pôvodca všetkého, teda v ľudskej prirodzenosti.
Tieto zákony totiž nepochybne predovšetkým učia ľudí, ako majú usporiadať svoje vzájomné vzťahy v ľudskom spolunažívaní; ďalej ako upraviť vzťahy občanov s verejnými vrchnosťami štátov, v ktorých žijú; potom aké majú byť medzinárodné vzťahy; a napokon ako vymedziť vzťahy jednotlivcov a štátov s celosvetovou spoločnosťou, ktorej utvorenie je naliehavou požiadavkou všeobecného spoločného dobra.
3. Predovšetkým sa treba zaoberať poriadkom, ktorý má vládnuť medzi ľuďmi.
Každá dobre a náležite usporiadaná ľudská spoločnosť musí mať za základ zásadu, že každý človek je osoba, t. j. že je vo svojej prirodzenosti obdarený rozumom a slobodnou vôľou, a preto ako taký má práva a povinnosti, ktoré vyplývajú priamo z jeho prirodzenosti a z toho dôvodu sú všeobecné, nenarušiteľné a neodcudziteľné.7
A keď sa dívame na dôstojnosť ľudskej osoby v Božom svetle, vtedy si ju musíme oveľa viac vážiť, pretože Ježiš Kristus vykúpil ľudí svojou krvou a Božia milosť ich robí Božími dietkami a priateľmi, ako aj dedičmi večnej slávy.
4. Keďže ideme hovoriť o právach človeka, majme hneď od začiatku na zreteli, že človek má právo na život, na telesnú integritu, ako aj na primerané prostriedky zabezpečujúce dôstojnú životnú úroveň, najmä výživu, odev, byt, odpočinok, lekárske ošetrenie a tiež na potrebné služby, ktoré majú občianske vrchnosti zabezpečiť jednotlivcom, teda právo na pomoc v prípade choroby, invalidity, ovdovenia, staroby, nezamestnanosti a vôbec v prípade nezavinenej straty prostriedkov potrebných na živobytie.8
5. Človek má okrem toho prirodzené právo na príslušnú úctu a na dobré meno, ďalej na slobodné hľadanie pravdy, ako aj na slobodné vyjadrenie a šírenie svojej mienky a na vykonávanie akejkoľvek umeleckej činnosti, pokiaľ sa tým nenarušuje mravný poriadok a spoločné dobro; a konečne má právo byť pravdivo informovaný o verejných udalostiach.
Človek má zároveň prirodzené právo na vzdelenie, a preto sa mu musí sprístupniť tak základné vzdelanie, ako aj – úmerne s kultúrnym rozvojom jednotlivých štátov – odborná a profesionálna príprava. Treba sa usilovať a pričiniť o to, aby sa všetci – ak majú potrebné nadanie – mohli venovať vyšším štúdiám, a to podľa možnosti takým spôsobom, aby každý človek zastával v ľudskej spoločnosti postavenie a zodpovednosť primerane svojim schopnostiam a nadobudnutým skúsenostiam.9
6. Medzi práva človeka patrí aj to, aby mohol uctievať Boha podľa správnych noriem svojho svedomia, ako aj súkromne i verejne vyznávať svoje náboženstvo. Lebo, ako výstižne tvrdí Lactantius, „prichádzame na svet preto, aby sme Bohu, nášmu tvorcovi, príslušne a záväzne slúžili, jedine jeho uznávali a nasledovali. Týmito zväzkami nábožnosti sme pripútaní a viazaní k Bohu; odtiaľ i náboženstvo odvodzuje svoje meno“.10
V súvise s tým náš predchodca blahej pamäti Lev XIII. vyhlásil: „Táto pravá sloboda, hodna Božích dietok, ktorá chráni tým najvznešenejším spôsobom dôstojnosť ľudskej osoby, je silnejšia než akékoľvek násilie a bezprávie; Cirkev si ju vždy žiadala a je jej zvlášť drahá. Túto slobodu si neohrozene vymáhali apoštoli, slávnostne ju ohlasovali apologéti a posvätili ju svojou krvou nespočítateľní mučeníci.“11
7. Človek má ďalej nedotknuteľné právo voliť si slobodne životný stav, a teda má právo založiť si rodinu, v ktorej muž a žena majú rovnaké práva a povinnosti, alebo sledovať povolanie na kňazstvo, prípadne rehoľný život.12
Čo sa týka rodiny, ktorá má svoj základ v slobodne uzavretom, jednom a nerozlučiteľnom manželstve, treba ju pokladať za prvú a prirodzenú bunku ľudskej spoločnosti. Práve preto sa o ňu treba čím lepšie postarať z hospodárskej i sociálnej stránky, ako aj v kultúrnom a mravnom ohľade, tak aby sa rodina upevnila a napomáhala v plnení svojho poslania.
Rodičia majú prednostné právo živiť a vychovávať svoje deti.13
8. A teraz venujme pozornosť hospodárskej oblasti! Je jasné, že človek má od prírody právo nielen na prácu, ale aj na slobodnú iniciatívu.14
S týmito právami nepochybne súvisí aj právo človeka na pracovné podmienky, ktoré nepoškodzujú jeho telesné sily, neohrozujú jeho mravnú bezúhonnosť ani nie sú na ujmu riadneho vývoja mládeže. A čo sa týka žien, treba im umožniť také pracovné podmienky, ktoré vyhovujú požiadavkám a povinnostiam manželiek a matiek.15
Z dôstojnosti ľudskej osoby vyplýva aj právo, aby človek mohol vyvíjať svoju hospodársku činnosť v zhode s vedomím svojej zodpovednosti.16
Okrem toho nemožno obísť mlčaním, že pracujúci má právo na spravodlivú mzdu, teda na mzdu, ktorá – nakoľko to dovoľujú administratívne možnosti – zabezpečuje pracujúcemu a jeho rodine životnú úroveň dôstojnú človeka. O tomto sa náš predchodca Pius XII. vyjadril takto: „S povinnosťou pracovať, ktorú ukladá človeku príroda, primerane súvisí prirodzené právo človeka žiadať si, aby za preukázanú prácu mohol pokryť životné potreby svoje a svojich detí: tak dôrazne vyžaduje príroda udržiavať človeka.“17
Z ľudskej prirodzenosti sa tiež odvodzuje právo na súkromné vlastníctvo, a to aj výrobných prostriedkov. Toto právo, ako sme na inom mieste povedali, „je účinným obranným prostriedkom dôstojnosti ľudskej osoby, umožňuje uplatňovať jej zodpovednosť vo všetkých odboroch, je prvkom stálosti a spokojnosti pre rodinu a pokojného i usporiadaného rozvoja celej spoločnosti“.18
Ináč nie je od veci pripomenúť, že súkromné vlastníctvo má nevyhnutne sociálne poslanie.19
9. Z prirodzenej spoločenskosti ľudských bytostí vyplýva právo zhromažďovať sa a združovať sa, ako aj dať založeným spolkom formu, ktorá sa pokladá za najvhodnejšiu na dosiahnutie vytýčeného cieľa, konať v ich rámci z vlastnej iniciatívy a na vlastnú zodpovednosť a viesť ich k žiadaným cieľom.20
V encyklike Mater et magistra my sami sme nástojili, že je nevyhnutne potrebné, aby sa zakladali početné združenia a intermediárne korporácie, schopné dosiahnuť výsledky, na ktoré jednotlivec účinne nestačí. Tieto združenia a korporácie treba pokladať za naozaj nevyhnutné prostriedky na zodpovednú ochranu dôstojnosti a slobody ľudskej osoby, ktorá musí zostať nedotknutá.21