30. Je požiadavkou dôstojnosti človeka, aby mal možnosť aktívnej účasti na verejnom živote, i keď spôsob tejto účasti závisí od stupňa vývoja štátu, ktorého je občanom.
Z tejto účasti na verejnom živote otvárajú sa ľuďom nové, ďalekosiahle a sľubné možnosti. Zodpovední verejní činitelia sa totiž takto dostávajú do častého styku a rozhovoru s občanmi, a tak majú vhodnú príležitosť zistiť, aké sú požiadavky spoločného dobra. Okrem toho pravidelná výmena verejných činiteľov nielenže znemožňuje úpadok autority, ale ju aj obnovuje, aby držala krok s vývojom ľudskej spoločnosti.51
31. Z vyššie povedaných vecí jasne vyplýva, že verejnoprávny poriadok si v našich časoch v prvom rade vyžaduje, aby sa vypracovala charta, v ktorej by boli jasne a zreteľne formulované základné ľudské práva a ktorej text by bol potom prijatý do jednotlivých štátnych ústav.
Okrem toho sa žiada, aby podľa stanovených právnych noriem každý štát si vyhotovil ústavu, v ktorej je určené, ako sa zriaďujú orgány verejnej moci, aké sú ich vzájomné vzťahy, aké majú pole pôsobnosti a napokon akým spôsobom majú postupovať vo svojej činnosti.
Nakoniec sa žiada, aby sa pod zorným uhlom práv a povinností vymedzili vzťahy medzi občanmi a verejnými vrchnosťami; a nech sa jasne stanoví, že hlavnou úlohou verejných vrchností je uznávať, rešpektovať, dávať do vzájomného súladu, chrániť a rozvíjať práva a povinnosti občanov.
Zaiste nemožno schvaľovať mienku tých, čo tvrdia, že vôľa jednotlivcov, prípadne určitých spoločenstiev, je prvým a jediným zdrojom občianskych práv a povinností, ako aj záväznosti štátnych ústav i autority verejných vrchností.52
No uvedené úsilia sú nepochybným dôkazom toho, že ľudia našej doby sú si čím ďalej, tým viac vedomí svojej vlastnej dôstojnosti, a preto chcú mať aktívnu účasť na verejnom živote a žiadajú si, aby ich základné nedotknuteľné práva boli zabezpečené v štátnej ústave. A nielen to. Dnešní ľudia sa okrem toho dožadujú, aby bol ústavne určený spôsob ustanovovania verejných vrchností a bolo vymedzené ich pole pôsobnosti.
32. Chceme teraz svojou autoritou potvrdiť to, čo naši predchodcovia opätovne učili, totiž že národy majú vzájomné práva a povinnosti, a preto ich vzťahy treba usporiadať podľa pravdy, spravodlivosti, praktickej solidárnosti a slobody. Lebo ten istý prirodzený zákon, ktorý platí v živote jednotlivých občanov, má usmerňovať aj štáty v ich vzájomných stykoch.
To sa dá ľahko pochopiť, keď sa nezabúda, že štátni činitelia, kým konajú v mene a záujme svojich vospolností, nesmú nikdy zanedbať svoju ľudskú dôstojnosť, a teda nesmú sa spreneveriť prirodzenému zákonu, ktorý ich zaväzuje ako základná mravná norma.
Napokon je celkom vylúčené, aby bol niekto nútený, keď sa dostane na čelo štátu, zriecť sa svojej ľudskej prirodzenosti. Práve naopak: štátnym činiteľom sa dostáva tej vysokej pocty z toho dôvodu, že ich pokladajú vďaka ich vynikajúcim duševným vlohám a vlastnostiam za najlepších občanov.
Zo samého mravného poriadku vyplýva, že občianska spoločnosť potrebuje autoritu, ktorá by ju viedla. Preto neslobodno autoritu obrátiť proti tomuto poriadku; ináč by tým samým prestala jestvovať, stratiac svoj základ. Preto Boh sám napomína: „Čujte teda, králi, a vezmite si k srdcu, učte sa, panovníci končín zemských, počúvajte pozorne vy, čo spravujete ľud, čo ste pyšní na zástupy národov! Veď Pán vám dal moc a vládu Najvyšší. On je ten, čo bude skúmať vaše skutky a prezerať vaše úmysly.“53
Napokon treba trvať na tom, že aj čo sa týka vzájomných medzinárodných vzťahov, autorita sa má uplatňovať tak, aby napomáhala spoločné dobro všetkých, pretože predovšetkým s tým cieľom bola ustanovená.
Nuž medzi najdôležitejšie príkazy spoločného dobra patrí uznanie a svedomité zachovávanie mravného poriadku. „Správne ustanovený poriadok medzi štátmi má byť postavený na neochvejnom a nepremennom brale mravného zákona, ktorý sám Stvoriteľ sveta urobil zjavným v prirodzenom poriadku a nezmazateľne ho vpísal do ľudských sŕdc … Mravný zákon musí ako jasný maják svetlom svojich príkazov ukazovať správnu cestu ako jednotlivcom, tak aj národom. Jeho napomenutia, ako aj spasiteľné a predvídavé signály sú povinní poslúchať a sledovať všetci, ak len nechcú vystaviť divokým búrkam a stroskotaniu všetky práce a námahy podujaté na obnovenie spoločenského poriadku.“54
33. Najprv treba stanoviť, že kormidlom medzinárodných vzťahov má byť pravda. Požiadavkou pravdy je, aby sa z medzinárodných vzťahov vylúčila predovšetkým akákoľvek rasová diskriminácia, a teda aby sa svedomito uznávala zásada, že všetky národy sú čo do prirodzenej dôstojnosti medzi sebou rovné. Preto každý z nich má právo na jestvovanie, na rozvoj a preň potrebné prostriedky, ako aj na to, aby pri uskutočňovaní týchto cieľov prevzal hlavnú zodpovednosť na seba. Takisto si právom môže robiť nároky na dobré meno a na príslušnú úctu.
Vieme zo skúsenosti, že ľudia sa medzi sebou veľmi často a v značnej miere líšia čo do vzdelania, čností, nadania a majetkov. To však nikdy neoprávňuje, aby tí, čo vynikajú nad iných, si ich akýmkoľvek spôsobom podrobovali, ale majú skôr tým väčšiu povinnosť voči ostatným pomáhať im spoločným úsilím dosiahnuť dokonalosť.
Taktiež sa môže stať, že niektoré národy predstihujú iné vzdelanosťou, kultúrnosťou a hospodárskym rozvojom. Avšak to ich nijako neoprávňuje nespravodlivo ovládať iné národy. Ich prednosti ich skôr zaväzujú, aby sa väčšmi pričinili o spoločný rozvoj v medzinárodnom rámci.
Čo do prirodzenosti ľudia neprevyšujú jedni druhých, pretože všetci majú tú istú prirodzenú ľudskú dôstojnosť. Práve preto ani medzi štátnymi spoločenstvami niet rozdielov čo do ich prirodzenej dôstojnosti; ide totiž o organizmy pozostávajúce z ľudí. Napokon zo skúsenosti vieme, že národy sú veľmi citlivé na všetko, čo sa akýmkoľvek spôsobom týka ich dobrého mena, a to právom.
Pravda si tiež vyžaduje, aby sa v rozmanitých publikačných a propagačných podujatiach, umožnených modernými technickými vynálezmi, zachovávala nezaujatá úprimnosť, napomáhajúca vzájomné poznanie národov. To, pravda, nevylučuje, aby národy nepoukazovali najmä na svoje dobré stránky. Treba však úplne odmietnuť spôsob informácií, ktorým sa na úkor pravdy a spravodlivosti uráža dobré meno toho-ktorého národa.55
34. Vzájomné medzinárodné vzťahy treba ďalej usporiadať podľa zásad spravodlivosti; a to si vyžaduje, aby všetci uznávali svoje vzájomné práva a plnili svoje vzájomné povinnosti.
Štáty majú právo na život, na rozvoj a na dostatok prostriedkov, ktoré potrebujú na jeho uskutočnenie, a tiež aby boli ony samy jeho hlavnými uskutočňovateľmi; okrem toho majú právo chrániť si svoje dobré meno a príslušnú vážnosť. Z toho vyplýva, že štáty majú aj povinnosť dbať na tieto práva a vyhýbať sa činom, ktoré by ich mohli narušiť. Ako totiž ľudia vo svojich súkromných záležitostiach nesmú vyhľadávať svoje vlastné záujmy nespravodlivo na úkor iných, tak ani štáty nemôžu sa pričiňovať o svoj vzrast, poškodzujúc a utláčajúc iné národy; tým by sa dopustili zločinu, na ktorý sa výstižne vzťahuje výrok svätého Augustína: „Ak sa zanechá spravodlivosť, čože sú kráľovstvá, ak nie veľké lotrovstvá?“56
Isteže sa môže stať, a naozaj sa stáva, že medzi štátmi vypuknú spory o výhody a záujmy, ktoré si osobujú. Tieto nezhody sa nemajú riešiť ani silou zbraní, ani lžou, ani lesťou, ale – ako sa patrí na ľudí – vzájomným porozumením a rešpektovaním, zrelým a objektívnym uvážením spornej záležitosti a nestrannou dohodou.
35. Sem zvlášť patrí politická tendencia, ktorá sa od devätnásteho storočia rozšírila a rozmohla sa po celom svete, totiž že ľudia toho istého národa chcú si utvoriť svoj samostatný štát. To sa však pre rozličné príčiny nedá vždy uskutočniť. A tak sa neraz stáva, že jestvujú národnostné menšiny na štátnom území iného národa. Z toho však vznikajú veľmi vážne problémy.
V súvise s tým treba jasne povedať, že čokoľvek sa proti týmto národnostným menšinám podniká, aby sa podlomila ich životná sila a rast, je ťažkým priestupkom proti spravodlivosti, a to tým viac, ak podobné úsilia smerujú k zničeniu samej národnostnej menšiny.
A naopak, spravodlivosť od štátnych činiteľov zvlášť vyžaduje, aby sa účinne pričinili o to, žeby občania národnostných menšín mohli žiť v ľudských podmienkach, najmä čo sa týka ich jazyka, kultúry, dávnych obyčají i hospodárskych iniciatív.57
Netreba však zabúdať, že členovia menšín, či už z reakcie na svoje aktuálne položenie, ktoré s nevôľou znášajú, alebo z historických dôvodov, sú nezriedka náchylní neprimerane vyzdvihovať svojráz svojej národnosti do tej miery, že ho vynášajú nad všeobecné ľudské hodnoty, akoby blaho celej ľudskej rodiny malo byť podriadené záujmom ich vlastného národa. Je však rozumné, aby títo občania uznali aj výhody, ktoré im plynú z týchto osobitných okolností; každodenný styk s občanmi inej kultúrnej sféry zaiste nemálo prispieva k ich kultúrnemu a duchovnému zdokonaleniu, pretože im umožňuje postupne asimilovať dobré vlastnosti iného národa. Ale to sa stane len vtedy, ak členovia menšiny vytvoria s okolitými národmi určité spoločenstvo a budú sa usilovať mať účasť na ich spôsobe života a ich ustanovizniach, a teda ak nerozdúchavajú spory, ktoré spôsobujú premnohé škody a sú na prekážku spoločenského rozvoja národov.
36. Vzájomné medzištátne vzťahy majú byť vybudované na pravde a spravodlivosti a majú sa utužovať činnou spoluprácou a solidárnosťou, prejavujúcou sa v rozmanitých spoločných podujatiach – ako sa to v našej dobe nie bez pozitívnych výsledkov už deje – na hospodárskom, sociálnom, politickom, kultúrnom, zdravotníckom i športovom poli. A tu netreba strácať zo zreteľa, že verejná moc vo svojej podstate nebola ustanovená na to, aby držala ľudí podrobených v rámci svojho politického spoločenstva, ale aby sa v prvom rade starala o spoločné dobro štátu, ktoré však nijako nemožno oddeliť od blaha celej ľudskej rodiny.
To znamená, že politické spoločenstvá pri sledovaní svojich záujmov nielenže nemajú škodiť iným, ale sa aj majú medzi sebou dohodnúť a spolupracovať, keď jednotlivé štáty nestačia svojimi vlastnými silami dosiahnuť želaný cieľ. V takom prípade však treba dávať veľký pozor, aby to, čo osoží určitej skupine štátov, nebolo iným viac na škodu ako na úžitok.
Všeobecné spoločné dobro si okrem toho vyžaduje, aby sa v rámci každého národa napomáhal všestranný styk medzi občanmi a intermediárnymi organizáciami. A keďže v mnohých častiach sveta jestvujú viac-menej od seba odlišné etnické skupiny, treba sa postarať o to, aby sa neprekážal styk medzi príslušníkmi rozličného národnostného pôvodu; veď by to očividne protirečilo duchu našej doby, keď odstup, ktorým sa jeden národ dištancoval od druhého, je už skoro celkom odstránený. Netreba napokon zabúdať, že ľudia majú popri svojich svojráznych národných zvláštnostiach aj veľmi dôležité spoločné vlastnosti, najmä v duchovnej oblasti, vďaka ktorým môžu neprestajne napredovať a zdokonaľovať sa. A teda všetci majú právo a povinnosť žiť v spoločenstve s ostatnými.
37. Je všeobecne známe, že sú na svete krajiny, kde je nerovnováha medzi veľkou plochou obrábateľnej pôdy a malým počtom obyvateľstva; inde zas medzi prírodným bohatstvom zeme a disponovateľnými prostriedkami na jeho využitie. Preto je potrebné, aby sa medzi národmi nadviazala spolupráca, ktorá by napomáhala obeh kapitálu, dobier a pracovných síl.58
V súvise s tým pokladáme za vhodnejšie, aby sa – nakoľko je to možné – premiestňoval kapitál na miesta, kde sú pracovné sily, a nie naopak. Takto sa totiž umožní množstvu pracujúcich zlepšiť svoje hospodárske položenie a pritom nebudú musieť opustiť svoj rodný kraj a s nemalou bolesťou v srdci sa presídliť, prispôsobovať sa novým okolnostiam i vžívať sa do iného prostredia.
38. City otcovskej lásky, ktoré z Božieho podnetu prechovávame voči všetkým ľuďom, spôsobujú nám hlboký zármutok pri myšlienke na osudy tých, čo boli vyštvaní zo svojej vlasti z politických dôvodov. Zástupy politických utečencov, ktoré sú v súčasnej dobe priam nesčíselné, sprevádzajú veru veľmi mnohé, až neuveriteľné utrpenia.
Tento zjav svedčí o tom, že vlády určitých národov priveľmi obmedzujú slobodu, na ktorú má každý občan právo a ktorá umožňuje život dôstojný človeka. Spomenuté štáty dokonca ohrozujú, ak celkom nepotláčajú, samo právo na slobodu. Tým sa priam naruby obracia spoločenský poriadok, keďže prirodzeným poslaním verejnej moci je starať sa o blaho vospolnosti. Je však jednou zo základných požiadaviek spoločného dobra, aby sa uznávala a zachovávala nedotknutá sloboda v príslušných medziach.
Nebude zbytočné na tomto mieste všetkým pripomenúť, že politický utečenec je osoba so všetkými ľudskými právami a tie mu treba priznať. Svoje ľudské práva politickí utečenci nemôžu stratiť len preto, že ich pozbavili občianstva v ich štáte.
Avšak medzi práva ľudskej osoby patrí aj možnosť vysťahovať sa do štátu, kde má nádej zabezpečiť si lepšiu budúcnosť pre seba a pre svoju rodinu. Verejné vrchnosti majú zas v dôsledku toho povinnosť prijať prisťahovalcov a – nakoľko to dovoľuje ozajstné dobro domáceho obyvateľstva – ísť v ústrety tým, čo sa chcú zapojiť do nového spoločenstva.
Pri tejto príležitosti radi oceňujeme všetky tie snaženia, ktoré na základe bratskej spolupatričnosti alebo kresťanskej lásky sa usilujú zmierniť súženia tých, čo boli nútení opustiť svoj domov a odsťahovať sa inam.
A nemôžeme nepredložiť pozornosti a vďačnosti všetkých šľachetných ľudí medzinárodné ustanovizne, ktoré s tou najväčšou starostlivosťou pracujú v tomto veľmi dôležitom odbore.
39. Naproti tomu s veľkým žiaľom pozorujeme, ako hospodársky vyspelejšie štáty majú k dispozícii a stále vyrábajú strašné zbrane, ktoré si vyžadujú obrovské úsilie a sú veľmi nákladné, takže na občanov spomenutých štátov sa uvaľujú ťažké bremená, zatiaľ čo iným krajinám chýbajú potrebné prostriedky na ich hospodársky a sociálny rozvoj.
Toto zbrojenie sa obyčajne odôvodňuje tvrdením, že za terajších okolností mier možno zabezpečiť jedine rovnováhou ozbrojených síl. A tak, ak niekde vzrastá zbrojný potenciál, ostatné krajiny sa opreteky usilujú zintenzívniť zbrojenie. A keď jeden štát disponuje atómovými zbraňami, to dáva iným štátom pohnútku, aby si zadovážili podobné zbrane s tým istým stupňom ničivosti.
Z tej príčiny národy žijú v ustavičnom strachu pred hrozivým uragánom, ktorý sa môže hocikedy rozpútať s desivou silou. A nie bez dôvodu. Veď zbrane naozaj nechýbajú. I keď je takmer neuveriteľné, že by sa mohol nájsť niekto, čo by vzal na seba zodpovednosť za strašné krviprelievanie a pustošenie, ktoré by vojna vyvolala, predsa nemožno poprieť, že vojnový požiar by mohol vzniknúť aj z nepredvídanej a neočakávanej príčiny. A hoci monštruózna moderná výzbroj odstrašuje ľudstvo od novej vojny, predsa sú oprávnené obavy, že ak sa neprestane s nukleárnymi pokusmi, vykonávanými na vojenské účely, môže to mať nebezpečné následky pre život na zemi.
Preto je naliehavou požiadavkou spravodlivosti, zdravého rozumu a ľudskej cti, aby sa prestalo s pretekmi v zbrojení; aby jednotlivé štáty obojstranne a súčasne zredukovali výzbroj, ktorou disponujú; aby sa zakázali nukleárne zbrane; a aby konečne došlo k primeranému odzbrojeniu na základe spoločnej dohody, zaručenej obojstrannou účinnou kontrolou. „Je neprípustné – vyhlásil náš predchodca blahej pamäti Pius XII. –, aby pohroma svetovej vojny so svojím hospodárskym a sociálnym pustošením, so svojimi bludmi a mravným zmätkom po tretíkrát postihla ľudstvo.“59