40. No všetci musia uznať, že nie je možné zastaviť preteky v zbrojení, ani redukovať výzbroj a tým menej ju odstárniť, ak sa nedospeje k integrálnemu odzbrojeniu myslí, t. j. ak sa všetci svorne a úprimne nepričinia o to, aby sa srdcia zbavili vojnovej psychózy. To však nevyhnutne predpokladá, že sa radikálne zmenia základné podmienky, na ktorých je vybudovaný súčasný mier; totiž že pravý pokoj medzi národmi môže zabezpečiť jedine vzájomná dôvera, a nie rovnováha vo vyzbrojení. Veríme, že je to uskutočniteľné. Veď ide o vec, ktorú diktuje zákon zdravého rozumu, o vec nanajvýš želateľnú a v najväčšej miere užitočnú.
Ide predovšetkým o vec, ktorú diktuje zdravý rozum. Veď všetci dobre vedia – alebo by aspoň mali vedieť –, že vzájomné vzťahy medzi národmi, tak ako aj styky medzi jednotlivými ľuďmi nemožno budovať na sile zbraní, ale podľa zdravého úsudku, teda na zásadách pravdy, spravodlivosti a činorodej solidárnosti.
Povedali sme ďalej, že ide o vec nanajvýš želateľnú. A naozaj, ktože by si čo najvrúcnejšie neprial, aby sa zažehnalo nebezpečenstvo vojny, ako aj aby sa nielen zachoval, ale aj čoraz viac upevňoval mier?
Konečne ide o vec v najväčšej miere užitočnú. Veď naozaj všetci majú z nej osoh: jednotlivci, rodiny, národy, napokon celá ľudská rodina spoločne. V súvise s tým ešte stále zaznieva v našich ušiach výstražný hlas nášho predchodcu Pia XII.: „Nič nie je stratené mierom; všetko môže byť vojnou.“60
A preto my, námestník Ježiša Krista, spasiteľa sveta a pôvodcu pokoja, tlmočiac vrúcne túžby celej ľudskej rodiny a pobádaný otcovskou láskou voči všetkým ľuďom, pokladáme si za povinnosť prosiť a zaprisahať všetkých, najmä zodpovedných verejných činiteľov, aby nešetrili nijakými opatreniami a nijakými námahami, kým beh svetových udalostí nebude v súhlase s ľudským rozumom a ľudskou dôstojnosťou.
Nech skúsení a vplyvní činitelia na spoločných poradách dôkladne skúmajú, ako dať vzájomným medzinárodným vzťahom v celosvetovom rámci ľudskejšiu rovnováhu; rozumieme tým rovnováhu založenú na vzájomnej dôvere, na úprimnosti v rokovaniach, na svedomitom zachovávaní dohôd. Lenže túto otázku treba všestranne uvážiť, kým sa nenájde základňa, na ktorej možno uzavrieť priateľské, trváce a skutočne užitočné dohody.
Z našej strany neprestaneme vyprosovať od Boha požehnanie pre tieto ich práce, aby priniesli pozitívne výsledky.
41. Vzájomné medzinárodné vzťahy majú sa okrem toho usporiadať na zásadách slobody. To znamená, že ani jeden národ nesmie nijakým činom nespravodlivo utláčať iné národy ani sa neoprávnene miešať do ich záležitostí. Naopak, všetky majú mať za cieľ pomáhať, aby si aj iní čoraz viac uvedomovali svoju zodpovednosť, aby sa chopili nových užitočných iniciatív a svojím vlastným pričinením napredovali na všetkých úsekoch.
42. Keďže všetci ľudia sú medzi sebou prepojení zväzkami spoločného pôvodu, kresťanského vykúpenia a konečného cieľa a sú povolaní utvoriť jedinú kresťanskú rodinu, v encyklike Mater et magistra sme vyzvali bohatšie štáty, aby prispeli všestrannou pomocou krajinám, ktoré sú na ceste hospodárskeho rozvoja.61
Nuž teraz môžeme s nemalou duševnou útechou konštatovať, že táto výzva mala rozsiahlu priaznivú ozvenu, a dúfame, že sa tak v budúcnosti stane v ešte väčšej miere, aby hospodársky slabšie krajiny čím skôr povýšili svoju ekonomickú úroveň na taký stupeň, ktorý umožní ich obyvateľstvu život primeranejší ľudskej dôstojnosti.
Treba si však neprestajne uvedomovať, že táto pomoc sa má diať takým spôsobom, aby to nebolo na úkor slobody spomenutých národov. A tieto majú vedieť, že nesú hlavnú zodpovednosť za svoj hospodársko-sociálny vzostup a že samy musia byť jeho prvoradými strojcami.
O tom náš predchodca blahej pamäti Pius XII. vydal tieto múdre smernice: „V novom poriadku, založenom na mravných zásadách, niet miesta na narušovanie slobody, celistvosti a bezpečnosti iných národov bez ohľadu na ich územnú veľkosť alebo obranyschopnosť. I keď sa nedá vyhnúť, aby väčšie štáty, vzhľadom na svoje väčšie možnosti a svoju moc, neudávali smer pri utváraní hospodárskych spoločenstiev s menšími a slabšími národmi, predsa nemožno týmto ani iným národom v rámci všeobecných záujmov uprieť právo na ich vnútropolitickú slobodu, na účinnú ochranu svojej neutrality v medzištátnych sporoch, ktorú im priznáva prirodzené a medzinárodné právo, ako aj na zabezpečenie ich hospodárskeho vývoja; pretože malé národy len za týchto podmienok budú môcť primerane zaručiť svojmu obyvateľstvu spoločné dobro, ako aj hmotné a duchovné blaho.“62
Hospodársky rozvinuté štáty, rozmanitým spôsobom prichádzajúce na pomoc menej pokročilým krajinám, musia v tej najväčšej miere rešpektovať výraznú individualitu každého národa a miestne tradície. Takisto sa majú vystríhať akýchkoľvek mocenských zámerov. Takto chápaná pomoc „bude aj vzácnym prínosom na vytvorenie celosvetového spoločenstva, ktorého všetci členovia by si boli vedomí svojich povinností a svojich práv a pracovali by ako rovnocenní činitelia na uskutočňovaní všeobecného dobra“.63
43. V našich časoch sa medzi ľuďmi šíri čím ďalej, tým viac presvedčenie, že prípadné medzinárodné spory sa nemajú riešiť silou zbraní, ale rokovaním.
Uznávame síce, že toto presvedčenie vzniklo najmä pre úžasnú ničivú silu moderných zbraní a zo strachu pred skazou a strašným pustošením, ktoré by tieto zbrane spôsobili. Preto v tomto našom atómovom veku bolo by už nerozumné pokladať vojnu za vhodný prostriedok na nápravu utrpených krívd.
Bohužiaľ, pozorujeme, že národy ešte často podliehajú strachu ako najvyššiemu zákonu, a preto vynakladajú na zbrojenie obrovské sumy. Pritom tvrdia, že to nerobia z útočných úmyslov, ale aby odstrašili iných od agresie. A nemáme dôvod im neveriť.
Napriek všetkému však treba dúfať, že národy si pri vzájomných stykoch a rokovaniach lepšie uvedomia zväzky svojej spoločnej ľudskej prirodzenosti, ktoré ich navzájom spájajú, a zároveň pochopia, že je jednou z najhlavnejších požiadaviek ich spoločnej prirodzenosti, aby vo vzťahoch medzi ľuďmi a národmi neprevládal strach, ale láska; áno, predovšetkým láska má priviesť ľudí k úprimnému porozumeniu a mnohostrannej spolupráci, ktorá môže mať pre nich vskutku blahodarné následky.
44. Moderný vedecko-technický pokrok veľmi ovplyvňuje život ľudí na celom svete a pobáda ich do stále väčšej spolupráce a vzájomného združovania. Výmena vecí i vedomostí dnes naozaj značne vzrástla, podobne tiež styk medzi ľuďmi. Mimoriadne sa rozmnožili vzájomné styky medzi občanmi, rodinami, intermediárnymi organizáciami rozličných národov a priateľské vzťahy medzi zodpovednými činiteľmi jednotlivých štátov sa stali častejšími. Zároveň aj v hospodárskych veciach štáty sú čím ďalej, tým viac odkázané na seba; ich národné hospodárstva sa postupne medzi sebou natoľko prepájajú, že sa stávajú akoby integračnými časťami jediného celosvetového hospodárstva. Konečne sociálny pokrok, poriadok, bezpečnosť a pokoj jednotlivých štátov sa nachodia v nevyhnutnej vzájomnej závislosti. Z toho jasne vyplýva, že jednotlivé štáty nie sú schopné samy osebe primerane zabezpečiť svoje záujmy a svoj vývoj, pretože blahobyt a pokrok jedného štátu je zložkou a zároveň strojcom blahobytu a pokroku všetkých ostatných.
45. Jednota ľudského spoločenstva existovala v každej dobe, keďže sa skladá z ľudí, ktorí sú medzi sebou rovnoprávni čo do svojej prirodzenej ľudskej dôstojnosti. A preto bude vždy aktuálna požiadavka, vyplývajúca zo samej ľudskej prirodzenosti, venovať potrebnú pozornosť všeobecnému dobru, t. j. spoločnému dobru celej ľudskej rodiny.
V minulosti zodpovední štátni činitelia mohli zrejme v dostatočnej miere zabezpečiť spoločné všeobecné dobro či už normálnou diplomatickou cestou, alebo stretnutiami a rozhovormi na vysokej úrovni, prípadne dohodami; teda spôsobmi a prostriedkami určenými prirodzeným, ľudským alebo medzinárodným právom.
V súčasnosti podstúpili však medzinárodné vzťahy hlboké zmeny. Z jednej strany totiž spoločné dobro všetkých národov nastoľuje veľmi vážne, zložité a krajne naliehavé problémy, predovšetkým čo sa týka ochrany bezpečnosti a mieru vo svete; z druhej strany však zodpovední činitelia jednotlivých národov, súc jeden voči druhému rovnoprávni, nie sú schopní tieto problémy uspokojivo vyriešiť napriek tomu, že usporadujú mnohé spoločné porady a znásobujú svoje úsilia, aby našli primerané právne prostriedky. Nedarí sa im to nie tak pre nedostatok dobrej vôle a podnikavosti, ale preto, že ich autorite chýba dostatočná právomoc.
A tak, berúc do úvahy položenie, v ktorom sa nachádza súčasné ľudstvo, usporiadanie, štruktúra a účinnosť autority, ktorou disponuje verejná moc v celosvetových rozmeroch, je zjavne neschopná zabezpečiť spoločné dobro všetkých národov.
46. Pri pozornom skúmaní jednak podstaty spoločného dobra, jednak štruktúry a fungovania verejnej moci možno medzi nimi vidieť zreteľný vnútorný súvis. Ako totiž mravný poriadok vyžaduje verejnú moc na zabezpečenie spoločného dobra v občianskej spoločnosti, takisto sa žiada, aby verejná moc mohla naozaj účinne sledovať tento cieľ. Práve preto treba, aby občianske ustanovizne – prostredníctvom ktorých sa verejná moc prejavuje, účinkuje a plní svoje poslanie – boli tak usporiadané a natoľko účinné, aby naozaj viedli k spoločnému dobru, a to spôsobom a prostriedkami, ktoré vyhovujú danej situácii.
Keďže však všeobecné spoločné dobro nastoľuje problémy týkajúce sa všetkých národov a keďže tieto problémy môže riešiť iba verejná autorita, ktorá má primeranú moc a štruktúru, disponuje príslušnými prostriedkami a pole jej pôsobnosti sa rozprestiera na celý svet, z toho vyplýva, že sám mravný poriadok požaduje, aby bola ustanovená takáto všeobecná autorita.
47. Táto všeobecná celosvetová verejná autorita, opatrená vhodnými prostriedkami na zabezpečenie všeobecného spoločného dobra, má byť ustanovená na základe súhlasu všetkých národov, a nie nasilu vnútená, a to preto, že má plniť svoje poslanie účinne, a teda musí byť nestranná, úplne nezaujatá, slovom, má sa starať o spoločné dobro všetkých národov. Keby totiž túto všeobecnú autoritu nasilu presadili mocnejšie národy, bolo by sa treba právom obávať, že bude slúžiť iba záujmom máloktorých, alebo že bude závisieť iba od jedného jediného národa; a to by ohrozilo jej vážnosť a účinnosť jej činnosti. Hoci sa totiž národy medzi sebou hodne líšia stupňom svojho hospodárskeho vývoja a svojou vojenskou mocou, predsa sú nanajvýš citlivé na svoju rovnoprávnosť a na prednosti svojho spôsobu života. Preto sa štáty nie bez opodstatnenia nerady podrobujú moci, ktorá im bola nasilu vnútená, alebo na ktorej založení nemali účasť, prípadne ktorú neprijali dobrovoľne.
48. Tak o spoločnom dobre jednotlivých štátov, ako aj o všeobecnom spoločnom dobre nemôže sa rozhodovať bez ohľadu na ľudskú osobu. Preto verejná celosvetová autorita celkom osobitne musí dbať o to, aby práva ľudskej osoby boli uznávané, rešpektované, svedomito zachovávané a skutočne napomáhané. Tento cieľ môže dosiahnuť priamo svojou vlastnou činnosťou alebo tým, že vytvorí v celosvetovom rámci také ovzdušie, v ktorom vedúci činitelia jednotlivých štátov budú mať možnosť ľahšie plniť svoje povinnosti.
49. Ako v jednotlivých štátoch vzťahy medzi verejnou mocou a občanmi, rodinami i intermediárnymi organizáciami majú sa spravovať a usmerňovať podľa princípu subsidiárnosti, takisto podliehajú tomu istému princípu správne vzťahy medzi verejnou celosvetovou autoritou a zodpovednými verejnými orgánmi jednotlivých štátov. To znamená, že úlohou tejto celosvetovej autority je skúmať a riešiť hospodárske, sociálne, politické a kultúrne problémy týkajúce sa spoločného dobra všetkých; problémy natoľko vážne, rozsiahle a naliehavé, že verejné vrchnosti jednotlivých štátov nie sú schopné ich zvládnuť.
Pravda, táto celosvetová autorita nemá obmedzovať pole pôsobnosti verejných orgánov jednotlivých štátov ani ich nahradiť. Naopak: má sa usilovať vytvoriť v celosvetovom rámci také podmienky, v ktorých nielen verejné vrchnosti jednotlivých štátov, ale aj jednotlivci a intermediárne organizácie sa môžu bezpečnejšie venovať svojmu poslaniu, plniť si svoje povinnosti a užívať svoje práva.64