100. A veru hlboké sú tie zmeny, ktoré od čias Leva XIII. podnes podstúpil tak hospodársky režim, ako i socializmus.
Predovšetkým je každému zjavné, že do hĺbky sa zmenili ekonomické podmienky. A vy viete, ctihodní bratia a milovaní synovia, že náš predchodca blahej pamäti sa vo svojej encyklike zamýšľal najmä nad hospodárskym usporiadaním, v ktorom sa vo všeobecnosti napomáha hospodárska činnosť zo strany jedných kapitálom a zo strany druhých prácou, ako to definoval výstižným vyjadrením: „Niet kapitálu bez práce, ani práca nemôže byť bez kapitálu.“43
101. Lev XIII. hľadal všetky prostriedky na usmernenie tohto spoločenského poriadku podľa noriem počestnosti, z čoho vidieť, že tento poriadok nie je sám osebe na odsúdenie. Skutočne nie je vo svojej podstate zlý, je však porušením správneho usporiadania vecí, keď kapitál viaže na seba robotníkov čiže proletársku triedu s cieľom a za podmienok vykorisťovania podnikov, a teda celého hospodárstva podľa svojej vôle a na svoj prospech, neberúc ohľad ani na dôstojnosť robotníkov, ani na sociálny charakter hospodárstva, ani na samotnú sociálnu spravodlivosť a spoločné dobro.
102. Je pravda, že ani dnes to nie je jediný hospodársky poriadok, ktorý by platil všade; jestvuje aj iná forma, ktorá tiež zahrnuje veľké množstvo osôb, dôležité vzhľadom na počet či silu, ako napríklad roľnícka trieda, v ktorej väčšia časť ľudstva si statočnou a poctivou prácou zabezpečuje svoje živobytie. Aj ona má svoje úzkosti a ťažkosti, ktorých sa dotýka náš predchodca na mnohých miestach svojej encykliky a aj my sami sme ich v tejto encyklike viackrát naznačili.
103. Ale kapitalistické hospodárske zriadenie s rozširujúcim sa industrializmom do celého sveta sa v období po encyklike Leva XIII. tiež rozšírilo na všetky strany až do takej miery, že zasiahlo a preniklo aj do hospodárskych a sociálnych podmienok tých, ktorí sa nachádzajú mimo jeho okruhu, čím im v určitom zmysle vtlačilo svoju pečať.
104. Ak teda vyzývame na štúdium zmien, ktoré zasiahli kapitalistické hospodárske zriadenie po časoch Leva XIII., nerobíme tým dobre len tým, ktorí bývajú v krajinách ovládaných kapitálom a priemyslom, ale celému ľudstvu.
105. To, čo dnes predovšetkým bije do očí, je nielen sústredenie bohatstva, ale tiež aj nahromadenie obrovskej moci, neobmedzené ovládnutie hospodárstva v rukách niekoľkých, a to často ani nie vlastníkov, ale len strážcov a správcov kapitálu, s ktorým však zaobchádzajú podľa svojej vôle a ako sa im páči.
106. Táto moc je obzvlášť neobmedzená u tých, ktorí majúc v rukách peniaze, správajú sa ako ich páni; to preto, lebo sú v určitom zmysle rozdeľovateľmi krvi, z ktorej žije hospodársky organizmus, a majú v rukách takpovediac dušu hospodárstva, takže nik by proti ich vôli nemohol ani len dýchať.
107. Takéto sústredenie síl a moci, ktoré je priam špecifickým znakom súčasného hospodárenia, je prirodzeným plodom onej neviazanej slobody konkurencie, ktorá necháva prežiť len tých najsilnejších, čiže často tých najnásilnejších v boji a tých, ktorí najmenej berú ohľad na svedomie.
108. Toto sústredenie bohatstva a moci potom vytvára tri druhy boja o ovládnutie: predovšetkým sa bojuje o ekonomickú prevahu; potom sa húževnato zápasí aj o nadvládu nad politickou mocou, aby sa podmanila jej sila a vplyv pri hospodárskom súťažení; napokon sa bojuje medzi samými štátmi, buď preto, že krajiny využívajú svoju silu a politickú moc na zabezpečenie hospodárskych výhod pre svojich občanov, alebo preto, že uplatňujú hospodársku moc a silu na riešenie politických otázok, ktoré medzi jednotlivými krajinami vznikajú.
109. Konečné dôsledky individualistického ducha v hospodárskom živote sú napokon tie, ktoré vy sami, ctihodní bratia a milovaní synovia, vidíte a odsudzujete. Voľná konkurencia totiž zničila samu seba; namiesto voľného trhu nastúpila ekonomická hegemónia; ziskuchtivosť priviedla za sebou neudržateľnú žiadostivosť po nadvláde; a celé hospodárstvo sa tak stalo hrozivo tvrdým, neúprosným a ukrutným. K tomu treba pridať vážne škody, ktoré pochádzajú z odsúdeniahodného zmätku zásahov a služieb vlastných pre verejnú moc s prejavmi a službami samotnej ekonómie: ako napríklad, aby sme citovali len jedno z najdôležitejších, zníženie dôstojnosti štátu, ktorý sa stáva služobníkom a poslušným nástrojom ľudských náruživostí, zatiaľ čo by mal zasadnúť ako zvrchovaný pán a sudca v rôznych veciach, slobodne nestranný a zameraný len na spoločné dobro a na spravodlivosť. V poriadku medzinárodných vzťahov vytryskol z toho istého prameňa dvojitý prúd: na jednej strane nacionalizmus alebo aj ekonomický imperializmus, na druhej strane nemenej neblahý a hanebný bankový internacionalizmus alebo medzinárodný peňažný imperializmus, ktorý spôsobil, že vlasť je tam, kde sa dobre vodí.