Kresťanská sociálna náuka ako jediný liek na kapitalizmus

110. Nuž akými liekmi je možné čeliť takému hlboko zakorenenému zlu, to sme už vyložili v druhej časti tejto encykliky, v ktorej sme sa tým zaoberali z doktrinálneho pohľadu: tu nám postačí pripomenúť základné myšlienky nášho učenia. Keďže je teda hospodársky poriadok založený predovšetkým na kapitále a na práci, treba, aby boli známe a uskutočňované predpisy správneho rozumu, totiž kresťanskej sociálnej filozofie, ktoré sa týkajú týchto dvoch spomenutých prvkov a vzťahov medzi nimi. Takto, aby sa predišlo krajnostiam individualizmu na jednej strane a socializmu na druhej strane, treba brať nadovšetko ohľad zároveň na dvojitú povahu, individuálnu a spoločenskú, tak kapitálu alebo vlastníctva, ako i práce. A tak vzťahy medzi nimi musia byť riadené podľa zákonov tej najprísnejšej výmennej spravodlivosti, ktorá sa opiera o kresťanskú lásku. Je nutné, aby voľná konkurencia, obmedzená v rozumných a spravodlivých hraniciach, a ešte viac ekonomická moc boli skutočne podriadené verejnej autorite v tom, čo sa týka výkonu jej právomoci. Napokon ustanovizne národov musia postupne prispôsobovať celú spoločnosť požiadavkám spoločného dobra, teda zákonitostiam sociálnej spravodlivosti. To nevyhnutne dovedie k tomu, že taká dôležitá súčasť spoločenského života, akou je hospodárska činnosť, sa opäť obnoví v zdravom a dobre vyrovnanom poriadku.

b) Transformácia a rozdelenie socializmu

Socializmus, hoci je dnes rozdelený, ostal protikresťanský

111. Nie menej hlbokú zmenu, akú podstúpil hospodársky poriadok, zaznamenal od dôb Leva XIII. aj socializmus, s ktorým obzvlášť bojoval náš predchodca. Vtedy sa totiž mohol považovať za jednotný a za obhajcu doktrinálnych zásad definovaných alebo zhrnutých v jednom systéme; dnes však ho treba rozdeliť do dvoch základných strán, ešte k tomu stojacich proti sebe a navzájom nepriateľských, avšak predsa takých, že ani jedna z nich sa neodkláňa od základov vlastných pre každý socializmus a tiež odporujúcich kresťanskej viere.

Vznik bezbožného a násilného komunizmu

112. Jedna zo strán socializmu podstúpila tú istú transformáciu, akú sme opísali vyššie ohľadom kapitalistického hospodárstva, a upadla do komunizmu. Tento hlása a sleduje dve myšlienky, vôbec nie v skrytosti alebo okľukou, ale celkom verejne a všetkými prostriedkami, a to aj násilnými: ten najzúrivejší triedny boj a úplné odstránenie súkromného vlastníctva. A pri napĺňaní týchto dvoch cieľov sa pred ničím nezastaví a nič nerešpektuje; tam však, kde sa dostal k moci, ukazuje sa ešte ukrutnejší a divší, že sa to zdá až neuveriteľné a hrôzostrašné. Dôkazom toho je strašné krviprelievanie a ničenie, ktoré si pripísal v rozsiahlych krajinách východnej Európy a Ázie. Do akej miery je otvoreným nepriateľom svätej Cirkvi i samého Boha, to je vec, žiaľ, potvrdená skúsenosťou a všetkým dobre známa. Nepovažujeme preto za nevyhnutné varovať dobrých a verných synov a dcéry Cirkvi pred zlou a nespravodlivou povahou komunizmu. Avšak nemôžeme predsa bez hlbokého žiaľu hľadieť na nedbalosť a nezáujem tých, ktorí zjavne nedávajú primeranú váhu hroziacim nebezpečenstvám a s pasívnou ľahostajnosťou umožňujú, aby sa na všetky strany šírili tieto bludy, ktoré krviprelievaním a násilnosťami privedú celú spoločnosť na smrť. Avšak najviac si odsúdenie zaslúžia tí, ktorí zanedbávajú prekonanie alebo premenu tých podmienok, ktoré dráždia ducha národov, a tým pripravujú cestu revolúcii a záhube spoločnosti.

Nový socializmus odmieta použitie násilia

113. Miernejšou je druhá strana, ktorá si zachovala názov socializmu; nielenže totiž hlása odmietanie použitia násilia, ale aj keď nezavrhuje triedny boj a odstránenie súkromného vlastníctva, oslabuje ho aspoň umiernenosťou a zdržanlivosťou. Povedalo by sa teda, že socializmus, vyľakaný svojimi zásadami a dôsledkami, ku ktorým ich dovádza komunizmus, obracia sa a určitým spôsobom približuje k tým pravdám, ktoré kresťanská tradícia vždy slávnostne vyučovala. Nemožno totiž poprieť, že jeho požiadavky sa niekedy i dosť blízko približujú k tým, ktoré oprávnene predkladajú kresťanskí reformátori spoločnosti.

Požiadavky nového socializmu: miernosť v triednom boji a v medziach práva na vlastníctvo

114. Triedny boj totiž, ak sa vzdá prejavov nepriateľstva a vzájomnej nenávisti, postupne sa premení na počestnú diskusiu, založenú na hľadaní spravodlivosti; diskusiu, ktorá, isteže, nie je oným šťastným sociálnym zmierom, ktorý si všetci túžobne prajú, ale ktorá môže a musí byť východiskovým bodom ku vzájomnej spolupráci tried. Tak aj vojna vyhlásená súkromnému vlastníctvu sa stále viac zmierňuje a ohraničuje až do takej miery, že nakoniec sa už nenapáda samotné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ale určitá spoločenská hegemónia, ktorú si vlastníctvo protiprávne osobovalo a privlastnilo. A skutočne, takáto nadvláda nemôže patriť obyčajným vlastníkom, ale jedine verejnej moci. Tak by bolo možné pri nedostatku citlivosti dospieť až k tomu, že základné tézy umierneného socializmu sa už viac nerozchádzajú s túžbami a požiadavkami tých, čo na základe kresťanských zásad hľadajú cesty reformovania ľudskej spoločnosti. A v skutočnosti možno naozaj podporiť, že sú určité kategórie dobier, ktoré treba rezervovať pre verejnú moc, pretože so sebou prinášajú takú ekonomickú prevahu, akú nemožno ponechať v rukách súkromných občanov bez ohrozenia spoločného dobra.

Spravodlivé sociálne požiadavky nie sú monopolom socializmu

115. Takéto spravodlivé požiadavky a túžby už neobsahujú nič, čo by sa priečilo katolíckej pravde, a ešte menej sú to požiadavky vlastné socializmu. Preto tí, čo si tieto veci kladú za cieľ, nemajú žiaden dôvod spomínať socializmus.

c) Správanie sa katolíkov voči socializmu

Je to márna nádej, chcieť získať socialistov za cenu ústupkov voči zásadám kresťanskej pravdy

116. Nemožno si preto myslieť, že tie strany alebo skupiny socialistov, ktoré nie sú komunistické, až do takejto miery zmenili svoje názory či už v praxi, alebo vo svojom programe. Nie, pretože zväčša nezavrhujú ani triedny boj, ani odstránenie súkromného vlastníctva, ale chcú ich len v určitom zmysle zjemniť. Ibaže ak sa ich falošné zásady takto zjemnia, či priam vymažú, vyplýva z toho, respektíve niektorí prichádzajú s takouto pochybnosťou: či náhodou aj zásady kresťanskej pravdy nemožno určitým spôsobom zjemniť alebo zmierniť, aby sa tak vyšlo v ústrety socializmu s cieľom zhodnúť sa spolu na akejsi strednej ceste. A sú aj takí, čo v sebe živia márnu nádej, že takýmto spôsobom k nám pritiahnu socialistov. Je to márna nádej, hovoríme. Tí totiž, ktorí chcú byť apoštolmi medzi socialistami, musia vyznávať kresťanskú pravdu otvorene a úprimne v jej plnosti a celistvosti a nijakým spôsobom nepoužívať tichý súhlas s bludmi. Ak však skutočne chcú byť hlásateľmi evanjelia, musia sa usilovať predovšetkým ukázať socialistom, že ich požiadavky, pokiaľ sú spravodlivé, je možné oveľa viac podporiť zásadami kresťanskej viery a oveľa účinnejšie napomáhať mocou kresťanskej lásky.

Slávnostné vyhlásenie nezlučiteľnosti socializmu s učením Katolíckej cirkvi

117. Čo však povedať v takom prípade, keď ohľadom triedneho boja a súkromného vlastníctva socializmus sa skutočne tak zjemní a upraví, že už nebude mať nič, čo by sa mu v týchto veciach mohlo vyčítať? Vari sa tým zriekol svojich zásad, svojej povahy protirečiacej kresťanskému náboženstvu? Toto je vec, v ktorej sa mnohé duše nachádzajú na pochybách. A nemálo je aj katolíkov, ktorí dobre vedia, že kresťanské zásady nemožno ani zanechať, ani vymazať, a preto dvíhajú svoj pohľad k Svätej stolici a túžobne žiadajú, aby sme rozhodli, či socializmus sa do takej miery odvrátil od omylov, že ho možno bez ujmy na ktorejkoľvek z kresťanských zásad prijať a v určitom zmysle akoby pokrstiť. Aby sme teda podľa svojej otcovskej starostlivosti vyhoveli týmto túžbam, vyhlasujeme, že socializmus, či už ho považujeme za učenie, alebo za historickú skutočnosť, alebo za „činnosť“, pokiaľ ostáva naozaj socializmom, aj po uznaní pravdy a spravodlivosti v týchto veciach, ktoré sme povedali, nemôže sa zlúčiť s učením Katolíckej cirkvi. To preto, lebo jeho pojem spoločnosti možno označiť za protikladný voči kresťanskej pravde.

Protiklad medzi kresťanstvom a socializmom v otázke konečného cieľa

118. Podľa kresťanského učenia totiž cieľ, pre ktorý je človek obdarovaný spoločenskou povahou, sa nachádza na tejto zemi, a síce aby človek žil v spoločnosti a pod spoločenskou autoritou Bohom nariadenou,44 aby rozvíjal a naplno využíval všetky svoje schopnosti na česť a slávu Stvoriteľa; a verne vykonávajúc povinnosti svojho zamestnania a povolania, nech je akékoľvek, dosiahol šťastie časné a zároveň i večné. Socializmus, naopak, vôbec nedbá a nestará sa o tento vznešený cieľ, či už človeka, alebo spoločnosti, a predpokladá, že ľudské spoločenstvo je ustanovizňou zameranou jedine na blahobyt.

Dôsledné uplatňovanie socializmu porušuje ľudskú dôstojnosť

119. Z toho totiž, že primerané rozdelenie práce účinnejšie zabezpečuje výrobu než rozdelené úsilie jednotlivcov, socialisti uzatvárajú, že hospodárska činnosť, pri ktorej berú do úvahy jedine materiálny výsledok, musí byť nevyhnutne vykonávaná spoločensky. A z tejto nutnosti podľa nich vyplýva, že ľudia sa bezpodmienečne musia celkom podriadiť spoločnosti v tom, čo sa týka výroby. Ba vlastnenie väčšieho množstva bohatstva, ktoré môže slúžiť životnému pohodliu, je vyzdvihované do takej miery, že mu treba podriadiť tie najvyššie dobrá človeka, najmä slobodu, a všetky ich obetovať požiadavkam účinnejšej výroby. Tento predpoklad „socializovaného“ poriadku výroby, obmedzujúci ľudskú dôstojnosť, bude podľa nich hojne vynahradený dobrami, ktoré jednotlivci z neho obsiahnu, aby ich mohli použiť na spohodlnenie a spríjemnenie života podľa vlastného potešenia. A tak spoločnosť, ako si ju predstavuje socializmus, nemôže existovať ani chápať sa oddelene od naozaj prehnaného obmedzovania, a na druhej strane ostáva napospas nemenej falošnej voľnosti, pretože jej chýba pravá spoločenská autorita. Táto sa však nemôže zakladať na časných a materiálnych výhodách, ale môže pochádzať jedine od Boha Stvoriteľa a konečného cieľa všetkých vecí.45