Hospodársko-spoločenský neporiadok vedie duše ku skaze

130. Všetci sú vystrašení takmer výlučne zo vzbúr, masakier a časnej skazy. Ale ak na tieto skutočnosti hľadíme z kresťanského pohľadu, ako je to našou povinnosťou, čo sú všetky tieto zlá v porovnaní so skazou duší? A predsa môžeme bez zveličovania označiť dnešný chod spoločenského a hospodárskeho života za taký, že nesmierne veľké množstvo ľudí sa stretá s najväčšími ťažkosťami práve v snahe o to, čo jediné je nevyhnutné pre najhlavnejšiu úlohu zo všetkých, totiž úlohu svojej vlastnej večnej spásy.

Nemôžeme byť ľahostajní voči nebezpečenstvám materializmu

131. Keď nás prvý z pastierov ustanovil za pastiera a ochrancu tohto nespočetného množstva ovečiek, ktoré vykúpil svojou krvou, nemôžeme hľadieť ľahostajne na také obrovské nebezpečenstvo. Naopak, vedomí si svojho pastierskeho úradu, s otcovskou starostlivosťou neustále premýšľame o tom, ako im priniesť pomoc, odvolávajúc sa aj na neúnavné úsilie iných, ktorí sa z titulu povinnosti alebo lásky touto problematikou zaoberajú. Veď čo by osožilo, keby sa ľudia čo aj tým najrozumnejším užívaním bohatstva dokázali stať schopnejšími získať hoci aj celý svet, ak by tým uškodili svojej duši?54 Čo by osožilo učiť ich bezpečné zásady vo veciach ekonómie, ak by sa potom nechali strhnúť neviazanou žiadostivosťou a obmedzenou sebaláskou až do takej miery, že „hoci počuli Pánove príkazy, robili potom celkom naopak“!55

Odvrátenie sa od zákonov kresťanstva je plodom zvrátených žiadostivostí, ktoré sú následkom dedičného hriechu

132. Tento odklon spoločenského a hospodárskeho života od zákonov kresťanstva a na to nadväzujúci odpad mnohých robotníkov od katolíckej viery má svoj koreň a pôvod v nezriadených náklonnostiach duše, tomto smutnom dôsledku dedičného hriechu, ktorý zničil úžasnú rovnováhu ľudských schopností. A tak človek je ľahko strhnuteľný zvrátenými žiadostivosťami a je mocne pobádaný uprednostňovať prchavé dobrá tohto sveta pred nepominuteľnými nebeskými dobrami. Z tohto pramení neuhasiteľný smäd po bohatstve a po časných dobrách, ktorý, hoci v každej dobe viedol ľudí k porušovaniu Božích zákonov a pošliapavaniu práv blížnych, dnes v modernom ekonomickom usporiadaní ponúka ľudskej krehkosti oveľa väčší počet podnetov. A keďže nestálosť hospodárskeho života a zvlášť jeho organizmu si vyžaduje veľké a trvalé úsilie od tých, ktorí sa v ňom angažujú, niektorí si zatvrdili svedomie do takej miery, že považujú za dovolené dvíhať zisky akýmkoľvek spôsobom a všetkými prostriedkami potom s veľkým úsilím brániť nahromadené bohatstvo pred nečakanými zvratmi šťastia.

Ľahké zárobky, ktoré trhová anarchia ponúka všetkým, strhávajú mnohých k výmenám a predajom, takže títo dychtia jedine po rýchlom zbohatnutí; a s minimálnou námahou a bezbrehou špekuláciou potom dvíhajú alebo stláčajú ceny podľa svojej ľubovôle a chamtivosti, takže celkom znemožňujú všetky rozumné predpovede výrobcov. Právne nariadenia, zamerané na uľahčenie spolupráce kapitálov, ako rozdeľujú zodpovednosť a znižujú riziko vyjednávania, stali sa zároveň zámienkou na to najodsúdeniahodnejšie uvoľnenie: vidíme totiž, ako sa zúžením zúčtovacej povinnosti zmenšila zodpovednosť v dušiach a pod rúškom obrany takzvanej anonymnej spoločnosti sa páchajú tie najhoršie nespravodlivosti a podvody. A vedúci týchto ekonomických združení, zabúdajúc na svoje povinnosti, nezriedka zrádzajú práva tých, ktorých úspory sa podujali spravovať. V neposlednom rade nemožno opomenúť odsúdenie aj takých podvodníkov, ktorí zanedbávajú oprávnené požiadavky tých, čo si slúžia ich prácou, a neostýchajú sa ani dráždiť ľudskú žiadostivosť, aby ju potom zneužili vo svoj prospech.

Z racionalizmu vzišla ekonomická veda oddelená od mravného zákona

133. Tieto vážne neprístojnosti bolo možné napraviť, alebo im aj predísť jedine prísnou mravnou disciplínou, pevne udržiavanou zo strany spoločenskej autority. Avšak táto, žiaľ, chýbala. A pretože nové hospodárske zriadenie sa zavádzalo práve vtedy, keď mnohých prenikali a zakoreňovali sa v nich zásady racionalizmu, zrodila sa v krátkom čase ekonomická veda, oddelená od mravného zákona; a v dôsledku toho sa popustila brzda ľudským vášňam.

Tak sa stalo, že ľudia v oveľa väčšom počte než predtým začali uvažovať iba o tom, ako za každú cenu zväčšiť svoj majetok, hľadali nadovšetko a vo všetkom svoje vlastné záujmy a nerobili si výčitky svedomia ani z tých najťažších priestupkov proti iným ľuďom. Prví, čo sa vydali na túto širokú cestu zatratenia,56 nachádzali mnohých nasledovníkov v zlobe príkladom svojho zdanlivého úspechu, ako aj neobyčajným prepychom svojho bohatstva, ale i výsmechom adresovaným svedomiu iných ľudí, že sú vraj obeťou nechutných škrupúľ, a napokon i drvením svojich zastrašenejších konkurentov.

Mravný úpadok pracujúcich je dôsledkom neľudského vykorisťovania

134. Keď takto zišli zo správnej cesty vedúci činitelia ekonómie, dav robotníkov celkom prirodzene skĺzol do tej istej priepasti, a to tým skôr, keď mnohí vrchní majstri v dielňach vykorisťovali svojich robotníkov ako obyčajné stroje a nijako nedbali o ich duše, ba ani len nebrali do úvahy ich vyššie záujmy. Skutočne hrozné je pomyslieť na tie obrovské nebezpečenstvá, ktorým sú v moderných dielňach vystavené mravy robotníkov (zvlášť mladých) a stud diev i žien, na prekážky, ktoré často súčasné hospodárske zriadenie a najmä úplne nerozumné podmienky bývania vytvárajú pre jednotu a intimitu rodinného života; alebo na to, aké je ťažké primerane svätiť sviatočné dni; na všeobecné oslabenie onoho rýdzeho kresťanského povedomia, vďaka ktorému kedysi aj jednoduché a nevzdelané osoby sa dokázali pozdvihnúť k vysokým ideálom, a dnes na jeho miesto nastúpila jediná starosť, a to akýmkoľvek spôsobom sa zabezpečiť pre každodenný život. A tak telesná práca, ktorú Božia prozreteľnosť aj po prvotnom hriechu ustanovila pre dobro nielen tela, ale i ducha, sa postupne mení na nástroj skazenosti. Takto nehybná hmota vychádza z fabriky vyšľachtená, avšak osoby sa tam kazia a upadajú.

Potvrdenie, že človek musí všetku svoju časnú činnosť zamerať na Boha

135. Na takúto masakru duší, ktorá, ak bude trvať i naďalej, znemožní akúkoľvek snahu o obnovu spoločnosti, niet inej nápravy než otvorený a úprimný návrat ľudí k učeniu evanjelia, teda k prikázaniam toho, ktorý jediný má slová večného života,57 a teda také slová, ktoré aj keď pominie nebo a zem, nepominú.58 Tí, ktorí sú v sociálnych otázkach naozaj skúsení, sa vrelo dovolávajú toho, čo nazývajú dokonalou „realizáciou“ hospodárskeho života. Avšak takýto poriadok, po ktorom aj my sami vrúcne túžime a s horlivým úsilím ho napomáhame, bude neúplný a nedokonalý, ak všetky formy ľudskej činnosti sa priateľsky nezladia, aby napodobnili a dosiahli, pokiaľ je to človeku dané, úžasnú jednotu Božieho plánu; máme na mysli ten dokonalý poriadok, ktorý Cirkev dôrazne hlása a ktorý si vyžaduje samotný rozum, aby totiž všetky veci boli zamerané na Boha ako na prvý a najvyšší cieľ všetkej stvorenej činnosti a všetky stvorené dobrá boli považované za obyčajné prostriedky, ktoré treba užívať do takej miery, do akej vedú k najvyššiemu cieľu.

136. Netreba si myslieť, že by preto výnosné zamestnania boli menej uznávané alebo považované za nie celkom zhodné s ľudskou dôstojnosťou. Naopak, učíme sa s úctou v nich spoznávať prejav vôle Stvoriteľa, ktorý postavil človeka na zem, aby ju obrábal a podrobil ju svojim mnohorakým potrebám. Rovnako sa nezakazuje tým, ktorí sa zaoberajú výrobou, aby spravodlivým a primeraným spôsobom zväčšovali svoj majetok; naopak, Cirkev učí, že je spravodlivé, aby každý, kto slúži spoločenstvu a obohacuje ho zväčšovaním množstva dobier samotného spoločenstva, sa z toho aj sám obohatil podľa svojho stavu, pokiaľ o to všetko sa usiluje s primerenou úctou voči Božiemu zákonu, nenarušuje tým práva iných a toto bohatstvo užíva podľa poriadku viery a správneho rozumu.

137. Ak tieto normy budú všade, všetkými a vždy dodržiavané, nielen vytváranie a zaobstarávanie dobier, ale aj užívanie bohatstva, ktoré je dnes tak často nezriadené, bude rýchlo prinavrátené do hraníc rovnosti a spravodlivého rozdelenia. Takto sa proti lakomej žiadostivosti výlučne po vlastných záujmoch, ktorá je hanbou a hriechom našej doby, postaví skutočne a reálne príjemné a zároveň účinné pravidlo kresťanskej miernosti, podľa ktorého človek musí hľadať predovšetkým Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, presvedčený o tom, že časné dobrá mu budú pridané v miere jeho potrieb podľa istého prísľubu Božej veľkodušnosti.59

Láska spojená so spravodlivosťou je nevyhnutná na obnovu spoločnosti

138. Avšak na plné zabezpečenie týchto reforiem je nevyhnutné, aby sa k zákonu spravodlivosti pridružil zákon lásky, „ktorá je zväzkom dokonalosti“.60 Ako sa teda klamú tí nerozvážni reformátori, ktorí sa starajú len o spravodlivosť, aj to len o výmennú spravodlivosť, a pohŕdavo odmietajú prispenie lásky! Isteže, nemožno sa dovolávať lásky, aby nahradila spravodlivosť, ktorá je predpísaná z povinnosti a nespravodlivo odopieraná. Ale keby sme aj predpokladali, že každý dostane to, čo mu podľa práva prináleží, ostane ešte stále široké pole pre lásku. Samotná spravodlivosť totiž, aj keby bola dodržiavaná s tou najväčšou dôslednosťou, môže síce odstrániť príčiny spoločenských konfliktov, ale nedokáže spojiť srdcia a zjednocovať vôle.

139. Všetky ustanovizne, zamerané na upevňovanie pokoja a podnecovanie vzájomnej pomoci medzi ľuďmi, nech vyzerajú akokoľvek dokonalé, majú podstatný základ svojej pevnosti vo vzájomnom prepojení vôlí, ktorým sú členovia navzájom zjednotení; a ak toto chýba, ako často zo skúsenosti vidíme, aj tie najlepšie predpisy vychádzajú nazmar. Pravá zhoda všetkých za to isté spoločné dobro sa teda nemôže dosiahnuť inak, len keď všetky súčasti spoločnosti pocítia, že sú členmi jedinej veľkej rodiny a deťmi toho istého nebeského Otca, ba že sú jedným telom v Kristovi a že „sme si navzájom údmi“,61 takže „ak trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy“.62 Len vtedy bohatí a ostatní vedúci činitelia zmenia svoj pôvodný chlad voči svojim chudobnejším bratom a sestrám na vrelú a činnú náklonnosť; s dobrotivou tvárou a širokým srdcom prijmú ich spravodlivé požiadavky a zo srdca odpustia aj ich viny a omyly. Na druhej strane robotníci, úprimne zanechajúc pocity nenávisti a závisti, ktoré ľstivo využívajú stúpenci triedneho boja, nielenže nebudú pohŕdať miestom, ktoré im v ľudskej spoločnosti určila Božia prozreteľnosť, ale, naopak, budú si ho veľmi vážiť vo vedomí, že tak skutočne účinne a dôstojne spolupracujú na spoločnom dobre, každý podľa svojej hodnosti a úradu, a tak budú užšie nasledovať príklad toho, ktorý, hoci bol Bohom, chcel byť na zemi robotníkom a byť považovaný za syna robotníka.