Dnes je nevyhnutný nový zásah Magistéria v sociálnej otázke

40. Keďže však postupom času sa objavili niektoré pochybnosti ohľadom správnej interpretácie mnohých myšlienok encykliky Leva XIII. alebo ohľadom dôsledkov, ktoré z nich treba vyvodiť, a to pochybnosti, ktoré vyvolali nie vždy pokojné spory medzi samotnými katolíkmi, a na druhej strane nové potreby našej doby a zmenený stav vecí si žiadajú dôkladnejšiu aplikáciu náuky Leva XIII. alebo aj nejaký doplnok ku nej, veľmi radi využívame túto vhodnú príležitosť, aby sme sa, pokiaľ ide o nás, vyjadrili k pochybnostiam a požiadavkám modernej doby podľa nášho apoštolského poslania, pre ktoré sme dlžníkom všetkých.18

II.Obrana a rozvinutie sociálnej náuky Leva XIII.

Kompetencie Cirkvi v sociálnej a ekonomickej oblasti

41. Skôr však, než by sme dali tieto vysvetlenia, žiada sa predložiť princíp, ktorý už Lev XIII. s nevídanou jasnosťou stanovil, že totiž nám prislúcha právo i povinnosť s najvyššou autoritou posudzovať podobné sociálne a ekonomické otázky.19 Isteže, Cirkvi nebolo zverené poslanie viesť ľudí ku šťastiu rýdzo pozemskému a pominuteľnému, ale k večnému. Ba „Cirkev sa nechce a ani nesmie bez vážneho dôvodu miešať do riadenia čisto ľudských vecí“.20 V žiadnom prípade sa však nemôže vzdať Bohom zverenej úlohy zasahovať svojou autoritou nie do technických vecí, pre ktoré nemá ani primerané prostriedky, ani poverenie zaoberať sa nimi, ale do všetkého, čo má súvis s mravnosťou. V tejto oblasti totiž poklad pravdy, ktorý nám Boh zveril, a nám uložená vážna povinnosť rozširovať a vykladať celý mravný zákon, ako i vyžadovať vhod či nevhod jeho dodržiavanie, vystavujú a podriaďujú nášmu najvyššiemu posúdeniu tak spoločenský, ako i hospodársky poriadok.

Úzky vzťah medzi hospodárskym a spoločenským poriadkom

42. Hoci hospodárstvo a mravný poriadok sa na svojom poli opierajú o vlastné princípy, bolo by chybou tvrdiť, že hospodársky poriadok a mravný poriadok sú navzájom také odlišné a vzdialené, že jeden v žiadnom prípade nezávisí od druhého. Celkom určite zákony, ktoré sa nazývajú ekonomickými a sú odvodené zo samotnej prirodzenosti vecí a z povahy ľudskej duše a tela, určujú hranice, ktoré v ekonomickej oblasti moc človeka nemôže a ktoré môže dosiahnuť, a tiež akými prostriedkami; a rovnako z povahy vecí a individuálnej či spoločenskej povahy človeka možno jasne odvodiť, aký cieľ Boh Stvoriteľ stanovil pre celý hospodársky poriadok.

Jedine mravný zákon pobáda na spoločné dobro

43. Jedine mravný zákon je to, čo nás nielen vyzýva hľadať v celku našich skutkov najvyšší a konečný cieľ, ale nás i v jednotlivých oblastiach konania pobáda hľadať tie osobitné ciele, ktoré v poriadku konania stanovila príroda, alebo, lepšie povedané, Boh, tvorca prírody, a harmonicky podriaďovať čiastkové ciele najvyššiemu cieľu. A v prípade, že tento zákon verne dodržíme, stane sa, že všetky čiastkové ciele, či už individuálne, alebo spoločenské, ktoré sa sledujú v hospodárskej oblasti, sa vhodne zaradia do všeobecného poriadku cieľov a stúpajúc po nich ako po schodíkoch dosiahneme konečný cieľ všetkých vecí, ktorým je Boh, najvyššie a nevyčerpateľné dobro samo pre seba i pre nás.

a) Normy v oblasti práva na vlastníctvo

Odmietnutie falošných obvinení Cirkvi ohľadom práva na vlastníctvo

44. Aby sme teraz prešli k jednotlivým bodom, začneme od vlastnenia alebo práva na vlastníctvo. Ctihodní bratia a milovaní synovia, vy viete, ako náš predchodca blahej pamäti smelo bránil právo na vlastníctvo proti omylom socialistov svojej doby a dokazoval, že zavrhnutie súkromného vlastníctva by robotníckej triede prinieslo nie úžitok, ale úplnú skazu. A keďže sú takí, ktorí s najpotupnejším ohováraním obviňujú pápeža i samotnú Cirkev, že priam zastávala či ešte stále zastáva bohatých proti proletárom, ba keďže i medzi samotnými katolíkmi možno nájsť nesúhlas ohľadom pravého rýdzeho učenia Leva XIII., zdá sa nám dobré vyvrátiť všetko ohováranie proti tejto náuke, ktorá je v tejto veci katolícka, a chrániť ju pred falošnými interpretáciami.

Individuálne a spoločenské charakteristiky práva na vlastníctvo

45. Na prvom mieste treba pokladať za isté, že ani Lev XIII., ani teológovia, ktorí vyučovali pod vedením a bdelým Učiteľským úradom Cirkvi, nikdy nevystavili pochybnosti dvojitý charakter vlastníctva, takzvaný individuálny a spoločenský, podľa toho, či sa týka jednotlivcov, alebo prislúcha spoločnému dobru. Naopak, jednomyseľne hlásali, že súkromné vlastníctvo uštedruje ľuďom prirodzenosť, teda samotný Stvoriteľ tak na to, aby sa jednotlivci mohli postarať o seba a o svoju rodinu, ako i na to, aby vďaka tejto ustanovizni Stvoriteľove dobrá, určené pre celú ľudskú rodinu, slúžili naozaj tomuto cieľu. A to by sa nijako nemohlo dosiahnuť bez zachovávania jasného a určeného poriadku.

Výstraha pred omylom individualizmu i kolektivizmu

46. Treba sa teda dôsledne vyvarovať dvoch úskalí. Ako totiž popieraním alebo oslabovaním spoločenského charakteru práva na vlastníctvo sa upadá a hraničí s takzvaným „individualizmom“, tak odmietaním a zľahčovaním súkromného a individuálneho charakteru tohto práva sa nevyhnutne skĺzne do „kolektivizmu“, alebo aspoň sa prekročia medze jeho teórií. A ten, kto neberie do úvahy tieto myšlienky, logicky naráža na úskalie mravného, právneho a sociálneho modernizmu, ktorý sme odsúdili v našej prvej encyklike.21 Nech toto presvedčenie si osvoja najmä tí, ktorí, majúc záľubu v novotách, sa neostýchajú obviňovať Cirkev potupným ohováraním, že vraj umožnila, aby do učenia teológov prenikol pohanský pojem vlastníctva, a ten treba jednoznačne nahradiť iným, ktorý oni s podivuhodnou neznalosťou nazývajú kresťanským.

Jasné usmernenia o právach a povinnostiach súkromného vlastníctva

47. Aby sa udržali v správnych medziach spory, ktoré v ostatnom čase vznikli ohľadom vlastníctva a z neho vyplývajúcich povinností, nech predovšetkým ostáva pevný základ stanovený Levom XIII., že totiž právo na vlastníctvo sa odlišuje od jeho vykonávania.22 Totiž spravodlivosť, ktorej sa hovorí komutatívna, si žiada, aby bolo prísne zachované rozdelenie dobier a aby sa prekračovaním hraníc svojho vlastníctva nezasahovalo do práv iných. Taktiež aby majitelia užívali svoje vlastníctvo len počestne, čo však už nie je predmetom tohto osobitného druhu spravodlivosti, ale iných čností, ktorých vykonávanie sa nemôže vymáhať právnou cestou.23 Z toho sa niektorí nesprávne dožadujú, aby vlastníctvo i jeho čestné užívanie boli obmedzené tými istými hranicami. A ešte oveľa viac sa prieči pravde tvrdenie, že právo na vlastníctvo zaniká jeho zneužívaním alebo neužívaním.

Cirkev celkom správne obmedzila užívanie a výkon súkromného vlastníctva

48. Z tohto dôvodu robia užitočné dielo hodno všetkého uznania tí, ktorí pri zachovaní svornosti sŕdc a celistvosti Cirkvou vždy hlásaného učenia sa snažia definovať vnútornú podstatu a hranice týchto povinností, ktorými spolu so samotným právom na vlastníctvo i jeho užívaním a výkonom sa vymedzuje spolunažívanie v spoločnosti. Naopak, klamú sa a mýlia tí, ktorí sa snažia do takej miery oklieštiť individuálny charakter vlastníctva, že ho fakticky popierajú.

Štát musí zladiť práva súkromného vlastníctva s potrebami spoločného dobra

49. A skutočne, zo samotného charakteru vlastníctva, o ktorom sme povedali, že je zároveň individuálny i spoločenský, vyplýva, že v tejto veci ľudia musia mať ohľad nielen na vlastný prospech, ale takisto na spoločné dobro. Podrobné a okolnostiam primerané určenie týchto povinností, pokiaľ nie sú už dané samou prirodzenosťou, je úlohou verejnej moci. Takto môže verejná autorita zvlášť starostlivo vyčleniť, čo je vlastníkom pri užívaní ich dobier dovolené a čo nie, majúc stále na zreteli prirodzený a Boží zákon. Ba Lev XIII. múdro poznamenal, že „Boh ponechal (obmedzenie súkromného vlastníctva) na schopnosť ľudí a na zvláštne posúdenie národov“.24 A naozaj, možno dokázať na základe dejín, že podobne ako iné prvky spoločenského života, ani vlastníctvo vôbec nie je nehybné. My sami sme to už potvrdili nasledovnými slovami: „Koľko rôznych konkrétnych foriem už malo vlastníctvo, od prvotnej formy u primitívnych národov, o ktorej ešte i v dnešných časoch možno zaznamenať určité skúsenosti, cez formu, ktorú malo v patriarchálnych spoločenstvách, a postupne cez rozličné tyranské formy (myslíme v klasickom zmysle tohto slova), ďalej cez rôzne feudálne podoby, cez monarchické až po všetky tie formy, ktoré po sebe nasledujú v modernom období.“25 Je však zrejmé, že verejná moc nemôže užívať toto svoje právo svojvoľne; treba totiž, aby ostalo vždy nedotknuté a neporušené prirodzené právo na súkromné vlastníctvo a na dedičné odovzdávanie vlastných dobier, právo, ktoré štát nemôže potlačiť, pretože „človek bol skôr než štát“26 a tiež preto, že „domáce spoločenstvo logicky aj historicky predchádza občianske spoločenstvo“.27 Práve preto múdry pápež už vtedy hlásal, že štátu nie je dovolené tak zaťažiť súkromné vlastníctvo nadmernými daňami a poplatkami, že ho privedie priam na pokraj biedy. „Štát nemôže zmiesť právo na súkromné vlastníctvo, keďže ono nie je odvodené z ľudského zákona, ale z prirodzeného zákona. Môže jedine mierniť jeho výkon a zlaďovať ho so spoločným dobrom.“28 Keď takto verejná moc zladí súkromné vlastníctva s potrebami spoločného dobra, nekoná dielo nepriateľské, ale, naopak, priateľské voči súkromným vlastníkom, lebo tým účinne zabraňuje tomu, aby súkromné vlastnenie dobier, ako ho chcel premúdry Tvorca prírody na pomoc ľudskému životu, vytváralo neznesiteľné škody, a tak sa samo zahubilo. Ani tým neruší súkromné majetky, ale ich zabezpečuje; neoslabuje súkromné vlastníctvo, ale ho upevňuje.