Rozdeľovanie vytvorených dobier v súlade s požiadavkami spoločného dobra

60. Každému teda treba prideliť jeho podiel na dobrách a treba zabezpečiť, aby rozdeľovanie stvorených dobier, ktoré sa teraz pred očami všetkých stalo príčinou rozbrojov pre veľkú nerovnováhu medzi niekoľkými prehnane bohatými a nespočetným množstvom núdznych, bolo znovu obnovené v zhode s požiadavkami spoločného dobra a sociálnej spravodlivosti.

Vytýčený cieľ: pozdvihnutie proletariátu

61. Toto je cieľ, ktorý podľa slov nášho predchodcu treba dosiahnuť: pozdvihnutie proletariátu. A v tomto sa treba uisťovať o to silnejšie a opakovať to o to naliehavejšie, nakoľko nezriedka také blahodarné pápežove nariadenia upadli do zabudnutia buď preto, lebo boli úmyselne zamlčované, alebo ich uskutočnenie sa považovalo za nemožné, hoci je i možné, i potrebné ich uskutočňovať. Ani dnes nie sú menej múdre a účinné, i keď onen hrozivý pauperizmus, ktorý mal na mysli Lev XIII., dnes vyčíňa v menšej miere. Isteže, podmienky robotníkov sa zlepšili a viac zrovnoprávnili, najmä v rozvinutejších štátoch a vo väčších krajinách, kde nemožno povedať, že by všetci robotníci boli postihnutí biedou alebo zavalení núdzou. Avšak po tom, čo mechanizácia a ľudský pokrok prenikli a s veľkou rýchlosťou sa rozšírili po nespočetných krajinách, tak na územiach, ktoré sa nazývajú novými, ako i v ríšach ďalekého východu, preslávených prastarou civilizáciou, nesmierne sa zvýšil počet núdznych proletárov a ich vzdychy volajú zo zeme k Bohu. K tomu treba pridať veľký počet nádenníkov na vidieku, donútených žiť v tých najnižších životných podmienkach a zbavených nádeje, že by niekedy mohli dosiahnuť „nejaký malý majetok“,34 a teda navždy odsúdených na situáciu proletariátu, ak sa neprijmú vhodné a účinné opatrenia.

Industrializmus vytvoril veľké bohatstvá, nerozdelené spravodlivo

62. Ale aj keď je celkom správne, že situáciu proletariátu treba dobre odlišovať od pauperizmu, predsa už to samo nepreberné množstvo proletárov je neodvratným dôkazom, že bohatstvá, ktoré tak výrazne narástli v priebehu tohto storočia, zvaného storočím industrializmu, nie sú správne rozdelené a pridelené jednotlivým triedam ľudí.

Zisk vytvorený v priemysle musí byť rovnomerne rozdelený

63. Je teda nevyhnutné zo všetkých síl zabezpečiť, aby sa v budúcnosti nadobudnutý kapitál zhromažďoval jedine rovnomerným podielom medzi bohatými a s istou dávkou veľkodušnosti sa rozdeľoval medzi zamestnancov nie preto, aby spohodlneli vo svojej práci, keďže človek sa narodil pre prácu tak ako vták pre lietanie, ale preto, aby si zveľadili majetok a rozumným spravovaním zväčšeného vlastníctva mohli ľahšie a pokojnejšie niesť ťarchu rodiny, a tak, zbaviac sa onoho neistého životného údelu proletariátu, boli schopní nielen znášať životné okolnosti, ale i predpokladať, že po ich smrti budú primerane zaopatrení tí, ktorých tu po sebe zanechajú.

Nová encyklika potvrdzuje usmernenia Leva XIII.

64. Všetky tieto rady náš predchodca nielen naznačoval, ale otvorene hlásal; a my touto svojou encyklikou ich chceme opätovne prízvukovať. Ak sa teraz konečne nepristúpi k ich bezodkladnému a horlivému uskutočňovaniu, nikto nedokáže zaručiť možnosť účinnej obrany verejného poriadku a sociálneho zmieru proti tým, ktorí zasievajú podvratné novoty.

c) Spravodlivá mzda

Pristúpiť k dôležitej otázke mzdy

65. Avšak toto uskutočnenie nebude možné, kým proletári nebudú mať možnosť svojou usilovnosťou a sporením nadobudnúť si aspoň skromný majetok, ako sme už poznamenali, odvolávajúc sa na učenie nášho predchodcu Leva XIII. Takže ten, kto na zaobstaranie si stravy a ostatných nevyhnutných vecí disponuje jedine svojou prácou, ako si dokáže, hoci i pri striedmom spôsobe života, odložiť nejaké úspory, ak nie z platu, ktorý poberá za svoju prácu? Pristúpme teda k otázke mzdy, ktorú Lev XIII. nazval „veľmi vážnou“,35 a rozviňme i vysvetlime, kde treba, náuku a predpisy, ktoré sa jej týkajú.

Mzda nie je vo svojej podstate nespravodlivá

66. Predovšetkým tvrdenie, že dohoda o ponuke vykonávania práce je vo svojej podstate nespravodlivá a treba ju teda zameniť za spoločenskú dohodu, je bezdôvodné a osočujúce voči nášmu predchodcovi, ktorého encyklika Rerum novarun ju nielenže pripúšťa, ale široko sa zaoberá tým, ako ju usmerniť podľa noriem spravodlivosti.

Účasť pracujúcich na riadení a na ziskoch podniku

67. Predsa však v súčasných podmienkach považujeme za rozumnejšie, aby, ak je to možné, pracovná dohoda bola trochu miernená spoločenskou dohodou, ako sa to už začalo praktizovať rôznymi spôsobmi na nemalý prospech tak samých robotníkov, ako i majiteľov. Takto sú robotníci zainteresovaní či už na vlastníctve, alebo na správe a do určitej miery spoluúčastní na získanom výnose.

Mzda musí byť určovaná na základe viacerých ukazovateľov

68. Spravodlivá výška mzdy sa musí vyvodiť z viacerých ukazovateľov, ako už múdro poznamenal Lev XIII., keď napísal: „Rozhodovať o nej [mzde] na základe spravodlivosti je podmienené mnohými okolnosťami.“36 Týmito slovami už vtedy vyvrátil ľahkovážnosť tých, ktorí sa domnievali, že môžu vychádzať z jediného ukazovateľa, i to značne vzdialeného od reality.

Je mylné dožadovať sa všetkého, čo sa dosiahlo vlastnou prácou

69. Určite sú na omyle tí, ktorí neváhajú hlásať, že práca má takú cenu a tak musí byť ohodnotená, akú cenu majú ňou vyrobené výrobky, takže pracujúci má právo požadovať toľko, koľko sa dosiahlo jeho prácou. Je to princíp, ktorého absurdnosť je zjavná už z toho, čo sme vyššie povedali ohľadom vlastníctva.