Narodenie v Betleheme

10. Ako ochranca „tajomstva od vekov skrytého v Bohu“ (Ef 3, 9), ktoré sa „v plnosti času“ (Gal 4, 4) začalo odhaľovať pred jeho očami, bol Jozef, spolu s Máriou, privilegovaným svedkom narodenia Božieho Syna, ktorý prišiel v Betleheme na svet. Lukáš píše: „A kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2, 6 – 7).

Jozef bol očitým svedkom narodenia. To sa udialo v podmienkach, ktoré boli, ľudsky povedané, zahanbujúce. Hľa, prvý znak zrieknutia sa seba samého (porov. Flp 2, 5 – 8), ktorý Kristus slobodne prijal na odpustenie hriechov. Jozef bol tiež svedkom poklony pastierov, ktorí prišli na miesto Ježišovho narodenia po tom, čo im bol anjel oznámil veľkú a radostnú zvesť (porov. Lk 2, 15 – 16). Neskôr bol tiež svedkom toho, ako i mudrci od východu vzdali svoj hold (porov. Mt 2, 11).

Obriezka

11. Synova obriezka bola otcovou prvou náboženskou povinnosťou a Jozef pri tomto obrade (porov. Lk 2, 21) uskutočňoval vo vzťahu k Ježišovi svoje právo a povinnosť.

Princíp, podľa ktorého sú všetky obrady starého zákona tieňom skutočnosti (porov. Hebr 9, 9; 10, 1), slúži na vysvetlenie toho, prečo ich Ježiš prijímal. Ako ostatné obrady, tak aj obriezka sa „naplnila“ v Ježišovi. Božia zmluva s Abrahámom, ktorej bola obriezka znakom (porov. Gn 17, 13), dosahuje svoj plný účinok a dokonalé uskutočnenie v Ježišovi, ktorý je áno na všetky pradávne prisľúbenia (porov. 2 Kor 1, 20).

Udelenie mena

12. Pri obriezke dal Jozef dieťaťu meno Ježiš. Toto je jediné meno, v ktorom je spása (porov. Sk 4, 12). Jozefovi bol jeho význam odhalený vo chvíli jeho zvestovania: „Dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). Tým, že Jozef udeľuje meno, vyhlasuje svoje vlastné zákonné otcovstvo nad Ježišom a tým, že vyslovil dané meno, ohlásil poslanie tohto dieťaťa ako Spasiteľa.

Predstavenie Ježiša v chráme

13. Obrad, ktorý má Lukáš na mysli (2, 22 – 24), zahŕňa výkupné za prvorodeného a osvetľuje pobyt dvanásťročného Ježiša v chráme.

Vykúpenie prvorodeného je ďalšou otcovou povinnosťou, ktorú Jozef splnil. Prvorodený predstavuje starozákonný ľud zmluvy, vykúpený z otroctva, aby patril Bohu. Aj tu Ježiš – ktorý je skutočnou cenou výkupného (porov. 1 Kor 6, 20; 7, 23; 1 Pt 1, 19) – nielen napĺňa obrad starého zákona, ale zároveň ho prekračuje, pretože na neho sa výkupné nevzťahuje. On je totiž samým autorom vykúpenia.

Evanjelista zaznamenáva, že „jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo“ (Lk 2, 33), obzvlášť tomu, čo Simeon povedal Bohu vo svojom chválospeve, keď o Ježišovi hovorí ako o „spáse, ktorú pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a sláve Izraela, tvojho ľudu“, ako o „znamení, ktorému budú odporovať“ (porov. Lk 2, 30 – 34).

Útek do Egypta

14. Po predstavení v chráme evanjelista Lukáš poznamenáva: „A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 39 – 40).

Podľa Matúšovho textu sa pred návratom do Galiley odohrala jedna veľmi významná udalosť. Udalosť, v ktorej sa Božia prozreteľnosť opäť obrátila na Jozefa. Čítame: „Po ich [t. j. mudrcov] odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: ,Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil‘“ (Mt 2, 13). Herodes sa od mudrcov, prichádzajúcich od východu, dozvedel o narodení „židovského kráľa“ (Mt 2, 2). Keď mudrci odišli, „dal povraždiť v Betleheme a na jeho okolí všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol“ (Mt 2, 16). Týmto zabíjaním chcel dosiahnuť zavraždenie „novonarodeného židovského kráľa“, o ktorom bol počul. Tak Jozef, varovaný vo sne, „vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: ,Z Egypta som povolal svojho syna‘“ (Mt 2, 14 – 15; porov. Oz 11, 1).

Tak Ježišov návrat z Betlehema do Nazareta prechádzal cez Egypt. Ako Izrael kráčal cestou exodu z „podmienok otroctva“, aby započal starú zmluvu, rovnako i Jozef, ochranca a spolupracovník tajomstva Božej prozreteľnosti, ešte i vo vyhnanstve ochraňoval toho, ktorý uskutočňuje novú zmluvu.

Ježišov pobyt v chráme

15. Od chvíle zvestovania sa Jozef a Mária ocitli, v určitom zmysle, v samom strede tajomstva od vekov skrytého v Bohu, tajomstva, ktoré na seba zobralo telo: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Prebývalo medzi ľuďmi, uprostred nazaretskej Svätej rodiny – jednej z mnohých rodín v malom galilejskom meste, jednej z mnohých rodín. izraelskej krajiny. Tam Ježiš „rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 40). Evanjeliá niekoľkými slovami sumarizujú dlhé obdobie Ježišovho skrytého života, počas ktorého sa Ježiš pripravoval na svoje mesiášske poslanie. Jediná epizóda z tohto skrytého života je opísaná v Evanjeliu podľa Lukáša: veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, keď mal Ježiš dvanásť rokov. Spolu s Máriou a Jozefom sa Ježiš zúčastnil na sviatkoch ako mladý pútnik. „A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali“ (Lk 2, 43). Po jednom dni cesty si všimli jeho neprítomnosť a začali ho hľadať „medzi príbuznými a známymi“. „Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami“ (Lk 2, 47). Mária sa pýtala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Lk 2, 48). Ježiš im však odpovedal tak, že „oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.“ Povedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49 – 50).

Túto odpoveď počul aj Jozef, ktorého Mária označila slovami „tvoj otec“. Tak si to mysleli a tak hovorili vlastne všetci. Mysleli si, že je „synom Jozefa“ (Lk 3, 23). Ježišova odpoveď v chráme „zákonnému otcovi“ opäť pripomenula to, čo bol počul v noci pred dvanástimi rokmi. „Jozef,... neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ Od tých čias až dosiaľ si bol vedomý, že je ochrancom Božieho tajomstva. A bolo to presne to tajomstvo, ktoré mu dvanásťročný Ježiš pripomenul: „Musím byť v dome svojho Otca.“

Opatrovateľ a vychovávateľ Ježiša z Nazareta

16. Ježišov rast „v múdrosti, veku a v obľube u Boha i o ľudí“ (Lk 2, 52) sa uskutočňoval uprostred Svätej rodiny, pred očami Jozefa. On mal významnú úlohu na Ježišovom raste, teda na zabezpečení jedla, odevu a jeho vzdelávania v Zákone a v remesle, v súlade s povinnosťami určenými otcovi.

V eucharistickej obete si Cirkev s úctou spomína na Máriu, vždy Pannu, Rodičku Boha, a tiež na sv. Jozefa,29 pretože „živil toho, ktorého veriaci musí prijímať ako chlieb večného života“.30

Čo sa Ježiša týka, s úctou opätoval náklonnosť svojich „rodičov“ a „bol im poslušný“ (Lk 2, 51). Týmto spôsobom si želal posvätiť rodinné povinnosti a prácu, ktorú konal po Jozefovom boku.

III. SPRAVODLIVÝ MUŹ A MANŹEL

17. Podobne ako Mária, aj Jozef bol vo svojom živote – ktorý bol putovaním vo viere – až do konca verný Božiemu volaniu. Zatiaľ čo Máriin život bol napĺňaním toho prvého fiat, vysloveného pri zvestovaní, Jozef vo chvíli svojho vlastného „zvestovania“ nepovedal nič. Namiesto toho jednoducho „urobil, ako mu prikázal Pánov anjel“ (Mt 1, 24). A toto prvé „urobil“ sa stalo začiatkom Jozefovej cesty. Evanjeliá nezaznamenávajú dokonca ani jediné slovo, ktoré by Jozef na tejto ceste vyslovil. Jozefovo mlčanie je však mimoriadne výrečné: vďaka nemu môžeme pochopiť pravdu evanjeliového výroku, totiž že to bol „človek spravodlivý“ (Mt 1, 19).

Musíme pochopiť túto pravdu, pretože obsahuje jedno z najdôležitejších svedectiev o mužovi a jeho povolaní. Cirkev čítala toto svedectvo počas mnohých generácií s čoraz väčšou pozornosťou a hlbším chápaním, vynášajúc, ako hovorí evanjelium, „veci nové i staré“ (Mt 13, 52) z bohatstva takej vznešenej postavy, akou je Jozef.

18. Spravodlivý muž z Nazareta sa však vyznačuje nadovšetko jasnými črtami manželov. Lukáš označuje Máriu ako „pannu zasnúbenú mužovi..., menom Jozefovi“ (Lk 1, 27). Dokonca ešte predtým, než sa „tajomstvo od vekov skryté v Bohu“ (Ef 3, 9) začalo napĺňať, evanjeliá nám predkladajú obraz manžela a manželky. Podľa židovského zvyku sa manželstvo uskutočňovalo v dvoch etapách: najprv sa uzavieralo zákonné alebo skutočné manželstvo, až potom, po čase si manžel odviedol manželku do svojho vlastného domu. A tak ešte predtým, než Jozef býval spolu Máriou, už bol jej „manželom“. Mária však uchovávala vo svojom vnútri túžbu darovať sa výlučne Bohu. Možno si klásť otázku, ako je potom možné spojiť túto Máriinu túžbu s jej manželstvom? Odpoveď na túto otázku môžeme nájsť jedine vo vývoji udalostí spásy, teda len vo zvláštnom konaní samého Boha. Mária od momentu zvestovania vedela, že práve v povolaní stať sa matkou Božieho Syna sa má naplniť jej panenská túžba úplne sa odovzdať výlučne Bohu. Povolanie stať sa Matkou mocou Ducha Svätého bolo spôsobom, ktorý na seba zobralo jej sebadarovanie. Bola to forma, ktorú sám Boh očakával od Panny Márie, „zasnúbenej“ Jozefovi. Mária vyriekla svoje fiat. Fakt, že Mária bola „zasnúbená“ s Jozefom, bol teda súčasťou samotného Božieho plánu. To zdôrazňujú obaja citovaní evanjelisti – Lukáš, no obdobným spôsobom aj Matúš. Slová adresované Jozefovi sú zvlášť dôležité: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1, 20). Tieto slová vysvetľujú tajomstvo Jozefovej manželky. Vo svojom materstve Mária zostáva pannou. V nej prijal „Syn Najvyššieho“ ľudské telo a stal sa „Synom človeka.“

Boh hovorí k Jozefovi prostredníctvom anjelových slov ako k manželovi nazaretskej Panny. To, čo sa v nej udialo mocou Ducha Svätého, tiež zvláštnym spôsobom potvrdilo už existujúce manželské puto medzi Jozefom a Máriou. Boží posol to Jozefovi povedal jasne: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, do svojho domu.“ Z toho vieme, že predchádzajúca udalosť, teda manželstvo Jozefa a Márie, sa uskutočnilo v súlade s Božou vôľou a malo trvať i naďalej. Mária mala vo svojom božskom materstve pokračovať životom panny, manželky svojho manžela (porov. Lk 1, 27).

19. V slovách nočného „zvestovania“ Jozef nielenže počul Božiu pravdu o neobyčajnom povolaní svojej manželky, ale znovu počul i pravdu týkajúcu sa jeho vlastného povolania. Tento muž, ktorý v duchu najvznešenejších tradícií vyvoleného ľudu ľúbil nazaretskú Pannu a bol s ňou spojený manželskou láskou, bol opätovne na túto lásku povolaný Bohom.

Jozef „urobil, ako mu prikázal Pánov anjel a prijal svoju manželku“ (porov. Mt 1, 24). To, čo sa v Márii počalo, bolo „z Ducha Svätého“. Nemôžeme na základe takýchto výrazov predpokladať, že i jeho láska ako muža bola preporodená z Ducha Svätého? Nemôžeme vari uvažovať o tom, že Božia láska, ktorá sa skrze Ducha Svätého rozliala v ľudských srdciach (porov. Rim 5, 5), formuje každú ľudskú lásku k dokonalosti? Táto Božia láska tiež stvárňuje – úplne výnimočným spôsobom – lásku medzi manželmi, keď v nej prehlbuje každú ľudskú hodnotu a krásu. Toto všetko umocňuje výnimočné sebadarovanie, zmluvu medzi osobami a skutočné spoločenstvo vytvárané podľa vzoru Najsvätejšej Trojice.

„Jozef... prijal svoju manželku. Ale nepoznal ju, kým neporodila syna“ (Mt 1, 24 – 25). Tieto slová naznačujú iný druh manželskej blízkosti. Hlboká duchovná blízkosť, ktorá vyrastá z manželskej jednoty, a osobný kontakt medzi mužom a ženou majú svoj

definitívny pôvod v Duchu, darcovi života (porov. Jn 6, 63). Jozef, poslušný Duchu, našiel v tom istom Duchu prameň lásky, a to manželskej lásky, ktorú zakúšal ako muž. A táto láska sa ukázala byť väčšia, než akú by tento spravodlivý muž vôbec mohol očakávať v dimenziách svojho ľudského srdca.