Eucharistia a pokánie

20. V tajomstve vykúpenia, čiže v spasiteľnom diele Ježiša Krista, Cirkev nemá len účasť na evanjeliu svojho Učiteľa, a to vernosťou Slovu a službou pravde, ale svojou poddanosťou, plnou viery a lásky, má zároveň účasť aj na sile jeho vykupiteľskej činnosti, ktorú vyjadril a zhrnul vo sviatostnej forme predovšetkým v Eucharistii.154 Eucharistia je stredom a vrcholom celého sviatostného života, ktorým každý kresťan dostáva spásonosnú silu vykúpenia, počnúc tajomstvom krstu, v ktorom sme ponorení do Kristovej smrti, aby sme sa stali účastnými na jeho zmŕtvychvstaní,155 ako to učí apoštol. Vo svetle tohto učenia je ešte zrejmejšie, prečo celý sviatostný život Cirkvi a každého kresťana dosahuje svoj vrchol a plnosť práve v Eucharistii. V tejto sviatosti sa totiž z Kristovej vôle neprestajne obnovuje tajomstvo obety, ktorou on obetoval Otcovi seba samého na oltári kríža. Otec prijal túto obetu a odplatil toto bezhraničné darovanie sa svojho Syna, ktorý sa stal „poslušným až na smrť“,156 svojím otcovským darovaním sa, t. j. darom nového nesmrteľného života v zmŕtvychvstaní, pretože Otec je už od počiatku prvým prameňom a darcom života. Tento nový život, v ktorom je zahrnuté telesné oslávenie ukrižovaného Krista, stal sa účinným znakom nového daru udeleného ľudstvu, ktorým je sám Duch Svätý. Skrze neho Boží život, ktorý má Otec v sebe a dáva ho Synovi,157 udeľuje sa všetkým ľuďom, čo sú zjednotení s Kristom.

Eucharistia je najdokonalejšou sviatosťou tejto jednoty. Slávením Eucharistie a účasťou na nej sa spájame s pozemským a zároveň nebeským Kristom, ktorý za nás oroduje u Otca.158 Spájame sa však s ním vždy skrze vykupiteľský úkon obety, ktorou nás vykúpil, takže sme boli „draho kúpení“.159 A „veľkosť ceny“ nášho vykúpenia svedčí zároveň o hodnote, ktorú sám Boh priznáva človekovi, a o našej dôstojnosti v Kristovi. Keď sa totiž stávame Božími deťmi,160 keď nás Boh prijíma za synov,161 stávame sa zároveň, podobne ako Kristus, „kráľovstvom a kňazmi“, dostávame „kráľovské kňazstvo“,162 t. j. stávame sa účastnými na jedinom a neodvolateľnom navrátení človeka i sveta Otcovi, ktoré raz navždy vykonal on, večný Syn163 a zároveň opravdivý Človek. Eucharistia je sviatosť, v ktorej nadobúda najplnší výraz naše nové bytie, v ktorom sám Kristus bez prestania a vždy novým spôsobom „vydáva svedectvo“ v Duchu Svätom nášmu duchu,164 že každý z nás, keďže je účastný na tajomstve vykúpenia, má prístup k ovociu synovského zmierenia s Bohom,165 ktoré on sám uskutočnil a stále uskutočňuje medzi nami prostredníctvom služby Cirkvi.

Je zásadnou pravdou, a to nielen vieroučnou, ale aj existenciálnou, že Eucharistia buduje Cirkev166 a buduje ju ako ozajstné spoločenstvo Božieho ľudu, ako zhromaždenie veriacich, vyznačujúce sa tým istým znakom jednoty, na ktorej mali účasť apoštoli a prví Pánovi učeníci. Eucharistia vždy znova utvára toto spoločenstvo a túto jednotu. Neprestajne ich buduje a obnovuje na základe výkupnej obety samého Krista, a to tým, že sviatostne sprítomňuje jeho smrť na kríži,167 za cenu ktorej nás vykúpil. Preto v Eucharistii – mohlo by sa povedať – dotýkame sa samého tajomstva Pánovho tela a krvi, ako o tom svedčia slová povedané vo chvíli ustanovenia, ktoré sa mocou tohto ustanovenia stali slovami ustavičného slávenia Eucharistie tými, čo sú v Cirkvi povolaní na túto službu.

Cirkev žije z Eucharistie, žije z plnosti tejto sviatosti, ktorej obdivuhodná podstata a význam boli tak často predmetom učenia Cirkvi od najdávnejších čias až po naše dni.168 Napriek tomu môžeme smelo povedať, že toto učenie – nachádzajúce oporu v bystrom ume teológov, v ľuďoch hlbokej viery a modlitby, v askétoch a mystikoch, so všetkou ich vernosťou eucharistickému tajomstvu – stále stojí len akoby na jej prahu, lebo nie je schopné preniknúť a slovami vyjadriť, čo je Eucharistia v celej svojej plnosti, čo vyjadruje a čo sa v nej uskutočňuje. Eucharistia je skutočne Ineffabile Sacramentum – nevýslovná Sviatosť! Podstatnou úlohou a predovšetkým viditeľnou milosťou a prameňom nadprirodzenej sily Cirkvi ako Božieho ľudu je zotrvávať a stále napredovať v eucharistickom živote a nábožnosti a duchovne sa rozvíjať v eucharistickom ovzduší. Z toho však zároveň vyplýva, že nie je nám dovolené v našom zmýšľaní, konaní a živote pozbaviť túto naozaj Najsvätejšiu sviatosť jej plných rozmerov a jej podstatného významu. Je to súčasne Sviatosť-Obeta, Sviatosť-Prijímanie, Sviatosť-Prítomnosť. A hoci je pravda, že Eucharistia vždy bola a aj teraz musí byť najhlbším zjavením a slávením ľudského bratstva Kristových učeníkov a vyznávačov, nemožno ju v praxi pokladať len za „príležitosť“ na prejavenie tohto bratstva. Pri slávení sviatosti Kristovho tela a krvi treba rešpektovať celý rozsah Božieho tajomstva a plný zmysel tohto sviatostného znaku, v ktorom Kristus, skutočne prítomný, sa prijíma, duša sa naplňuje milosťou a dáva sa nám záloh budúcej slávy.169 Z toho vyplýva povinnosť presne zachovávať liturgické predpisy a všetko to, čo svedčí o úcte, ktorú spoločenstvo vzdáva samému Bohu a vzdáva ju tým viac, že v tomto sviatostnom znaku on sám sa nám zveruje s neohraničenou dôverou, akoby nerátal s našou ľudskou slabosťou, nehodnosťou, našimi návykmi, sklonom k zovšedneniu, ba i možnosťou zneváženia. Všetci členovia Cirkvi, ale najmä biskupi a kňazi majú bedliť nad tým, aby táto Sviatosť lásky bola stredom života Božieho ľudu, aby sa všetkými prejavmi patričnej úcty preukazovala Kristovi „láska za lásku“ a aby sa on skutočne stal životom našich duší.170 Nikdy nesmieme zabudnúť ani na slová svätého Pavla: „Nech teda človek skúma sám seba a tak je z toho chleba a pije z kalicha.“171

Toto Apoštolovo napomenutie poukazuje aspoň nepriamo na úzky vzťah medzi Eucharistiou a pokáním. A skutočne, ak prvým slovom Kristovho učenia a prvým výrokom evanjelia čiže „radostnej zvesti“ bolo: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (metanoeíte = obráťte sa),172 zdá sa, že Sviatosť utrpenia, kríža a zmŕtvychvstania posilňuje a upevňuje túto výzvu v našich dušiach celkom osobitným spôsobom. Eucharistia a pokánie sa tak stávajú v určitom zmysle akoby dvojitým rozmerom – ktorého obidve zložky vnútorne tesne súvisia – ozajstného života v duchu evanjelia, života naozaj kresťanského. Kristus, ktorý nás pozýva na eucharistickú hostinu, je ten istý Kristus, ktorý nás vyzýva na pokánie a opakuje: „Kajajte sa.“173 Bez tohto ustavičného a stále obnovovaného úsilia o obrátenie aj účasť na Eucharistii by bola pozbavená svojej plnej vykupiteľskej účinnosti. Zanikla by v nej, alebo aspoň by sa oslabila tá zvláštna ochota prinášať Bohu duchovnú obetu,174 v ktorej sa najpodstatnejším a najuniverzálnejším spôsobom vyjadruje naša účasť na Kristovom kňazstve. V Kristovi je totiž kňazstvo spojené s jeho vlastnou obetou a s odovzdaním sa Otcovi. Práve preto, že toto odovzdanie sa je bezmedzné, vzbudzuje v nás – ľuďoch obmedzených po toľkých stránkach – potrebu obracať sa k Bohu stále dokonalejším spôsobom a ustavičným, vždy hlbším vnútorným obrátením.

V posledných rokoch sa v zhode s najstaršou cirkevnou tradíciou veľa vykonalo na zdôraznenie komunitárneho rázu pokánia a najmä sviatosti pokánia v cirkevnej praxi. Tieto podnety sú užitočné a iste prispejú k obohateniu praxe pokánia v súčasnej Cirkvi. Nesmieme však zabúdať, že samo obrátenie je vnútorným úkonom osobitnej hĺbky, v ktorom jednotlivý človek nemôže byť zastúpený inými, nemôže sa dať „nahradiť“ spoločenstvom. Hoci bratské spoločenstvo veriacich majúcich účasť na kajúcnych pobožnostiach veľmi prispieva k úkonu osobného obrátenia, predsa je nakoniec potrebné, aby sa v tom úkone vyjadril sám jednotlivec, a to s celou hĺbkou svojho svedomia, s plným vedomím svojej hriešnosti i svojej dôvery v Boha, pred ktorého predstupuje, aby vyznal ako žalmista: „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil.“175 Keď teda Cirkev verne zachováva stáročnú prax sviatosti pokánia – ktorá spočíva v individuálnej spovedi spojenej s osobnou ľútosťou nad hriechmi a s predsavzatím polepšiť sa a zadosťučiniť – chráni osobitné právo ľudskej duše. Je to právo na najosobnejšie stretnutie človeka s ukrižovaným a odpúšťajúcim Kristom, ktorý hovorí prostredníctvom vysluhovateľa sviatosti zmierenia: „Odpúšťajú sa ti hriechy.“176 „Choď a odteraz už nehreš!“177 Ako je zrejmé, je to zároveň právo samého Krista voči každému človekovi, ktorého vykúpil. Je to právo stretnúť sa s každým z nás v tom kľúčovom okamihu života duše, ktorým je chvíľa obrátenia a odpustenia. Cirkev bedlí nad sviatosťou pokánia a tým vyznáva osobitným spôsobom svoju vieru v tajomstvo vykúpenia ako v živú a oživujúcu skutočnosť, ktorá zodpovedá vnútornej pravde človeka, ľudskej hriešnosti, ale aj túžbam ľudského svedomia. „Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.“178 Sviatosť pokánia je prostriedkom na nasýtenie človeka tou spravodlivosťou, ktorá pochádza od samého Vykupiteľa.

V Cirkvi, ktorá sa zvlášť v našich časoch zhromažďuje najmä okolo Eucharistie a túžobne si želá, aby sa ozajstné eucharistické spoločenstvo stalo znamením postupne dozrievajúcej jednoty všetkých kresťanov, musí sa živo pociťovať potreba sviatostného pokánia,179 ako aj pokánia chápaného ako čnosť. Tento druhý aspekt rozvinul pápež Pavol VI. v apoštolskej konštitúcii Paenitemini.180 Jednou z úloh Cirkvi je uvádzať do života náuku, ktorá sa tam nachádza. Ide o tému, ktorú zaiste budeme musieť ešte prehĺbiť v spoločných úvahách a ktorá sa bude musieť stať predmetom mnohých ďalších uznesení v duchu pastierskej kolegiality, i keď so zreteľom na rozličné tradície v tomto ohľade a na rozličné okolnosti života ľudí v súčasnej dobe. Napriek tomu je zrejmé, že Cirkev prežívajúca nový advent, Cirkev, ktorá sa stále pripravuje na nový príchod Pána, musí byť Cirkvou Eucharistie a pokánia. Iba s týmto duchovným profilom svojej životnosti a svojej činnosti je Cirkvou plniacou Božie poslanie – Cirkvou misionárskou (in statu missionis), ako nám ukázal jej tvár Druhý vatikánsky koncil.

Kresťanské povolanie: slúžiť a kraľovať

21. Keď Druhý vatikánsky koncil vytvoril od samých základov obraz Cirkvi-Božieho ľudu – tým, že poukázal na trojnásobné Kristovo poslanie, účasťou na ktorom sa skutočne stávame Božím ľudom – vyzdvihol aj tú črtu kresťanského povolania, ktorú možno nazvať „kráľovskou“. Aby sa mohlo predstaviť v plnom svetle bohatstvo koncilovej náuky, bolo by sa treba na tomto mieste odvolať na početné kapitoly a paragrafy konštitúcie Lumen gentium a na mnoho iných koncilových dokumentov. Zdá sa však, že v tomto bohatstve náuky vystupuje najviac do popredia jeden prvok: účasť na kráľovskom poslaní Ježiša Krista, to značí objavovať v sebe a v druhých tú osobitnú dôstojnosť nášho povolania, ktorú možno nazvať „kráľovskou“. Táto dôstojnosť sa prejavuje v ochote slúžiť podľa príkladu Krista, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“.181 Ak teda vo svetle tohto Kristovho postoja možno skutočne „kraľovať“ iba „službou“, tak si potom táto „služba“ vyžaduje takú duchovnú vyspelosť, že ju vlastne treba nazvať „kraľovaním“. Aby niekto mohol náležite a účinne slúžiť druhým, musí vedieť ovládať seba samého a vlastniť tie čnosti, ktoré umožňujú takúto vládu nad sebou. Naša účasť na Kristovom kráľovskom poslaní – práve na jeho kráľovskej „službe“ – je úzko spätá so všetkými oblasťami kresťanskej a zároveň i ľudskej morálky.

Keď Druhý vatikánsky koncil predstavil úplný obraz Božieho ľudu a vysvetlil, aké miesto v ňom majú nielen kňazi, ale aj laici, nielen predstavitelia hierarchie, ale aj členovia rôznych inštitútov Bohu zasväteného života, nevyvodil tento obraz len z dajakého sociologického predpokladu. Je zrejmé, že Cirkev ako ľudskú spoločnosť možno skúmať a definovať aj podľa kategórií, ktorými si slúžia vedy, keď ide o ktorúkoľvek ľudskú spoločnosť. Tieto kategórie však nie sú dostatočné. Pre celé spoločenstvo Božieho ľudu a pre každého jej člena nie je podstatná len akási „spoločenská príslušnosť“, ale pre každého jednotlivca a pre všetkých je podstatné zvláštne „povolanie“. Cirkev ako Boží ľud je totiž zároveň – podľa už spomínanej náuky svätého Pavla, ktorú tak obdivuhodne rozvinul Pius XII. – „Kristovým tajomným telom“.182 Príslušnosť k nemu vyplýva zo zvláštneho povolania, spojeného so spásonosným pôsobením milosti. Preto ak chceme mať správnu predstavu o rozsiahlom a krajne diferencovanom spoločenstve Božieho ľudu, musíme tu predovšetkým vidieť Krista, ktorý určitým spôsobom každému členovi tohto spoločenstva hovorí: „Poď za mnou!“183 Je to spoločenstvo učeníkov a vyznávačov, z ktorých každý nasleduje Krista rozdielnym spôsobom, niekedy veľmi uvedomene a dôsledne, inokedy zasa málo uvedomene a veľmi nedôsledne. V tom sa súčasne prejavuje celkom „osobný“ profil a rozmer tohto spoločenstva, ktoré – napriek všetkým nedostatkom spoločenského života v ľudskom zmysle tohto slova – je spoločenstvom práve preto, že všetci ho tvoria spolu so samým Kristom, a to aspoň tým, že nosia vo svojej duši nezmazateľný znak kresťana.

Druhý vatikánsky koncil venoval veľkú pozornosť práve tomu, aby ukázal, akým spôsobom sa toto ontologické spoločenstvo učeníkov a vyznávačov musí aj po „ľudskej“ stránke stále viac stávať spoločenstvom, ktoré si je vedomé svojho života a činnosti.

Na podnety koncilu v tejto oblasti nadviazali početné ďalšie podujatia synodálneho, apoštolského a organizačného rázu. Musíme však mať stále pred očami túto pravdu: Každé takéto podujatie natoľko slúži pravej obnove Cirkvi a natoľko napomáha rozširovať skutočné svetlo, ktorým je Kristus, „svetlo národov“,184 nakoľko sa zakladá na správnom povedomí tohto povolania a na vedomí zodpovednosti za osobitnú, jedinú a neopakovateľnú milosť, vďaka ktorej každý kresťan v spoločenstve Božieho ľudu buduje Kristovo telo. Tento princíp, ktorý je základným pravidlom celej kresťanskej praxe – praxe apoštolskej a pastoračnej, praxe vnútorného i spoločenského života – treba aplikovať v správnom pomere na všetkých ľudí a na každého z nich. Musí ho aplikovať na seba aj pápež, ako i každý biskup. Tomuto princípu musia byť verní aj kňazi, rehoľníci a rehoľníčky. Na jeho základe musia usmerňovať svoj život manželia a rodičia, ženy i muži rozličného stavu a povolania, od tých, čo v spoločnosti zaujímajú najvyššie postavenia, až po tých, čo vykonávajú najjednoduchšie práce. Práve v tom spočíva princíp spomínanej „kráľovskej služby“, ktorá ukladá každému z nás povinnosť vyžadovať od seba samých podľa Kristovho príkladu presne to, na čo sme povolaní a na čo sme sa s pomocou Božej milosti osobne zaviazali, aby sme zodpovedali tomuto povolaniu. Takáto vernosť povolaniu, ktoré nám dáva Boh skrze Krista, prináša so sebou tú solidárnu zodpovednosť za Cirkev, ku ktorej chce Druhý vatikánsky koncil vychovávať všetkých kresťanov. V Cirkvi totiž, ako v spoločenstve Božieho ľudu, vedenom znútra pôsobením Ducha Svätého, každý má „svoj vlastný dar“,185 ako to učí svätý Pavol. Tento „dar“, hoci je osobným povolaním a osobnou formou účasti na spásonosnom diele Cirkvi, slúži zároveň druhým a buduje Cirkev a bratské spoločenstvá v rozličných oblastiach ľudského života tu na zemi.

Vernosť povolaniu, čiže vytrvalá ochota na „kráľovskú službu“ má zvláštny význam pre toto mnohostranné budovanie Cirkvi, keď ide o najzávažnejšie úlohy, ktoré najviac vplývajú na život našich blížnych a celej spoločnosti. Takouto vernosťou svojmu povolaniu sa musia vyznačovať manželia, ako to vyžaduje nerozlučná povaha sviatostného manželského zväzku. Podobnou vernosťou svojmu povolaniu sa musia vyznačovať aj kňazi, ako to vyžaduje nezrušiteľný charakter, ktorý vtláča do ich duší sviatosť kňazstva. Prijatím tejto sviatosti sa v latinskej Cirkvi vedome a dobrovoľne zaväzujeme k celibátu, a preto každý z nás musí robiť všetko, čo je v jeho silách, aby s pomocou Božej milosti prejavoval vďačnosť za tento dar a zostal verný záväzku, ktorý prijal navždy. Podobne aj manželia sa musia zo všetkých síl snažiť o to, aby vytrvali v manželskom zväzku a týmto svojím svedectvom lásky budovali rodinné spoločenstvo a vychovávali nové generácie ľudí, takisto schopných zasvätiť celý svoj život vlastnému povolaniu, čiže „kráľovskej službe“, ktorej príklad a najkrajší vzor nám poskytol Ježiš Kristus. Jeho Cirkev, ktorú tvoríme my všetci, je „pre ľudí“, a to v tom zmysle, že na základe Kristovho príkladu186 a spoluprácou s milosťou, ktorú nám on získal, môžeme dosiahnuť toto „kraľovanie“, čiže každý z nás sa môže dopracovať k zrelej ľudskosti. Zrelá ľudskosť značí plné užívanie daru slobody, ktorý sme dostali od Stvoriteľa vo chvíli, keď povolal do života človeka stvoreného „na svoj obraz a podobu“. Tento dar sa naplno uskutočňuje v bezvýhradnom zasvätení celej svojej ľudskej osoby v duchu snúbeneckej lásky ku Kristovi a – spolu s Kristom – ku všetkým, ku ktorým on posiela ľudí, mužov a ženy, čo sa mu úplne zasvätili podľa evanjeliových rád. To je ideál rehoľného života, ktorý si vytýčili staré i nové rehoľné rády a kongregácie, ako aj sekulárne inštitúty.

Za našich čias sa niekedy mylne myslí, že sloboda je samoúčelná, že človek je vtedy slobodný, keď užíva slobodu tak, ako sa mu zachce, a že k tomu má smerovať život jednotlivcov i spoločenstiev. V skutočnosti však sloboda je veľkým dobrom iba vtedy, keď sme schopní vedome ju používať na všetko to, čo je ozajstným dobrom. Kristus nás učí, že najlepším prejavom slobody je láska, ktorá sa uplatňuje v darovaní sa a v službe druhým. Pre takúto slobodu „Kristus nás oslobodil“187 a stále oslobodzuje. Odtiaľto Cirkev neprestajne čerpá inšpiráciu, pozvanie a podnety na vykonávanie svojho poslania a služby medzi všetkými ľuďmi. Celá pravda o ľudskej slobode je hlboko vpísaná do tajomstva vykúpenia. Cirkev naozaj slúži v plnej miere ľudstvu, keď chráni túto pravdu s neúnavnou pozornosťou, horúcou láskou a uvedomelým úsilím, keď v celom svojom spoločenstve, vernosťou povolaniu každého kresťana, prenáša túto pravdu do života ľudí a konkretizuje ju v ňom. Týmto spôsobom sa potvrdzuje i to, na čo sme už predtým poukázali, že totiž človek je a stále sa stáva „cestou“ každodenného života Cirkvi.

Matka našej dôvery

22. Keď teda na začiatku nového pontifikátu obraciam svoju myseľ a srdce k Vykupiteľovi človeka, túžim týmto spôsobom vstúpiť a vniknúť do najhlbšieho rytmu života Cirkvi. Ak totiž Cirkev žije svojím vlastným životom, je to jedine preto, že ho čerpá z Krista, ktorý stále túži iba po tom, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti.188 Táto plnosť života, ktorá je v ňom, je zároveň určená i pre človeka. Cirkev tým, že sa spája s celým bohatstvom tajomstva vykúpenia, stáva sa Cirkvou živých ľudí, pretože sú znútra oživovaní pôsobením „Ducha pravdy“.189 K nim prichádza láska, ktorú Duch Svätý vlieva do našich sŕdc.190 Cieľom každej služby v Cirkvi, či už apoštolskej, pastoračnej, kňazskej alebo biskupskej je udržiavať tento dynamický zväzok medzi tajomstvom vykúpenia a každým človekom.

Keď si uvedomujeme túto úlohu, zdá sa nám, že ešte lepšie chápeme, čo znamená, že Cirkev je matkou,191 a zároveň čo značí, že Cirkev vždy, ale najmä v našich časoch potrebuje Matku. Osobitnou povďačnosťou sme zaviazaní otcom Druhého vatikánskeho koncilu za to, že vyjadrili túto pravdu v konštitúcii Lumen gentium bohatou mariologickou náukou, ktorá sa tam nachádza.192 Keďže Pavol VI., podnietený duchom tejto náuky, začal nazývať Matku Kristovu „Matkou Cirkvi“,193 a tento názov sa stretol so širokou ozvenou, dovoľte aj jeho nehodnému nástupcovi, aby sa obrátil na Máriu ako na Matku Cirkvi pri konci týchto úvah, ktoré pokladal za vhodné rozvinúť na začiatku svojej pápežskej služby. Mária je Matkou Cirkvi, pretože v dôsledku nevýslovného vyvolenia samým večným Otcom194 a vďaka zvláštnemu pôsobeniu Ducha lásky195 dala ľudský život Božiemu Synovi, „pre ktorého a skrze ktorého je všetko“196 a od ktorého celý Boží ľud dostáva milosť a hodnosť svojho vyvolenia. Jej vlastný Syn výslovne chcel, aby sa rozšírilo materstvo jeho Matky – a to zvláštnym spôsobom, ľahko prístupným všetkým dušiam a srdciam – keď jej z výšky kríža ukázal na svojho milovaného učeníka ako na jej syna.197 Duch Svätý jej vnukol, aby po nanebovstúpení Pána aj ona zostala vo večeradle v modlitbe a očakávaní spolu s apoštolmi až do dňa Turíc, keď sa mala viditeľne narodiť Cirkev a vyjsť z ukrytosti na svetlo.198 A v nasledujúcich obdobiach všetky generácie učeníkov a tých, čo vyznávajú a milujú Krista, duchovne vzali k sebe199 túto Matku – tak ako apoštol Ján –, ktorá bola takto už od samého začiatku, t. j. od chvíle zvestovania, zapojená do dejín spásy a do poslania Cirkvi. Preto aj my všetci, čo tvoríme dnešnú generáciu Kristových učeníkov, túžime sa s ňou spojiť osobitným spôsobom. Robíme to so všetkou vernosťou starodávnej tradícii a súčasne s plnou úctou a láskou k členom všetkých kresťanských spoločenstiev.

Robíme to z najhlbšej potreby prameniacej z viery, lásky a nádeje. Ak si totiž v tomto ťažkom a zodpovednom období dejín Cirkvi a ľudstva uvedomujeme zvláštnu potrebu obrátiť sa na Krista, ktorý je skrze tajomstvo vykúpenia Pánom svojej Cirkvi a Pánom ľudských dejín, veríme, že nikto iný nás nebude vedieť uviesť, tak ako Mária, do božského a ľudského rozmeru tohto tajomstva. Nikto iný nebol doň uvedený, tak ako Mária, samým Bohom. V tomto spočíva výnimočný ráz milosti Božieho materstva. Nielen dôstojnosť tohto materstva je jediná a neopakovateľná v dejinách ľudského pokolenia, ale jediná je pre svoju hĺbku a rozsah svojho pôsobenia aj Máriina účasť – práve v dôsledku tohto materstva – na Božom pláne ľudskej spásy skrze tajomstvo vykúpenia.

Možno povedať, že toto tajomstvo sa utvorilo pod srdcom nazaretskej Panny, keď vyslovila svoje „fiat – staň sa“. Od tej chvíle jej panenské a zároveň i materské srdce zvláštnym pôsobením Ducha Svätého nepretržite sleduje dielo svojho Syna a vychádza v ústrety všetkým, ktorých Kristus objal a stále objíma svojou nevyčerpateľnou láskou. Preto aj Máriino srdce musí byť matersky nevyčerpateľné. Charakteristická črta tejto materskej lásky, ktorú Božia Matka vnáša do tajomstva vykúpenia a do života Cirkvi, je vyjadrená v jej osobitnej blízkosti človekovi a všetkému, čo sa odohráva v jeho živote. V tom spočíva tajomstvo Matky. Cirkev, ktorá na ňu pozerá s neobyčajnou láskou a nádejou, túži vždy hlbšie si osvojiť toto tajomstvo. V tom totiž Cirkev spoznáva zároveň aj cestu svojho každodenného života, ktorou je človek.

Večná Otcova láska, ktorá sa v dejinách ľudstva zjavila skrze Syna, ktorého Otec dal, „aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“,200 prichádza ku každému z nás prostredníctvom tejto Matky a nadobúda tak črty, ktoré sú každému človekovi zrozumiteľnejšie a prístupnejšie. Preto Mária musí byť prítomná na všetkých cestách každodenného života Cirkvi. Prostredníctvom jej materskej prítomnosti Cirkev nadobúda neobyčajnú istotu, že skutočne žije životom svojho Učiteľa a Pána, že žije tajomstvo vykúpenia v celej jeho životodarnej hĺbke a plnosti. Zároveň s tým Cirkev, ktorá zapustila korene v toľkých rozličných oblastiach života celého súčasného ľudstva, nadobúda istotu, založenú na skúsenosti, že stojí po boku človeka, a to každého človeka, že je jeho Cirkvou, Cirkvou Božieho ľudu.

Stojac zoči-voči týmto úlohám, ktoré sa vynárajú na cestách Cirkvi, na tých cestách, na ktoré jasne poukázal Pavol VI. v prvej encyklike svojho pontifikátu, my – s plným vedomím absolútnej potreby všetkých týchto ciest a zároveň i s vedomím ťažkostí, ktoré sa na nich hromadia – tým viac pociťujeme potrebu úzkeho spojenia s Kristom. Zaznievajú v nás ako mocná ozvena slová, ktoré povedal on sám: „bezo mňa nemôžete nič urobiť.“201 Cítime nielen potrebu, ale priam zásadnú nevyhnutnosť veľkej, vrúcnej a stále sa vzmáhajúcej modlitby celej Cirkvi. Iba modlitba môže dosiahnuť, že sa tieto veľké úlohy a vždy nové ťažkosti nestanú zdrojom kríz, ale príležitosťou a akoby základom stále zrelších výdobytkov na ceste Božieho ľudu do zasľúbenej zeme v tomto historickom období, keď sa približujeme ku koncu druhého tisícročia.

A preto keď končím túto úvahu vrelou a poníženou výzvou na modlitbu, želám si, aby sme zotrvávali v tejto modlitbe spojení s Máriou, Matkou Ježišovou,202 tak ako v nej zotrvávali apoštoli a Pánovi učeníci v jeruzalemskom večeradle po jeho nanebovstúpení.203 A úpenlivo prosím predovšetkým nebeskú Matku Cirkvi, aby láskavo zotrvávala s nami v tejto modlitbe nového adventu ľudstva, s nami, čo tvoríme Cirkev, čiže tajomné telo jej jednorodeného Syna. Dúfam, že vďaka tejto modlitbe budeme môcť prijať Ducha Svätého, ktorý na nás zostúpi,204 a staneme sa tak Kristovými svedkami „až po kraj sveta“,205 podobne ako tí, čo v deň Turíc vyšli z jeruzalemského večeradla. Napokon vám zo srdca udeľujem apoštolské požehnanie.