10. Keď List Efezanom hovorí o „sláve milosti“, ktorou „nás Boh a Otec… obdaroval v milovanom Synovi“, dodáva: „V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv“ (Ef 1, 7). Podľa učenia vyjadreného v slávnostných dokumentoch Cirkvi táto „sláva milosti“ sa prejavila v Božej Matke tým, že bola „vykúpená vznešenejším spôsobom“.24 Vďaka bohatej milosti milovaného Syna a pre výkupné zásluhy toho, ktorý sa mal stať i jej Synom, Mária bola uchránená od poškvrny dedičného hriechu.25 Týmto spôsobom už od prvej chvíle svojho počatia, t. j. svojej existencie, Mária patrí Kristovi, má účasť na spásnej a posväcujúcej milosti a na onej láske, ktorá má svoj počiatok v „milovanom Synovi“ večného Otca, ktorý sa vtelením stal jej vlastným Synom. Preto pôsobením Ducha Svätého v poriadku milosti, t. j. účasťou na Božej prirodzenosti, Mária prijíma život od toho, ktorému v poriadku pozemského rodenia ona sama dala život ako matka. Preto ju liturgia bez váhania nazýva „Rodičkou svojho Stvoriteľa“26 a pozdravuje ju slovami, ktoré Dante Alighieri kladie do úst svätého Bernarda: „Dcéra svojho Syna“.27 A keďže Mária dostáva tento „nový život“ v plnosti zodpovedajúcej láske Syna k Matke, a teda aj dôstojnosti Božieho materstva, anjel ju pri zvestovaní oslovuje „milosti plná“.

11. V spásnom pláne Najsvätejšej Trojice tajomstvo vtelenia je prehojným splnením prisľúbení, ktoré dal Boh ľuďom po prvotnom hriechu, po tom hriechu, ktorého dôsledkami sú zaťažené celé dejiny človeka na zemi (porov. Gn 3, 15). A tu prichádza na svet Syn, „potomok ženy“, ktorý porazí hriech v jeho samých koreňoch: „Rozšliape hlavu hada“. Ako vyplýva zo slov protoevanjelia, Syn ženy bude musieť o víťazstvo tvrdo bojovať a tento boj bude prebiehať v celých ľudských dejinách. „Nepriateľstvo“, vyhlásené na začiatku sa potvrdzuje aj v Zjavení svätého Jána, v knihe o posledných veciach Cirkvi a sveta a tu sa znova objavuje symbol „ženy“, teraz však „odetej slnkom“ (Zjv 12, 1).

Mária, Matka vteleného Slova, stojí v samom strede tohto nepriateľstva a boja, ktorý sprevádza dejiny ľudstva na zemi i samotné dejiny spásy. V tomto postavení Mária, ktorá patrí k „Pánovým pokorným a chudobným“, má v sebe ako nijaká iná ľudská bytosť tú „slávu milosti“, ktorou nás Otec „obdaroval v milovanom Synovi“. Táto milosť určuje mimoriadnu veľkosť a krásu celého jej bytia. Preto Mária ostáva pred Bohom i pred celým ľudstvom nemenným a neporušiteľným znamením Božieho vyvolenia, o ktorom hovorí Pavlov list: „Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil… predurčil nás, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1, 4. 5). Toto vyvolenie je mocnejšie než akákoľvek sila zla a hriechu a všetko to „nepriateľstvo“, ktorými sú poznačené celé dejiny ľudstva. V týchto dejinách Mária ostáva znamením bezpečnej nádeje.

2. Blahoslavená, ktorá uverila

12. Evanjelista Lukáš hneď po správe o zvestovaní nás vedie za nazaretskou Pannou „do jedného judského mesta“ (Lk 1, 39). Podľa odborníkov by to malo byť dnešné Ain-Karim v hornatom kraji neďaleko Jeruzalema. Mária sa tam „ponáhľala“, pozdraviť Alžbetu, svoju príbuznú. Dôvod návštevy treba hľadať aj v tom, že pri zvestovaní archanjel Gabriel spomenul práve Alžbetu, ktorá i napriek pokročilému veku počala s manželom Zachariášom z Božej moci syna: „Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 36 – 37). Boží posol sa odvolal na Alžbetin prípad, aby dal odpoveď na Máriinu otázku: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám“ (Lk 1, 34). Stane sa to z moci Najvyššieho ako, ba ešte viac ako u Alžbety.

Pobádaná láskou sa teda Mária uberá do domu svojej príbuznej. Keď tam vstupuje, Alžbeta odpovedajúc na jej pozdrav cíti, ako sa dieťa živo pohlo v jej lone a „naplnená Duchom Svätým“ pozdravila Máriu veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ (porov. Lk 1, 40 – 42). Toto Alžbetino zvolanie, toto privítanie sa stalo časťou modlitby Zdravas‘, Mária ako pokračovanie anjelského pozdravenia a je jednou z najčastejších modlitieb Cirkvi. A ešte významnejšou je Alžbetina otázka, ktorá nasledovala: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 43). Alžbeta tým vydáva Márii svedectvo. Uznáva a vyhlasuje, že pred ňou stojí Matka Pána, Matka Mesiáša. Na tomto svedectve má účasť aj dieťa v Alžbetinom lone: „Radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone“ (Lk 1, 44). Tým dieťaťom je budúci Ján Krstiteľ, ktorý pri Jordáne vyhlásil Ježiša za Mesiáša.

V Alžbetinom pozdrave každé slovo má bohatý význam. Zásadne dôležité sa však zdá až to, čo sa hovorí na konci: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán: (Lk 1, 45).28 Tieto slová možno postaviť vedľa oslovenia „milosti plná“ v anjelovom pozdrave. V oboch textoch sa jasne prejavuje zásadný mariologický obsah, t. j. pravda o Márii, ktorá sa stala skutočne prítomnou v tajomstve Krista práve preto, „že uverila“. Anjelom oznámená plnosť milosti znamená dar samého Boha. Máriina viera, ktorú vychvaľuje Alžbeta pri návšteve, ukazuje, ako Panna z Nazareta odpovedala na tento dar.

13. „Bohu, ktorý dáva zjavenie, treba preukazovať ,poslušnosť viery‘ (Rim 16, 26; porov. Rim 1, 5; 2 Kor 10, 5 – 6), ktorou sa celý človek slobodne oddáva Bohu“, ako učí koncil.29 Tento opis viery sa dokonale uskutočnil na Márii. „Rozhodnou“ chvíľou bolo zvestovanie. Alžbetine slová: „Blahoslavená, ktorá uverila“ sa vzťahujú predovšetkým na túto chvíľu.30 Pri zvestovaní sa totiž Mária úplne oddala Bohu a prejavila „poslušnosť viery“ tomu, ktorý k nej prehovoril prostredníctvom svojho posla, tým, že „mu úplne podriadila rozum i vôľu“.31 Odpovedala teda celým svojím ľudským a ženským ja. V tejto odpovedi viery bola obsiahnutá dokonalá spolupráca s „Božou milosťou, ktorá predchádza a sprevádza“ človeka, i dokonalá ochota prijať pôsobenie Ducha Svätého, ktorý „neprestajne zdokonaľuje vieru svojimi darmi“.32

Slovo živého Boha, ktoré anjel zvestoval Márii, sa vzťahovalo na ňu samu: „Počneš a porodíš Syna“ (Lk 1, 31). Prijatím tohto zvestovania sa Mária mala stať „Matkou Pána“ a v nej sa malo naplniť Božie tajomstvo vtelenia: „Otec milosrdenstiev chcel, aby vtelenie predchádzal súhlas predurčenej matky“.33 A Mária tento súhlas dala, keď vypočula všetky slová anjela. Povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Toto Máriino fiat – nech sa mi stane – rozhodlo z ľudskej strany o splnení Božieho tajomstva. Je tu plná zhoda so slovami Syna, ktorý, keď – podľa Listu Hebrejom – vstúpil do sveta, povedal Otcovi: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo… Hľa, prichádzam… aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (Hebr 10, 5 – 7). Tajomstvo vtelenia sa dovŕšilo, keď Mária vyslovila svoje fiat: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Tým umožnila, pokiaľ to v Božom pláne záviselo od nej, aby sa splnila táto túžba jej Syna.

Mária vyslovila toto fiat s vierou, ktorou sa bezvýhradne oddala Bohu a „ako služobnica Pána sa úplne zasvätila osobe a dielu svojho Syna“.34 Tohto Syna – ako učia cirkevní Otcovia – počala skôr v mysli než v lone práve prostredníctvom viery.35 Právom teda Alžbeta zvelebuje Máriu slovami: „Blahoslavená, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Tieto slová sa už splnili. Mária z Nazareta prekračuje prah Alžbetinho a Zachariášovho domu už ako Matka Božieho Syna. Je to radostný objav Alžbety: „Matka môjho Pána prichádza ku mne!“ (Lk 1, 43).

14. Z tohto dôvodu aj Máriinu vieru možno prirovnať k Abrahámovej viere, ktorého Apoštol nazýva „naším otcom vo viere“ (porov. Rim 4, 12). V ekonómii spásy Božieho zjavenia Abrahámova viera je začiatkom Starej zmluvy. Máriina viera vo zvestovaní je začiatkom Novej zmluvy. Ako Abrahám „proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov“ (porov. Rim 4, 18), tak aj Mária vo chvíli zvestovania, keď poukázala na svoj panenský stav („Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám“), uverila, že z moci Najvyššieho pôsobením Ducha Svätého sa stane Matkou Božieho Syna podľa anjelovho zvestovania: „preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1, 35).

Alžbetine slová: „Blahoslavená, ktorá uverila“ sa však nevzťahujú iba na túto mimoriadnu chvíľu zvestovania. Zvestovanie je iste vrcholnou chvíľou Máriinej viery v očakávaní Krista, ale je aj východiskom, ktorým sa začína celá jej „púť k Bohu“, celá jej cesta viery. A na tejto ceste vynikajúcim a skutočne hrdinským spôsobom – či dokonca so stále väčším hrdinstvom viery – sa bude uskutočňovať „poslušnosť“, ktorú vyznala a ktorou odpovedala na slová Božieho zjavenia. A táto Máriina „poslušnosť viery“ počas celej jej púte bude sa prekvapujúco podobať Abrahámovej viere. Ako patriarcha Božieho ľudu aj Mária, správajúca sa podľa onoho fiat, ako sa svedčí na dcéru a matku, „uverila v nádeji proti nádeji“. Požehnanie udelené „tej, ktorá uverila“, sa s osobitnou zreteľnosťou prejaví najmä na daktorých úsekoch tejto púte. Veriť znamená úplne „sa oddať“ samej pravde slova živého Boha a pritom vedieť a pokorne uznávať „aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty“ (Rim 11, 33). Mária, ktorá sa z večnej vôle Najvyššieho ocitla, možno tak povedať, v samom strede týchto Božích „nevyspytateľných ciest“ a „nepochopiteľných súdov“, sa im prispôsobuje v polotieni viery a plne s otvoreným srdcom prijíma všetko, čo je stanovené v Božom pláne.

15. Keď Mária pri zvestovaní počuje o Synovi, ktorého matkou sa má stať a ktorému „dá meno Ježiš“, t. j. Spasiteľ, dozvedá sa, že „Boh mu dá trón jeho otca Dávida“ a že „naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 32 – 33). V tom spočívala nádej celého Izraela. Prisľúbený Mesiáš musí byť „veľký“ a aj nebeský posol oznamuje, že „bude veľký“, veľký svojím menom Syna Najvyššieho i preto, že sa ujme Dávidovho dedičstva. Má byť teda kráľom a má kraľovať nad „Jakubovým rodom“. Mária vyrástla v tomto očakávaní svojho ľudu. Mohla vo chvíli zvestovania tušiť podstatný význam anjelových slov? Ako mala rozumieť tomu „kráľovstvu“, ktoré „nebude mať konca“?

Aj keď sa pre svoju vieru v tejto chvíli cítila Matkou „Mesiáša – Kráľa“, predsa odpovedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Mária teda už od prvej chvíle vyznala svoju „poslušnosť viery“ a plne prijala význam, ktorý dával slovám zvestovania ten, od ktorého pochádzali. A to bol sám Boh.

16. Na tejto ceste „poslušnosti viery“ Mária počuje neskôr aj iné slová, slová, ktoré povedal Simeon v jeruzalemskom chráme. Podľa predpisov Mojžišovho zákona, štyridsiateho dňa po Ježišovom narodení Mária a Jozef „priniesli dieťa do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi“ (Lk 2, 22). Dieťa sa narodilo v krajnej chudobe. Od Lukáša vieme, že v rámci súpisu obyvateľstva, nariadenom rímskymi úradmi, Mária sa s Jozefom odobrala do Betlehema a keď nenašli „miesto v hostinci“, porodila svojho Syna v maštali a „uložila ho do jasieľ“ (Lk 2, 7).

Na začiatku tejto Máriinej cesty viery sa objavuje spravodlivý a bohabojný muž menom Simeon. Jeho slová vnuknuté Duchom Svätým (porov. Lk 2, 25 – 27), potvrdzujú pravdivosť zvestovania. Čítame, že „vzal do náručia“ dieťa, ktorému podľa pokynu anjela dali meno Ježiš (porov. Lk 2, 21). Simeonova reč zodpovedá významu tohto mena, ktoré značí Spasiteľ: „Boh je spása“. Velebí Boha a hovorí: „moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu“ (Lk 2, 30 – 32). Súčasne sa však Simeon obracia na Máriu s týmito slovami: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ a hneď dodáva slová, ktoré sa týkajú priamo Márie: „a tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2, 34 – 35). Simeonove slová stavajú do nového svetla to, čo povedal Márii anjel: Ježiš je Spasiteľ, je „svetlo na osvietenie“ ľudí. Či to nie je to, čo sa určitým spôsobom prejavilo v noci Ježišovho narodenia, keď prišli k maštali pastieri (porov. 2, 8 – 20) a čo sa malo ešte zreteľnejšie prejaviť príchodom mudrcov od východu? (porov. Mt 2, 1 – 12). Súčasne však Máriin Syn už od začiatku života, a s ním aj jeho Matka sami na sebe zakúsia pravdivosť iných Simeonových slov: „Znamenie, ktorému budú odporovať“ (Lk 2, 34). Simeonove slová sa javia ako druhé zvestovanie Márii, lebo jej ukazuje konkrétny historický rozmer, v ktorom Syn splní svoje poslanie. A tým rozmerom je neporozumenie a bolesť. Ak tieto slová z jednej strany utvrdzujú jej vieru, že sa splnia Božie prisľúbenia spásy, z druhej strany jej zjavujú, že svoju poslušnosť viery bude prežívať v utrpení po boku trpiaceho Spasiteľa a že jej materstvo bude pochmúrne a bolestné. A vskutku, po príchode mudrcov, po ich poklone („padli na zem a klaňali sa mu“) a daroch (porov. Mt 2, 11) Mária spolu s Jozefom bude musieť utiecť do Egypta, lebo „Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil“ (porov. Mt 2, 13). A v Egypte budú musieť ostať až do Herodesovej smrti (prov. Mt 2, 15).

17. Po Herodesovej smrti, keď sa Svätá rodina vrátila do Nazareta, začína sa obdobie skrytého života v ústraní. Tá, ktorá „uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45), každodenne prežíva obsah týchto slov. Denne žije vedľa Syna, ktorému dala meno Ježiš. Toto meno istotne používa, keď sa s ním stýka. Nik sa tomu nakoniec ani nemohol diviť, lebo toto meno bolo v Izraeli už dávno bežné. Mária však napriek tomu vie, že ten, ktorý nosí meno Ježiš, bol od anjela nazvaný „Synom Najvyššieho“ (porov. Lk 1, 32). Mária vie, že ho počala a porodila bez toho, že by „poznala muža“, že na ňu zostúpil Duch Svätý a moc Najvyššieho ju zatienila (porov. Lk 1, 35) tak, ako mrak za čias Mojžiša a predkov zahaľoval prítomnosť Boha (porov. Ex 24, 16; 40, 34 – 35; 1 Kr 8, 10 – 12). Mária teda vie, že Syn, ktorého panensky porodila, je práve ten „Svätý“, ten „Boží Syn“, o ktorom hovoril anjel.

V rokoch Ježišovho skrytého života v nazaretskom domci aj Máriin život je „skrytý s Kristom v Bohu“ (porov. Kol 3, 3) skrze vieru. Viera je totiž spojenie s Božím tajomstvom. Mária je nepretržite, každodenne v styku s nevýslovným tajomstvom Boha, ktorý sa stal človekom, s tajomstvom, ktoré prevyšuje všetko, čo bolo zjavené v Starom zákone. Už od chvíle zvestovania myseľ Panny Matky bola uvedená do radikálnej „novosti“ Božieho sebazjavenia a toto tajomstvo si uvedomovala. Mária je prvá z tých „maličkých“, o ktorých Ježiš raz povie: „Zvelebujem ťa, Otče… že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým“ (Mt 11, 25). V skutočnosti „nik nepozná Syna, iba Otec (Mt 11, 27). Ako teda môže „poznať Syna“ Mária? Iste ho nepozná tak ako Otec. A predsa je prvá z tých, ktorým ho Otec „chcel zjaviť“(porov. Mt 11, 26 – 27; 1 Kor 2, 11). Ak však už od chvíle zvestovania jej bol zjavený Syn, ktorého úplne pozná iba Otec, ten, ktorý ho plodí vo večnom „dnes“ (porov. Ž 2, 7), tak potom Mária ako Matka je v styku s pravdou svojho Syna iba vo viere a skrze vieru. Je teda blahoslavená, lebo „uverila“ a verí každý deň vo všetkých skúškach a protivenstvách obdobia Ježišovho detstva a potom aj v rokoch skrytého života v Nazarete, kde „im bol poslušný (Lk 1, 51); poslušný Márii, ale i Jozefovi, lebo pred ľuďmi mu zastupoval otca, a preto aj ľudia Máriinho Syna považovali za „syna tesárovho“ (Mt 13, 55).

Matka tohto Syna, pamätajúc na to, čo jej bolo povedané pri zvestovaní a v nasledujúcich udalostiach, nosí v sebe radikálnu „novosť“ viery, t. j. začiatok Novej zmluvy. Je to začiatok evanjelia, začiatok dobrej, radostnej zvesti. Nie je však ťažko v tomto začiatku postrehnúť zvláštnu námahu srdca, spojenú s určitou „nocou viery“ – aby sme použili výraz svätého Jána z Kríža –, akoby „závoj, cez ktorý sa treba približovať k Neviditeľnému a žiť v dôvernosti s tajomstvom“.36 Takýmto spôsobom totiž Mária mnoho rokov ostávala v dôvernom styku s tajomstvom svojho Syna a napredovala na svojej ceste viery, postupne ako sa Ježiš „vzmáhal v múdrosti… a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52). Táto obľuba, ktorú požíval u Boha, sa v ľudských očiach prejavovala stále viac a viac. Prvá z ľudských bytostí, ktorá Krista takto objavovala, bola Mária, ktorá spolu s Jozefom žila v tom istom nazaretskom dome.

Napriek tomu však, keď ho našli v chráme a keď na matkinu otázku: „Čo si nám to urobil?“ dvanásťročný Ježiš odpovedal: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“, evanjelista dodáva: „Ale oni (Mária a Jozef) nepochopili slovo, ktoré im hovoril“ (Lk 2, 48 – 50). Ježiš si teda bol vedomý toho, že „iba Otec pozná Syna“ (porov. Mt 11, 27), takže dokonca aj Matka, ktorej bolo najdokonalejšie zjavené tajomstvo Božieho synovstva, žila v dôvernosti s týmto tajomstvom len skrze vieru. Tým, že žila so Synom pod jednou strechou a verne zotrvávala s ním v jednote, „napredovala na ceste viery“, ako to zdôrazňuje koncil.37 A tak to bolo aj počas Ježišovho verejného života (porov. Mk 3, 21 – 35), keď sa na nej zo dňa na deň spĺňalo požehnanie vyslovené Alžbetou, keď ju Mária navštívila: „Blahoslavená, ktorá uverila.“

18. Toto požehnanie nadobúda plný význam, keď Mária stojí pod krížom svojho Syna (porov. Jn 19, 25). Koncil hovorí, že sa to stalo „nie bez Božieho riadenia“: „veľmi trpela so svojím Jednorodeným, s materinským srdcom sa pridružila k jeho obeti a s láskou súhlasila s obetovaním žertvy, ktorú porodila.“ Takto Mária „verne zotrvala v jednote so Synom pod krížom“.38 Bola to jednota skrze vieru, skrze tú istú vieru, s ktorou prijala, čo jej zjavil anjel pri zvestovaní. Vtedy počula slová: „Bude veľký… Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 32 – 33).

Keď teraz Mária stojí pod krížom, ľudsky povedané, je svedkom popretia týchto slov. Jej Syn umiera v bolestiach na dreve kríža ako odsúdenec. „Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí… opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili“, skoro zničený (porov. Iz 53, 3 – 5). Akú veľkú a hrdinskú poslušnosť viery preukázala Mária pred „nepochopiteľnými Božími súdmi“! Ako bezvýhradne „sa oddala Bohu“, „podriadiac úplne svoj rozum a vôľu“39 tomu, ktorého „cesty sú nevyspytateľné“ (porov. Rim 11, 33). A zároveň ako mocne pôsobí milosť v jej duši, aký prenikavý je vplyv Ducha Svätého, jeho svetla a jeho sily!

Touto vierou je Mária dokonale spojená s Kristom v jeho pokorení. Ježiš Kristus, „hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“: práve na Golgote „sa uponížil a stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (porov. Flp 2, 5 – 8). Pod krížom má Mária skrze svoju vieru účasť na strhujúcom tajomstve tohto poníženia. Azda je to tá najhlbšia „kenóza“ (prázdnota) viery v dejinách ľudstva. Vierou má Matka účasť na smrti Syna, na jeho vykupiteľskej smrti. Ale na rozdiel od viery učeníkov, ktorí sa rozutekali, jej viera bola oveľa osvietenejšia. Na Golgote Ježiš krížom definitívne potvrdil, že je „znamením, ktorému budú odporovať“, ako to predpovedal Simeon. Súčasne sa tam však splnili slová, ktoré boli určené Márii: „A tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2, 35).40

19. Áno, naozaj „blahoslavená je tá, ktorá uverila“! Zdá sa, akoby sa tieto Alžbetine slová po zvestovaní ozývali aj tu pod krížom s najväčšou výrečnosťou a s prenikavou silou. Z kríža akoby zo samého ohniska tajomstva vykúpenia sa šíri lúč a otvára sa perspektíva požehnania viery. Siaha „až k počiatku“ a ako účasť na obeti Krista, nového Adama, sa v určitom zmysle stáva protiváhou neposlušnosti a pochybovačnosti, ktorá bola v hriechu prarodičov. Tak učia cirkevní Otcovia, najmä svätý Irenej, citovaný v konštitúcii Lumen gentium: „Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť. To, čo zviazala Eva panna neverou, to rozviazala Panna Mária vierou“.41 Vo svetle tohto porovnania s Evou cirkevní Otcovia – ako pripomína koncil – nazývajú Máriu „matkou žijúcich“ a často hovoria: „skrze Evu smrť, skrz Máriu život“.42

Preto teda právom môžeme vidieť vo výraze „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ akoby kľúč, ktorý otvára Máriinu vnútornú skutočnosť, skutočnosť tej, ktorú anjel pozdravil ako: „milosti plnú“. Ak ako „milosti plná“ bola od vekov prítomná v tajomstve Krista, skrze vieru mala na ňom účasť v celom rozsahu svojej pozemskej púte. „Napredovala na ceste viery.“ A zároveň aj nenápadne, ale priamo a účinne sprítomňovala ľuďom tajomstvo Krista. A robí to stále. A prostredníctvom tajomstva Krista je prítomná medzi ľuďmi aj ona sama. Takto sa tajomstvom Syna objasňuje aj tajomstvo Matky.