3. Hľa, tvoja matka

20. Lukáš vo svojom evanjeliu zaznačil, že „akási žena zo zástupu pozdvihla svoj hlas a povedala (Ježišovi): „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval“ (Lk 11, 27). Tieto slová boli pre Máriu, ako Ježišovu telesnú Matku, pochvalou. Táto žena azda Ježišovu Matku osobne ani nepoznala, lebo keď Ježiš začal svoju mesiášsku činnosť, Mária ho nesprevádzala, ale ostávala v Nazarete. Povedali by sme, že slová tejto neznámej ženy ju určitým spôsobom vyviedli z jej skrytosti.

Týmito slovami preblesklo medzi ľuďmi v zástupe aspoň na chvíľu evanjelium Ježišovho detstva. Mária v ňom vystupuje ako matka, ktorá Ježiša počala, porodila a matersky dojčila, teda ako matka živiteľka, ako to naznačuje táto žena z ľudu. Vďaka tomuto materstvu Ježiš – Syn Najvyššieho (porov. Lk 1, 32) – je pravým synom človeka. Je „telo“ ako každý človek: je „Slovo“, ktoré „sa telom stalo“ (porov. Jn 1, 14). Je Máriiným telom i krvou.43

Na slová chvály, ktoré žena zo zástupu povedala jeho telesnej matke, Ježiš odpovedá významným spôsobom: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11, 28). Chce tak odpútať pozornosť od materstva chápaného len ako telesné puto a zamerať ju na to tajomné puto duchovné, ktoré sa utvára počúvaním Božieho slova a jeho zachovávaním.

Podobné prevedenie do oblasti duchovných hodnôt sa črtá ešte jasnejšie v inej Ježišovej odpovedi. Uvádzajú ju všetci synoptici. Keď Ježišovi oznámili: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú ťa vidieť“, odpovedá: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, ktorí počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho.“ Tak píše Lukáš (porov. 8, 20 – 21). Marek (3, 34) k tomu dodáva: „Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho.“ Podľa Matúša (12, 49) „vystrel ruku nad svojich učeníkov“.

Zdá sa, akoby tieto slová šli v stopách slov, ktorými dvanásťročný Ježiš odpovedal Márii a Jozefovi, keď ho po troch dňoch hľadania našli v jeruzalemskom chráme.

Keď Ježiš odišiel z Nazareta a začal svoju verejnú činnosť po celej Palestíne, zaoberal sa už úplne a výlučne „vecami svojho Otca“ (porov. Lk 2, 49). Hlásal kráľovstvo, „Božie kráľovstvo“ a „veci Otca“, ktoré dávajú aj nový rozmer a nový zmysel všetkému, čo je ľudské, a tým aj každému ľudskému zväzku vzhľadom na ciele a úlohy určené každému človekovi. V tomto novom rozmere aj puto, akým je „bratstvo“, znamená dačo iné ako „súrodenectvo“, ktoré pochádza od spoločných rodičov. Dokonca aj „materstvo“ v rozmere Božieho kráľovstva v rámci otcovstva samého Boha nadobúda nový význam. Práve tento nový význam dáva Ježiš materstvu slovami, ktoré čítame u Lukáša.

Vzďaľuje sa tým azda od tej, ktorá bola jeho telesnou matkou? Chce ju azda ponechať v skrytosti, v ústraní, ktoré si sama zvolila? Tak by sa to azda z tónu jeho slov mohlo zdať. Treba však povedať, že nové a odlišné materstvo, o ktorom hovorí Ježiš svojim učeníkom, sa osobitne vzťahuje práve na Máriu. Nie je azda Mária prvá z tých, „ktorí počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“? A netýka sa najmä jej pochvala, ktorú Ježiš vyslovil ako odpoveď tej neznámej žene? Mária je nesporne hodná takejto pochvaly, lebo je Ježišovou telesnou matkou („Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval“), ale aj a predovšetkým preto, že prijala Božie slovo už vo chvíli zvestovania, lebo mu uverila, lebo Boha poslúchla, lebo slovo „zachovávala“ a „premýšľala o ňom vo svojom srdci“ (porov. Lk 1, 38. 45; 2, 19. 51) a celým svojím životom ho plnila. Môžeme teda povedať, že toto Ježišom vyslovené blahoslavenstvo, napriek všetkému zdaniu, nijako neodporuje blahoslavenstvu, ktoré vyslovila neznáma žena, ale zhoduje sa s ním v osobe tejto Panny-Matky, ktorá sa nazvala iba „služobnicou Pána“ (Lk 1, 38). Ak je pravda, že „všetky pokolenia ju budú blahoslaviť“ (porov. Lk 1, 48), môžeme povedať, že tá neznáma žena ako prvá nevedomky potvrdila tento prorocký verš z Máriinho spevu Magnifikat a zaintonovala Magnifikat vekov.

Ak sa Mária vierou stala rodičkou Božieho Syna, ktorého jej dal Otec mocou Ducha Svätého, pričom zachoval jej panenstvo neporušené, v tej istej viere objavila a prijala druhý rozmer materstva, ktorý zjavil Ježiš počas svojho mesiášskeho poslania. Môžeme povedať, že tento rozmer materstva patril Márii už od počiatku, t. j. od chvíle počatia a narodenia Syna. Už vtedy bola tou, „ktorá uverila“. Keď sa jej postupne vyjasňovalo v očiach i v duchu Synovo poslanie, sama ako matka stále viac prijímala túto „novosť“ materstva, ktorá mala tvoriť jej „podiel“ po boku Syna. Vari hneď na začiatku nepovedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“? (Lk 1, 38). Skrze vieru Mária stále počúvala toto slovo a rozjímala o ňom, v ktorom, spôsobom „presahujúcim všetko poznanie“ (Ef 3, 19) sa sebazjavenie živého Boha stávalo priezračnejším. Matka Mária sa v určitom zmysle stávala prvou „učeníčkou“ svojho Syna, prvou, ktorej akoby povedal: „Nasleduj ma!“ ešte skôr, než sa touto výzvou obrátil na apoštolov alebo na kohokoľvek iného (porov. Jn 1, 43).

21. Z tohto hľadiska je osobitne výrečný text z Jánovho evanjelia o Márii na svadbe v Káne Galilejskej. Mária je tu prítomná ako Ježišova matka na začiatku jeho verejného života: „V Káne Galilejskej bola svadba. Bola tam aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov“ (Jn 2, 1 – 2). Ako sa zdá, a vyplýva to z textu, Ježiš a jeho učeníci boli pozvaní spolu s Máriou, lebo ju chceli mať na svadbe; Syn bol, zdá sa, pozvaný kvôli Matke. Poznáme sled udalostí spojených s pozvaním, ten „začiatok znamení“, ktoré Ježiš vykonal – premenenie vody na víno – o ktorom evanjelista píše: Tým Ježiš „zjavil svoju slávu a jeho učeníci uverili v neho“ (Jn 2, 11).

Mária je v Káne Galilejskej ako Ježišova matka a významne prispieva k tomu „začiatku znamení“, ktoré zjavujú mesiášsku moc jej Syna. V uvedenom texte čítame: „Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: ,Nemajú vína.‘ Ježiš jej povedal: ,Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina‘“ (Jn 2, 3 – 4). V Jánovom evanjeliu tá „hodina“ znamená Bohom stanovenú chvíľu, v ktorej Syn zavŕši svoje dielo a bude oslávený (porov. Jn 7, 30; 8, 20; 12, 23. 27; 13, 1; 17, 1; 19, 27). Aj keď sa Ježišova odpoveď svojej matke zdá odmietnutím (najmä ak hľadíme skôr ako na otázku na ten rozhodný výrok „Ešte neprišla moja hodina“), predsa sa Mária obracia na sluhov a hovorí im: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2, 5). Vtedy Ježiš sluhom rozkázal naplniť nádoby vodou. A voda sa stáva vínom, lepším ako to, ktoré svadobným hosťom podávali doteraz.

Aké hlboké porozumenie existovalo medzi Ježišom a jeho matkou! Ako prebádať tajomstvo ich vnútornej jednoty? V tejto udalosti sa už dosť jasne črtá nový rozmer a nový význam Máriinho materstva. Jeho význam sa totiž nevyčerpáva len v slovách, ktoré povedal Ježiš, a v rozličných udalostiach zaznačených synoptikmi. V týchto textoch Ježiš chce predovšetkým postaviť proti sebe telesné materstvo, vyplývajúce z narodenia, a to, čím toto „materstvo“ (podobne ako „bratstvo“) má byť v rozmere Božieho kráľovstva, v spásnom lúči Božieho otcovstva. Naproti tomu v Jánovom texte už v opise svadby v Káne sa zračí to, čo sa konkrétne prejavuje ako nové materstvo podľa ducha a nielen podľa tela. To znamená: Máriinu starostlivosť o ľudí, ktorou vychádza v ústrety ich najrozličnejším potrebám. V Káne Galilejskej sa poukazuje iba na jednu stránku ľudských potrieb, zdanlivo malých a bezvýznamných („Nemajú vína“). Tá má však symbolický význam, lebo vychádzať v ústrety potrebám človeka znamená zároveň uvádzať ich do okruhu Kristovho mesiášskeho poslania a jeho spásnej moci. Je to teda prostredníctvo: Mária sa stavia medzi svojho Syna a ľudí v ich starostiach, nedostatkoch a trápeniach. Stavia sa „do stredu, medzi“ čiže sprostredkúva, a to nie ako cudzia osoba, ale z postavenia matky. Vie, že ako matka môže – ba dokonca „má aj právo“ – predkladať Synovi potreby ľudí. Jej prostredníctvo má teda ráz príhovoru. Mária sa „prihovára“ za ľudí. A nielen to. Ako Matka chce, aby sa prejavovala aj Synova mesiášska moc, čiže jeho spasiteľská moc, ktorej cieľom je pomáhať ľuďom v nešťastí, oslobodzovať človeka od zla, ktoré rozličným spôsobom a v rozličnej miere ťaží jeho život. Práve tak, ako to o Mesiášovi predpovedal prorok Izaiáš v známom texte, na ktorý sa Ježiš odvoláva pred svojimi rodákmi v Nazarete: „Poslal ma hlásať evanjelium chudobným, oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť“ (Lk 4, 18).

Iný základný prvok tejto Máriinej materskej úlohy nájdeme v slovách určených služobníctvu: „Urobte všetko, čo vám povie.“ Kristova Matka predstupuje pred ľudí ako tlmočníčka Synovej vôle, ktorá ukazuje požiadavky, ktoré treba splniť, aby sa mohla prejaviť Mesiášova spásna moc. Vďaka Máriinmu príhovoru a poslušnosti sluhov, Ježiš začína v Káne „svoju hodinu“. Mária sa v Káne javí ako veriaca v Ježiša. Jej viera vyvoláva prvé „znamenie“ a prispieva k prebudeniu viery učeníkov.

22. Môžeme teda povedať, že na tejto stránke Jánovho evanjelia nachádzame akoby prvý záblesk pravdy o Máriinej materskej starostlivosti. Túto pravdu vyjadruje aj učenie posledného koncilu a treba podotknúť, že objasňuje Máriinu materskú úlohu v spojení s Kristovým prostredníctvom. V konštitúcii Lumen gentium čítame: „Materské poslanie Márie voči ľuďom však toto jediné prostredníctvo Kristovo nijako nezatieňuje ani nezmenšuje, lež dáva najavo jeho účinnosť“, lebo je len „jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš“ (1 Tim 2, 5). Tento Máriin vplyv podľa Božej blahosklonnosti vyviera „z hojnosti Kristových zásluh: zakladá sa na jeho sprostredkovaní, od neho vonkoncom závisí a z neho čerpá všetku svoju účinnosť“.44 Práve v tomto zmysle udalosť v Káne Galilejskej nám poskytuje akoby predzvesť Máriinho prostredníctva, ktoré sa úplne orientuje na Krista a má za cieľ zjavovať jeho spásnu moc.

Z Jánovho textu vyplýva, že ide o prostredníctvo materské. Ako vyhlasuje koncil: Mária „bola našou matkou v poriadku milosti“. Toto materstvo v poriadku milosti vyplynulo zo skutočnosti, že je Bohorodičkou. Z rozhodnutia Božej prozreteľnosti bola matkou-živiteľkou Vykupiteľa, a preto „neporovnateľne veľkodušnou spoluúčastníčkou a poníženou služobnicou Pána“, ktorá „spolupracovala na diele Vykupiteľa celkom mimoriadnym spôsobom, a to poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou, aby tak obnovila nadprirodzený život duší“.45 „A to materstvo Márie v poriadku milosti trvá neprestajne… kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených“.46

23. Ak úryvok Jánovho evanjelia o svadbe v Káne hovorí o Máriinom starostlivom materstve na začiatku Ježišovej mesiášskej činnosti, tak iný úryvok toho istého evanjelia potvrdzuje toto materstvo v spásnom poriadku milosti v jeho vrcholnom bode, keď sa dovršuje jeho veľkonočné tajomstvo, Kristova obeť na kríži. Jánov opis je veľmi stručný: „Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasová, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: ,Žena, hľa, tvoj syn!‘ Potom povedal učeníkovi: ,Hľa, tvoja matka!‘ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 25 – 27).

V tomto čine sa nepochybne prejavuje jedinečná starostlivosť Syna o Matku, ktorú opúšťal v takej veľkej bolesti. Tento Ježišov „testament z kríža“ nám však o tejto starostlivosti hovorí ešte viac. Ježiš vyzdvihuje nové puto medzi Matkou a Synom a slávnostne potvrdzuje všetku jeho pravdivosť a skutočnosť. Možno povedať, že ak Máriino materstvo, vzťahujúce sa na všetkých ľudí, bolo načrtnuté už prv, teraz sa jasne spresňuje a ustanovuje. Vyplýva z definitívneho zavŕšenia veľkonočného tajomstva Vykupiteľa. Keďže Kristova Matka je priamo v tomto tajomstve, ktoré sa týka človeka – jednotlivca i všetkých, – ona je daná človekovi – každému a všetkým – ako Matka. Týmto človekom pod krížom je Ján, „učeník, ktorého Ježiš miloval“.47 Nie je to však len on sám. Koncil v duchu tradície bez váhania nazýva Máriu „Matkou Kristovou a Matkou ľudí“. Vskutku, ona je „v Adamovom potomstve spojená so všetkými ľuďmi…, ba je priam ,matkou (Kristových) údov, lebo s láskou spolupracovala na zrode veriacich v Cirkvi‘“.48

Toto „nové Máriino materstvo“ zrodené z viery je teda plodom „novej“ lásky, ktorá v nej definitívne dozrela pod krížom jej účasťou na Ježišovej vykupiteľskej láske.

24. Ocitáme sa tak v samom strede splnenia prisľúbení z protoevanjelia: „Potomstvo ženy rozšliape hlavu hada“ (porov. Gn 3, 15). Ježiš Kristus svojou výkupnou smrťou víťazí nad zlom hriechu a smrti v jeho samých koreňoch. Je príznačné, že keď sa z kríža obracia k Matke, nazýva ju „žena“ a hovorí jej: „Žena, hľa tvoj syn“. S tým istým oslovením sa obrátil na ňu aj v Káne (porov. Jn 2, 4). Možno vari pochybovať, že táto veta na Golgote preniká do hĺbky tajomstva Márie a vyzdvihuje jedinečné postavenie, ktoré zaujíma v celom poriadku spásy? Ako učí koncil, s Máriou „vznešenou dcérou sionskou, po dlhom čakaní na splnenie prísľubu nastáva plnosť časov a nastoľuje sa nový poriadok, keď Syn Boží vzal z nej na seba ľudskú prirodzenosť, aby tajomstvami svojho vtelenia oslobodil človeka od hriechu“.49

Slová, ktoré Ježiš vyslovuje na kríži, znamenajú, že materstvo jeho rodičky bude mať „nové“ pokračovanie v Cirkvi a skrze Cirkev, ktorú tu symbolicky predstavuje Ján. Týmto spôsobom tá, ktorá ako „milosti plná“ bola uvedená do tajomstva Krista, aby bola jeho Matkou, čiže svätou Bohorodičkou, prostredníctvom Cirkvi ostáva v tomto tajomstve i naďalej ako „žena“, o ktorej sa hovorí na začiatku dejín spásy v Knihe Genezis (3, 15) a na konci dejín spásy v Apokalypse (Zjv 12, 1). Podľa večného plánu Prozreteľnosti Bohorodičkino materstvo sa má rozšíriť na Cirkev, ako to dokazujú tvrdenia Tradície, podľa ktorých Máriino materstvo voči Cirkvi je odrazom a predĺžením jej materstva voči Božiemu Synovi.50

Podľa koncilu už sama chvíľa zrodenia Cirkvi a jej plného prejavenia sa vo svete dáva tušiť túto kontinuitu Máriinho materstva: „Keďže sa zapáčilo Bohu zjaviť slávnostným spôsobom tajomstvo ľudského spasenia až po zoslaní Ducha Svätého, ktorého prisľúbil Kristus, vidíme apoštolov pred Turícami zotrvávať ,jednomyseľne na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou, a s jeho bratmi‘ (Sk 1, 14). Teda aj Mária vzývala dar Ducha, ktorý ju zatienil už pri zvestovaní“.51

V spásnom poriadku milosti uskutočňovanej pôsobením Ducha Svätého je teda jedinečná spojitosť medzi chvíľou vtelenia Slova a zrodenia Cirkvi. Osobou, ktorá tieto dve udalosti spája, je Mária: Mária v Nazarete a Mária v jeruzalemskom večeradle. V oboch prípadoch jej nenápadná, ale zvrchovane dôležitá prítomnosť ukazuje cestu „zrodenia z Ducha“. Takto tá, ktorá je prítomná v tajomstve Krista ako Matka, stáva sa z vôle Syna a pôsobením Ducha Svätého prítomnou v tajomstve Cirkvi. V Cirkvi sa aj naďalej prejavuje jej materská prítomnosť, ako to vyplýva z Kristových slov, ktoré povedal na kríži: „Žena, hľa, tvoj syn“, „Hľa, tvoja matka.“

II.
BOŽIA MATKA V STREDE PUTUJÚCEJ CIRKVI

1. Cirkev, Boží ľud, zakorenená vo všetkých národoch zeme

25. „Cirkev ,napreduje vo svojej púti prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom‘,52 a hlása kríž Pánov a jeho smrť, dokiaľ on sám nepríde (porov. 1 Kor 11, 26)“53 „Ako Izrael podľa tela, ktorý kedysi putoval na púšti, sa už nazýva Božou cirkvou (porov. Neh 13, 1; Nm 20, 4; Dt 23, 1 a nasl.), tak aj nový Izrael… sa nazýva Kristovou cirkvou (porov. Mt 16, 18), keďže Kristus si ju nadobudol vlastnou krvou (porov. Sk 20, 28), naplnil ju svojím Duchom a vystrojil ju vhodnými prostriedkami na utváranie viditeľnej a spoločenskej jednoty. Boh zvolal zhromaždenie tých, čo s vierou hľadia na Ježiša ako na pôvodcu spásy a na základ jednoty a pokoja, a ustanovil Cirkev, aby bola všetkým i každému viditeľnou sviatosťou tejto spasiteľnej jednoty“.54

Druhý vatikánsky koncil hovorí o putujúcej Cirkvi a prirovnáva ju k starozákonnému Izraelu, putujúcemu na púšti. Toto putovanie má aj svoj vonkajší ráz, viditeľný v čase a v priestore, v ktorom sa historicky odohráva. Cirkev „sa má rozšíriť do všetkých krajín, vstupuje do dejín ľudstva, hoci zároveň presahuje trvanie národov a ich hranice“.55 Predsa však podstatná časť jej putovania má vnútorný ráz. Ide tu o púť viery, na ktorej „ju posilňuje sila vzkrieseného Pána“,56 o púť v Duchu Svätom, ktorý bol daný Cirkvi ako neviditeľný Utešiteľ (Parákletos) (porov. Jn 14, 26; 15, 26; 16, 7). „A Cirkev napreduje uprostred pokušení a prenasledovaní posilňovaná silou Božej milosti, ktorú jej prisľúbil Pán, aby… sa pôsobením Ducha Svätého neprestávala obnovovať, kým skrz kríž nepríde ku svetlu, ktoré nepozná súmraku“.57

Práve na tejto ceste-púti, na ktorej sa Cirkev uberá časom a priestorom a ešte viac dejinami duší, Mária je prítomná ako tá, ktorá je „blahoslavená, že uverila“, ako tá, ktorá napredovala i na ceste viery a mala ako nijaké iné stvorenie účasť na Kristovom tajomstve. Koncil ďalej hovorí, že „Mária úzko spätá s dejinami spasenia určitým spôsobom zjednocuje a odzrkadľuje v sebe základné prvky viery“.58 Medzi všetkými veriacimi Mária je akoby „zrkadlom“, v ktorom sa najhlbšie a najjasnejšie odrážajú „veľké Božie skutky“ (Sk 2, 11).

26. Cirkev, vybudovaná Kristom na apoštoloch, plne si uvedomila tieto veľké Božie skutky v deň Turíc, keď zhromaždených vo večeradle „všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť“ (Sk 2, 4). Už v tejto chvíli sa začala táto cesta viery, táto púť Cirkvi dejinami ľudí a národov. Je známe, že už na začiatku tejto cesty je prítomná Panna Mária. Vidíme ju vo večeradle medzi apoštolmi, ako v modlitbách „vzývala o dar Ducha“.59

Jej cesta viery je v určitom zmysle dlhšia. Duch Svätý zostúpil na tú, ktorá sa stala jeho vernou nevestou už pri zvestovaní, keď prijala Slovo živého Boha, „úplne mu podriadila svoj rozum a vôľu a dobrovoľne prijala jeho zjavenie“, ba dokonca sa úplne oddala Bohu „poslušnosťou viery“,60 ktorou odpovedala anjelovi: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Cesta viery Márie, ktorú vidíme modliť sa vo večeradle, je teda dlhšia ako cesta všetkých tých, ktorí tam boli zhromaždení. Mária ich „predchádza“, „kráča pred“ nimi.61 Turíčna udalosť v Jeruzaleme sa pripravovala nielen na kríži, ale aj udalosťou zvestovania v Nazarete. Vo večeradle sa Máriina cesta stretáva s cestou viery Cirkvi. Ako?

Z tých, čo vo večeradle zotrvávali na modlitbách a pripravovali sa, aby sa po zoslaní Ducha rozišli „do celého sveta“, daktorých si Ježiš postupne povolával už na začiatku svojho poslania v Izraeli. Jedenásť z nich ustanovil za apoštolov a zveril im poslanie, ktoré sám dostal od Otca: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21), povedal apoštolom po vzkriesení. A štyridsať dní potom, prv než sa vrátil k Otcovi, dodal: „Keď zostúpi na vás Duch Svätý…, budete mi svedkami… až po samý kraj zeme“ (porov. Sk 1, 8). Toto poslanie apoštolov sa začalo vo chvíli, keď vyšli z jeruzalemského večeradla. Cirkev sa rodí a rastie práve svedectvom, ktoré Peter a ostatní apoštoli vydávajú o ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi (porov. Sk 2, 31 – 34; 3, 15 – 18; 4, 10 – 12; 5, 30 – 32).

Mária toto apoštolské poslanie priamo nedostala. Nebola medzi tými, ktorým Ježiš zveril túto úlohu a poslal ich učiť „všetky národy“ (Mt 20, 28). Bola však vo večeradle, kde sa apoštoli pripravovali prijať toto poslanie príchodom Ducha pravdy. Bola tam s nimi a spolu s nimi „zotrvávala na modlitbách“ ako „Ježišova matka“ (porov. Sk 1, 13 – 14), to znamená ako matka ukrižovaného a vzkrieseného Krista. A toto prvé jadro tých, ktorí „s vierou hľadia na Ježiša ako na pôvodcu spásy“,62 dobre vedelo, že Ježiš bol Synom Márie a že ona bola jeho Matkou a že ako Matka bola už od chvíle počatia a narodenia jedinečným svedkom tajomstva Ježiša, toho tajomstva, ktoré sa prejavilo pred ich očami a potvrdilo smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním. Cirkev teda už od počiatku pozerala na Máriu cez Ježiša, tak ako „pozerala“ na Ježiša cez Máriu. Mária bola pre Cirkev vtedy a vždy jedinečným svedkom Ježišovho detstva a jeho skrytého života v Nazarete, keď „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19; porov. Lk 2, 51).

Vo vtedajšej Cirkvi i v Cirkvi všetkých čias Mária bola a je predovšetkým „blahoslavená, lebo uverila“, a uverila ako prvá. Už od chvíle zvestovania, počatia až od chvíle Ježišovho narodenia v betlehemskej jaskyni Mária sledovala Ježiša krok za krokom na svojej materinskej ceste viery. Sledovala ho v rokoch, keď žil v ústraní v Nazarete, ale aj potom v období, keď sa od nej navonok odlúčil a začal „robiť a učiť“ (porov. Sk 1, 1) medzi izraelským ľudom. Sledovala ho však najmä pri tragickej udalosti na Golgote. A keď bola spolu s apoštolmi v jeruzalemskom večeradle na úsvite Cirkvi, našla tam potvrdenie svojej viery, ktorá sa zrodila zo slov zvestovania. Anjel jej vtedy povedal: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký… a naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Posledné udalosti na Kalvárii tento prísľub zahalili tmou, ale Mária nestratila vieru ani pod krížom. Stále, podobne ako Abrahám, verila „proti nádeji v nádeji“ (Rim 4, 18). Po zmŕtvychvstaní nádej odhalila svoju pravú tvár a prisľúbenie sa začalo premieňať na skutočnosť. Ježiš prv než sa vrátil k Otcovi, povedal apoštolom: „Choďte teda, učte všetky národy… ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (porov. Mt 28, 19 – 20). Tak to povedal ten, ktorý sa svojím zmŕtvychvstaním predstavil ako víťaz nad smrťou a ako držiteľ kráľovstva, ktorému podľa slov anjela „nebude konca“.

27. Na úsvite Cirkvi, na začiatku dlhej cesty viery, ktorá sa začala na Turíce v Jeruzaleme, Mária bola s tými, ktorí tvorili zárodok „nového Izraela“. Bola medzi nimi ako jedinečný svedok tajomstva Krista. A Cirkev sa vytrvalo modlila spolu s ňou a zároveň „na ňu hľadela vo svetle Slova, ktoré sa stalo telom“. A tak to malo byť vždy. Keď totiž Cirkev hlbšie preniká do najvyššieho tajomstva vtelenia, myslí s hlbokou úctou a zbožnosťou i na Kristovu Matku,63 Mária nerozlučiteľne náleží k tajomstvu Krista a patrí aj k tajomstvu Cirkvi už od začiatku, odo dňa jej zrodenia. Na základe toho, čím je Cirkev od začiatku a čím má stále byť po všetky pokolenia medzi všetkými národmi, je prítomná tá, „ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45). Práve táto Máriina viera, ktorá je začiatkom novej a večnej zmluvy Boha s ľudstvom v Ježišovi Kristovi, táto jej hrdinská viera „predchádza“ apoštolské svedectvo Cirkvi a ostáva skrytá v srdci Cirkvi ako osobitné dedičstvo Božieho zjavenia. Všetci, čo z pokolenia na pokolenie prijímajú apoštolské svedectvo Cirkvi, majú účasť na tomto tajomnom dedičstve a v určitom zmysle aj na Máriinej viere.

Alžbetine slová: „blahoslavená je tá, ktorá uverila“ sprevádzajú Pannu aj pri Turícach. Idú za ňou všade tam, kde z veku na vek sa prostredníctvom apoštolského svedectva a služby Cirkvi šíri poznanie spásneho tajomstva Krista. Tým sa plní proroctvo, vyslovené v Magnifikate: „blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno“ (Lk 1, 48 – 49). Po poznaní tajomstva Krista nasleduje totiž oslava jeho Matky vo forme osobitnej úcty k Bohorodičke Theotókos. V tejto úcte je však vždy zahrnutá aj oslava jej viery, lebo nazaretská Panna sa podľa slov Alžbety stala blahoslavenou predovšetkým touto vierou. Tí, ktorí v každom pokolení v rozličných národoch sveta s vierou prijímajú tajomstvo Krista, vtelené Slovo a Vykupiteľa sveta, nielenže sa s úctou a dôverou utiekajú k Márii ako k jeho Matke, ale hľadajú v jej viere aj oporu pre vieru vlastnú. Práve táto živá účasť na Máriinej viere rozhoduje o jej osobitnej prítomnosti na putovaní Cirkvi ako nového Božieho ľudu na celej zemi.

28. Koncil učí, že „Mária je úzko spätá s dejinami spásy…, a preto keď sa o nej káže a keď sa uctieva, privádza veriacich k svojmu Synovi a k jeho obete, ako aj k láske k Otcovi“.64 Preto sa Máriina viera na základe apoštolského svedectva Cirkvi určitým spôsobom ustavične stáva vierou putujúceho Božieho ľudu: vierou jednotlivcov, komunít, prostredí a zhromaždení a rozličných skupín v Cirkvi. Je to viera, ktorá sa zároveň ďalej odovzdáva poznaním a srdcom a ktorá sa stále nadobúda alebo znova získava modlitbou. „Z tohto dôvodu Cirkev i pri svojej apoštolskej činnosti právom hľadí na tú, čo porodila Krista, ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil z Panny preto, aby sa skrze Cirkev narodil a rástol aj v srdciach veriah.“65

Dnes, keď sa na tejto púti viery blížime ku koncu druhého kresťanského tisícročia, Cirkev učením Druhého vatikánskeho koncilu obracia pozornosť na to, čo vidí sama v sebe: totiž „Boží ľud prebýva medzi všetkými národmi sveta“, a na pravdu, podľa ktorej všetci veriaci, hoci „rozšírení po celom svete, majú spoločenstvo s ostatnými v Duchu Svätom“,66 takže možno povedať, že v tejto jednote sa stále uskutočňuje turíčne tajomstvo. Súčasne aj apoštoli a učeníci Pána vo všetkých národoch sveta „jednomyseľne zotrvávajú na modlitbách spolu… s Ježišovou matkou Máriou“ (Sk 1, 14). V každom pokolení sú „znamením kráľovstva“, ktoré nie je z tohto sveta.67 Uvedomujú si pritom, že sa majú na tomto svete zhromažďovať okolo toho Kráľa, ktorému boli národy dané ako dedičstvo (Ž 2, 8) a ktorému Otec dal „trón jeho Otca Dávida“, aby „naveky kraľoval nad Jakubovým rodom a ktorého kráľovstvu nebude konca“.

Aj v tejto vigílii Mária tou istou vierou, ktorá ju urobila blahoslavenou najmä od chvíle zvestovania, je prítomná v poslaní Cirkvi, prítomná v diele Cirkvi, ktorá uvádza do sveta kráľovstvo jej Syna.68 Táto Máriina prítomnosť sa zo dňa na deň prejavuje mnohorakými spôsobmi tak, ako tomu bolo v celých cirkevných dejinách. Má mnohoraký okruh pôsobnosti. Je to viera a zbožnosť jednotlivých veriacich, tradície kresťanských rodín, čiže „domácich cirkví“, farské a misionárske komunity, rehoľné inštitúty, diecézy, príťažlivá a vyžarujúca sila veľkých svätýň, kde sa nielen jednotlivci a miestne skupiny, ale dakedy aj celé národy a kontinenty stretávajú s Matkou Pána, s tou, ktorá je blahoslavená, lebo uverila, a ktorá je prvá medzi veriacimi, a preto sa stala Matkou Emanuela. Je tu aj volanie palestínskej zeme, duchovnej vlasti všetkých kresťanov, lebo bola vlasťou Spasiteľa sveta a jeho Matky. Je tu aj hlas mnohých chrámov, ktoré počas storočí v Ríme a inde vo svete vybudovala kresťanská viera. Hlas miest, ako sú Guadalupe, Lurdy, Fatima, i hlas iných miest, rozsiatych po rozličných krajoch, medzi ktorými nemôžem zabudnúť na Jasnú Góru v mojej rodnej vlasti. Azda by sa dalo hovoriť o akomsi „zemepise“ viery a mariánskej úcty, v ktorom sú zahrnuté všetky tieto miesta, kam Boží ľud rád putuje a túži sa stretnúť s Božou Matkou, aby v materskej prítomnosti „tej, ktorá uverila“, našiel posilnenie svojej vlastnej viery. V Máriinej viere totiž už pri zvestovaní a v úplnosti pod krížom sa zo strany človeka znova otvoril ten duchovný priestor, v ktorom nás večný Otec môže naplniť „všetkým duchovným požehnaním“. Je to priestor „novej a večnej zmluvy“.69 Tento priestor existuje v Cirkvi, ktorá je v Kristovi „sviatosťou… dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“.70

Vo viere, ktorú Mária pri zvestovaní vyznala ako „služobnica Pána“ a v ktorej stále „predchádza“ Boží ľud na tejto pozemskej púti, Cirkev „sa účinne a neprestajne usiluje sústrediť celé ľudstvov Kristovi ako v Hlave a v jednote jeho Ducha“.71

2. Putovanie Cirkvi a jednota všetkých kresťanov

29. „Duch vzbudzuje vo všetkých Kristových učeníkoch túžbu a činnosť za pokojné zjednotenie všetkých v jedinom stáde pod jedným pastierom, spôsobom, ktorý určil Kristus“.72 Putovanie Cirkvi, najmä v dnešnom čase, sa vyznačuje ekumenickým úsilím. Kresťania hľadajú cesty, ako znova nastoliť jednotu, o ktorú Kristus v predvečer utrpenia prosil Otca pre svojich učeníkov: „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21). Jednota Kristových učeníkov je teda veľkým znamením, ktoré má vo svete vzbudzovať vieru, zatiaľ čo ich rozdelenie budí pohoršenie.73

Ekumenické hnutie, na základe jasnejšieho a rozšírenejšieho vedomia naliehavosti dosiahnuť jednotu všetkých kresťanov, našlo v Katolíckej cirkvi svoj vrcholný výraz v diele Druhého vatikánskeho koncilu. Treba, aby veriaci prehĺbili sami v sebe i vo všetkých svojich komunitách tú „poslušnosť viery“, ktorej prvým a najžiarivejším príkladom je Mária. A keďže ona teraz „svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy“, „tomuto posvätnému cirkevnému snemu je na veľkú radosť a potechu, že aj medzi oddelenými bratmi sú takí, čo preukazujú Matke Hospodina a Spasiteľa patričnú úctu, najmä medzi východnými kresťanmi“.74