30. Kresťania vedia, že svoju jednotu skutočne znova nájdu len vtedy, keď bude spočívať na jednote ich viery. Musia vyriešiť vážne vieroučné rozpory, týkajúce sa tajomstva Cirkvi a jej služby a dakedy aj Máriinej úlohy v diele spásy.75 Dialóg, ktorý Katolícka cirkev už začala so západnými cirkvami a spoločenstvami,76 sa stále viac sústreďuje na tieto dve neoddeliteľné zložky toho istého tajomstva spásy. Ak nám tajomstvo vteleného Slova umožňuje nazrieť do tajomstva Bohorodičkinho materstva a ak nám rozjímanie o Božej Matke pomáha hlbšie pochopiť tajomstvo vtelenia, tak to isté treba povedať aj o tajomstve Cirkvi a Máriinej úlohe v diele spásy. Keď sa bude prehlbovať jedno i druhé a keď sa bude objasňovať jedno pomocou druhého, tak kresťania, ochotní urobiť – ako im to odporúča ich Matka – to, čo im povie Ježiš (porov. Jn 2, 5), budú môcť spoločne napredovať na onej „ceste viery“, v ktorej im Mária stále slúži ako príklad a ktorá ich má priviesť aj k jednote, ako si ju želal ich jediný Pán, a po ktorej toľko túžia tí, ktorí pozorne načúvajú všetkému, čo dnes „Duch hovorí cirkvám“ (Zjv 2, 7. 11. 17). Zatiaľ radostným znamením je, že tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá sa zhodujú s Katolíckou cirkvou v základných bodoch kresťanskej viery, aj čo sa týka Panny Márie. Uznávajú ju totiž za Matku Pána a sú presvedčení, že to patrí k našej viere v Krista, pravého Boha a pravého človeka. Pozerajú na ňu, ako pod krížom prijíma za syna Kristovho milovaného učeníka a ktorý zasa ju prijíma za matku.

Prečo by sme nemali na ňu všetci spoločne pozerať ako na našu spoločnú Matku, ktorá sa prihovára za jednotu Božej rodiny a ktorá „kráča“ na čele dlhého sprievodu svedkov viery v jediného Pána, Božieho Syna, ktorý sa počal v jej panenskom lone pôsobením Ducha Svätého?

31. Na druhej strane by som rád zdôraznil, ako sa Katolícka cirkev, Pravoslávna i starobylé cirkvi východné cítia hlboko spojené v láske a oslave Bohorodičky, Theotókos. Nielenže „základné články kresťanskej viery o Trojici a o Božom Slove, ktoré sa stalo človekom z Panny Márie, boli definované vo všeobecných konciloch, čo sa konali na Východe“,77 ale aj vo svojom liturgickom kulte „východní kresťania velebia prekrásnymi chválospevmi Máriu, vždy Pannu, najsvätejšiu Bohorodičku“.78

Bratia v týchto cirkvách prežili pohnuté udalosti, ale ich dejiny boli stále preniknuté živou túžbou po činnom kresťanskom živote a po apoštolskom vyžarovaní, aj keď boli často poznačené krutým prenasledovaním. Sú to dejiny vernosti Pánovi, pravej „púti viery“ priestorom i časom, na ktorej východní kresťania vždy pozerali s neobmedzenou dôverou na Pánovu Matku. Oslavovali ju chválospevmi a stále vzývali modlitbou. V ťažkých chvíľach svojej pohnutej kresťanskej existencie „sa utiekali pod jej ochranu“79 s vedomím, že v nej nájdu účinnú pomoc. Cirkvi, ktoré vyznávajú učenie Efezského koncilu, vyhlasujú Pannu „za skutočnú Božiu Matku“, lebo „náš Pán Ježiš Kristus, splodený ako Boh z Otca pred všetkými vekmi, sa pre nás a pre našu spásu v čase narodil z Panny Márie, Božej Matky, ako človek“.80

Grécki otcovia a byzantská tradícia rozjímali o Panne Márii vo svetle Slova, ktoré sa stalo človekom, a usilovali sa čo najhlbšie preniknúť do puta, ktoré viaže Máriu ako Božiu Matku ku Kristovi a k Cirkvi: Panna Mária je stále prítomná v celom rozsahu tajomstva spásy.

Svätý Cyril Alexandrijský voviedol do takéhoto rozjímania o tajomstve Márie koptské a etiopske tradície, ktoré toto tajomstvo slávili kvetnatým básnickým slohom.81 Geniálny básnik svätý Efrém Sýrsky, nazývaný „lýra Ducha Svätého“, neúnavne ospevoval Pannu Máriu a zanechal dosiaľ živý ohlas v celej tradícii sýrskej cirkvi.82 Jedna z najžiarivejších postáv kresťanského Arménska, svätý Gregor z Narku vo svojej chváloreči na Theotókos s mohutným básnickým vzletom rozjíma o rozličných aspektoch tajomstva vtelenia a každý z nich mu poskytuje príležitosť ospievať a osláviť mimoriadnu dôstojnosť a veľkolepú krásu Panny Márie, Matky vteleného Slova.83

Nemožno sa preto diviť, že Mária zaujíma výsadné miesto v kulte starobylých východných cirkví s neporovnateľným bohatstvom sviatkov a hymnov.

32. V byzantskej liturgii sa vo všetkých hodinkách breviára oslava Božej Matky spája s oslavou Syna a s oslavou, ktorá sa skrze Syna vznáša k Bohu Otcovi v Duchu Svätom. V anafore (eucharistickej modlitbe) svätého Jána Zlatoústeho hneď po epikléze zhromaždenie veriacich takto ospevuje Božiu Matku: „Je skutočne spravodlivé vyhlasovať za blahoslavenú teba, ó, Bohorodička, ktorá si najblaženejšia, celá čistá a Matka nášho Boha. Velebíme ťa, lebo si ctihodnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni. Ty si porodila Božie Slovo bez toho, že by si bola stratila svoje panenstvo. Ty si skutočne Božia Matka.“

Tieto chvály, ktoré sa vznášajú k Márii pri slávení každej eucharistickej liturgie, stvárňovali vieru, zbožnosť a modlitbu veriacich. V priebehu storočí prenikli celú ich spiritualitu a vzbudili v nich hlbokú úctu k „úplne svätej Božej Matke“.

33. Na tento rok pripadá tisícdvojsté výročie Druhého nicejského koncilu (787), na ktorom na záver známeho sporu o uctievaní svätých obrazov bolo definované, že podľa Učiteľského úradu svätých otcov a všeobecnej cirkevnej tradície veriaci môžu spolu s krížom uctievať aj obrazy a sochy Božej Matky, anjelov a svätých v kostoloch, v domácnostiach i popri cestách.84 Tento zvyk sa zachoval na celom Východe i Západe. Obrazy Panny Márie majú čestné miesto v kostoloch i v domácnostiach. Mária je tu zobrazovaná ako Boží trón, nesie Pána a dáva ho ľuďom (Theotókos), ako cesta, ktorá vedie ku Kristovi a ho ukazuje (Odigitria), ako modliaca sa orodovníčka a znamenie Božej prítomnosti na ceste veriacich až do dňa Pána (Deisis), ako ochrankyňa, ktorá rozprestiera svoj plášť nad národmi (Pokrov) alebo milosrdná nežná Panna (Eleousa). Zvyčajne sa znázorňuje so Synom, s Ježišom ako dieťaťom v náručí. Práve tento vzťah k Synovi je oslavou Matky. Dakedy ho nežne objíma (Glykofilousa), inokedy je hieratická, akoby ponorená do kontemplácie toho, ktorý je Pánom dejín (porov. Zjv 5, 9 – 14).85

Je vhodné pripomenúť aj ikonu Panny Márie Vladimírskej, ktorá stále sprevádzala ľud starej Rusi na jeho púti vo viere. Blíži sa tisíce výročie pokrstenia týchto ušľachtilých krajov, ktoré sú vlasťou pokorného ľudu, mysliteľov i svätcov. Ikony sa dosiaľ pod rozličnými titulmi uctievajú na Ukrajine, v Bielorusku i v Rusku. Tieto obrazy dokazujú vieru a ducha modlitby tamojšieho dobrého ľudu, ktorý si uvedomuje prítomnosť a ochranu Božej Matky. Panna Mária na nich žiari ako obraz božskej krásy, príbytok večnej Múdrosti, Panna v modlitbe, pravzor kontemplácie, ikona slávy, ako tá, ktorá už vo svojom pozemskom živote mala v sebe duchovnú múdrosť, nedostupnú ľudskému rozumu, a vierou dosiahla najvznešenejšie poznanie. Pripomínam ešte ikonu Panny vo večeradle na modlitbách s apoštolmi v očakávaní Ducha. Nemohla by sa stať znamením nádeje pre všetkých, ktorí si chcú v bratskom dialógu prehĺbiť svoju poslušnosť viery?

34. Také bohatstvo chvál, nahromadené rozličnými formami cirkevnej tradície, by nám iste mohlo pomôcť, aby Cirkev znova začala dýchať „oboma pľúcami“: Východu i Západu. Ako som viac ráz zdôraznil, dnes je to treba viac než inokedy. Bola by to účinná pomoc prebiehajúcemu dialógu medzi Katolíckou cirkvou a cirkvami a cirkevnými spoločenstvami na Západe.86 Bola by to aj cesta, aby putujúca Cirkev dokonalejšie spievala a prežívala svoj Magnifikat.

3. Magnifikat putujúcej Cirkvi

35. Na terajšom úseku svojej cesty sa teda Cirkev usiluje znova nájsť jednotu so všetkými, ktorí vyznávajú vieru v Ježiša Krista, aby tak dokázala poslušnosť svojmu Pánovi, ktorý sa za túto jednotu modlil pred svojim utrpením. Cirkev „napreduje vo svojej púti… a hlása Pánovo umučenie a jeho smrť, dokiaľ on sám nepríde“.87 „A Cirkev napreduje uprostred pokušení a prenasledovaní posilňovaná silou Božej milosti, ktorú jej prisľúbil Pán, aby sa napriek ľudskej krehkosti nespreneverila dokonalej vernosti, ale aby ostala dôstojnou nevestou svojho Pána a pôsobením Ducha Svätého sa neprestáva obnovovať, kým skrze kríž nepríde k svetlu, ktoré nepozná súmrak“.88

Panna Mária stále sprevádza Boží ľud na tejto jeho ceste viery k svetlu. Dokazuje to najmä chválospev Magnifikat, ktorý vyvrel z Máriinej hlbokej viery pri návšteve u Alžbety, a ktorý po stáročia znie v srdci Cirkvi. Dôkazom toho je, že sa denne recituje pri Vešperách a pri iných osobných i spoločných pobožnostiach.

„Velebí moja duša Pána
a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi,
lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.
Hľa, od tejto chvíle
blahoslaviť ma budú všetky pokolenia,
lebo
veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný,
a sväté je jeho meno
a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie
s tými, čo sa ho boja.
Ukázal silu svojho ramena,
rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.
Mocnárov zosadil z trónov
a povýšil ponížených.
Hladných nakŕmil dobrotami
a bohatých prepustil naprázdno.
Ujal sa Izraela, svojho služobníka,
lebo pamätá na svoje milosrdenstvo,
ako sľúbil našim otcom,
Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“

(Lk 1, 46 – 55)

36. Keď Alžbeta pozdravila svoju mladú príbuznú, ktorá prišla z Nazareta, Mária odpovedala chválospevom Magnificat. Alžbeta vo svojom pozdrave najprv nazvala Máriu „požehnanou“ pre „plod jej života“ a potom „blahoslavenou“, lebo uverila (porov. Lk 1, 42. 45). Obe tieto požehnania sa priamo vzťahovali na zvestovanie. Teraz pri návšteve, keď Alžbetin pozdrav vydáva svedectvo tejto vrcholnej chvíli, Máriina viera sa stáva uvedomenejšou a nachádza nový výraz. To, čo pri zvestovaní ostalo skryté v hĺbke „poslušnosti viery“ (porov. Rim 1, 5), teraz zažiarilo ako jasný, oživujúci plameň ducha. Slová, ktoré Mária povedala na prahu Alžbetinho domu, sú vnuknutým vyznaním tejto jej viery, v ktorom odpoveď na slová zjavenia je vyjadrená nábožným a básnickým pozdvihnutím celej bytosti k Bohu. Z týchto vznešených slov, ktoré sú zároveň veľmi jednoduché a sa inšpirujú na posvätných textoch izraelského národa,89 sa zračí Máriin osobný zážitok – extáza srdca. Vyžaruje z nich lúč Božieho tajomstva, sláva jeho nevýslovnej svätosti a večná láska, ktorá vstupuje do dejín človeka ako neodvolateľný dar.

Mária má prvá účasť na tomto novom Božom zjavení a tým aj na tomto novom Božom darovaní sa. Preto hovorí: „Veľké veci mi urobil… a sväté je jeho meno.“

V týchto slovách sa odráža jej duchovná radosť, ktorú možno len ťažko vyjadriť: „Môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ Lebo „najhlbšia pravda o Bohu a o ľudskom spasení… nám žiari v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou všetkého zjavenia“.90 Vo svojom prejave Mária vyznáva, že sa ocitla v samom strede tejto Kristovej plnosti. Uvedomuje si, že sa na nej spĺňa prisľúbenie dané otcom a predovšetkým „Abrahámovi a jeho potomstvu naveky“ (Lk 1, 55), že teda v nej ako v Kristovej Matke sa zbieha celý plán spásy, v ktorom „z pokolenia na pokolenie“ sa prejavuje ten, ktorý ako Boh zmluvy „pamätá na svoje milosrdenstvo“ (Lk 1, 54).

37. Cirkev, ktorá už od začiatku spája svoju pozemskú cestu s cestou Božej Matky, stále po nej opakuje slová Magnifikatu. Z hĺbky viery Panny pri zvestovaní a návšteve Alžbety čerpá pravdu o Bohu zmluvy, o Bohu, ktorý je všemohúci a „robí veľké veci“ človekovi: „jeho meno je sväté“. V Magnifikate vidí, že je v samom koreni premožený hriech spáchaný na začiatku dejín muža a ženy, hriech nedôvery a „malej viery“ v Boha. Proti „podozreniu“, ktoré „otec lži“ vzbudil v srdci prvej ženy Evy, Mária, – ktorú tradícia nazýva „novou Evou“91 a opravdivou „matkou žijúcich“92 –, pevne vyznáva nezahmlenú pravdu o Bohu: Boh je svätý a všemohúci, už od začiatku je zdrojom všetkých darov a „vykonal veľké veci“. Stvorením Boh dáva existenciu každej skutočnosti. Keď tvorí človeka, dáva mu dôstojnosť svojho vlastného obrazu a podoby, a to jedinečným spôsobom v porovnaní so všetkými pozemskými tvormi. V štedrom rozdávaní ho nezastavil ani hriech človeka. Boh sa dáva vo svojom Synovi: lebo „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16). Mária je prvým svedkom tejto nádhernej pravdy, ktorá sa plne uskutoční v skutkoch a v slovách (porov. Sk 1, 1) jej Syna a definitívne jeho ukrižovaním a zmŕtvychvstaním.

Cirkev, ktorá „uprostred pokušení a prenasledovaní“ neprestáva opakovať slová Máriinho Magnifikatu, sa opiera o moc tejto pravdy o Bohu, ktorú Mária vyslovila s takou neobyčajnou prostotou, a súčasne sa usiluje touto pravdou o Bohu osvietiť ťažké a dakedy aj spletené pozemské cesty ľudí. Teraz, keď sa blíži koniec druhého kresťanského tisícročia, púť Cirkvi sa vyznačuje obnoveným úsilím v jej poslaní. Cirkev, nasledujúc toho, ktorý o sebe povedal: „(Boh) ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným“ (porov. Lk 4, 18), sa z pokolenia na pokolenie usilovala a dodnes usiluje plniť to isté poslanie.

Do Máriinho Magnifikatu je obdivuhodne vpísaná jej prednostná láska k chudobným. Boh zmluvy, ospevovaný jasaním ducha nazaretskou Pannou, je zároveň Bohom, ktorý „mocnárov zosadzuje z trónov a povyšuje ponížených… hladných kŕmi dobrotami a bohatých prepúšťa naprázdno… rozptyľuje tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú… a je milosrdný k tým, čo sa ho boja“ (porov. Lk 1, 50 – 53). Mária je hlboko preniknutá duchom „chudobných Pána“, ktorí v modlitbe žalmov očakávajú od Boha spásu a skladajú v neho všetku dôveru (porov. Ž 25; 31; 35; 55). Mária ohlasuje príchod spásy i príchod „Mesiáša chudobných“. Cirkev tým, že čerpá z Máriinho srdca a z hĺbky jej viery, ako je vyjadrená v slovách Magnifikatu, stále lepšie si v sebe obnovuje vedomie, že nie je možné oddeľovať pravdu o Bohu, ktorý prináša spásu a je zdrojom všetkých štedrých darov, od prejavu jeho prednostnej lásky voči chudobným a poníženým, ktorú Mária ospevuje v Magnifikate a ktorá sa prejavila v Ježišových skutkoch a slovách.

Cirkev si je preto vedomá – a v dnešnej dobe sa to vedomie osobitne zosilňuje – že nielen nemožno od seba oddeľovať tieto dve zložky posolstva, obsiahnutého v Magnifikate, ale že treba aj starostlivo chrániť dôležitosť, ktorú majú v slove živého Boha „chudobní“ a „vôľa pomáhať chudobným“. Ide tu o námety a otázky, ktoré sú organicky spojené s kresťanským chápaním slobody a oslobodenia. „Mária ako úplne závislá od Boha a úplne naňho orientovaná vzletom svojej viery je, popri svojom Synovi, tým najdokonalejším obrazom slobody a oslobodenia ľudstva a vesmíru. Je Matkou a vzorom Cirkvi, a preto Cirkev musí hľadieť na ňu, keď chce pochopiť zmysel svojho poslania v celej jeho plnosti“.93

III.
MATERSKÉ PROSTREDNÍCTVO

1. Mária, služobnica Pána

38. Cirkev vie a so svätým Pavlom učí, že máme iba jedného prostredníka: „Lebo len jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých“ (1 Tim 2, 5 – 6). „Materské poslanie Márie voči ľuďom však toto jediné Kristovo prostredníctvo nijako nezatieňuje ani nezmenšuje, lež dáva najavo jeho účinnosť“.94 Je to prostredníctvo v Kristovi.

Cirkev vie a učí, že „akýkoľvek spasiteľný vplyv Panny Márie na ľudí… má svoj pôvod v Božej blahosklonnosti a svoj prameň v prekypujúcej hojnosti Kristových zásluh, zakladá sa na jeho sprostredkovaní, celkom od neho závisí a z neho čerpá všetku svoju účinnosť, a pritom vôbec neprekáža bezprostrednému spojeniu veriacich s Kristom, ba ho napomáha“.95 Tento spasiteľný vplyv podporuje Duch Svätý, ktorý Pannu Máriu zatienil a umožnil tak začiatok Bohorodičkinho materstva a stále podporuje jej starostlivosť o bratov jej Syna. Máriino prostredníctvo je skutočne úzko spojené s jej materstvom. Má špecificky materskú povahu, ktorou sa odlišuje od prostredníctva iných stvorení, ktoré rozličným, ale stále podradeným spôsobom majú účasť na jedinom Kristovom prostredníctve, takže aj jej prostredníctvo má formu účasti.96 „Nijaké stvorenie nemožno postaviť na roveň vteleného Slova a Vykupiteľa“, no „jediné prostredníctvo Vykupiteľovo nevylučuje, ale skôr vyvoláva mnohorakú súčinnosť stvorení, prameniacu z jediného zdroja“, takže „jediná Božia dobrota rozmanito, ale skutočne pôsobí v stvoreniach“.97

Učenie Druhého vatikánskeho koncilu predkladá pravdu o Máriinom prostredníctve ako účasť na tomto jedinom zdroji, ktorým je prostredníctvo Kristovo. „Toto podradené poslanie Márie Cirkev neváha vyznávať, neprestajne ho skusuje a odporúča láske veriacich, aby sa vďaka tejto materinskej pomoci užšie spojili s jediným Sprostredkovateľom a Spasiteľom“.98 Táto funkcia je súčasne úplne osobitná a mimoriadna. Pramení zo skutočnosti, že je Božou Matkou a môže byť chápaná a prežívaná vierou len na základe plnej pravdy o tomto jej materstve. Keďže z Božieho vyvolenia Mária je matkou Syna súpodstatného s Otcom a „veľkodušnou spoluúčastníčkou“ na diele vykúpenia, „stala sa pre nás Matkou v poriadku milosti“.99 Táto funkcia je skutočným rozmerom jej prítomnosti v spásnom tajomstve Krista a Cirkvi.

39. Z tohto hľadiska treba ešte raz dôkladne zvážiť základnú udalosť ekonómie spásy, totiž vtelenie Slova vo chvíli zvestovania. Je významné, že Mária spoznala v slovách Božieho posla vôľu Najvyššieho a podriadila sa jeho moci, keď povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Prvým úkonom podriadenia sa jedinému prostredníctvu „medzi Bohom a ľuďmi“, prostredníctvu Kristovmu, je, že Panna z Nazareta prijala materstvo. Mária súhlasí s Božou voľbou stať sa pôsobením Ducha Svätého Matkou Božieho Syna. Možno povedať, že tento súhlas s materstvom je predovšetkým plodom jej bezvýhradného darovania sa Bohu v panenstve. Mária prijala vyvolenie stať sa Matkou Božieho Syna, vedená snúbeneckou láskou, ktorá plne „zasväcuje“ ľudskú osobu Bohu. Z tejto lásky Mária vždy túžila úplne sa „darovať Bohu“, a preto žiť v panenstve. Slová „Hľa, služobnica Pána“ vyjadrujú, že Mária už od počiatku prijala a chápala svoje materstvo ako bezvýhradný dar seba, celej svojej osoby do služieb spásnych plánov Najvyššieho. Celú svoju materskú účasť na živote Ježiša Krista, svojho Syna, prežívala až do smrti spôsobom zodpovedajúcim jej povolaniu k panenstvu.

Máriino materstvo, úplne preniknuté snúbeneckým postojom „služobnice Pána“, tvorí prvý a základný rozmer toho prostredníctva, ktoré Cirkev, keď ide o Máriu,100 vyznáva, hlása a „stále odporúča láske veriacich“, lebo doň vkladá veľkú dôveru. Treba totiž uznať, že prv než kto iný sám Boh, večný Otec prejavil dôveru Panne z Nazareta, keď jej v tajomstve vtelenia zveril vlastného Syna. Toto jej vyvolenie k najvyššiemu úradu a dôstojnosti Matky Božieho Syna sa na ontologickej rovine vzťahuje na samotnú skutočnosť spojenia dvoch prirodzeností v osobe Slova (hypostatické spojenie). Tento základný fakt, že sa stala Matkou Božieho Syna, znamená, že sa od samého začiatku úplne otvorila Kristovej osobe a celému jeho dielu a poslaniu. Slová „Hľa, služobnica Pána“ dokazujú túto otvorenosť Máriinho ducha, ktorý dokonale spája v sebe lásku k panenstvu s typickou láskou materskou, obe navzájom zjednotené a takmer splynuté.

Mária sa preto stala nielen „matkou živiteľkou“ Syna človeka, ale aj „neporovnateľne veľkodušnou spoluúčastníčkou“101 Vykupiteľa a Mesiáša. Ako som už povedal, Mária napredovala na ceste viery. Na tejto púti až po kríž sa v skutkoch a v utrpení uskutočňovala aj jej materská spolupráca na celom poslaní Spasiteľa. Na ceste tejto spolupráce na diele Syna Vykupiteľa samo Máriino materstvo sa osobitným spôsobom pretváralo a stále väčšmi napĺňalo „vrúcnou láskou“ k všetkým, na ktorých bolo zamerané Kristovo poslanie. Prostredníctvom tejto „vrúcnej lásky“, zameranej v spojení s Kristom na obnovenie „nadprirodzeného života v dušiach“,102 Mária sa osobne jedinečným spôsobom zaraďovala do toho jediného prostredníctva „medzi Bohom a ľuďmi“, ktorým je prostredníctvo človeka Ježiša Krista. Ak ona sama ako prvá zakúsila na sebe nadprirodzené dôsledky tohto jediného prostredníctva – už pri zvestovaní ju anjel pozdravil ako „milostiplnú“ –, tak treba povedať, že práve touto plnosťou milosti a nadprirodzeného života bola osobitne predurčená na spoluprácu s Kristom, jediným prostredníkom ľudskej spásy. A touto spoluprácou je práve jej prostredníctvo podradené prostredníctvu Kristovmu.

V Máriinom prípade ide o celkom osobitné a výnimočné prostredníctvo, založené na jej „plnosti milosti“, ktorá sa prejavovala v úplnej ochote „služobnice Pána“. Ako odpoveď na túto vnútornú ochotu svojej Matky Ježiš Kristus ju stále väčšmi pripravoval, aby sa pre ľudí stala „Matkou v poriadku milosti“. Poukazujú na to, aspoň nepriamo, daktoré osobitné pripomienky synoptikov (porov. Lk 11, 28; 8, 20 – 21; Mk 3, 32 – 35; Mt 12, 47 – 50) a ešte viac Jánovo evanjelium (porov. 2, 1 – 12; 19, 25 – 27). Ale o tom som už hovoril. Osobitne výrečné sú slová, ktoré Ježiš povedal na kríži Márii a Jánovi.