40. Po Ježišovom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení Mária zotrvávala s apoštolmi vo večeradle v očakávaní Turíc ako Matka osláveného Pána. Ako tá, ktorá „napredovala na ceste viery“ a verne zachovávala spojenie so Synom „až po kríž“, ale aj ako „služobnica Pána“, ktorú Syn zanechal ako Matku rodiacej sa Cirkvi: „Hľa, tvoja matka.“ Tak sa začalo utvárať osobitné puto medzi touto Matkou a Cirkvou. Rodiaca sa Cirkev bola skutočne plodom kríža a zmŕtvychvstania jej Syna. Mária, ktorá sa od začiatku bezvýhradne darovala osobe a dielu svojho Syna, nemohla sa hneď od začiatku nedarovať Cirkvi ako Matka. Po Synovom odchode jej materstvo ostáva v Cirkvi ako materské prostredníctvo. Tým, že sa prihovára za všetky svoje deti, spolupracuje na spásnom diele svojho Syna-Vykupiteľa sveta. Koncil hovorí: „Toto materstvo Márie v poriadku milosti trvá neprestajne…, kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených“.103 Vykupiteľskou smrťou jej Syna dosiahlo materské prostredníctvo služobnice Pána univerzálny rozmer, lebo dielo vykúpenia sa vzťahuje na všetkých ľudí. Tým sa jedinečne prejavuje účinnosť jediného a univerzálneho prostredníctva Krista „medzi Bohom a ľuďmi“. Máriina spolupráca sa svojou podradenosťou zúčastňuje na univerzálnom prostredníctve Vykupiteľa, jediného prostredníka. Koncil na to jasne poukazuje citovanými slovami.

V koncilovom texte ďalej čítame: „Mária ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním aj naďalej nám získava dar večného spasenia“.104 Týmto svojím orodovaním, ako sa to prejavilo v Káne Galilejskej, Máriino prostredníctvo stále pokračuje v dejinách Cirkvi a sveta. V tom istom texte ešte čítame, že „s materinskou láskou sa stará o bratov svojho Syna, čo ešte putujú a nachádzajú sa v rozličných nebezpečenstvách a úzkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti“.105 Takto Máriino materstvo nepretržite trvá v Cirkvi ako prostredníctvo orodujúce a Cirkev vyjadruje svoju vieru v túto pravdu tým, že si uctieva Máriu ako „orodovnicu, ochrankyňu, pomocnicu a prostredníčku“.106

41. Svojím prostredníctvom, podradeným prostredníctvu Vykupiteľa, Mária osobitne prispieva k jednote Cirkvi putujúcej po tejto zemi, s eschatologickou a nebeskou „skutočnosťou“ spoločenstva svätých, lebo je už „vzatá do neba“.107 Pravda o jej nanebovzatí, ktorú definoval Pius XII. a znova potvrdil Druhý vatikánsky koncil, vyjadruje vieru Cirkvi týmito slovami: „Napokon Nepoškvrnená Panna, uchránená od akejkoľvek škvrny dedičnej viny, po skončení tohto pozemského života bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy a Hospodin ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa ešte viac stala podobnou svojmu Synovi, Pánovi pánov (porov. Zjv 19, 16) a víťazovi nad hriechom a smrťou“.108 Týmto učením Pius XII. nadviazal na Tradíciu, ktorá sa v dejinách Cirkvi vyjadrovala rozmanitými spôsobmi na Východe i na Západe.

S tajomstvom nanebovzatia Mária definitívne získala všetky účinky jediného prostredníctva Krista Vykupiteľa sveta a zmŕtvychvstalého Pána: „všetci ožijú v Kristovi. Ale každý v poradí, aké mu patrí: prvotinou je Kristus; potom pri jeho príchode, tí, čo patria Kristovi“ (1 Kor 15, 22 – 23). V tajomstve nanebovzatia je vyjadrená viera Cirkvi, podľa ktorej Mária je „spojená úzkym a nerozlučným zväzkom“ s Kristom, lebo ak matka-panna bola s ním jedinečne spojená pri jeho prvom príchode, svojou nepretržitou spoluprácou bude s ním spojená i v očakávaní jeho druhého príchodu: „bola vykúpená vznešenejším spôsobom“. Vzhľadom na zásluhy svojho Syna“109 má aj úlohu, vlastnú matke, úlohu láskavej prostredníčky pri konečnom Kristovom príchode, keď všetci, ktorí patria Kristovi, budú vzkriesení a „ako posledný nepriateľ bude zničená smrť“ (1 Kor 15, 26).110

S takýmto povýšením „vznešenej dcéry sionskej“111 v nanebovzatí je spojené tajomstvo jej večnej slávy. Kristova Matka je vskutku oslávená ako „Kráľovná vesmíru“.112 Tá, ktorá sa pri zvestovaní nazvala „služobnicou Pána“, ostala po celý svoj pozemský život verná všetkému, čo tento názov vyjadruje, a tak potvrdila, že je pravou „učeníčkou“ Krista, ktorý zdôrazňoval služobný ráz svojho poslania: „Syn človeka sa neprišiel dať obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28). Preto sa Mária stala prvou z tých, čo „slúžia Kristovi aj v iných, a tak pokorou a trpezlivosťou privádzajú svojich bratov ku Kráľovi, ktorému slúžiť znamená kraľovať“,113 a plne dosiahla tú „kráľovskú slobodu“, ktorá je vlastná Kristovým učeníkom: slúžiť značí kraľovať!

„Kristus sa stal poslušným až na smrť, a preto, povýšený Otcom, vstúpil do slávy svojho kráľovstva (porov. Flp 2, 8 – 9). Jemu je všetko podrobené, kým on sám nepodrobí Otcovi sám seba a všetko stvorenstvo, aby bol Boh všetko vo všetkých (porov. 1 Kor 15, 27 – 28).114 Mária, služobnica Pána, má účasť na tomto kráľovstve Syna.115 Sláva slúžiť neprestáva byť jej kráľovským povýšením. I po nanebovzatí pokračuje vo svojej spásnej službe, v ktorej sa prejavuje jej materské prostredníctvo, „kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených“.116 Takto tá, ktorá tu na zemi „verne zotrvala v jednote so Synom až po kríž“, je s ním spojená i naďalej, zatiaľ čo „všetko je mu podrobené, kým on sám nepodrobí Otcovi seba a všetko stvorenstvo“. Takto vo svojom nanebovzatí Mária je akoby zahalená celou skutočnosťou spoločenstva svätých a jej jednota so Synom v sláve je celkom zameraná na konečnú plnosť Kráľovstva, keď „Boh bude všetko vo všetkom“.

I v tejto fáze je Máriino materské prostredníctvo stále podradené tomu, ktorý je jediným Prostredníkom, a bude ním až do konečného naplnenia časov, „kým sa nezjednotí v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 10).

2. Mária v živote Cirkvi a v živote každého kresťana

42. Druhý vatikánsky koncil nadviazal na tradíciu a posvietil novým svetlom na úlohu Kristovej Matky v živote Cirkvi. „Blahoslavená Panna, vzhľadom na dar a hodnosť Božieho materstva, čo ju spája so Synom Vykupiteľom, a pre svoje neobyčajné milosti a úlohy je veľmi úzko spojená s Cirkvou. Bohorodička je predobrazom Cirkvi… a to v poriadku viery, lásky a dokonalej jednoty s Kristom.“117 Už sme videli, ako Mária ostáva od začiatku s apoštolmi v očakávaní Turíc a ako „blahoslavená, ktorá uverila“ je cez všetky pokolenia prítomná v Cirkvi putujúcej vo viere ako vzor nádeje, ktorá nesklame (porov. Rim 5, 5).

Mária uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán. Ako panna uverila, že počne a porodí Syna, „Svätého“, ktorému bude zodpovedať meno „Boží Syn“, meno „Ježiš“ (Boh dáva spásu). Ako služobnica Pána ostala dokonale verná osobe a poslaniu tohto svojho Syna. Ako Matka „pre svoju vieru a poslušnosť, zatienená Duchom Svätým, porodila na zemi, bez styku s mužom, samého Otcovho Syna“.118

Z týchto dôvodov „Cirkev právom preukazuje Márii osobitnú úctu. Už od tých najdávnejších čias sa uctieva ako Bohorodička, pod ktorej ochranu sa veriaci v modlitbách utiekajú vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách“.119 Tento jej kult je jedinečný. Obsahuje a vyjadruje hlboké puto, ktoré existuje medzi Kristovou Matkou a Cirkvou.120 Ako Panna a Matka Mária ostáva pre Cirkev „večným vzorom“. Preto možno povedať, že najmä z tohto hľadiska, totiž ako vzor alebo ešte skorej ako „predobraz“, Mária, prítomná v tajomstve Krista, ostáva prítomná i v tajomstve Cirkvi. I Cirkev „sa nazýva matkou a pannou“ a tieto mená majú hlboké biblické a teologické zdôvodnenie.121

43. Cirkev sa „stáva matkou, keď verne prijíma Božie slovo“.122 Ako Mária, ktorá prvá uverila, keď prijala Božie slovo, čo jej bolo zjavené pri zvestovaní, a ostala mu verná vo všetkých skúškach až po kríž, tak aj Cirkev sa stáva matkou, keď verne prijíma Božie slovo a „kázaním a krstom rodí pre nový a nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a zrodené z Boha“.123 Túto jej materskú charakteristiku výstižne vyjadril apoštol národov, keď napísal: „Deti moje, znova vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4, 9). V týchto slovách svätého Pavla sa zračí zaujímavá stopa toho, že prvotná Cirkev si vo svojej apoštolskej službe medzi ľuďmi bola plne vedomá svojho materstva. Toto vedomie jej umožňovalo a stále umožňuje vidieť tajomstvo svojho života a svojho poslania na príklade samotnej Rodičky Božieho Syna, ktorý je „prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29).

Možno povedať, že Cirkev sa učí od Márie aj svojmu vlastnému materstvu. Spoznáva materský rozmer svojho povolania, podstatne spojený s jej sviatostnou povahou, „keď kontempluje jej tajomnú svätosť a nasleduje jej lásku a verne plní Otcovu vôľu“.124 Ak je Cirkev znamením a nástrojom dôverného spojenia s Bohom, je to pre jej materstvo, lebo oživovaná Duchom „rodí“ synov a dcéry ľudskej rodiny pre nový život v Kristovi. Lebo ako Mária je v službách tajomstva vtelenia, tak aj Cirkev ostáva v službách tajomstva adoptovania detí milosťou.

Súčasne však podľa Máriinho príkladu Cirkev ostáva aj pannou, ktorá je verná svojmu Ženíchovi: Cirkev „je aj pannou, ktorá zachováva neporušenú a čistú vernosť svojmu Ženíchovi“.125 Cirkev je skutočne Kristovou nevestou, ako to vyplýva z Pavlových listov (porov. Ef 5, 21 – 33; 2 Kor 11, 2) a zo Zjavenia svätého Jána (Zjv 21, 9), kde sa nazýva „Baránkovou Nevestou“. Ak Cirkev ako nevesta „zachováva vernosť Kristovi“, tak táto vernosť, hoci v učení apoštola sa stala obrazom manželstva (porov. Ef 5, 23 – 33), platí aj ako vzor úplného oddania sa Bohu v celibáte „pre nebeské kráľovstvo“, teda vzor Bohu zasväteného panenstva (porov. Mt 19, 11 – 12; 2 Kor 11, 2). Práve toto panenstvo podľa príkladu nazaretskej Panny je zdrojom osobitnej duchovnej plodnosti: je prameňom materstva v Duchu Svätom. Cirkev však stráži aj vieru, ktorú dostala od Krista. Podľa príkladu Márie, ktorá uchovávala v srdci a rozjímala (porov. Lk 2, 19. 51) o všetkom, čo sa týkalo Božieho Syna, aj Cirkev má strážiť Božie slovo a so súdnosťou a rozvahou skúmať jeho bohatstvá, aby o ňom mohla v každom čase a všetkým ľuďom vydávať svedectvo.126

44. Jestvuje tu teda vzťah príkladnosti. Cirkev sa stretá s Máriou a usiluje sa jej pripodobniť. „Nasleduje Matku svojho Pána, mocou Ducha Svätého zotrváva v panensky neporušenej viere, pevnej nádeji a úprimnej láske“.127 Mária je teda v tajomstve Cirkvi prítomná ako vzor. No tajomstvo Cirkvi spočíva aj v tom, že rodí ľudí k novému a nesmrteľnému životu: je to jej materstvo v Duchu Svätom. A tu je Mária oveľa viac ako len vzor a predobraz Cirkvi, lebo s „materskou láskou spolupracuje na zrode a výchove“ synov a dcér Matky Cirkvi. Materstvo Cirkvi sa uskutočňuje nielen podľa vzoru a obrazu Božej Matky, ale aj jej „spoluprácou“. Cirkev hojne čerpá z tejto spolupráce, čiže z jej materského prostredníctva, ktoré je pre Máriu také charakteristické, lebo už tu na zemi spolupracovala na znovuzrodení a výchove synov a dcér Cirkvi ako Matka Syna, „ktorého Boh určil ako prvorodeného medzi mnohými bratmi“.128

Ako učí Druhý vatikánsky koncil, Mária spolupracovala svojou materskou láskou.129 Tu možno vidieť skutočnú hodnotu slov, ktoré povedal Ježiš svojej Matke na kríži: „Žena, hľa tvoj syn“ a učeníkovi: „Hľa, tvoja matka“ (Jn 19, 26 – 27). Tieto slová určujú Máriino postavenie v živote Kristových učeníkov a vyjadrujú – ako som to už povedal – jej nové materstvo ako Matky Vykupiteľa, materstvo duchovné, ktoré vzniklo z hĺbky veľkonočného tajomstva Vykupiteľa sveta. Je to materstvo v poriadku milosti, lebo vyprosuje dar Ducha Svätého, ktorý vzbudzuje nové Božie deti, vykúpené Kristovou obetou, toho Ducha, ktorého spolu s Cirkvou prijala i Mária na Turíce.

Toto jej materstvo si kresťanský ľud osobitne uvedomuje a prežíva na svätej hostine v liturgickom slávení tajomstva vykúpenia, v ktorom sa sprítomňuje Kristus, jeho pravé telo, zrodené z Panny Márie.

Zbožnosť kresťanského ľudu si vždy právom uvedomovala hlboké spojenie úcty k svätej Panne s eucharistickým kultom. Túto skutočnosť zisťujeme v západnej i východnej liturgii, v tradícii rehoľných rodín, v spiritualite súčasných hnutí i mládežníckych a v pastoračnej službe mariánskych svätýň. Mária vedie veriacich k Eucharistii.

45. Pre materstvo je podstatné, že sa vzťahuje na osobu. Určuje vždy jedinečný a neopakovateľný vzťah medzi dvoma osobami: vzťah matky k dieťaťu a dieťaťa k matke. Aj keď jedna a tá istá žena je matkou mnohých detí, jej osobný vzťah ku každému z nich je charakterizovaný materstvom v jeho samej podstate. Každé dieťa je totiž zrodené jedinečným a neopakovateľným spôsobom a to platí pre matku i pre dieťa. Každé dieťa je zahrňované materskou láskou, na ktorej spočíva aj jeho výchova a ľudské dozrievanie.

Možno povedať, že materstvo „v poriadku milosti“ sa podobá tomu, čím sa vyznačuje puto medzi matkou a dieťaťom „v poriadku prirodzenom“. V tomto svetle sa stáva zrozumiteľnejším, prečo v Kristovom testamente na Golgote nové materstvo jeho matky bolo vyjadrené v jednotnom čísle s odvolaním sa na jedného človeka: „Hľa, tvoj syn.“

Ďalej možno povedať, že v tých slovách sa plne udáva i dôvod mariánskeho rozmeru života Kristových učeníkov, nielen Jánovho života, ktorý v tej hodine stál pod krížom spolu s matkou svojho Učiteľa, ale každého Kristovho učeníka, každého kresťana. Vykupiteľ zveruje svoju matku učeníkovi a zároveň mu ju dáva za matku. Máriino materstvo, ktoré sa stáva dedičstvom človeka, je darom, ktorý sám Kristus osobne dáva každému človekovi. Ako Vykupiteľ zveruje Máriu Jánovi, tak zveruje Jána Márii. Pod krížom sa začína to osobitné zverenie človeka Kristovej Matke, ktoré sa potom v dejinách Cirkvi uplatňovalo a vyjadrovalo rozličným spôsobom. A keď ten istý apoštol a evanjelista po slovách, ktoré Kristus povedal z kríža svojej matke a jemu, dodáva: „A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 27), tento výrok chce iste vyjadriť, že učeníkovi bola pridelená úloha syna a že sa začal starať o matku svojho milovaného Učiteľa. A keďže Máriu dostal za matku osobne on, tento výrok, aj keď nepriamo, poukazuje na všetko to, čím sa vyjadruje dôverný vzťah syna k matke. Toto všetko možno zahrnúť do slova „zverenie“. Zverenie je odpoveď na lásku určitej osoby, najmä na lásku matky.

Mariánsky rozmer v živote Kristovho učeníka sa vyjadruje osobitne týmto synovským zverením sa Božej Matke, ktoré sa začalo Vykupiteľovým testamentom na Golgote. Keď sa kresťan synovsky zveruje Márii, prijíma, ako apoštol Ján, „za svoju“130 Kristovu matku a vovádza ju do celého priestoru svojho vnútorného života, čiže do svojho ľudského a kresťanského „ja“. „Vzal si ju k sebe.“ Tým sa usiluje dostať sa do poľa „materskej lásky“, s ktorou sa Vykupiteľova Matka „stará o bratov svojho Syna“,131 „na ktorých zrode a výchove spolupracuje“132 úmerne podľa daru, ktorého sa každému dostalo z moci Kristovho ducha. Tak sa vysvetľuje ono duchovné materstvo, ktoré sa pod krížom a vo večeradle stalo Máriinou úlohou.

46. Tento synovský vzťah, toto zverenie sa syna matke nielenže má svoj začiatok v Kristovi, ale, možno povedať, že koniec koncov je naň zameraný. Možno povedať, že Mária i naďalej opakuje všetkým svoje slová z Kány Galilejskej: „Urobte všetko, čo vám povie.“ Veď on, Kristus, je jediným Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. On je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Jeho dal Otec svetu, aby človek „nezahynul, ale mal večný život“ (Jn 3, 16). Nazaretská Panna sa stala prvým svedkom tejto Otcovej spásnej Božej lásky a chce vždy a všade byť aj jeho pokornou služobníčkou. Vzhľadom na každého kresťana a človeka vôbec Mária je tá, „ktorá uverila“ ako prvá a práve svojou vierou snúbenice a matky chce pôsobiť na všetkých, ktorí sa jej zverujú ako deti. Je známe, že čím väčšmi tieto deti zotrvávajú v tomto svojom postoji a v ňom rastú, tým väčšmi ich Mária približuje k „nevyspytateľnému Kristovmu bohatstvu“ (Ef 3, 8). A tak isto stále lepšie poznávajú dôstojnosť človeka v celej jej plnosti a konečný zmysel ľudského povolania, lebo „Kristus v plnej miere odhaľuje človeka človeku“.133

Tento mariánsky rozmer kresťanského života sa osobitne zvýrazňuje vo vzťahu k žene a jej postaveniu. Ženskosť má totiž skutočne osobitný vzťah k Vykupiteľovej Matke, ale túto tému bude dobre podrobnejšie rozobrať na inom mieste. Tu chcem zdôrazniť, že postava Márie z Nazareta vrhá svetlo na ženu ako takú už preto, že Boh sa vo vznešenosti vtelenia svojho Syna zveril slobodnej a aktívnej službe ženy. Možno teda povedať, že žena, keď pozerá na Máriu, nachádza v nej tajomstvo, ako má dôstojne prežívať svoju ženskosť a uskutočňovať svoj pravý rozvoj. V Máriinom svetle Cirkev vidí na tvári ženy odlesk krásy, ktorá je zrkadlom najvznešenejších citov, akých je schopné ľudské srdce: bezvýhradné obetovanie sa v láske, sila, ktorá vie odolať aj tým najväčším bolestiam, bezhraničná vernosť a neúnavná pracovitosť a schopnosť spájať prenikavé tušenie s podporným a povzbudivým slovom.

47. Počas koncilu Pavol VI. slávnostne vyhlásil Máriu za Matku Cirkvi, „za Matku celého kresťanského ľudu, veriacich i pastierov“.134 Neskôr, v roku 1968 vo Vyznaní viery známom pod menom „Krédo Božieho ľudu“ zdôraznil toto vyhlásenie ešte závažnejšie slovami: „Veríme, že najsvätejšia Božia Matka, nová Eva a Matka Cirkvi, pokračuje v nebi vo svojej materskej funkcii voči Kristovým údom, tým, že spolupracuje na zrode a rozvoji Božieho života v dušiach vykúpených ľudí“.135

Koncil vo svojej náuke zdôraznil, že pravda o najsvätejšej Panne, Kristovej Matke, veľmi účinne podporuje prehlbovať pravdu o Cirkvi. Pavol VI. po schválení konštitúcie Lumen gentium povedal: „Poznanie pravého katolíckeho učenia o blahoslavenej Panne Márii bude vždy kľúčom k správnemu pochopeniu tajomstva Krista a Cirkvi“.136 Mária je v Cirkvi prítomná ako Matka Kristova a zároveň aj ako Matka, ktorú Kristus v tajomstve vykúpenia dal ľuďom v osobe Jána apoštola. Preto Mária svojím novým materstvom v Duchu privíňa k sebe všetkých a každého v Cirkvi, a privíňa k sebe všetkých a každého aj prostredníctvom Cirkvi. V tomto zmysle Mária, Matka Cirkvi, je pre Cirkev aj vzorom. Cirkev totiž – ako si to želá a žiada Pavol VI. – „má preberať najčistejšiu formu dokonalého nasledovania Krista od panenskej Božej Matky“.137

Vďaka tomuto osobitnému putu, ktoré spája Kristovu Matku s Cirkvou, sa lepšie objasňuje tajomstvo „ženy“, ktorá od prvých kapitol Knihy Genezis až po Zjavenie svätého Jána sprevádza prejavovanie sa spasiteľského Božieho plánu s ľudstvom. Mária, ktorá je v Cirkvi prítomná ako Matka Vykupiteľa, matersky sa zúčastňuje na tom „tvrdom boji proti mocnostiam temnosti“,138 ktorý prebieha počas celých ľudských dejín. Pre jej ekleziálne stotožnenie sa so „ženou, odetou slnkom“ (Zjv 12, 1)139 možno povedať, že „Cirkev v preblahoslavenej Panne už dosiahla dokonalosť, ktorou je bez poškvrny a bez vrásky“. Preto kresťania na svojej pozemskej púti s vierou dvíhajú zrak k Márii a „stále sa usilujú ešte vzrastať vo svätosti“.140 Mária, vznešená dcéra sionská, pomáha všetkým svojim deťom – kdekoľvek a akokoľvek žijú – nájsť v Kristovi cestu do Otcovho domu.

Z toho dôvodu Cirkev v celom svojom živote udržuje s Božou Matkou spojenie, ktoré v tajomstve spásy zahŕňa v sebe minulosť, prítomnosť i budúcnosť, a uctieva si ju ako duchovnú matku ľudstva a vyprosovateľku milostí.

3. Význam mariánskeho roka

48. Práve osobitné puto, ktoré spája ľudstvo s touto Matkou, ma priviedlo k tomu, aby som pred koncom druhého tisícročia od Kristovho narodenia vyhlásil v Cirkvi mariánsky rok. S podobnou iniciatívou prišiel už Pius XII., keď vyhlásil rok 1954 za rok mariánsky, aby tak zvýraznil výnimočnú svätosť Kristovej Matky, ako je vyjadrená v tajomstve jej nepoškvrneného počatia (definovaného práve pred sto rokmi) a jej nanebovzatia.141

Teraz v línii Druhého vatikánskeho koncilu chcem postaviť do popredia osobitnú prítomnosť Božej Matky v tajomstve Krista a jeho Cirkvi. Je to skutočne základný rozmer, vyplývajúci z mariológie koncilu, ktorý sa skončil viac než pred dvadsiatimi rokmi. Mimoriadna biskupská synoda, ktorá sa konala v roku 1985, vyzvala všetkých, aby verne nasledovali učenie a pokyny koncilu. Možno povedať, že v koncile a v Synode je obsiahnuté práve to, čo chce „povedať Duch Svätý Cirkvi“ v tomto dejinnom období.

V tejto súvislosti mariánsky rok má podnietiť znova a hlbšie začítať sa do toho, čo povedal koncil o preblahoslavenej Panne Márii, Božej Matke, v tajomstve Krista a Cirkvi, ako sa na to odvolávajú aj úvahy tejto encykliky. Ide tu nielen o učenie viery, ale aj o život podľa viery a teda o pravú „mariánsku spiritualitu“ chápanú vo svetle Tradície, a najmä spiritualitu, ku ktorej nás vyzýva koncil.142 Mariánska „spiritualita“, rovnako ako jej zodpovedajúca zbožnosť, nachádza veľmi bohatý zdroj aj v historických skúsenostiach jednotlivcov i rozličných kresťanských komunít, žijúcich medzi rozličnými národmi na celom svete.

Veľmi rád tu medzi toľkými učiteľmi a svedkami tejto spirituality pripomínam postavu svätého Ľudovíta Máriu Grigniona z Montfortu,143 ktorý odporúčal kresťanom zasvätiť sa Kristovi prostredníctvom Panny Márie ako účinný prostriedok žiť verne podľa krstných záväzkov. S radosťou pripomínam, že ani v našich časoch nechýbajú nové vzory tejto spirituality a zbožnosti. Sú tu teda spoľahlivé orientačné body, na ktoré sa možno zamerať a napojiť v tomto mariánskom roku.

49. Tento mariánsky rok sa začne na slávnosť Ducha Svätého 7. júna 1987. Nie je to len pripomienka, že Mária „predišla“ vstup Krista Pána do dejín ľudstva, ale chceme takisto v Máriinom svetle zdôrazniť, že dejiny ľudstva od uskutočnenia tajomstva vtelenia vstúpili do „plnosti času“ a že Cirkev je znamením tejto plnosti. Cirkev ako Boží ľud putuje skrze vieru k večnosti uprostred všetkých národov počnúc dňom Turíc. Kristova Matka, ktorá bola prítomná na začiatku „času Cirkvi“, keď sa v očakávaní Ducha Svätého vytrvalo modlila s apoštolmi a učeníkmi svojho Syna, stále „predchádza“ Cirkev na tejto jej púti dejinami ľudstva. Ako služobnica Pána neúnavne spolupracuje aj na diele spásy, ktoré uskutočnil Kristus, jej Syn.

Cirkev je takto prostredníctvom tohto mariánskeho roku povolaná nielen pripomenúť všetko to, čo v jej minulosti dosvedčuje osobitnú, materskú spoluprácu Božej Matky na diele spásy v Kristu Pánovi, ale aj sama zo svojej strany má pripravovať pre budúcnosť cesty k tejto spolupráci, lebo koniec druhého kresťanského tisícročia otvára novú perspektívu.