50. Ako som už pripomenul, aj medzi oddelenými bratmi, najmä východnými, mnohí uctievajú a oslavujú Matku Pána. Toto mariánske svetlo sa premieta na ekumenizmus.
Osobitne chcem však ešte pripomenúť, že na mariánsky rok pripadá tisíce výročie krstu svätého Vladimíra, kyjevského veľkokniežaťa (r. 988), ktorý uviedol kresťanstvo do vtedajšej Rusi a potom aj do ďalších východoeurópskych oblastí. Touto cestou hlásaním evanjelia sa kresťanstvo rozšírilo aj mimo Európy až do severných ázijských krajov. Chceli by sme sa teda, najmä tohto roku, spojiť v modlitbách so všetkými, ktorí slávia tisícročie tohto krstu, s pravoslávnymi i s katolíkmi, a v duchu koncilu obnoviť a utvrdiť city radosti a potechy, že „východní kresťania s vrúcnou horlivosťou a nábožnou mysľou sa spoluzúčastňujú na uctievaní Božej Matky, vždy Panny“.144
Aj keď stále pociťujeme bolestné účinky oddelenia, ku ktorému prišlo po dakoľkých desaťročiach (1054), predsa môžeme povedať, že pred Kristovou Matkou sa cítime opravdivými bratmi a sestrami toho mesiánskeho ľudu, ktorý je povolaný stať sa jedinou Božou rodinou na zemi, ako som to povedal už na začiatku nového roku: „Túžime znova potvrdiť toto univerzálne dedičstvo synov a dcér tejto zeme.“145
Pri vyhlásení mariánskeho roka som takisto určil, že tento mariánsky rok sa skončí na budúci rok na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, aby sa tak zdôraznilo „veľké znamenie na nebi“, o ktorom hovorí Zjavenie svätého Jána. Takto chceme uskutočniť aj výzvu koncilu, ktorý pozerá na Máriu ako na „znamenie spoľahlivej nádeje a útechy pre putujúci Boží ľud“. Koncil vyjadruje túto výzvu nasledujúcimi slovami: „Všetci veriaci v Krista nech sa obracajú na Božiu Matku, Matku ľudí, s naliehavými a vrúcnymi prosbami, aby ona, ktorá svojimi modlitbami pomáhala pri počiatkoch Cirkvi, aj teraz, povýšená v nebi nad všetkých blahoslavených i anjelov, orodovala v spoločenstve všetkých svätých u svojho Syna, dokiaľ sa všetky rodiny národov – tak tie, ktoré sa honosia kresťanským menom, ako aj tie, ktoré ešte nepoznajú svojho Spasiteľa – šťastlivo nezhromaždia v pokoji a vo svornosti do jediného Božieho ľudu na slávu Najsvätejšej a nedeliteľnej Trojice.“146
51. Na konci liturgie hodín Cirkev každý deň vzýva Pannu Máriu, okrem iných, aj touto invokáciou:
Slávna Matka Spasiteľa,
hviezda morská putujúcich;
brána nebies otvorená,
buď pomocou padajúcich.
Zastaň nás, ó milostivá,
veď keď si ty porodila
svojho Boha, Stvoriteľa,
príroda sa zadivila.
„Príroda sa zadivila!“ Tieto slová antifóny vyjadrujú úžas viery, ktorý sprevádza tajomstvo Bohorodičkinho materstva. Sprevádza ho určitým spôsobom v srdci celého tvorstva a priamo v srdci celého Božieho ľudu, v srdci Cirkvi. Ako podivuhodne ďaleko zašiel Boh Stvoriteľ a Pán všetkých vecí, keď „zjavil sám seba“ človekovi!147
Ako jasne prekonal všetky priestory nekonečnej „vzdialenosti“, ktorá oddeľuje Stvoriteľa od stvorenia! Ak sám v sebe ostáva nevýslovný a nevyspytateľný, ešte nevýslovnejší a nevyspytateľnejší je v skutočnosti vtelenia Slova, ktoré sa stalo človekom skrze nazaretskú Pannu.
Ak chcel od večnosti povolať človeka, aby mal účasť na jeho božskej prirodzenosti (porov. 2 Pt 1, 4), možno povedať, že dopredu určil zbožstvenie človeka podľa jeho historických podmienok, takže aj po hriechu je ochotný za drahú cenu znova obnoviť večný plán svojej lásky „zľudštením“ svojho Syna, ktorý je s ním jednej podstaty. Všetko stvorenie, a tým skorej človek, musí žasnúť nad týmto darom, ktorého sa stal účastným v Duchu Svätom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16).
V strede tohto tajomstva, v strede tohto úžasu viery stojí Mária. Vznešená Matka Vykupiteľa ho prvá okúsila: „Veď keď ty si porodila svojho Boha, Stvoriteľa, príroda sa zadivila.“
52. V slovách tejto liturgickej antifóny je vyjadrená aj pravda o „veľkom zvrate“, ktorý je určený človekovi tajomstvom vtelenia. Tento zvrat, táto rozhodná chvíľa sa týka celých jeho dejín od začiatku, ktorý nám bol zjavený v prvých kapitolách Knihy Genezis, až do samého konca v perspektíve konca sveta, o ktorom nám Ježiš nezjavil „ani deň ani hodinu“ (Mt 25, 13). Je to stály a nepretržitý zvrat medzi pádmi a povstaním, medzi človekom hriechu a človekom milosti a spravodlivosti. Liturgia, najmä adventná, stojí v citlivom bode tohto zvratu a dotýka sa jeho neprestajného „dnes a teraz“, keď volá: „Zastaň nás, ó, milostivá… buď pomocou padajúcich“, ktorí túžia znovu povstať.
Tieto slová sa týkajú každého človeka, všetkých komunít a národov, našich čias i týchto rokov končiaceho sa tisícročia. „Buď pomocou, áno, buď pomocou padajúcich!“
Táto invokácia k Panne Márii, „slávnej Matke Spasiteľa“, je prosbou ku Kristovi, ktorý skrze Máriu vstúpil do dejín ľudstva. Z roka na rok sa táto antifóna dvíha k Márii a pripomína chvíľu, keď sa dovŕšil tento podstatný historický zvrat, ktorý nezvratne pretrváva medzi „pádmi“ a „vstávaním“.
Ľudstvo urobilo obdivuhodné objavy a dosiahlo takmer zázračné výsledky na poli vedy a techniky, uskutočnilo veľké diela v oblasti pokroku a civilizácie a v poslednom čase, skoro by sme povedali, že sa mu podarilo zrýchliť beh dejín. Ale základný zvrat, zvrat, ktorý možno nazvať „dedičným“, stále sprevádza človeka na jeho ceste rozličnými historickými udalosťami. Sprevádza všetkých a každého. Je to zvrat medzi pádom a povstaním, medzi životom a smrťou. Je to aj stála výzva ľudskému svedomiu, výzva celému historickému svedomiu človeka, výzva kráčať a cestou „nespadnúť“ a ak niekto padol, „povstať, a pritom používať prostriedky staré i nové.
Zatiaľ čo sa Cirkev s celým ľudstvom blíži k rozhraniu dvoch tisícročí, Cirkev, zo svojej strany, v spojení s celým spoločenstvom veriacich a so všetkými ľuďmi dobrej vôle, prijíma veľkú výzvu, obsiahnutú v slovách antifóny o „ľude, ktorý padá, no pritom túži znova povstať“, a obracia sa spoločne k Vykupiteľovi a k jeho Matke s prosbou: „Zastaň nás.“ Cirkev totiž vidí – a táto modlitba to potvrdzuje – blahoslavenú Božiu Matku v spásnom tajomstve Krista i v jej vlastnom tajomstve, vidí, ako hlboko je zakorenená v dejinách ľudstva, vo večnom povolaní človeka, ako mu ho od vekov predurčil plán Božej prozreteľnosti. Vidí jej materinskú prítomnosť a účasť v mnohých zložitých problémoch, ktoré dnes sprevádzajú život jednotlivcov, rodín i celých národov. Cirkev vidí, ako Mária pomáha kresťanskému ľudu v neustálom boji medzi dobrom a zlom, aby „nepadol“, alebo keby padol, aby „znova povstal“.
Vrúcne si želám, aby aj úvahy tejto encykliky poslúžili obnoveniu tohto náhľadu v srdciach všetkých veriacich.
Ako rímsky biskup posielam všetkým, ktorým sú tieto úvahy určené, bozk pokoja, pozdrav a požehnanie v našom Pánovi Ježišovi Kristovi. Amen.