Cirkev v službe kráľovstva

20. Cirkev je skutočne a konkrétne určená na službu kráľovstva. Predovšetkým hlásaním, ktoré vyzýva na obrátenie. To je prvá a základná služba pre príchod kráľovstva v jednotlivcoch i v ľudskej spoločnosti. Eschatologická spása sa začína už teraz v novom živote v Kristovi. „Tým, ktorý ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno“ (Jn 1, 12).

Cirkev slúži kráľovstvu i tým, že oboznamuje svet s „evanjeliovými hodnotami“, ktoré sú autentickým výrazom kráľovstva a ktoré pomáhajú ľuďom prijať Boha s jeho plánom. Je teda pravda, že skutočnosť kráľovstva sa v náznakoch môže nájsť i mimo hraníc Cirkvi v celom ľudstve, keďže ono tieto „evanjeliové hodnoty“ žije a otvára sa účinkovaniu Ducha Svätého, ktorý vanie, kade a ako chce, ale treba tiež povedať, že táto dimenzia kráľovstva zostáva neúplná, ak nie je vypovedaná spolu s kráľovstvom Krista, ktoré je prítomné v Cirkvi a je zamerané na eschatologické zavŕšenie.28

Mnohostranné aspekty Božieho kráľovstva29 neoslabujú základy a ciele misionárskej činnosti, ale ju skôr posilňujú a rozširujú. Cirkev je sviatosťou spásy pre celé ľudstvo a jej činnosť sa neobmedzuje na tých, ktorí prijímajú posolstvo spásy. Ona je hnacou silou na ceste ľudstva k eschatologickému kráľovstvu, je znamením a podporovateľkou evanjeliových hodnôt medzi ľuďmi.30 K nastúpeniu na túto cestu obrátenia prispieva Cirkev svojím svedectvom a svojou činnosťou, dialógom, napomáhaním v ľudskej oblasti, zasadzovaním sa za spravodlivosť a pokoj, za výchovu a opatrovanie chorých, starostlivosť o chudobných a malých, pričom má na zreteli transcendentnú a duchovnú skutočnosť, ktorá pripravuje na eschatologickú spásu.

Cirkev slúži kráľovstvu napokon aj svojím príhovorom, lebo ono je vo svojej prirodzenosti darom a dielom Božím, ako to pripomínajú podobenstvá v evanjeliu a modlitba, ktorú nás naučil sám Ježiš. Musíme si ho vyprosovať, prijať a umožniť mu vo svete rásť. Musíme však spolupracovať aj na tom, aby bolo „od ľudí prijaté a rástlo, kým Kristus neodovzdá Otcovi kráľovstvo a Boh bude vládnuť nad všetkým a vo všetkom“ (1 Kor 15, 24. 28).

III.
DUCH SVÄTÝ, PRIEKOPNÍK MISIÍ

21. „Na vrchole Ježišovho mesiášskeho poslania objavuje sa Duch Svätý vo veľkonočnom tajomstve ako božská osoba, ako ten, ktorý má základ v obeti kríža. Bezpochyby toto dielo je od Ježiša zverené ľuďom, apoštolom, Cirkvi. Ale Duch Svätý zostáva v týchto ľuďoch a skrze nich transcendentálnym činiteľom pri uskutočňovaní tohto diela v duši človeka a v dejinách sveta“.31

Duch Svätý je skutočne hlavnou osobou pre celé poslanie Cirkvi, jeho činnosť veľkolepo žiari v misiách ad gentes, ako sa to v prvotnej Cirkvi ukazuje pri obrátení Kornélia, pri rozhodovaní vznikajúcich problémov, pri voľbe krajín a národov. Duch pôsobí skrze apoštolov súčasne i v poslucháčoch. „Jeho činnosťou nadobúda blahozvesť formu vo svedomí ľudí a rozširuje sa v dejinách. Vo všetkom tomto sa Duch Svätý oživuje“.32

Poslanie v Duchu „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8)

22. Keď evanjelisti hovoria o stretnutiach Zmŕtvychvstalého s apoštolmi, končia všetci misijným rozkazom: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy… Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 18 – 20).

Toto poslanie je poslanie v Duchu, ako to z textu u Jána jasne vyplýva. Kristus posiela svojich do sveta, ako Otec poslal jeho, a preto im dáva Ducha. Lukáš zase spája svedectvo, ktoré apoštoli majú pre Krista vydávať, úzko s činnosťou Ducha, ktorý im umožní uloženú úlohu uskutočniť.

23. Rozličné formy misijného rozkazu majú spoločné body a charakteristické prízvuky, dva spoločné prvky sú však vo všetkých verziách: „všetky národy“ (Lk 24, 47), „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Na druhom mieste treba spomenúť prísľub Pána, že pri svojej úlohe nebudú sami, ale že dostanú silu a výzbroj, aby svoje poslanie mohli splniť. To je prítomnosť a sila Ducha a prítomnosť Ježiša: „Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal“ (Mk 16, 20).

Pokiaľ ide o rôzne prízvuky misijného rozkazu, tak Marek chápe poslanie ako proklamáciu alebo kerygmu „hlásajte evanjelium“ (Mk 16, 15). Cieľom evanjelistu je priviesť čitateľa opakovať vyznanie Petrovo: „Ty si Kristus“ a povedať ako rímsky stotník v prítomnosti ukrižovaného Ježiša: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“. U Matúša je prízvuk na založení Cirkvi a jej učení. U neho teda rozkaz objasňuje, že hlásanie evanjelia má byť doplnené špecifickou cirkevnou a sakramentálnou náukou. U Lukáša je poslanie podané ako svedectvo, ktoré sa týka hlavne zmŕtvychvstania. Poslaný je vyzvaný veriť v pretvárajúcu silu evanjelia a hlásať, čo Lukáš dobre opisuje, obrátenie k láske a milosrdenstvu Boha, k zažitiu celkového oslobodenia, ktoré siaha až na základ zla, ktorým je hriech.

Jedine Ján hovorí výslovne o mandáte. Toto slovo znamená to isté, čo „poslanie“ a poslanie, ktoré Ježiš ukladá svojim, spája s tým, ktoré on sám obdržal od Otca: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás“ (Jn 17, 18). Ježiš hovorí k Otcovi: „Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta“ (Jn 17, 18). Celý význam poslania v Jánovom evanjeliu je podaný vo veľkňazskej modlitbe: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3). Posledným zmyslom poslania je dať účasť na spoločenstve, ktoré jestvuje medzi Otcom a Synom. Učeníci majú medzi sebou žiť v jednote, majú „zostávať“ v Otcovi a Synovi, aby svet poznal a uveril (Jn 17, 21 – 23). To je význačný misionársky text. Dáva pochopiť, že misionárom je niekto predovšetkým tým, čím je, ako i Cirkev v hĺbke žije jednotu lásky, prv než o nej hovorí.

Štyri evanjeliá pri zásadnej jednote podania misií vykazujú i rozdiely, ktoré odzrkadľujú rôzne skúsenosti a situácie v prvých kresťanských obciach. Táto rôznorodosť je ovocím dynamiky Ducha a poukazuje na to, že treba dbať na rôzne misionárske charizmy a rôzne ľudské pomery. Ale všetci evanjelisti zdôrazňujú, že poslanie učeníkov je spolupráca s poslaním Krista. „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Poslanie sa teda nezakladá na ľudskej schopnosti, ale na moci Zmŕtvychvstalého.

Duch má vedúcu úlohu pri poslaní Cirkvi

24. Poslanie Cirkvi je, tak ako poslanie Ježiša, Božím dielom, alebo ako píše Lukáš, dielom Ducha. Po zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení zažívajú apoštoli intenzívne skúsenosť: Turíce. Príchod Ducha Svätého robí z nich svedkovprorokov.

Sú oduševnení nevtieravou odvahou, ktorá ich navádza zvestovať druhým svoje skúsenosti s Ježišom a nádej, ktorá ich napĺňa. Duch im umožňuje vydávať otvorene svedectvo za Ježiša.33

Keď hlásatelia evanjelia odchádzajú z Jeruzalema, Duch preberá ešte viac úlohu vodcu, či už pri výbere osôb alebo ciest pre misie. Jeho vplyv sa ukazuje predovšetkým v popude na misie, ktoré sa podľa slov Kristových rozširujú z Jeruzalema cez Júdeu a Samáriu až po samý kraj zeme.

Skutky apoštolov uvádzajú šesť súvislých správ, „misijné reči“, ktoré boli v začiatkoch Cirkvi adresované židom. Tieto reči môžu platiť za vzory, ako kázal Peter a Pavol. Ohlasujú Ježiša, vyzývajú na „obrátenie“, Ježiš má byť vo viere prijatý a dať sa pretvoriť Duchom.

Pavol a Barnabáš sú vedení Duchom k pohanom, čo sa nezaobíde bez napätí a problémov. Ako majú svoju vieru v Krista žiť obrátení pohania? Sú viazaní na židovskú tradíciu a na zákon obriezky? Na prvom koncile, ktorý zhromaždí okolo apoštolov členov rôznych cirkví, padne rozhodnutie, ktoré je uznané ako pochádzajúce od Ducha: nie je potrebné, aby sa pohan podriadil židovskému zákonu, aby sa mohol stať kresťanom. Odteraz otvára Cirkev svoje brány a stáva sa domovom, ponechajúc si vlastnú kultúru a vlastnú tradíciu, pokiaľ neprotirečia evanjeliu.

25. Misionári sa držali tejto línie a mali pred očami očakávania a nádeje, starosti a bolesti, kultúru ľudí, aby im zvestovali spásu v Kristovi. Reči v Lystre a Aténach sú pokladané za vzory evanjelizovania pohanov. Pavol vstupuje do dialógu s kultúrami a náboženskými hodnotami rôznych národov. Obyvatelia Lykaónie, ktorí praktizovali kozmické náboženstvo, počujú náboženské skúsenosti, ktoré sa vzťahujú na vesmír, Grékom hovorí o filozofii, cituje ich básnikov. Boh, ktorého im chce zjaviť, je už prítomný v ich živote, on ich stvoril a tajomne spravuje národy a dejiny. Avšak aby poznali pravého Boha, musia opustiť falošných, nimi zhotovených bohov a otvoriť sa tomu, ktorého Boh poslal, aby odpomohol ich nevedomosti a splnil očakávanie ich srdca. Toto sú kázne, ktoré môžu platiť ako príklady pre inkulturáciu evanjelia.

Pod vplyvom Ducha sa otvára kresťanská viera rozhodne oproti „národom“, svedectvo o Kristovi dostáva sa do najdôležitejších centier východného Stredomoria a potom do Ríma a potom ďalej na západ. Duch pobáda ísť ďalej, nielen v zemepisnom zmysle, ale prekročiť aj etnické a náboženské bariéry v prospech ozaj univerzálnych misií.

Duch robí celú Cirkev misionárskou

26. Duch nabáda skupinu veriacich „vytvoriť spoločenstvo“, byť Cirkvou. Po prvej kázni Petra na Turíce a po obráteniach, ktoré nasledovali, tvorí sa prvé spoločenstvo.

Jedným z najdôležitejších cieľov misií je zhromaždiť ľud na počúvanie blahozvesti, do bratského spoločenstva, na modlitbu a Eucharistiu. Žiť „bratské spoločenstvo“ (koinonia) znamená mať „jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4, 32), vybudovať spoločenstvo z hľadiska ľudského, duchovného a materiálneho. Ozajstné kresťanské spoločenstvo sa stará i o delenie zemského dobra, aby nebolo núdznych a aby všetci „podľa potreby“ mali prístup k týmto dobrám. Prvé spoločenstvá, v ktorých panovala „radosť a úprimnosť srdca“, mali dynamickú a misionársku otvorenosť. „Boli milí všetkému ľudu.“ Misie znamenajú svedectvo a vyžarovanie ešte pred všetkou činnosťou.34

27. V Skutkoch apoštolov sú dôkazy, že misie, ktoré sa obracali najprv na Izrael a potom na iné národy, sa rozvíjali na rôznych úrovniach. Najprv sú to dvanásti apoštoli spojení pod vedením Petra, ktorí hlásajú blahozvesť. Potom je to spoločenstvo veriacich, ktorí spôsobom svojho života a konania dosvedčujú Pána a obracajú pohanov. Ďalej sú to zvlášť poverení, ktorí sú určení hlásať evanjelium. Tak vysiela kresťanská obec v Antiochii svojich členov na misie: po pôste, modlitbe a Eucharistii zistia, že Duch si vyvolil Pavla a Barnabáša pre misie. Misie sú teda v začiatkoch chápané ako úloha obce, ako zodpovednosť miestnej cirkvi. Obec potrebuje „misionárov“, aby sa rozšírila. Okrem týchto vyslaných boli aj takí, ktorí spontánne dosvedčovali novotu meniacu ich život a ktorí vznikajúce spoločenstvo spájali s apoštolskou cirkvou.

Skutky apoštolov naznačujú, že v misiách ad gentes na začiatku Cirkvi boli síce „misionári na celý život“, ktorí sa venovali misiám na základe zvláštneho povolania, ale že misie boli zároveň chápané ako samozrejmé ovocie kresťanského života, ako úloha každého veriaceho, svojou životosprávou podľa možnosti aj výslovným hlásaním dávať osobné svedectvo viery.

Duch je prítomný a pôsobí v každom čase a na každom mieste

28. Duch sa prejavuje v Cirkvi a jej členoch zvláštnym spôsobom, ale jeho prítomnosť a pôsobenie je univerzálne, bez obmedzenia rasou alebo časom.35 Druhý vatikánsky koncil pripomína pôsobenie Ducha v srdci každého človeka „semenami Slova“, aj náboženskými podnetmi, snahou všetkého ľudského konania, pokiaľ je zamerané na pravdu, na dobro, na Boha.36

Duch dáva človekovi svetlo a silu, aby odpovedal na svoje najvyššie povolanie. Duchom „môže človek dospieť vo viere k rozjímaniu a zakusovaniu tajomstva Božieho plánu spásy“. Okrem toho musíme pripustiť, že Duch Svätý všetkým poskytuje možnosť prísť do styku s veľkonočným tajomstvom, spôsobom len Bohu známym.37 Cirkev vie, že človek Duchom Božím posilnený, nemôže zostať celkom nedotknutý problémami náboženstva a „že vždy bude mať túžbu spoznať aspoň v obrysoch, čo je zmysel jeho života, jeho konania, jeho smrti.“38 Duch stojí teda na začiatku existencie a otázky viery každého človeka, ktorá sa sama stavia nielen v určitých situáciách, ale zo samej štruktúry jeho bytia.39

Prítomnosť Ducha a jeho pôsobenie sa týka nielen jednotlivých ľudí, ale i spoločenstiev a dejín, národov, kultúr, náboženstiev. Duch stojí tiež na začiatku šľachetných ideálov a dobrých iniciatív ľudstva na jeho ceste. „Podivuhodnou prozreteľnosťou riadi dráhu časov a obnovuje tvárnosť zeme.“40 Vzkriesený Kristus „pôsobí v srdciach ľudí v sile svojho Ducha tým, že nielen budí túžbu po budúcom svete, ale i tým, že inšpiruje veľkodušné myšlienky, očisťuje a upevňuje ich, aby sa ľudská rodina snažila ľudskejšie stvárniť vlastný život a tomuto cieľu podriadiť celý svet“.41 A zase je to Duch, ktorý rozsieva „semená Slova“, ktoré sú v rítoch a kultúrach, a ktorý ich pripravuje na dozretie v Kristovi.42

29. Tak nás vedie Duch, „ktorý veje, kam chce“ (Jn 3, 8), ktorý „pôsobil vo svete prv, než bol Kristus oslávený“,43 „obopína všetko, pozná každý hlas“ (Múd 1, 7), aby sme rozšírili svoj pohľad a všímali si jeho pôsobenie v každom čase a na každom mieste. Je to výzva, ktorú som vám opätovne vyslovil44 a ktorá ma viedla pri stretnutiach s najrôznejšími národmi. Vzťah Cirkvi k iným náboženstvám je určený dvojakým rešpektom, „rešpektom pred človekom, ktorý hľadá odpovede na najhlbšie otázky života, a rešpektom pred pôsobením Ducha v človekovi.“45 Stretnutie náboženstiev v Assisi chcelo nedvojznačne potvrdiť moje presvedčenie, že „každá ozajstná modlitba je vyvolaná Duchom Svätým, ktorý je prítomný v srdci každého človeka tajomným spôsobom.“46

Je to ten istý Duch, ktorý spolupôsobil pri vtelení, v živote, v smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša a pôsobí v Cirkvi. Nie je alternatívou ku Kristovi, nevyplňuje medzeru medzi Kristom a Logom, ako sa niekedy predkladá. Čokoľvek Duch vykonal v srdci ľudí a v dejinách národov, v kultúrach a náboženstvách, má za cieľ prípravu hlásania47 a deje sa vo vzťahu ku Kristovi, pôsobením Ducha vtelenému Slovu, „aby v ňom vytvoril dokonalého človeka, spásu všetkých a rekapituláciu vesmíru“.48

Univerzálne pôsobenie Ducha nesmie byť z druhej strany oddelené od svojrázneho pôsobenia na tele Kristovom, ktorým je Cirkev. Lebo vždy je to Duch, ktorý pôsobí, či už oživuje Cirkev a nabáda ju hlásať Krista, alebo rozdeľuje a rozvíja svoje dary u všetkých ľudí a národov tým, že Cirkev pomocou dialógu nabáda tieto dary objaviť, napomáhať a prijímať. Každá prítomnosť Ducha musí byť s úctou a vďačnosťou prijatá. Ale rozlišovať ju je úlohou Cirkvi, ktorej Kristus dal svojho Ducha, aby ju priviedol k úplnej pravde (Jn 16, 13).