10. Na základe neporušiteľného prirodzeného zákona prislúcha otcovi živiť svoje potomstvo: a z pohnútky tej istej prirodzenosti, na základe ktorej pozoruje v deťoch svoj vlastný obraz, ba priam rozpínanie a pokračovanie svojej osoby, sa usiluje zabezpečiť ich tak, aby v ťažkom priebehu života mohli čestne riešiť svoje potreby. To však nie je možné inak než nadobudnutím plodonosných dobier, ktoré im môže poručiť ako dedičstvo.
Podobne ako občianske spoločenstvo, tak aj rodina je, ako sme povedali, ozajstnou spoločnosťou a riadi sa vlastnou právomocou, totiž otcovskou právomocou. V rámci hraníc, ktoré určuje jej cieľ, má teda rodina vzhľadom na výber a použitie nevyhnutných prostriedkov na svoje zachovanie a na svoju oprávnenú nezávislosť práva aspoň také isté ako občianska spoločnosť. Povedali sme aspoň také isté, pretože nakoľko domáce spoločenstvo logicky aj historicky predchádza občianske spoločenstvo, rovnako predchádzajú a prirodzenejšie musia byť aj jeho práva a povinnosti. Takže ak by človek, rodina pri svojom začleňovaní sa do občianskeho spoločenstva nachádzali v štáte nie pomoc, ale prekážku, nie ochranu, ale ochudobnenie vlastných práv, občianske spolužitie by bolo niečím, pred čím treba utekať, a nie po čom treba túžiť.
11. Je teda veľkým a zhubným omylom chcieť, aby štát mohol ľubovoľne zasahovať do svätyne rodiny. Istotne, ak niektorá rodina sa náhodou nachádza v takých vážnych ťažkostiach, že jej samej nie je možné dostať sa z nich, v takýchto ťažkých okolnostiach je zásah verejnej moci oprávnený; veď každá rodina je súčasťou spoločenského organizmu. Podobne v prípade vážnych neporiadkov vo vzájomných vzťahoch medzi členmi rodiny nech štát zasiahne a dá každému, čo mu patrí; toto totiž nie je uzurpovanie práv občanov, ale ich zabezpečenie a ochrana v duchu poctivej spravodlivosti. Tu sa však musí štát zastaviť; ísť ďalej mu prirodzenosť nedovoľuje. Otcovskú právomoc štát nemôže ani potlačiť, ani si prisvojiť, pretože sa rodí zo samotného prameňa ľudského života. „Deti sú čímsi, čo patrí otcovi“, takpovediac rozšírením jeho osobnosti: a keď chceme hovoriť presne, nie samy, ale prostredníctvom rodiny, v ktorej sa narodili, vstupujú do občianskeho spoločenstva. A práve z toho dôvodu, že „deti sú prirodzene čímsi otcovým, … skôr než nadobudnú užívanie vlastného rozumu, sú pod ochranou rodičov“.3
Práve v tomto socialisti, nahrádzajúc rodičovskú starostlivosť štátnou starostlivosťou, postupujú proti prirodzenej spravodlivosti a rozvracajú rodinné zväzky.
12. Až príliš jasne sa ukazuje nielen nespravodlivosť, ale aj to, aký zmätok a neporiadok by z toho vzišiel pre všetky vrstvy spoločnosti, aká tvrdá a nenávistná poroba pre občanov. Otvorila by sa cesta závisti, vzájomnému obviňovaniu, nesvornostiam; samotné zdroje bohatstva by vyprahli, keďže um a schopnosti jednotlivcov by boli pozbavené všetkej motivácie. A vysnívaná rovnosť by nebola fakticky ničím iným než všeobecným stavom opovrhnutia a biedy.
Všetky tieto dôvody oprávňujú uzavrieť, že socializmom predloženú myšlienku zoskupenia dobier treba celkom odmietnuť, pretože škodí práve tým, ktorým treba priniesť pomoc; protiví sa prirodzeným právam jednotlivcov, rozvracia úlohy štátu a ruší všeobecný pokoj. Nech je teda jasné, že v diele vylepšenia situácie robotníckej triedy musí ako neotrasiteľný základ ostať právo na súkromné vlastníctvo. Za tohto predpokladu vysvetlíme, odkiaľ treba vziať riešenie.
13. S dôverou a plným právom sa púšťame do tejto problematiky už aj preto, lebo ide o otázku, v ktorej nie je možné nájsť trvale platné riešenie bez pomoci náboženstva a Cirkvi. A keďže starostlivosť o náboženské otázky a rozdeľovanie dobier, ktoré sú v moci Cirkvi, je zverená predovšetkým nám, považovali by sme za zanedbanie svojho úradu, keby sme mlčali.
Samozrejme, riešenie takého závažného problému si vyžaduje spoluúčasť a účinnú spoluprácu aj ďalších: máme na mysli panovníkov, zamestnávateľov i bohatých ľudí a taktiež samých proletárov, ktorých sa to priamo týka. Avšak bez váhania vyhlasujeme, že kdekoľvek by sa odhliadalo od činnosti Cirkvi, všetky námahy by sa ukázali ako márne. Cirkev je totiž tá, ktorá z evanjelia vyvodzuje učenie schopné urovnávať alebo určite aspoň zmierňovať konflikty. Svojimi poučeniami dokáže nielen osvecovať mysle, ale i formovať život a správanie každého. Veľkým množstvom blahodarných inštitúcií zlepšuje podmienky proletárov. Cirkev chce to a túži po tom, aby sa spoločne radili a združili sily všetkých spoločenských tried a spoločným postupom dosiahli čo najlepšie možné výsledky v záujme robotníkov. Cirkev je presvedčená, že v primeranej miere sa na tento cieľ majú zamerať aj samotné zákony a predstavitelia štátu.
14. Nech je teda na prvom mieste stanovený tento princíp, že treba prijať vlastnú ľudskú situáciu; je totiž nemožné odstrániť sociálne nerovnosti zo sveta. Pokúšajú sa o to socialisti, to je pravda, avšak každý pokus, ktorý ide proti prirodzenosti vecí, sa ukáže ako márny. Prejavujú sa totiž u ľudí veľké prirodzené rozmanitosti: nie všetci majú to isté nadanie, tú istú šikovnosť, zdravie a sily v rovnakej miere. A z týchto nevyhnutných rozdielov sa nutne rodí aj rozdielnosť v sociálnom postavení. Toto však je na prospech tak jednotlivcom, ako i občianskemu spoločenstvu, pretože spoločenský život potrebuje rôzne schopnosti a rôzne funkcie. A základným podnetom, ktorý vedie ľudí vykonávať tieto funkcie, je nerovnosť stavu.
Pokiaľ ide o prácu, človek ani v prvotnom stave nevinnosti by nebol ostal nečinný. Ibaže to, čo by bol vtedy vykonával slobodne na rozptýlenie duše, je mu nevyhnutne nariadené na odčinenie hriechu, a to nie bez námahy a nepríjemností podľa onoho Božieho výroku: „Nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života.“4
Podobne aj bolesť bude vždy na zemi prítomná, pretože trpké, tvrdé a ťažké sú osudné následky hriechu, ktoré, či chceme, alebo nie, sprevádzajú človeka až po hrob. Takže trpieť a znášať, to je dedičstvo človeka, a tak nech by sa čokoľvek podniklo alebo o čokoľvek pokúsilo na úplné odstránenie utrpenia zo sveta, niet síl ani schopností, čo by to dokázali. Tí, ktorí tvrdia, že to dokážu, a sľubujú biednym život zbavený bolestí a námah, samý pokoj a potešenie, zavádzajú ľud a ťahajú ho na cestu, ktorá vyústi do ešte väčších bolestí, než sú tie súčasné. Lepšie je vidieť situáciu človeka takú, aká je, a zároveň, ako sme povedali, získať odinakiaľ liek na tieto zlá.
15. Najškodlivejšou myšlienkou v tejto otázke je predpokladať prirodzené nepriateľstvo jednej spoločenskej triedy voči druhej; ako keby sama prirodzenosť postavila bohatých a proletárov do nezmieriteľného súboja medzi sebou. Je to v zásadnom protiklade s rozumom i pravdou. Pravdou je, naopak, že podobne ako v ľudskom tele jednotlivé údy sa navzájom dopĺňajú a vytvárajú harmonický pomer, ktorý nazývame súmernosť, tak aj v občianskom spolužití prirodzenosť chcela, aby sa tieto dve triedy zladili spolu, a tak vytvárali rovnováhu. Jedna bezpodmienečne potrebuje druhú: niet kapitálu bez práce, ani práca nemôže byť bez kapitálu. Svornosť tvorí krásu a poriadok vecí tam, kde trvalý konflikt nemôže priniesť iné než zmätok a barbarstvo. A na upokojenie rozporu, ba na odhalenie samých jeho koreňov má kresťanstvo obdivuhodnú hojnosť síl.
16. Na prvom mieste celé kresťanské učenie, ktoré Cirkev vykladá a opatruje, má mimoriadnu moc zmieriť a umožniť dohodu medzi bohatými a proletármi tým, že jedným i druhým pripomína ich vzájomné povinnosti, počnúc od tých, ktorými ich zaväzuje spravodlivosť.
Záväzky spravodlivosti, ktoré sa vzťahujú na proletára a robotníka, sú tieto: vykonávať úplne a verne prácu, ktorá bola slobodne a rovnoprávne dohodnutá; nespôsobovať ujmu na majetku ani urážku osobe zamestnávateľa; pri obrane svojich práv sa zdržať násilných činov a nikdy ju nezvrhnúť na vzburu; nespolčovať sa so zlými ľuďmi, sľubujúcimi veľké veci, ktorých plodmi sú len zbytočné vytriezvenia a ničivé straty.
Kapitalistov a zamestnávateľov sa týkajú tieto záväzky: nedržať robotníkov v stave otroctva; rešpektovať ich ľudskú dôstojnosť, zušľachtenú kresťanským charakterom. Z pohľadu rozumu a viery nie práca ponižuje človeka, ba, naopak, ho povyšuje tým, že ho uschopňuje vlastnou činnosťou sa čestne uživiť; to, čo je skutočne nehodné človeka, je zneužívať ho ako vec s cieľom zbohatnutia, nevážiť si ho viac, ako je hodnota jeho svalov a síl.
Podobne je prikázané mať u proletárov ohľad na náboženstvo a na duchovné dobrá. Je teda povinnosťou zamestnávateľov ponechať robotníkovi pokoj a čas, ktorý postačuje na vykonanie náboženských povinností; nevystavovať ho pokušeniam, ktoré by ho mohli pokaziť, a nebezpečenstvám pohoršenia; neodvádzať ho od rodinného ducha a od záľuby v sporení; nenútiť ho do prác, ktoré sú neprimerané jeho silám a nevhodné pre jeho vek a pohlavie.
17. Tou najdôležitejšou z ich povinností je dať každému spravodlivú odmenu. Rozhodovať o nej na základe spravodlivosti je podmienené mnohými okolnosťami, avšak vo všeobecnosti nech si kapitalisti a zamestnávatelia pamätajú, že ani božské, ani ľudské zákony nedovoľujú pre vlastný prospech utláčať núdznych a nešťastných a zarábať na biede blížneho. Odoprieť spravodlivú mzdu je taký ťažký hriech, že volá po pomste pred Božím pohľadom. „Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, (…) kričí. A (tento) krik … došiel k sluchu Pána zástupov.“5
Napokon je povinnosťou zamestnávateľov neškodiť drobným úsporám robotníka ani násilím, ani podvodmi, ani otvorenou či zahalenou úžerou. Táto povinnosť je o to prísnejšia, o čo slabším a bezbrannejším je robotník a posvätnejším jeho drobný majetok. Nestačilo by už samo zachovávanie týchto prikázaní na zmiernenie trpkosti a odstránenie dôvodov rozporu?
18. Avšak Cirkev, vedená Kristovým učením a príkladom, si kladie ešte vyšší cieľ: čo možno najviac zblížiť tieto dve triedy a vytvoriť medzi nimi priateľstvo.
Časné veci nie je možné správne pochopiť a ohodnotiť, ak sa duša nepozdvihne k inému životu, totiž k večnému; bez neho sa pravé poznanie mravného dobra nevyhnutne stráca, ba celé stvorenie sa stáva nepreniknuteľným tajomstvom. To, čo nám diktuje sama príroda, je v kresťanstve dogmou, na ktorej ako na základnom kameni spočíva celá stavba náboženstva: že totiž ten pravý život človeka je život budúceho veku. Boh nás totiž nestvoril pre tieto krehké a pominuteľné dobrá, ale pre nebeské a večné dobrá; a zem nám dal ako miesto vyhnanstva, nie ako vlasť. Či vlastníš množstvo bohatstva a iných pozemských dobier, alebo ich nevlastníš, to nie je pre večné šťastie vôbec dôležité. Ale dobré či zlé používanie týchto dobier, to je to, čo je zvrchovane dôležité. Ježiš Kristus, hoci nás vykúpil hojným vykúpením, neodstránil rozličné súženia, ktorými je pretkaný život tu na zemi. Avšak premenil ich na podnety na čnosti a na predmet zásluh; až do takej miery, že žiaden Adamov syn nemôže dosiahnuť nebo, ak nesleduje jeho krvavé stopy. „Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať.“6
Tým, že slobodne vzal na seba súženia a bolesti, obdivuhodným spôsobom zmiernil ich horkosť, a nielen príkladom, ale i milosťou a nádejou na odmenu nám uľahčil utrpenie: „Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy.“7
Tí šťastní na tomto svete dostávajú teda varovanie, že bohatstvá ich neoslobodia od bolesti a že budúcemu šťastiu nepomáhajú, ale škodia;8
že bohatí sa musia triasť pri pomyslení na mimoriadne prísne vyhrážky Ježiša Krista9
a že z užívania svojich dobier budú jedného dňa musieť urobiť to najprísnejšie vyúčtovanie pred Božím súdom.
19. Vzhľadom na používanie bohatstva je znamenité a mimoriadne dôležité učenie, ktoré už síce filozofia vytušila, Cirkev však vyučuje v dokonalej miere. Navyše Cirkev sa stará, aby neostávalo len holou špekuláciou, ale prenikalo do praxe a formovalo život. Základ tohto učenia spočíva v tom, že pri bohatstve treba rozlíšiť oprávnené vlastníctvo a oprávnené používanie. Súkromné vlastníctvo dobier, ako sme už povedali, je prirodzeným právom človeka. A vykonávať toto právo je, obzvlášť v spoločenskom živote, nielen dovolené, ale absolútne nevyhnutné. „Je dovolené,“ hovorí svätý Tomáš, „ba nevyhnutné pre ľudský život, aby človek vlastnil dobrá.“10
Ak sa však pýtame, aké má byť použitie týchto dobier, Cirkev ústami tohto svätého učiteľa neváha odpovedať, že „čo sa toho týka, človek nemá mať vonkajšie dobrá ako svoje vlastné, ale ako spoločné, aby ich ľahko mohol rozdeľovať v čase núdze druhých. Apoštol totiž hovorí: Nariaďuj bohatým tohto sveta, aby ľahko dávali a rozdeľovali to, čo vlastnia“.11
Istotne nikto nie je povinný prispievať druhým tým, čo je nevyhnutné pre neho a pre jeho rodinu, ba ani tým, čo nevyhnutne prislúcha a vyjadruje dôstojnosť vlastného postavenia, „pretože nik nemá žiť neprístojne“.12
Avšak po zabezpečení svojich potrieb a požiadaviek je povinnosťou tým, čo zvýši, prispieť na pomoc núdznym. „Čo zvyšuje, rozdajte ako almužnu.“13
Je pravda, že okrem prípadu krajnej nevyhnutnosti toto nie sú prikázania spravodlivosti, ale kresťanskej lásky, ktorej naplnenie určite nemožno vymáhať právnou cestou. Avšak nad ľudskými zákonmi a súdmi stojí Kristov zákon a súd, ktorý mnohorako vštepuje zvyk štedrého dávania; učí, že „blaženejšie je dávať, ako prijímať“,14
a bude považovať za vec vykonanú alebo odopretú sebe samému lásku prejavenú alebo neprejavenú voči núdznym: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“15
Napokon ktokoľvek dostal od Božej štedrosti väčšie množstvo darov, či už vonkajších a telesných, alebo duchovných, dostal ich na to, aby si nimi slúžil na vlastné zdokonalenie a zároveň ako služobník Božej prozreteľnosti na úžitok druhým: „Kto teda má nadanie, nech dbá o to, aby nemlčal; kto má množstvo vecí, nech si dáva pozor, aby pri vykonávaní milosrdenstva nemal príliš tvrdú ruku; kto má životné umenie, nech sa o jeho užívanie a úžitok podelí s blížnymi.“16