20. Chudobných však Cirkev učí, že pred Bohom nie je hanbou ani chudoba, ani nutnosť žiť z práce. Ježiš Kristus potvrdil túto pravdu vlastným príkladom, keď pre spásu ľudí, „hoci bol bohatý, stal sa chudobným“,17
a hoci bol Synom Božím, ba samým Bohom, chcel byť považovaný za tesárovho syna; ba nezdráhal sa prežiť väčšinu svojho života v práci: „Vari to nie je tesár, syn Márie?“18
Keď hľadíme na tento božský príklad, ľahšie pochopíme, že pravá veľkosť a dôstojnosť človeka spočíva celkom v jeho mravnosti, teda v čnostnom živote; že čnosť je spoločným vlastníctvom, takže ju môžu rovnako dosahovať veľkí i malí, bohatí i proletári; že jedine pre čnostné činy, nech ich vykonáva ktokoľvek, je vyhradená odmena večnej blaženosti. Ba povedzme ešte viac: zdá sa, že v nešťastných má Boh zvláštnu záľubu, veď Ježiš Kristus nazýva blaženými chudobných,19
láskavo k sebe volá oddýchnuť tých, ktorí sú preťažení,20
slabých a prenasledovaných objíma s osobitnou láskou. Tieto pravdy majú v sebe veľkú moc oslabiť pýchu tých šťastnejších a sňať z biednych poníženie; povzbudzovať jedných do zhovievavosti a druhých do skromnosti. A tak vzdialenosti, ktoré sú pýche také milé, sa skracujú a ukazuje sa nie až také náročné dosiahnuť, aby tieto dve triedy si podali ruky a uzatvorili priateľskú dohodu.
21. Avšak, poslúchajúc evanjeliový zákon, sa neuspokoja s obyčajným priateľstvom, ale budú sa chcieť objať v bratskej láske. Spoznajú totiž a pocítia, že všetci ľudia majú svoj pôvod v Bohu, spoločnom Otcovi; že všetci k nemu smerujú ako k najvyššiemu cieľu, ktorý jediný môže učiniť dokonale šťastnými ľudí i anjelov; že všetkých rovnako vykúpil Ježiš Kristus a povolal na dôstojnosť Božieho synovstva, takže nielen medzi sebou, ale s Kristom Pánom, prvorodeným medzi mnohými bratmi, sú spojení zväzkom svätého bratstva. Spoznajú a pocítia, že dobrá prírody a dobrá milosti sú spoločným vlastníctvom ľudstva a že bez vlastnej viny nik nebude vydedený z dedičstva nebeských dobier: pretože „ak sme deti, sme aj dedičia; Boží dedičia a Kristovi spoludedičia“.21
Toto je ideál práv a povinností, obsiahnutý v evanjeliu. Ak by vo svete prevládol, či by hneď neustal každý rozpor a nevrátil sa pokoj?
22. Cirkev sa však neuspokojuje s tým, že len poukáže na riešenie, ale sama ho materskou rukou uskutočňuje. Preto sa plne venuje výchove a formácii ľudí k týmto zásadám, pričom sa stará o to, aby blahodarné vody jej učenia naširoko prúdili a prostredníctvom biskupov a kňazov zavlažovali celú zem. Zároveň skúma, ako preniknúť do duší a usmerniť vôle, aby sa nechali viesť Božími prikázaniami. A práve v tejto oblasti, ktorá je najhlavnejšia, nakoľko od nej závisí celý výsledok, jedine Cirkev dosahuje skutočnú účinnosť. Nástroje, ktoré používa na pohýnanie duší, dostala totiž práve na tento cieľ od Ježiša Krista a majú v sebe božskú silu, takže jediné môžu preniknúť do najvnútornejších záhybov sŕdc a spôsobiť, že ľudia poslúchajú hlas povinnosti, držia na uzde vášne, vrcholnou a jedinečnou láskou milujú Boha a blížneho a s nadšením prekonávajú všetky prekážky, ktoré stoja na ceste napredovania v čnosti.
Stačí letmo naznačiť dávne príklady. Spomeňme len fakty a veci, ktoré sú mimo akejkoľvek pochybnosti: že totiž práve pričinením kresťanstva sa úplne zmenila spoločnosť, že táto zmena bola pravým pokrokom ľudstva, ba priam vzkriesením zo smrti do mravného života a zdokonalením, aké dovtedy nebolo možné vidieť ani nie je možné dúfať vo väčšie v budúcnosti. Napokon, že Ježiš Kristus je počiatok a cieľ týchto dobrodení: z neho vychádzajú a na neho ich treba vzťahovať. Tým, že svet vo svetle evanjelia prijal veľké tajomstvo vtelenia Slova a vykúpenia ľudstva, život Ježiša Krista, Boha a človeka, sa prelial do občianskej spoločnosti a vierou, prikázaniami a zákonmi ju pretvoril. Ak teda existuje liek na bolesti sveta, týmto liekom môže byť jedine návrat ku kresťanskému životu a mravom. Je významnou zásadou, že na reformovanie spoločnosti, ktorá je v úpadku, je nevyhnutné prinavrátiť ju k princípom, ktoré jej dali zrod. Dokonalosť každej spoločnosti spočíva v jej úsilí dosiahnuť svoj cieľ: takže hybný princíp všetkých spoločenských pohnútok a činov má byť totožný s tým, ktorý spôsobil vznik spoločnosti. Preto vzdialiť sa od pôvodného cieľa je skazou; vrátiť sa k nemu je záchranou. A toto platí tak pre celé občianske spoločenstvo, ako aj pre robotnícku triedu, ktorá je jeho najpočetnejšou časťou.
23. Nech si nikto nemyslí, že starostlivosť Cirkvi je tak úplne a výlučne zameraná na spásu duší, že by zanedbávala to, čo prislúcha smrteľnému a pozemskému životu.
Obzvlášť túži a usiluje sa, aby sa proletári pozdvihli zo svojej nešťastnej situácie a zlepšili svoje podmienky. Robí to predovšetkým nepriamo tým, že volá ľudí k čnostiam a formuje ich. Kresťanský spôsob života, pokiaľ je a taký naozaj zostáva, už sám prispieva k pozemskej prosperite, pretože zvoláva na seba Božie požehnanie, základ a prameň všetkého dobra. Okrem toho brzdí dychtivosť po hmotných veciach a smäd po potešeniach, ktoré sú skutočnými bičmi, lebo zbedačujú človeka aj uprostred hojnosti všetkých vecí.22
Uspokojí sa so striedmym životom a nedostatok nahrádza sporením, a tak uniká pred neresťami, ktoré pohlcujú nielen malé, ale i veľké majetky a vrhajú do záhuby aj tie najväčšie bohatstvá.
24. No nielen to: Cirkev prispieva aj priamo k dobru proletárov tým, že vytvára a napomáha čokoľvek, čo im môže priniesť úľavu, a v tomto ohľade sa angažuje do takej miery, že zožína obdiv a pochvaly u samotných svojich nepriateľov. V srdci prvotných kresťanov bratská láska bola taká mocná, že tí zámožnejší sa veľmi často vzdávali svojho majetku, aby pomohli iným, takže „medzi nimi nebolo núdzneho“.23
Diakonov, teda stav vytvorený výslovne na toto, apoštoli poverili úradom vykonávania každodennej dobročinnosti. A apoštol Pavol, hoci bol zavalený ťarchou starosti o všetky cirkvi, neváhal podstúpiť namáhavé cesty, aby kresťanom vlastnoručne dopravil almužny, ktoré vyzbieral. Tertulián nazýva „vkladmi súcitu“ zbierky, ktoré veriaci spontánne vykonávali pri každej príležitosti, pretože boli „určené na pomoc a na pochovávanie núdznych, na podporu chudobných sirôt obidvoch pohlaví, starcov a stroskotancov“.24
Takto sa postupne vytvoril majetok, ktorý Cirkev vždy chránila s náboženskou starostlivosťou ako majetok chudobných. Ba novými a cielenými formami pomoci sú títo chudobní oslobodení aj od hanby, že by museli o ňu prosiť. Cirkev ako spoločná matka chudobných i bohatých podnecovaním a povzbudzovaním hrdinskej lásky vytvorila náboženské spolky a iné dobročinné ustanovizne, ktoré neponechali takmer žiadnu formu biedy bez pomoci a podpory. Dnes mnohí, podobne ako kedysi pohania, vyčítajú Cirkvi dokonca aj tieto znamenité prejavy lásky a pokladajú za vhodné nahradiť ich zákonnou dobročinnosťou. Avšak niet takej ľudskej schopnosti, ktorá by mohla zastúpiť kresťanskú lásku, úplne sa zasväcujúcu dobru iných. A tá nemôže byť ničím iným než čnosťou Cirkvi, pretože je čnosťou, ktorá vyviera jedine z Najsvätejšieho Srdca Ježišovho; a odďaľuje sa od Ježiša Krista každý, kto sa odďaľuje od Cirkvi.
25. Niet pochýb, že na celkové vyriešenie robotníckej otázky sa vyžadujú aj ľudské prostriedky. Všetci, ktorí sú v tejto problematike zainteresovaní, musia prispieť vlastným podielom, a to podľa príkladu toho prozreteľného poriadku, ktorý riadi svet. Ukazuje sa totiž ako zrejmé, že dobrý účinok je dielom harmonického spolupôsobenia všetkých príčin, od ktorých závisí.
26. Pozrime sa teda, aký má byť podiel štátu. Nemáme na mysli štát, ako je konštituovaný, alebo ako pôsobí v tej-ktorej krajine, ale štát v svojom pravom poňatí, ktoré vychádza z princípov zdravého rozumu v dokonalom súlade s katolíckym učením, ako sme ho my sami predstavili v encyklike o kresťanskom usporiadaní štátov. Vládcovia štátov musia teda na prvom mieste prispieť všeobecne súborom zákonov a politických ustanovení, usporiadať a spravovať štát tak, aby to prirodzene viedlo k verejnej i súkromnej prosperite. Práve toto je prejav občianskej rozvážnosti a povinnosť vedúcich predstaviteľov národov. Avšak prosperita krajín vychádza obzvlášť z dobrých mravov, z dobrého usporiadania rodín, zo zachovávania náboženstva a spravodlivosti, z umierneného vyrubovania a rovnomerného rozdeľovania verejných daní, z pokroku priemyslu a obchodu, z rozkvetu poľnohospodárstva a z ďalších podobných činiteľov, ktoré čím sú viac podporované, tým väčší osoh prinášajú národom. Už aj touto cestou môže teda štát významne prispieť k blahobytu tak ostatných tried, ako aj robotníckej triedy; a to svojím plným právom, bez vzbudenia akéhokoľvek podozrenia z neprimeraného zasahovania, nakoľko starosť o všeobecné dobro je úlohou a kompetenciou štátu. Čím väčšie bude množstvo výhod, ktoré sa zabezpečia cestou tejto všeobecnej starostlivosti, tým menšia bude potreba hľadať iné cesty na pomoc robotníkom.
27. Treba však vziať do úvahy jednu vec, ktorá sa bližšie dotýka tejto problematiky, že totiž štát je harmonickou jednotou, ktorá objíma rovnako tak najspodnejšie, ako i horné triedy. Proletári sú nie viac a nie menej než bohatí občanmi na základe prirodzeného práva, pravými a živými článkami, z ktorých sa prostredníctvom rodín vytvára spoločenský organizmus, ani nehovoriac o tom, že je ich oveľa väčší počet. A tak keďže je absurdné starať sa o jednu časť občanov a zanedbávať druhú, je striktnou povinnosťou štátu vziať si na starosť blahobyt robotníkov. Ak by to neurobil, bolo by to urážkou spravodlivosti, ktorá vyžaduje dať každému, čo mu patrí. Ako múdro pripomína svätý Tomáš: „Keďže časť a celok tvoria v určitom zmysle jedno, potom to, čo patrí celku, patrí v určitom zmysle aj časti.“25
A tak medzi mnohými a vážnymi povinnosťami vládcov, ktorí majú na starosti spoločné dobro, na prvom mieste je povinnosť postarať sa rovnakou mierou o všetky vrstvy spoločnosti, zachovávajúc s neotrasiteľnou nestrannosťou distribučnú spravodlivosť.
Hoci všetci občania, bez akejkoľvek výnimky, musia spolupracovať na spoločnom blahobyte, ktorý potom prirodzene prináša úžitok jednotlivcom, predsa na tejto spolupráci sa nemôžu všetci zúčastňovať ani rovnakou mierou, ani tým istým spôsobom. Akokoľvek sa budú meniť a striedať formy vlády, ostane vždy tá rôznosť a nerovnosť podmienok, bez ktorej neexistuje, ba ani si nemožno predstaviť ľudské spolunažívanie. Vždy budú existovať verejní funkcionári, zákonodarcovia, sudcovia, skrátka tí ľudia, ktorí vedú krajinu k mieru a ochraňujú ju pred vojnou; a je ľahké pochopiť, že nakoľko práve oni sú najpriamejšou a najplatnejšou príčinou spoločného dobra, tvoria hlavnú súčasť národa. Remeselníci nemôžu tým istým spôsobom a s rovnakými úradmi spolupracovať na spoločnom dobre, predsa však ho významne napomáhajú svojimi službami. Istotne, spoločenské dobro, nakoľko pri svojom dosahovaní musí byť dobrom, prostredníctvom ktorého sa občania zdokonaľujú ako ľudia, treba zaradiť hlavne do oblasti čnosti. Nie v menšej miere však v každej dobre usporiadanej spoločnosti musí byť dostatok telesných dobier, „ktorých užívanie je nevyhnutné na konanie čnosti“.26
Na získanie týchto dobier je nevyhnutné a najvyššou mierou sa oň pričiňuje dielo, ako aj um proletárov, či už sa aplikuje v poľnohospodárstve, alebo sa vykonáva v dielňach. Najvyššou mierou hovoríme preto, lebo možno pravdivo konštatovať, že práca robotníkov je tá, ktorá vytvára národné bohatstvo.
Je teda spravodlivé, aby sa vláda zaujímala o robotníka a umožnila, aby sa nejakou mierou podieľal na tom bohatstve, ktoré sám vytvára: aby mal stravu a odev a aby žil s menšími tažkosťami. Nech sa teda podporuje všetko to, čo môže jeho podmienky nejakým spôsobom zlepšiť, s istotou, že to nielenže nikomu neuškodí, ale, naopak, prinesie úžitok všetkým. Je totiž vo všeobecnom záujme, aby neostávali v biede tí, od ktorých pochádzajú také významné dobrá.
28. Nie je správne, ako sme povedali, aby občan a rodina boli pohltení štátom. Správne je, naopak, ponechať tak občanovi, ako i rodine toľko nezávislosti v konaní, koľko je len možné pri zachovaní spoločného dobra a práv iných.
Predsa však musia vládcovia chrániť spoločnosť a jej súčasti. Spoločnosť preto, lebo jej ochrana je prirodzene zverená najvyššej moci, a tiež preto, lebo verejné blaho je nielen najvyšším zákonom, ale jediným a úplným zmyslom verejnej autority; jej súčasti preto, lebo filozofia a evanjelium sa zhodujú v učení, že vláda je prirodzene ustanovená nie na úžitok vládcom, ale ovládaným. A keďže politická moc pochádza od Boha a je akousi účasťou na božskej zvrchovanosti, musí sa vykonávať podľa príkladu Božej moci, ktorá sa otcovsky stará o jednotlivé tvory nie menej než o celý vesmír. Ak sa teda či už spoločnosti, alebo niektorej jej súčasti učinila škoda, taktiež ak hrozí škoda, ktorú nemožno iným spôsobom odstrániť, respektíve jej predísť, zásah štátu je nevyhnutný.
29. Je v záujme osobného i verejného dobra, aby bol zachovaný poriadok a verejný pokoj: aby rodina bola usporiadaná v súlade s Božím zákonom a s prirodzenými zásadami; aby sa uznávalo a praktizovalo náboženstvo; aby prekvitala vo verejnom i súkromnom živote mravnosť; aby bola neporušene zachovávaná spravodlivosť; aby jedna trieda občanov neutláčala druhú; aby vyrastali zdraví a mocní občania, schopní zveľaďovať a v prípade potreby i brániť vlasť. Ak sa však pre vzbury alebo štrajky robotníkov treba obávať verejných neporiadkov; ak medzi proletármi sú v základe narušované prirodzené rodinné vzťahy; ak sa neuznáva náboženstvo robotníka tým, že sa mu odopiera pokoj a dostatočný čas na plnenie náboženských povinností; ak spoločná práca mužov a žien a iné popudy na zlo vystavujú nebezpečenstvu celkovú mravnosť v dielňach; ak majitelia utláčajú robotnícku triedu nespravodlivými záťažami alebo ponižujúcimi dohodami, ktoré sa protivia ľudskej osobnosti alebo dôstojnosti; ak nadmernou alebo neprimeranou prácou vzhľadom na pohlavie a vek sa spôsobuje ujma na zdraví robotníkov; v týchto prípadoch musí v rámci príslušných medzí zasiahnuť moc a autorita zákonov. Tieto medze sú dané samotnou príčinou, pre ktorú sa vyžaduje zásah štátu, totiž že zákony nesmú ísť ďalej, než to vyžaduje či už napravenie zla, alebo odstránenie nebezpečenstva.
Práva treba primerane obhajovať u každého, kto je ich nositeľom, a verejná moc musí zabezpečovať spravodlivosť pre každého tým, že zabraňuje ich porušovaniu alebo ho trestá. Pri obhajovaní práv jednotlivcov treba však mať zvláštny ohľad na slabých a chudobných. Vrstva bohatých, ktorá je už sama osebe silná, potrebuje verejnú obranu menej, avšak biedny ľud, ktorý nemá vlastnú oporu, s osobitnou nevyhnutnosťou ju potrebuje nájsť v obhajobe zo strany štátu. Preto práve na robotníkov, ktorí sa nachádzajú medzi slabými a núdznymi, musí štát prednostne zamerať svoju starostlivosť a opateru.