30. Bude však užitočné pozastaviť sa pri niektorých podrobnostiach, ktoré majú väčšiu dôležitosť. Najhlavnejšou je povinnosť štátu zabezpečiť súkromné vlastníctvo prostredníctvom múdrych zákonov. Zvlášť dnes, pri toľkom zápale bezuzdnej žiadostivosti, treba pospolitý ľud držať nakrátko, pretože ak mu spravodlivosť dovoľuje pričiňovať sa o zlepšenie svojich podmienok, ani spravodlivosť, ani všeobecné dobro nedovoľujú spôsobovať iným ujmu na majetku a pod zástavou neviem akej rovnosti napádať iného. Istotne, väčšina robotníkov by chcela zlepšiť svoje podmienky poctivo, nie cestou bezprávia na osobách, predsa však je nemálo takých, ktorí opojení falošnými zásadami a bažiaci po novotách sa usilujú za každú cenu rozdúchavať vzbury a podnecovať iných do násilia. Nech teda zasiahne štát, postaví hrádzu buričom, a tak ochráni dobrých robotníkov od nebezpečenstva pokúšania a vlastníkov od nebezpečenstva olúpenia.
31. Príliš dlhá a namáhavá práca, ako i odmena za ňu, ak je považovaná za neprimeranú, sú pre robotníkov nezriedka dôvodmi na štrajk. Treba, aby štát zabránil tejto vážnej a častej neprístojnosti, pretože takéto štrajky neprinášajú škodu len pre vlastníkov a pre samotných robotníkov, ale i pre obchod a všeobecné záujmy. A násilnosti či vzbury, pre ktoré sú zväčša príležitosťou, často ohrozujú verejný pokoj. Najúčinnejším a najprospešnejším opatrením v tejto veci je predísť zlu autoritou zákonov a zabrániť ich vypuknutiu tým, že sa včas odstránia príčiny, z ktorých sa predpokladá, že by mohol vzísť konflikt medzi robotníkmi a vlastníkmi.
32. Zároveň štát musí ochraňovať u robotníka mnohé ďalšie veci, na prvom mieste duchovné dobrá. Pozemský život, hoci je dobrý a žiaduci, nie je cieľom, pre ktorý sme boli stvorení, ale cestou a prostriedkom na zdokonaľovanie duchovného života poznávaním pravdy a konaním dobra. Duch je ten, ktorý v sebe nosí vytesaný Boží obraz a podobu a v ktorom spočíva tá zvrchovanosť, pre ktorú bol človek poverený ovládať nižšie tvory a podmaniť si všetky zeme a moria. „Naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“27
V tomto sú si všetci ľudia rovní, niet medzi bohatými a chudobnými, vlastníkmi a služobníkmi, pánmi a poddanými žiadneho rozdielu, pretože ten istý je Pán všetkých.28
Nikomu nie je dovolené beztrestne zneucťovať dôstojnosť človeka, ku ktorej sám Boh pristupuje s veľkou úctou, ani krížiť mu cestu k jeho zdokonaľovaniu, ktoré je zamerané na získanie večného života. Ba ani z vlastného slobodného rozhodnutia sa človek nemôže zriecť zaobchádzania podľa svojej prirodzenosti a prijať otroctvo ducha; tu totiž nejde o práva, ktorých výkon je ponechaný slobode, ale o povinnosti voči Bohu, ktoré sú absolútne nedotknuteľné.
33. Z toho vyplýva nevyhnutnosť sviatočného odpočinku. Pod týmto pojmom sa nerozumie dlhšie zotrvávanie v záhaľčivosti a už vôbec nie úplná nečinnosť, ktorú by si mnohí želali ako zdroj nerestí a príležitosť na márnivosť, ale sa tým myslí oddych zasvätený náboženstvu. Keď sa odpočinok spojí s náboženstvom, povznesie človeka od práce a od každodenných záležitostí všedného života k myšlienke na nebeské dobrá a k vzdávaniu úcty Božej velebe.
Toto je v zásade podstata a toto je i cieľ sviatočného odpočinku, ktorý Boh osobitným zákonom predpísal človekovi v Starom zákone, keď mu povedal: „Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil.“29
A on sám ho učil vlastným konaním, keď na siedmy deň po tom, ako stvoril človeka, odpočinul si od diela stvorenia: „A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil.“30
34. Pokiaľ ide o ochranu telesných a vonkajších dobier, predovšetkým je povinnosťou vymaniť úbohého robotníka z neľudskosti chamtivých špekulantov, ktorí kvôli zárobku bez akejkoľvek zábrany zaobchádzajú s osobami ako s vecami. Nie je správne ani humánne žiadať od človeka toľko práce, že mu prílišná námaha múti myseľ a vysiľuje telo. Ako prirodzenosť, tak aj výkonnosť je u človeka obmedzená. Prácou a zvykom sa zušľachťuje, avšak pod podmienkou, že z času na čas ustane a prenechá miesto odpočinku. Práca sa teda nesmie predlžovať viac, než znesú sily. Určenie množstva odpočinku závisí od charakteru práce, od miestnych a časových okolností i od samotného telesného stavu a zdravia robotníkov. Napríklad práca tých, ktorí dobývajú kameň, železo, meď či iné prírodniny ukryté pod zemou, pretože je ťažšia a zdraviu škodlivejšia, sa má vyvážiť tým, že trvá kratšie. Treba brať ešte ohľad aj na ročné obdobia, lebo nezriedka určitá práca, ktorá sa ľahko znáša v jednom období, v inom je buď neznesiteľná, alebo sa len veľmi ťažko znáša.
35. Napokon prácu, ktorá je primeraná pre dospelého a mocného muža, nie je rozumné vyžadovať od ženy alebo od dieťaťa. Ba pokiaľ ide o deti, treba byť veľmi obozretnými a nepripúšťať ich k práci v dielni skôr, než vekom dostatočne dozrejú ich fyzické, intelektuálne a morálne sily. Silám, ktoré v detstve pučia podobne ako kvety rastlín, predčasná záťaž škodí. Okrem toho sa tým prekáža samotnej výchove detí. Podobne niektoré druhy práce sa nehodia pre ženy, ktoré sú prirodzene predurčené na domáce práce. Tieto domáce práce vo veľkej miere chránia poctivosť slabšieho pohlavia a prirodzene sa dopĺňajú s výchovou detí a blahobytom domova. Vo všeobecnosti nech sa zaužíva toto pravidlo, že celkové množstvo odpočinku nevyhnutného pre robotníka má byť úmerné celkovému množstvu síl vyčerpaných v práci. To preto, lebo sily vyčerpané používaním sa majú odpočinkom zotaviť. V každej dohode, ktorá sa uzatvára medzi vlastníkmi a robotníkmi, vždy je buď výslovne uvedená, alebo predpokladaná podmienka jedného i druhého typu odpočinku. Dohoda, ktorá by tomu odporovala, by bola nemorálna, keďže nikomu nie je dovolené žiadať alebo prisľúbiť porušenie povinností, ktoré ho zaväzujú voči Bohu alebo voči sebe samému.
36. Dotknime sa teraz veľmi vážnej témy, ktorú treba dobre chápať a neupadnúť ani do jedného z krajných extrémov. Hovorí sa, že výšku mzdy ovplyvňuje slobodná dohoda strán: takže ak majiteľ vyplatil plat, vykonal svoju povinnosť, a preto, zdá sa, nedlhuje nič viac. Iba vtedy, ak majiteľ nevyplatí celý plat, alebo robotník nevykoná celé dohodnuté dielo, pácha sa nespravodlivosť a iba na ochranu týchto práv, nie pre iné príčiny je dovolený zásah štátu.
Nestranný pozorovateľ nemôže s týmto uvažovaním súhlasiť ani ľahko, ani úplne, pretože neprihliada na všetky stránky veci a určité úvahy tu značne chýbajú. Práca je ľudská činnosť zameraná na zaobstarávanie životných potrieb, zvlášť tých, ktoré slúžia na zachovanie života: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb.“31
Takže práca človeka má v sebe prirodzene vpísané akoby dve charakteristické vlastnosti, že totiž je osobná, pretože je vlastná osobe a celkom patrí tomu, kto ju vykonáva a komu je na prospech, je to aktívna sila; a okrem toho je nevyhnutná, pretože plody práce sú potrebné pre človeka na zachovanie života a toto zachovanie je nezanedbateľnou povinnosťou, ktorú človekovi ukladá samotná prirodzenosť.
37. Ak by sme pozerali len na aspekt osobnosti práce, niet pochýb, že robotník môže dohodnúť nižšiu odmenu, než je spravodlivé: keďže svoju prácu ponúka dobrovoľne, môže sa uspokojiť s nízkou mzdou, alebo sa jej i úplne vzdať. Celkom inak však treba hovoriť, ak spolu s osobnosťou práce berieme do úvahy aj jej nevyhnutnosť: sú to dve veci logicky odlíšené, avšak v skutočnosti neoddeliteľné. Zachovať sa pri živote je totiž povinnosťou, ktorú nik nemôže bez viny zanedbať. Z toho vyplýva ako nevyhnutný dôsledok právo zaopatriť si prostriedky na živobytie, ktoré sa u chudobných ľudí obmedzujú na mzdu za vlastnú prácu. Hoci teda robotník a majiteľ uzatvoria po vzájomnom dohovore dohodu a stanovia nominálnu výšku mzdy, zasahuje tu ešte prvok prirodzenej spravodlivosti, ktorý predchádza a prevyšuje slobodnú vôľu strán, a síce že výška mzdy nesmie byť nižšia, ako si vyžaduje striedme a slušné živobytie robotníka. Ak robotník pod tlakom potrieb alebo zo strachu z niečoho horšieho pristúpi na krutejšie dohody, ktoré žiada vlastník alebo podnikateľ a chtiac-nechtiac musia byť prijaté, toto znamená podstúpiť násilie, proti ktorému sa spravodlivosť búri. Okrem toho v týchto a iných podobných veciach, ako je pracovný deň, poistné opatrenia na ochranu robotníkov v dielňach, aby autorita nezasahovala neprimerane, keďže ide o pravidlá, ktoré závisia od mnohých ukazovateľov, bude vhodnejšie ponechať rozhodnutie na kolégiá, o ktorých bude reč ďalej, alebo ísť inou cestou, ktorá podľa spravodlivosti ubráni dôvody robotníkov. Štát nech zúži svoje zásahy na ochranu a podporu, keď si to jednotlivý prípad vyžaduje.
38. Keď robotník dostáva mzdu, ktorá postačuje na zabezpečenie jeho samého i jeho rodiny, v tejto akej-takej hojnosti bude – ak je múdry – ľahšie myslieť na sporenie a na popud samej prirodzenosti sa postará, aby mu z výdavkov zvýšila určitá suma, ktorú použije na zakúpenie nejakého malého majetku. Ukázali sme totiž, že nenarušiteľnosť práva na vlastníctvo je nevyhnutná na praktické a účinné riešenie robotníckej otázky. Zákony preto musia napomáhať toto právo a starať sa o to, aby čo možno najviac rástol počet vlastníkov. Prinieslo by to veľké výhody: a na prvom mieste rovnomernejšie rozdelenie národného bohatstva.
39. Revolúcia priniesla rozdelenie spoločnosti akoby do dvoch kást, medzi ktorými vykopala priepasť. Na jednej strane sú takmer neobmedzene mocní, pretože sú takmer neobmedzene bohatí. Keďže majú vo svojich rukách všetky druhy výroby a obchodu, využívajú pre seba všetky zdroje bohatstva a majú veľký vplyv aj na chod štátu. Na druhej strane je veľké množstvo biednych a slabých s rozjatreným duchom, vždy pripraveným búriť sa. Takže ak sa v tomto množstve ľudí povzbudí usilovnosť nádejou na možnosť nadobudnutia trvalého vlastníctva, jedna trieda sa pomaly začne približovať k druhej, čím sa odstráni nesmierna vzdialenosť medzi krajnou chudobou a krajným bohatstvom.
Okrem toho zo zeme sa vydobyje oveľa väčšie množstvo produktov. Keď ľudia vedia, že pracujú na vlastnej pôde, namáhajú sa svižnejšie a s väčším zápalom; ba i zamilujú si vlastnoručne obrábanú pôdu, z ktorej očakávajú pre seba a pre svoju rodinu nielen potraviny, ale i akú-takú hojnosť. A je ľahké pochopiť, ako táto svižnosť mimoriadne prispieva k zvýšeniu výnosov z pôdy a tiež i národného bohatstva.
Z toho vyplynie tretia výhoda, prilipnutie k rodnej zemi; nevymenila by sa totiž vlasť za cudzinu, ak by táto dala dostatok obstojného živobytia svojim deťom.
Treba si tiež všimnúť, že spomenuté výhody závisia od tejto podmienky, aby totiž súkromné vlastníctvo nebolo privádzané na pokraj biedy prehnanými daňami. Štát nemôže zmiesť právo na súkromné vlastníctvo, keďže ono nie je odvodené z ľudského zákona, ale z prirodzeného zákona. Môže jedine mierniť jeho výkon a zlaďovať ho so spoločným dobrom. Je nespravodlivé a neľudské vyžadovať od súkromníkov vo forme daní viac, než je povinné.
Profesijné odbory, nástupcovia dávnych cechov, prispievajú k vyriešeniu robotníckej otázky