10. Práve z tohto dôvodu videli, že je prirodzené zaujať jasný postoj vo všetkých sporoch, ktoré vtedy znepokojovali slovanské spoločenstvá, usilujúce sa o pevnú organizáciu, ich ťažkosti prijímali ako svoje vlastné a rovnako aj nevyhnutné problémy národov, ktoré bránili svoju totožnosť pred vojenským a kultúrnym tlakom novej rímsko-nemeckej ríše a usilovali sa odmietať tie životné formy, ktoré sa im zdali cudzie. Bol to tiež začiatok oveľa rozsiahlejších sporov, ktoré sa nešťastne prehlbovali medzi východným a západným kresťanstvom, a obaja svätí misionári boli do nich osobne zatiahnutí; vedeli si však vždy zachovať nespornú pravovernosť a dôslednú vnímavosť tak k pokladu tradície, ako aj k novosti života národov, ktorým hlásali evanjelium. Často prevládali kontrasty v ich celej nejasnosti a bolestnej zložitosti. Konštantín a Metod však pre ne necúvali pred skúškou: nepochopenie, otvorená zlá vôľa, ba u svätého Metoda dokonca aj putá, prijaté z lásky ku Kristovi, neprinútili ani jedného, ani druhého, aby zanechali vytrvalý úmysel a slúžili dobru slovanských národov a jednotne všeobecnej Cirkvi. To bola cena, ktorú museli zaplatiť za šírenie evanjelia, za misijné úsilie, za odvážne hľadanie nových foriem života a za účinné cesty, po ktorých by dospela radostná zvesť k slovanským národom, ktoré sa práve utvárali.
Kvôli hlásaniu evanjelia – ako sa udáva v ich životopisoch – dvaja svätí bratia vzali na seba ťažkú úlohu preložiť texty Svätého písma, ktoré im boli známe v gréčtine, do jazyka toho slovanského spoločenstva, ktoré sa usadilo takmer na hraniciach ich rodného mesta. Využívajúc svoju dokonalú znalosť gréčtiny a vlastnej kultúry, pre toto ťažké a jedinečné dielo si vytýčili cieľ pochopiť a osvojiť si reč, zvyky a tradície vlastné slovanským národom a verne tlmočiť ich túžby a ľudské hodnoty, ktoré v nich boli a prejavovali sa.
11. Aby dobre preložili evanjeliové pravdy do novej reči, museli sa najprv postarať o to, aby dobre poznali vnútorný svet tých, ktorým chceli hlásať Božie slovo dôverne známymi obrazmi a pojmami. Správne vštepovať biblické poznatky a grécke filozofické pojmy do veľmi odlišného kontextu dejinných skúseností a myšlienok sa im javilo ako nevyhnutná podmienka úspechu misijnej činnosti. Išlo o novú metódu katechézy. Svätý Metod, aby obhájil jej oprávnenosť a dokázal jej správnosť, najprv spolu s bratom a potom sám, ochotne prijal výzvu z Ríma, ktorú dostali v roku 867 od pápeža Mikuláša I. a potom v roku 879 od pápeža Jána VIII., ktorí chceli porovnať učenie, čo hlásali na Veľkej Morave, s tým, ktoré zanechali zároveň so slávnou trofejou svojich ostatkov svätí apoštoli Peter a Pavol prvému biskupskému stolcu Cirkvi.
Už predtým Konštantín a jeho spolupracovníci sa postarali o utvorenie novej abecedy, aby hlásané a vysvetľované pravdy mohli byť zapísané slovanským jazykom, a tak boli celkom pochopiteľné a prijateľné pre tých, ktorým boli určené. Bola to námaha naozaj hodná misionárskeho ducha, totiž naučiť sa jazyk nových národov a preniknúť do ich mentality, keď im mali priniesť vieru; rovnako príkladná bola aj rozhodnosť, s akou sa prispôsobili požiadavkám a prijali za svoje očakávania slovanských národov. Veľkodušná voľba stotožniť sa s ich životom a tradíciou, keď sa očistili a osvietili Zjavením, vytvára z Cyrila a Metoda opravdivé vzory pre všetkých misionárov, ktorí v rôznych podobách prijali výzvu svätého Pavla stať sa všetkým pre všetkých, aby zachránili aspoň niektorých, zvlášť pre misionárov, ktorí od dávnych čias až po súčasnosť, od Európy až po Áziu, dnes po všetkých svetadieloch pracujú na prekladaní Svätého písma a liturgických textov do živých jazykov rôznych národov, aby v nich zaznievalo jediné Božie slovo a bolo všetkým zrozumiteľné podľa výrazových prostriedkov rozličných kultúr a civilizácií.
Dokonalé spoločenstvo v láske zachráni Cirkev pred akoukoľvek formou partikularizmu, národnej výlučnosti, pred všetkými rasovými predsudkami, ako aj pred každou národnou povýšenosťou. Také spoločenstvo musí tiež povzniesť a zošľachtiť všetky oprávnené city, ktoré sú rýdze a prirodzené ľudskému srdcu.
12. Príznačnou charakteristickou črtou, ktorú by som chcel zvlášť zdôrazniť v správaní slovanských apoštolov Cyrila a Metoda, je ich pokojný spôsob, akým budovali Cirkev, pričom boli vedení víziou jednej, svätej a všeobecnej Cirkvi.
Hoci slovanskí kresťania viac než ostatní radi počujú a cítia, že títo svätí bratia boli v srdci Slovania, predsa je pravda, že patrili ku gréckej kultúre a mali byzantskú výchovu i vzdelanie; prináležali teda k občianskej i cirkevnej tradícii kresťanského Východu.
Už v ich časoch rozdiely medzi Carihradom a Rímom sa začali vyostrovať ako zámienky na roztržku, hoci poľutovaniahodný rozkol medzi oboma časťami kresťanstva bol ešte ďaleko. Hlásatelia evanjelia a učitelia Slovanov sa vydali na Veľkú Moravu vybavení všetkým bohatstvom tradície a náboženskej skúsenosti, typickej pre východné kresťanstvo. To sa zvlášť odrážalo v teologickom učení a posvätnej liturgii.
Hoci vo vtedajšej Byzantskej ríši sa už dávno posvätné obrady vo všetkých miestnych cirkvách konali po grécky, predsa boli carihradským vzdelancom dobre známe tradície mnohých národných východných cirkví, napríklad gruzínskej a sýrskej, ktoré v bohoslužbách používali jazyk svojho ľudu. Osobitne to poznal Konštantín Filozof vďaka svojim štúdiám a stálym stykom s veriacimi týchto cirkví, ktoré udržiaval tak v hlavnom meste, ako aj na svojich cestách. Obaja bratia si uvedomovali starobylosť i oprávnenosť týchto posvätných tradícií, a preto bez obáv používali slovanský jazyk na liturgické obrady. Stal sa z toho účinný nástroj, ktorý sprístupňoval Božie pravdy tým, ktorí ním rozprávali. Pritom nemali na mysli nijakú povýšenosť alebo vládychtivosť, konali jedine z lásky k spravodlivosti a z apoštolskej horlivosti voči národom, ktoré sa začali rozvíjať. Západné kresťanstvo po sťahovaní národov spojilo do jedného celku nové prisťahované národnostné skupiny s pôvodným latinským obyvateľstvom a s cieľom zjednotiť ich rozšírilo na všetkých latinský jazyk, liturgiu a kultúru, ako to urobila rímska cirkev. Z takto dosiahnutej jednotnosti tieto pomerne mladé spoločnosti získali v plnom rozmachu pocit sily a súdržnosti, čo prispievalo k upevneniu ich jednoty a mocnejšiemu posilneniu v Európe. Je pochopiteľné, že v takejto situácii každá odlišnosť sa považovala za ohrozenie jednoty, ktorá sa práve vytvárala; a aké veľké mohlo byť pokušenie odstrániť ju, a to aj donucovacími prostriedkami.
13. Z tohto hľadiska sa zdá zvláštne a podivuhodné, že hoci svätí bratia pôsobili v takých zložitých a neistých pomeroch, nijako sa neusilovali vnucovať národom, ktorým mali hlásať evanjelium, nepopierateľne vyššiu úroveň gréckeho jazyka a byzantskej kultúry alebo zvyky a obyčajne pokročilejšej spoločnosti, v ktorej vyrástli a ktoré im istotne boli bližšie a milšie. Ich ideálom bolo spojiť veriacich v Kristovi. Preto prispôsobili slovanskému jazyku a vyjadrovaniu bohaté a kultivované texty byzantskej liturgie. Priblížili tiež spôsobu myslenia a zvyklostiam týchto nových národov zložité a podrobne premyslené normy grécko-rímskeho práva. Ich hlavným cieľom bola svornosť a mier, pričom vždy rešpektovali záväzky plynúce z ich poslania a dbali na tradičné nároky a práva Cirkvi, ako ich ustanovili predpisy koncilov. Preto pokladali za svoju povinnosť, i keď boli poddanými východnej ríše a ako veriaci podliehali carihradskému patriarchátu, vydávať účty zo svojej misijnej činnosti rímskemu pápežovi a predložiť mu na schválenie učenie, ktoré vyznávali a hlásali, podobne ako liturgické knihy napísané v slovanskom jazyku a metódy, ktoré používali pri evanjelizácii tých národov.
Svojho poslania sa ujali z poverenia Carihradu, ale potom sa v určitom zmysle usilovali o jeho potvrdenie tým, že sa obracali na Apoštolskú stolicu v Ríme, ako na viditeľný stred cirkevnej jednoty.21
So zmyslom pre všeobecnosť budovali takto Cirkev ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú. Najjasnejšie a najvýraznejšie sa to ukazuje z ich celého počínania. Možno povedať, že prosba Kristovej veľkňazskej modlitby: „aby všetci boli jedno“22
sa stala ich misionárskym heslom v duchu žalmistových slov: „Chváľte Pána, všetky národy.“23
Pre nás, ľudí dnešnej doby, obsahuje ich apoštolát aj výrečnosť ekumenickej výzvy, t. j. znova budovať v mierumilovnom zmierení jednotu, ktorá v neskorších časoch po ich smrti bola ťažko narušená, a na prvom mieste jednotu medzi Východom a Západom.
Presvedčenie svätých solúnskych bratov, že každá miestna cirkev je povolaná, aby svojimi vlastnými darmi obohacovala katolícku „plnosť“, bolo v dokonalom súlade s ich evanjeliovým cítením, že totiž rozličné životné pomery jednotlivých kresťanských cirkví nikdy nemôžu ospravedlniť nejednotnosť, nesvornosť a roztržky vo vyznávaní jedinej viery a v praktickom uplatňovaní lásky.
14. Vieme, že podľa učenia Druhého vatikánskeho koncilu „pod ekumenickým hnutím sa rozumejú diela a podujatia, ktoré vznikajú podľa rôznych potrieb Cirkvi a rôznych okolností našich čias a zameriavajú sa na jednotu kresťanov“.24
Preto sa vôbec nezdá anachronizmom, ak vo svätých Cyrilovi a Metodovi vidíme opravdivých predchodcov ekumenizmu, pretože sa účinne usilovali odstrániť alebo zmenšiť každú skutočnú, ako aj čo len zdanlivú roztržku medzi jednotlivými spoločenstvami veriacich, patriacimi do jednej a tej istej Cirkvi. Rozdelenie, ku ktorému v cirkevných dejinách, bohužiaľ, došlo a nanešťastie doteraz stále trvá, „otvorene protirečí Kristovej vôli, je svetu na pohoršenie a poškodzuje presvätú vec hlásania evanjelia celému stvoreniu“.25
Horlivá starostlivosť, ktorú obidvaja bratia – zvlášť Metod, vedený zodpovednosťou svojho biskupského úradu – preukázali, pokiaľ ide o záchranu jednoty vo viere a láske medzi cirkvami, ku ktorým patrili, t. j. medzi carihradskou a rímskou cirkvou na jednej strane a medzi cirkvami vznikajúcimi v slovanských zemiach na druhej strane, bola a navždy zostane ich veľkou zásluhou. A je ešte väčšia, ak si uvedomíme, že ich poslanie prebiehalo v rokoch 863 – 885, teda práve v tých kritických časoch, keď sa vynoril a začal sa prehlbovať osudný rozkol a ostrý spor medzi východnou a západnou cirkvou. Rozdelenie potom ešte priostrila otázka, ku ktorej cirkvi kánonicky patrí Bulharsko, ktoré práve vtedy úradne prijalo kresťanskú vieru.
V tomto búrlivom období, poznačenom aj ozbrojenými zrážkami medzi susednými kresťanskými národmi, svätí solúnski bratia zachovávali plnú a ostražitú vernosť pravému učeniu a tradícii dokonale zjednotenej Cirkvi a zvlášť takzvaným Božím a cirkevným inštitúciám,26
na ktorých podľa kánonov prvých koncilov spočíva cirkevné zriadenie a organizácia. Táto vernosť im umožnila, aby splnili svoje misijné úlohy a zostali v plnej duchovnej a kánonickej jednote s rímskou i carihradskou cirkvou, ako aj s novými cirkvami, ktoré sami založili medzi slovanskými národmi.
15. Zvlášť Metod neváhal čeliť rozličným neporozumeniam, sporom, ba dokonca aj ohováraniam a fyzickému prenasledovaniu, len aby sa nespreneveril svojej príkladnej cirkevnej vernosti, aby splnil svoje kresťanské a biskupské povinnosti, ako aj záväzky voči byzantskej cirkvi, v ktorej sa zrodil a ktorá mu spolu s Cyrilom zverila misionárske poslanie. Ale aj voči rímskej cirkvi, ktorej vďačil za svoj arcibiskupský úrad, ktorý bol udelený „pro fide“ na území svätého Petra,27
a podobne i voči cirkvi vznikajúcej v slovanských krajinách, ktorú prijal za svoju a ktorú vedel i brániť, pretože bol presvedčený, že je v práve pred cirkevnými i občianskymi vládnymi predstaviteľmi. Pritom vystupoval hlavne na obranu slovanskej liturgie a základných práv týchto cirkví v rôznych národoch.
Pri tejto činnosti rovnako ako Konštantín Filozof vždy sa usiloval o dialóg s tými, ktorí sa stavali proti jeho plánom alebo pastoračným činnostiam a pochybovali o ich oprávnenosti. Z tohto hľadiska zostane navždy učiteľom pre tých, ktorí sa v ktorejkoľvek dobe usilujú urovnávať spory a pritom rešpektovať mnohostrannú jednoliatosť Cirkvi, ktorá má byť podľa vôle svojho zakladateľa Ježiša Krista vždy jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Tento odkaz sa stretol s dokonalým ohlasom vo vyznaní viery stopäťdesiatich otcov – účastníkov Druhého ekumenického carihradského koncilu, ktorý tvorí nedotknuteľné vyznanie viery všetkých kresťanov.
16. Zvláštne zdôraznenie však nezasluhuje len evanjeliový obsah učenia, ktoré hlásali svätí Cyril a Metod. Veľmi výrazná a poučná pre dnešnú Cirkev je aj katechetická a pastoračná metóda, ktorú používali pri apoštolskej činnosti medzi národmi, ktoré dovtedy nepočuli sláviť Božie tajomstvá vo svojej materčine a nepočuli ešte ani hlásať Božie slovo spôsobom celkom prístupným ich mysleniu a rešpektujúcim ich konkrétne životné pomery.
Vieme, že jednou z hlavných úloh Druhého vatikánskeho koncilu spred dvadsiatich rokov bolo znova oživiť cirkevné sebavedomie s vnútornou obnovou v Cirkvi a podnietiť nový misionársky rozmach s cieľom hlásať večné posolstvo spásy, mieru a vzájomnej svornosti medzi rôznymi etnikami a národmi, a to bez ohľadu na hranice, ktoré doteraz rozdeľujú našu planétu, určenú z vôle Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa na to, aby bola spoločným sídlom celého ľudstva. Hrozby, ktoré sa nad ňou v súčasnej dobe sťahujú, nám nedajú zabudnúť na prorocké tušenie Jána XXIII., ktorý zvolal koncil s úmyslom a presvedčením, že dokáže pripraviť a uviesť obdobie novej jari a obrody cirkevného života.
O téme všeobecnosti ten istý koncil sa medziiným takto vyjadruje: „Všetci ľudia sú povolaní do spoločenstva nového Božieho ľudu. Preto sa tento ľud, hoci zostáva jeden a jediný, má šíriť po celom svete a cez všetky veky, aby sa splnil zámer vôle Boha, ktorý na počiatku stvoril jedinú ľudskú prirodzenosť a rozhodol sa napokon zhromaždiť v jedno svoje roztratené deti (porov. Jn 11, 52).
Cirkev, čiže Boží ľud, keď šíri toto kráľovstvo, nič neuberá z pozemských dobier ani jedného národa. Naopak, oceňuje a prijíma schopnosti, vlastnosti a mravy jednotlivých národov, pokiaľ sú dobré, zveľaďuje a osvojuje si ich, a tým, že ich preberá, zároveň ich očisťuje, posilňuje a povznáša… Táto vlastnosť univerzálnosti, ktorá je ozdobou Božieho ľudu, je darom samého Pána… Vďaka tejto katolíckosti jednotlivé časti Cirkvi prinášajú ostatným častiam a celej Cirkvi svoje dary, takže celok i jednotlivé časti Cirkvi sa obohacujú, spolunažívajúc so všetkými ostatnými, a v jednote spoločne smerujú k plnosti.“28
17. Môžeme pokojne tvrdiť, že takéto chápanie – tradičné, ale zároveň aj veľmi časové – katolíckosti Cirkvi, ktoré ju vidí ako akúsi symfóniu rôznych liturgií vo všetkých jazykoch sveta spojených do jedinej liturgie alebo ako harmonický chór zložený z hlasov nespočetného množstva ľudí, ktorý sa dvíha v nespočetných tóninách, zafarbených a vzájomne poprepletaných na Božiu chválu zo všetkých kútov sveta v každom historickom období, zodpovedá zvláštnym spôsobom teologickým a pastoračným zásadám, ktoré viedli apoštolské a misijné dielo bratov Konštantína Filozofa a Metoda a boli oporou ich poslania medzi slovanskými národmi.
V Benátkach pred zástupcami cirkevnej kultúry, ktorí sa kŕčovite pridržiavali pomerne úzkeho chápania cirkevnej skutočnosti a boli proti tomuto ich chápaniu, svätý Cyril ho neohrozene bránil a uvádzal ako dôkaz skutočnosť, že mnoho národov zaviedlo už v minulosti písanú a prakticky používanú liturgiu vo vlastnej reči, ako napríklad „Arméni, Peržania, Abasgovia, Gruzínci, Sugdovia, Góti, Avari, Tirsovia, Chazari, Arabi, Kopti, Sýrčania a mnoho iných“.29
Pripomenul, že podľa Božej vôle slnko svieti a dážď padá na všetkých ľudí bez výnimky30
a dodal: „Či nedýchame vzduch rovnako všetci? Nehanbíte sa, uznávajúc len tri jazyky a prikazujúc, aby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché? Povedzte mi: Boha robíte bezmocným, že nemôže toto dať, alebo závistlivým, že nechce?“31
Na historické a dialektické dôkazy, ktoré proti nemu uviedli, svätec vo svojich odpovediach obyčajne vychádzal z Písma: „A aby každý jazyk vyznával: ,Ježiš Kristus je Pán!‘ na slávu Boha Otca.“32
„Nech sa ti klania celá zem a nech ti spieva, nech ospevuje tvoje meno.“33
„Chváľte Pána, všetky národy, oslavujte ho, všetci ľudia.“34
18. Cirkev je katolícka aj preto, že vo všetkých ľudských okolnostiach a pomeroch vie predkladať zjavenú pravdu, ktorú ochraňuje neporušenú v jej Božom obsahu, a to tak, aby zodpovedala vznešeným ideálom a spravodlivým očakávaniam každého človeka a národa. Každý odkaz dobra, ktorý každá generácia odovzdáva potomkom spolu s neoceniteľným darom života, napokon tvorí akoby obrovské a rôznofarebné tkanivo, ktoré nie je dokončené a skladá živú mozaiku všemohúceho a nad všetkým vládnuceho Boha, ktorý sa prejaví v celej svojej nádhere až na konci čias.
Evanjelium neochudobňuje a nezháša to, čo každý človek, kmeň, národ a kultúra v priebehu svojich dejín uznávajú a uskutočňujú ako dobro, pravdu a krásu; skôr podnecuje do prispôsobovania a rozvíjania všetkých týchto hodnôt, aby sa podľa nich veľkodušne a radostne žilo a aby sa dopĺňali tajomným a povznášajúcim svetlom Zjavenia.
Tento konkrétny rozmer katolíckosti, vpísaný samým Kristom Pánom do samého základného zriadenia Cirkvi, je niečím konkrétnym, nie niečím statickým, nehistorickým a povrchne jednoznačným; naopak, vzniká a rozvíja sa v určitom zmysle každodenne ako niečo nové, čo plynie z jednomyseľnej viery všetkých, ktorí veria v trojjediného Boha, zjaveného v Ježišovi Kristovi, ktorého hlása Cirkev pôsobením Ducha Svätého. Tento rozmer vyplýva celkom samovoľne zo vzájomného rešpektu, ktorý je príznačný pre bratskú lásku – voči každému človekovi a národu, či je veľký, alebo malý, a z čestného uznávania všetkého, na čo majú bratia vo viere právo.
19. Tento katolícky rozmer Cirkvi sa takisto prejavuje v aktívnej spoluzodpovednosti a veľkodušnej spolupráci všetkých v prospech všeobecného dobra. Cirkev všade uplatňuje svoju univerzálnosť tým, že prijíma, spája a povznáša svojím vlastným spôsobom a materskou starostlivosťou každú naozaj ľudskú hodnotu. Súčasne sa na všetkých poludníkoch a rovnobežkách, ako aj v každej historickej situácii pričiňuje, aby získavala Bohu človeka a všetkých ľudí, aby ich spájala navzájom medzi sebou i s Bohom v jeho pravde a láske.
Každý človek, národ, kultúra a civilizácia majú svoju vlastnú úlohu a svoje vlastné miesto v tajomnom Božom pláne i vo všeobecných dejinách spásy. Toto bola myšlienka dvoch svätých bratov: „Milosrdný a dobrý Boh,35
ktorý očakáva, že všetci ľudia sa budú kajať, aby všetci boli spasení a došli k poznaniu pravdy,36
Boh, ktorý nestrpí, aby ľudské pokolenie podľahlo slabosti a zahynulo, upadnúc do pokušenia nepriateľa. Naopak, vo všetkých dobách a rokoch nám stále udeľuje mnoho rôznych milostí, a to rovnakým spôsobom od začiatku až dodnes: najprv prostredníctvom patriarchov a otcov, po nich prostredníctvom prorokov a konečne prostredníctvom apoštolov a mučeníkov, spravodlivých mužov a učiteľov, ktorých si vyberá zo stredu búrlivého ľudského života.“37